.do Lidových novín ste napísali článok Päť rokov s Milošom Zemanom nikomu neprajem. Bude však Miloš Zeman skutočne takým veľkým rizikom, ako ho vykresľuje prostredie okolo Karla Schwarzenberga?
Nie ako ho vykresľuje, ale ako ho poznajú stovky tisícov ľudí, ktorí majú pamäť dlhšiu ako jeden mesiac.
.v čom spočíva to riziko?
Ja verím na zázraky. Nakoniec, v strednej Európe sa ich za posledné storočie udialo niekoľko. Preto si aj teraz hovorím, že sa možno stane zázrak a Miloš Zeman bude natoľko bystrý, aby vyvrátil všetky obavy, ktoré sú s ním spojené.
.aké obavy?
Je to nevypočítateľnosť, agresivita, samoľúbosť a pomstychtivosť. Nakoniec, najmä s ním a Václavom Klausom sa spája obdobie takzvanej opozičnej zmluvy, počas ktorého boli z politiky vyradené niektoré demokratické mechanizmy. V parlamente vtedy nebola skutočná opozícia, čo akcelerovalo korupciu a klientelizmus.
.historici majú radi paralely. Miloša Zemana poznáte dvadsať rokov, viete ho prirovnať k nejakej postave z histórie?
Nie. On je skutočne svojrázny a jedinečný.
.váš životný príbeh je podobný príbehu mnohých českých a slovenských intelektuálov. Cez vojnu ste pomáhali partizánom, potom ste ako 14-ročný vystúpili z cirkvi, ako 18-ročný ste vstúpili do komunistickej strany, venovali ste sa dejinám KSČ. Čo vás priviedlo ku komunistom?
V mojom prípade to súviselo s tým, že som žil v rodine, ktorá bola takto zasiahnutá. V roku 1944 moji rodičia skrývali parašutistu zo ZSSR Rudolfa Procházku, ktorý bol moravským komunistom a veliteľom partizánskeho oddielu Prokopa Holého. On im po nociach rozprával o Sovietskom zväze, o komunizme a tak ich indoktrinoval. Ja som žil v tomto prostredí, a preto to prešlo aj na mňa. Bolo to ako vzduch, ktorý som dýchal. Aj preto som sa po maturite prihlásil na Vysokú školu politických a hospodárskych vied.
.ako ste vnímali procesy v 50. rokoch?
Cítili sme určité dusno. Viete, ja som vtedy žil akoby v skleníku. Z jedného skleníka, ktorým bolo gymnázium, som prišiel na vysokú školu do Prahy, čo bol de facto druhý skleník. Mal som však napríklad bratranca, ktorý mi už vtedy hovoril o mučení, o Jáchymove. Nejako som to však potlačil, nepasovalo to do toho, čomu som chcel veriť.
.kedy ste začali pochybovať?
Udalosť, ktorá mnou prvý raz otriasla, bola menová reforma v roku 1953. Bol som vtedy práve doma v Brne a matka mi vyrátala, čo to bude pre nás, rodinu s piatimi deťmi, znamenať. Vrátil som sa do Prahy a hovoril som o tom so spolužiačkou, dievčaťom, ktoré som ľúbil. Chvíľu ma počúvala a potom povedala: „Asi by som o tom mala hovoriť na straníckej plenárke, pretože ty si teraz jasne zakolísal.“ Takí sme jednoducho boli.
.v roku 1955 ste prišli do Bratislavy. Ako ste sa sem dostali?
Na umiestnenku. Dostal som sa na Slovenskú vysokú školu technickú, na katedru marxizmu. Dlho som tam však neostal, pretože som prešiel na podobnú katedru na Lekárskej fakulte. Tam som sa zoznámil a spriatelil s Milanom Šimečkom. Bolo to priateľstvo na celý život. Pamätám sa, ako sme s Rudým Právom v ruke hovorili veci, ktoré boli vtedy pre slovenských dogmatikov nestráviteľné. Za výrok, že po každej revolúcii príde cisár, ktorý som vyslovil na Stalinovu adresu, som bol dokonca na koberčeku na celouniverzitnom výbore KSS.
.ale ešte stále to boli iba pochybnosti?
