Môže byť predmetom sporu, či „veľká októbrová socialistická revolúcia“ je nepatričné zveličenie, alebo, práve vzhľadom na iné storočie a reálie, vcelku výstižné podobenstvo. Faktom je, že zákony o zdravotných poisťovniach a sociálnom poistení, prijaté v uplynulých dňoch, prekračujú Rubikon vo viacerých aspektoch.
V októbri 2007 definitívne vypršala platnosť teórie, že Smer reformám zásadne neškodí, len sa v nich trošku babre. Prelomové sú i sprievodné znaky a postupy.
Neliberálna demokracia, čo bola diagnóza pred desaťročím, sa vracia oknom predovšetkým v zrkadle politickej procedúry. Neuveriteľné zmätky, ktoré sprevádzali obe hlasovania, sú pritom len symptómom nekultúry, ktorá zdobí ľudí minulosti.
V prvom rade platí (v praxi slobodných krajín), že ak existujú ústavné či iné vážne pochybnosti, ktoré zdieľa hoci aj menšinová časť právnickej obce, vlády si pred schvaľovaním takýchto zákonov pýtajú tzv. ústavnú kontrolu.
Niekde to má aj inštitucionálnu podobu, keď vyjadrenie musí dať priamo Ústavný súd, inde je to skôr vecou nezávislých analýz. Arogancia a bohorovnosť, s akou Fico a spol. ignorovali dokonca väčšinovú zhodu o protiústavnosti, najmä v prípade „zákazu zisku“, sú charakteristické pre spôsoby vládnutia, ktoré tu kulminovali práve pred 20 či 10 rokmi. Samozrejme, neexistuje demokracia, kde by občas neprijali protiústavný zákon. Avšak neexistuje ani taká, kde by vlády prechádzali cez právo buldozérom, a to ešte zámerne, dokonca pri plnom vedomí zničujúcich následkov. Indícia, že pri pomalosti nášho ÚS a mnohoročnom priebehu arbitráží je skutočným cieľom navodiť nezvratný stav, ktorý by sa dal už iba odškodniť, je veľmi silná.
Ani nie aroganciou, ale až boľševickým výsmechom do tváre všetkým, čo vedia čítať, je potom tvrdenie premiéra, že zákon o ZP je plnením toho programového vyhlásenia vlády, v ktorom koalícia deklaruje presný opak – zachovanie rovnocennosti všetkých vlastníckych foriem...
To, čím sú dva zákony revolučné politicky, je čelný protipohyb k svetovému trendu (ak vynecháme Latinskú Ameriku). Naozaj existuje dosť krajín, ktoré nemajú ani súkromné zdravotné poisťovne, ani súkromné sporenie, ako rád tvrdí Fico. To sú však tie, kde sa zbabelá politika ešte neodvážila dotknúť veľkých prerozdeľovacích systémov. Ak sa však niekde dejú zmeny (aktuálne Maďarsko, Nemecko, Francúzsko), tak jedine a výlučne smerom k liberalizácii a odštátňovaniu. Spory sa vedú o to, ako a koľko, ale nie o vektor pohybu. A podľa toho sa vlády aj správajú – vrátane všetkých socialistov z PES. Koalícia Smeru s HZDS a SNS je výnimočná tým, že zaradila spiatočku a smeruje do úplne opačného prúdu, v ktorom v tejto historickej chvíli nepremáva vôbec nikto. Ide o spiatočku o to perfídnejšiu, že ničí prácu, ktorá tu už bola urobená (iste s chybami) a politické náklady si odskákal niekto iný. Navyše – niekto ďalší za dnešné záškodníctvo a hlúposť zaplatí ešte raz v budúcnosti.
Iste, už Zákonník práce či zrušenie poplatkov u lekára pred rokom boli krokom do protipohybu, ale tie škody boli v porovnaní so zákonmi o poisťovniach a sporení temer malicherné.
Víťazný október je naozaj výstižné podobenstvo.
V októbri 2007 definitívne vypršala platnosť teórie, že Smer reformám zásadne neškodí, len sa v nich trošku babre. Prelomové sú i sprievodné znaky a postupy.
Neliberálna demokracia, čo bola diagnóza pred desaťročím, sa vracia oknom predovšetkým v zrkadle politickej procedúry. Neuveriteľné zmätky, ktoré sprevádzali obe hlasovania, sú pritom len symptómom nekultúry, ktorá zdobí ľudí minulosti.
V prvom rade platí (v praxi slobodných krajín), že ak existujú ústavné či iné vážne pochybnosti, ktoré zdieľa hoci aj menšinová časť právnickej obce, vlády si pred schvaľovaním takýchto zákonov pýtajú tzv. ústavnú kontrolu.
Niekde to má aj inštitucionálnu podobu, keď vyjadrenie musí dať priamo Ústavný súd, inde je to skôr vecou nezávislých analýz. Arogancia a bohorovnosť, s akou Fico a spol. ignorovali dokonca väčšinovú zhodu o protiústavnosti, najmä v prípade „zákazu zisku“, sú charakteristické pre spôsoby vládnutia, ktoré tu kulminovali práve pred 20 či 10 rokmi. Samozrejme, neexistuje demokracia, kde by občas neprijali protiústavný zákon. Avšak neexistuje ani taká, kde by vlády prechádzali cez právo buldozérom, a to ešte zámerne, dokonca pri plnom vedomí zničujúcich následkov. Indícia, že pri pomalosti nášho ÚS a mnohoročnom priebehu arbitráží je skutočným cieľom navodiť nezvratný stav, ktorý by sa dal už iba odškodniť, je veľmi silná.
Ani nie aroganciou, ale až boľševickým výsmechom do tváre všetkým, čo vedia čítať, je potom tvrdenie premiéra, že zákon o ZP je plnením toho programového vyhlásenia vlády, v ktorom koalícia deklaruje presný opak – zachovanie rovnocennosti všetkých vlastníckych foriem...
To, čím sú dva zákony revolučné politicky, je čelný protipohyb k svetovému trendu (ak vynecháme Latinskú Ameriku). Naozaj existuje dosť krajín, ktoré nemajú ani súkromné zdravotné poisťovne, ani súkromné sporenie, ako rád tvrdí Fico. To sú však tie, kde sa zbabelá politika ešte neodvážila dotknúť veľkých prerozdeľovacích systémov. Ak sa však niekde dejú zmeny (aktuálne Maďarsko, Nemecko, Francúzsko), tak jedine a výlučne smerom k liberalizácii a odštátňovaniu. Spory sa vedú o to, ako a koľko, ale nie o vektor pohybu. A podľa toho sa vlády aj správajú – vrátane všetkých socialistov z PES. Koalícia Smeru s HZDS a SNS je výnimočná tým, že zaradila spiatočku a smeruje do úplne opačného prúdu, v ktorom v tejto historickej chvíli nepremáva vôbec nikto. Ide o spiatočku o to perfídnejšiu, že ničí prácu, ktorá tu už bola urobená (iste s chybami) a politické náklady si odskákal niekto iný. Navyše – niekto ďalší za dnešné záškodníctvo a hlúposť zaplatí ešte raz v budúcnosti.
Iste, už Zákonník práce či zrušenie poplatkov u lekára pred rokom boli krokom do protipohybu, ale tie škody boli v porovnaní so zákonmi o poisťovniach a sporení temer malicherné.
Víťazný október je naozaj výstižné podobenstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.