To neboli iba pochybnosti, ale začiatok procesu, ktorý trval roky. Po tom, ako začali na verejnosť prenikať informácie o politických procesoch, o násilnej kolektivizácii, sa mi zrútil celý svet, v ktorom som predtým žil. V tom čase som sa tiež zoznámil so svojou manželkou, ktorá pochádza z katolíckej rodiny z Popradu. Keď sa na ich rodinnej rade lamentovalo, že v rodine už mali Maďara, luterána, ale Čecha a komunistu ešte nie, tak sa postavila stará mama a povedala: „Deti moje, však toto práve teraz potrebujeme. Už deväť rokov nás iba bijú a on sa nás zastane.“
.do tohto obdobia siaha aj váš záujem o slovenské dejiny?
Nie celkom. K slovenským dejinám som sa dostal náhodou. Po návrate do Prahy na jeseň 1957 som nastúpil ako ašpirant do Historického ústavu ČSAV. V tom čase tam akurát riešili to, že potrebujú jedného človeka na najnovšie slovenské dejiny. Keďže som tam čerstvo nastúpil a ešte som nezačal pracovať na dizertácii, tak rozhodli, že to budem ja. K téme Slovenského národného povstania som sa dostal o päť rokov, ale už z vlastného rozhodnutia. S Vydavateľstvom politickej literatúry v Bratislave som v roku 1963 podpísal zmluvu, že pre nich pripravím k 20. výročiu SNP knihu dokumentov. Trvalo mi to dlhšie, Dokumenty SNP vyšli až v januári 1966, ale nebolo to zmluvných 20 hárkov, ale 140.
.vtedy už bol z väzenia vonku aj Gustáv Husák. Komunikovali ste aj s ním, ako významným aktérom Povstania?
Jeden môj priateľ, šéfredaktor spravodajského filmu v Prahe, ma v lete 1963 oslovil, či by som nechcel spolupracovať na nakrútení monotématického filmového týždenníka o SNP. V rámci tohto projektu sme robili aj rozhovor s Gustávom Husákom, ktorý vtedy pracoval v Slovenskej akadémii vied. Tak sme sa zoznámili. Urobil vtedy na mňa veľký dojem. Keď som manželke opisoval tento rozhovor, tak som jej povedal, že dýchol na mňa veľký politik. Potom som ho ešte navštívil v Smoleniciach, kde bol na dovolenke a neskôr, v januári 1964, som sa za ním zastavil v Bratislave a doniesol som mu plnú tašku fotokópií dokumentov. Mal som totiž voči nemu zlé svedomie.
.prečo?
Kvôli tomu, že som uveril, keď ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Zmýlila ma jeho prvá sebakritika, urobená v predsedníctve KSS, teda vo veľmi úzkom kruhu. Až od neho som sa dozvedel, že sa chcel takto zachrániť. O niekoľko rokov mi potom historik Jozef Jablonický jemu vlastným spôsobom povedal, že keby som Husákovi „neliezol do zadku“ a nepriniesol mu tie dokumenty, tak by Husák o SNP vydal 150-stránkovú brožúru, a nie tú jeho 600-stránkovú knihu.
.husákova kniha Svedectvo o SNP teda stála najmä na vašich dokumentoch?
Nie najmä, ale použil ich, aj poctivo uvádzal, že sú z rukopisu mojej pripravovanej edície. Potom mi svoju knihu aj poslal s poďakovaním za veľkú pomoc pri zbieraní materiálov. Keď som však predtým čítal niektoré kapitoly jeho knihy, ktoré vyšli v Kultúrnom živote, cítil som sa, akoby ma niekto udrel palicou. Husák musel dobre vedieť, že za neúspech veľkého povstaleckého plánu mohol najmä Sovietsky zväz, ktorý podporoval nekontrolované partizánske akcie, on však všetku vinu zvalil na Beneša a na generála Heliodora Píku a ďalších predstaviteľov „buržoázie“.
.keď ste sa potom po roku 1968 dostali do nemilosti, boli ste ešte s Husákom v kontakte?
V roku 1967 som ho navštívil ešte raz, kvôli jednému dokumentu, a potom sme mali na jar 1968 spolu diskutovať v rozhlase o česko-slovenskej federácii. V ten deň ho však menovali za podpredsedu vlády, takže sa ospravedlnil. V rokoch 1969 až 1971 som mu už len písal listy. Vždy vtedy, keď voči mne došlo k nejakej perzekúcii, napríklad, keď mi zobrali pas a začali ma vyšetrovať.
.odpovedal vám?
Nie. Len neskôr mi Milan Šimečka hovoril o stretnutí s vtedajším šéfom SNR Ondrejom Klokočom. Ten mu vraj povedal, že po tom, ako ma vyhodili z pražského Historického ústavu, ma chcel zamestnať ako archivára v SNR v Bratislave, ale nemohol, pretože súdruh Husák má vraj o súdruhovi Prečanovi veľmi zlú mienku. Vtedy som Šimečkovi odpísal, že ak by ešte niekedy videl Klokoča, nech mu povie, že ja mám o súdruhovi Husákovi iba tú najhoršiu mienku. Mimochodom, keď som bol vyhodený z Historického ústavu, často som chodieval do Bratislavy za Lacom Kalinom. Jeden priateľ, ktorý videl, aký som nešťastný z toho, že nemám žiadny projekt, mi navrhol, aby som napísal štúdiu o Husákovi. A tak som uvažoval o téme politika menšieho zla na príklade dvoch slovenských osobností, Jozefa Tisa a Gustáva Husáka. Tiso mi z toho vtedy vychádzal lepšie.
.prečo?
Keď už pre nič iné, tak v jeho prípade bolo aspoň tých tisíc výnimiek z transportov.
.na druhej strane niesol Tiso politickú zodpovednosť za desiatky tisícov odsunutých Židov.
Ja viem. Bola to možno trochu neuvážená téza. Berte to tak, že to mal byť pamflet človeka, ktorý videl, akú robí Husák politiku. Že robí Sovietom službu, akú by im neurobil nik. Pretože na udusenie toho sociálnopolitického hnutia, ktoré tu bolo, potrebovali Sovieti človeka, ktorý mal určitú dôveru ľudí. Vtedy ste mohli od ľudí na Husákovu adresu často počuť: nechajte ho, však on asi vie, čo robí.
.ak ste v tom čase tvrdili, že Husákova kolaborácia so Sovietmi bola horšia než Tisova kolaborácia s Nemeckom, myslíte si to aj dnes?
To by bola dlhá debata. Možno by stálo za to rozmýšľať o politike menšieho zla v širších súvislostiach, pretože je tu vždy nebezpečenstvo, že zdanlivo najmenšie zlo sa može stať zlom najväčším. Mimochodom, debatovali sme o tom vtedy v byte Laca Kalinu, nevediac, že tam má odpočúvacie zariadenie. Kalina mi dal aj výtlačok vydania Pravdy z 20. augusta 1968, ktoré sa už nedistribuovalo. Tam bola správa o tom, ako Husák ešte deň pred inváziou v Žiari nad Hronom kritizoval pomalý priebeh demokratizácie na Slovensku.
.keď ste na jeseň v roku 1968 pripravovali publikáciu Sedem pražských dní o sovietskej okupácii, uvedomovali ste si, aké to môže mať pre vás následky?
Nie, vtedy sme to brali tak, že to treba urobiť.
.na jar 1970 ste museli odísť z Historického ústavu, nasledovalo obvinenie najprv z poburovania, potom z podvracania republiky, robili ste kuriča, šatniara, vrátnika. Bola to pre vás potupa?
Nie potupa, ale po dvadsiatich rokoch profesionálnej kariéry to bolo čierne otroctvo.
.malo to aj niečo pozitívne?
Pozitívne bolo pre mňa osobne celé toto obdobie. V tom, že tie kopance dokončili môj ideový a osobnostný prerod. V tom čase som pochopil cenu osobnej slobody a fakt, že v živote je najdôležitejšie, že musím robiť to, čo považujem za správne, bez ohľadu na následky. Že jednoducho musím konať tak, aby som sa nemusel hanbiť ani pred sebou, ani pred svojimi deťmi. S nikým sa neradiť, či ísť k voľbám, alebo nie. Jednoducho som nešiel voliť a keď ma prišli z volebnej komisie upozorniť, že som ešte nevolil, tak som im iba povedal: Ja viem, kde je volebná miestnosť.
.ako sa správali v tom čase vaši kolegovia historici?
Rôzne. Ján Tesař išiel do väzenia už v roku 1969, vo vyšetrovacej väzbe bol aj Karel Kaplan a Karel Bartošek. Väčšina však išla s prúdom. Keď sa v roku 1971 skončilo moje vyšetrovanie, tak ma konfrontovali s výpoveďami niektorých kolegov. Keď som prechádzal tými výpoveďami, uslintanými strachom, bolo to najubíjajúcejšie čítanie v mojom živote.
.v tom čase ste už boli v kontakte s disentom?
Písal som si s Milanom Šimečkom a táto naša korešpondencia vyšla po nemecky v roku 1978 v knihe Sedem pražských rokov. Na jar 1974 sme spolu s Aloisom Svobodom a kolegom Karolom Kaplanom napísali kritické vyhlásenie k režimu, ktoré sme poslali do zahraničia a neskôr anonymne vyšlo v Listoch. Potom ma Jiřina Šiklová zahrnula do siete distribútorov zahraničnej literatúry.
.v roku 1975 ste napísali list Svetovému kongresu historikov v San Franciscu, v ktorom ste upozorňovali na nátlak a perzekúcie historikov v Československu. Krátko na to vám režim umožnil sa vysťahovať. Súviselo to spolu?
Keď som sa dozvedel, že tento list bude v San Franciscu distribuovaný, tak som ho poslal aj Gustávovi Husákovi. To bol vlastne môj posledný jemu adresovaný list. Potom ma na jeseň 1975 zavolali na ministerstvo vnútra, kde na mňa kričali, ako som urazil súdruha Husáka a aký som nepriateľ štátu, a vyhrážali sa. Napokon sa ma opýtali, čo by som povedal na vysťahovanie. Už pol roka predtým som poslal list Husákovi, Vasiľovi Biľakovi a ministrovi Jaromírovi Obzinovi, kde som im písal, že po piatich rokoch toho, ako si v tomto štáte nedokážem uplatniť svoje ľudské práva ani vzdelanie, prišiel čas, aby sme sa v pokoji rozišli. Takže som tú možnosť prijal.
.bolo ťažké začínať v Nemecku odznova?
Samozrejme, mal som šesť rokov profesionálnu prestávku a bol som už iný. Navyše som bol naďalej v konfrontácii s komunistickým režimom, s ktorým som mal nevybavené účty, boli to nepriatelia všetkého, čo som si vážil a čo som považoval za dôležité.
.čiže ste sa primárne nevenovali histórii, ale československej agende?
Nedal som históriu bokom, ale pokúšal som sa robiť oboje. Získal som štipendium, bol som okrem iného tri mesiace v archívoch v USA, rok čo rok som niekoľko mesiacov trávil v archívoch v Londýne. Ale tá československá agenda hrala, samozrejme, v mojom živote významnú rolu. Takže som sa zapojil do distribúcie literatúry zo Západu do Československa, aj do toho, aby veci, ktoré doma vtedy nemohli byť publikované, vyšli aspoň v zahraničí.
.vydali ste aj knihu dokumentov o Charte 77. Ako ste sa o nej dozvedeli?
Prvú telefonickú správu o vynorení sa Charty som dostal 6. januára 1977 od Jiřího Pelikána. Videl som to ako veľkú vec. Najmä preto, že sa to neskončilo jedným vyhlásením, ale ďalej to žilo.
.v 80. rokoch ste čulo korešpondovali s Václavom Havlom. Vymenili ste si 244 listov, pričom táto korešpondencia neskôr vyšla aj knižne. Ako sa to vlastne začalo?
Najskôr sme si s Havlom len telefonovali, potom sa však naskytla možnosť posielať si aj zásielky prostredníctvom západonemeckého diplomata v Prahe Wolfganga Scheura. Touto cestou chodili aj Havlove texty, ktoré potom vychádzali v zahraničí, ale aj iné texty. Tiež som takto komunikoval s hovorcami Charty 77, s Ludvíkom Vaculíkom aj Jiřinou Šiklovou a s ďalšími.
.takáto komunikácia si vyžadovala dodržiavať určité zásady konšpirácie. Bol Havel dobrým konšpirátorom?
Bol, ale niekedy bol trochu netrpezlivý. Pamätám si na jednú príhodu, išlo o jeho Diaľkový výsluch, čo bol na diaľku robený rozhovor medzi ním a Karlom Hvížďalom. Havel mal o tento rukopis úzkosť, dokonca ho v noci zahrabával na rôznych miestach v lese. Keď to mal hotové, poslal to do rúk „poštára“. Lenže Wolfgang Scheur bol v tom čase na dovolenke, takže text sa u neho zasekol a ja som ho stále nemal. Havel mi kvôli tomu potom aj telefonoval, čo bolo trochu riskantné. On sa o tento rukopis bál, mal pocit, že napísal niečo strašne osobného, čo by už nikdy takto nenapísal.
.ako ste sa dostali k založeniu Československého dokumentačného strediska nezávislej literatúry?
S touto myšlienkou som prišiel už do emigrácie. Keď sme v januári roku 1986 získali grant z USA a mohli sa inštitualizovať, Karel Schwarzenberg ponúkol pre stredisko priestory na svojom zámku v Scheinfelde. On bol vtedy už veľmi angažovaný v hnutí za ľudské práva a argumentoval aj tým, že Schwarzenbergovci kedysi spravovali najväčší archív Čiech.
.koľko Schwarzenberg do strediska investoval?
Zaplatil 110-tisíc mariek za rekonštrukciu priestorov, ale stredisko už potom fungovalo z grantov. Dôležité však bolo, že on bol v regióne autoritou. Jeho meno otváralo dvere, ktoré by inak ostali zatvorené. Brali by nás ako len nejaký ďalší český spolok. Takto nám všetky úrady vychádzali v ústrety. A oslovil svojich majetných známych, ktorí nás tiež finančne podporili.
.po novembri 1989 ste sa vrátili do Prahy a stali ste sa riaditeľom Ústavu pro soudobé dějiny. Mal to byť trucpodnik voči skompromitovanému Historickému ústavu?
Nebolo to takto myslené, bolo treba vytvoriť podmienky na vedeckú historickú prácu na poli najnovších dejín. Pri Občianskom fóre vtedy vznikla historická komisia, ktorá robila napríklad aj kurzy pre učiteľov o otázkach najnovších dejín. V tomto prostredí potom vznikla myšlienka využiť náladu prevratovej doby a zasadiť sa o vznik takého ústavu v rámci Československej akadémie vied.
.kedy ste sa dozvedeli o iniciatíve pražských kolegov?
Pamätám si, že 26. decembra 1989 mi telefonoval Václav Havel. Povedal som mu, že teraz sa už o revolúciu nebojím, keď má čas mi telefonovať. Pol hodinu na to sa ma priatelia z Prahy telefonicky pýtali, či by som prevzal úlohu založiť ústav. Taká vec sa neodmieta. Od 1. februára 1990 sme teda začali fungovať.
.sledujete aj slovenskú historiografiu?
Celé roky som bol v kontakte s Jozefom Jablonickým. Dostával som od neho rukopisy a staral som sa o to, aby mohli vyjsť v zahraničí. Vďaka aktivite Martina Kvetka a vydavateľstva Naše snahy sa to aj darilo. Vďaka korešpondencii s Milanom Šimečkom a Miroslavom Kusým som aj v exile o slovenskej historiografii nestratil prehľad. Dostával som všetky vážnejšie slovenské publikácie.
.ktorí slovenskí historici, alebo diela vám prišli ako najzaujímavejšie?
Už v roku 1968 ma zaujalo dielo Ľubomíra Liptáka Slovensko v 20. storočí. Boli sme veľmi dobrí priatelia. S blízkym priateľom Ivanom Kamencom som spolupracoval na vydaní dokumentov Vatikán a Slovenská republika 1939 –1945. V roku 1994 sme založili spoločnú česko-slovenskú komisiu historikov, ktorá vydáva historické ročenky. Ľudsky aj profesionálne si rozumiem s Romanom Holcom, Dušanom Kováčom, Petrom Švorcom, Viliamom Čičajom, Miroslavom Pekníkom, Vojtechom Čelkom. Vážim si aj práce mladších slovenských historikov, Norberta Kmeťa, Juraja Marušiaka, Marka Syrného.
Vilém Prečan/
Narodil sa v roku 1933 v Olomouci. Ako historik sa v 60. rokoch venoval slovenským dejinám a medzi jeho najvýznamnejšie diela z tohto obdobia patrí súbor prameňov Slovenské národné povstanie, ktorý vyšiel v roku 1966. Po invázii do Československa v roku 1968 bol iniciátorom publikácie Sedem pražských dní, 21. – 27. 8. 1968. Následne ho vyhodili z Historického ústavu ČSAV a politicky perzekvovali. Živil sa ako kurič, vrátnik a šatniar. V roku 1976 sa vysťahoval do SRN. V rokoch 1986 až 1990 bol vedúcim Československého dokumentačného strediska nezávislej literatúry v Scheinfelde. V roku 1990 sa stal riaditeľom Ústavu pro soudobé dějiny v Prahe.
Nie ako ho vykresľuje, ale ako ho poznajú stovky tisícov ľudí, ktorí majú pamäť dlhšiu ako jeden mesiac.
.v čom spočíva to riziko?
Ja verím na zázraky. Nakoniec, v strednej Európe sa ich za posledné storočie udialo niekoľko. Preto si aj teraz hovorím, že sa možno stane zázrak a Miloš Zeman bude natoľko bystrý, aby vyvrátil všetky obavy, ktoré sú s ním spojené.
.aké obavy?
Je to nevypočítateľnosť, agresivita, samoľúbosť a pomstychtivosť. Nakoniec, najmä s ním a Václavom Klausom sa spája obdobie takzvanej opozičnej zmluvy, počas ktorého boli z politiky vyradené niektoré demokratické mechanizmy. V parlamente vtedy nebola skutočná opozícia, čo akcelerovalo korupciu a klientelizmus.
.historici majú radi paralely. Miloša Zemana poznáte dvadsať rokov, viete ho prirovnať k nejakej postave z histórie?
Nie. On je skutočne svojrázny a jedinečný.
.váš životný príbeh je podobný príbehu mnohých českých a slovenských intelektuálov. Cez vojnu ste pomáhali partizánom, potom ste ako 14-ročný vystúpili z cirkvi, ako 18-ročný ste vstúpili do komunistickej strany, venovali ste sa dejinám KSČ. Čo vás priviedlo ku komunistom?
V mojom prípade to súviselo s tým, že som žil v rodine, ktorá bola takto zasiahnutá. V roku 1944 moji rodičia skrývali parašutistu zo ZSSR Rudolfa Procházku, ktorý bol moravským komunistom a veliteľom partizánskeho oddielu Prokopa Holého. On im po nociach rozprával o Sovietskom zväze, o komunizme a tak ich indoktrinoval. Ja som žil v tomto prostredí, a preto to prešlo aj na mňa. Bolo to ako vzduch, ktorý som dýchal. Aj preto som sa po maturite prihlásil na Vysokú školu politických a hospodárskych vied.
.ako ste vnímali procesy v 50. rokoch?
Cítili sme určité dusno. Viete, ja som vtedy žil akoby v skleníku. Z jedného skleníka, ktorým bolo gymnázium, som prišiel na vysokú školu do Prahy, čo bol de facto druhý skleník. Mal som však napríklad bratranca, ktorý mi už vtedy hovoril o mučení, o Jáchymove. Nejako som to však potlačil, nepasovalo to do toho, čomu som chcel veriť.
.kedy ste začali pochybovať?
Udalosť, ktorá mnou prvý raz otriasla, bola menová reforma v roku 1953. Bol som vtedy práve doma v Brne a matka mi vyrátala, čo to bude pre nás, rodinu s piatimi deťmi, znamenať. Vrátil som sa do Prahy a hovoril som o tom so spolužiačkou, dievčaťom, ktoré som ľúbil. Chvíľu ma počúvala a potom povedala: „Asi by som o tom mala hovoriť na straníckej plenárke, pretože ty si teraz jasne zakolísal.“ Takí sme jednoducho boli.
.v roku 1955 ste prišli do Bratislavy. Ako ste sa sem dostali?
Na umiestnenku. Dostal som sa na Slovenskú vysokú školu technickú, na katedru marxizmu. Dlho som tam však neostal, pretože som prešiel na podobnú katedru na Lekárskej fakulte. Tam som sa zoznámil a spriatelil s Milanom Šimečkom. Bolo to priateľstvo na celý život. Pamätám sa, ako sme s Rudým Právom v ruke hovorili veci, ktoré boli vtedy pre slovenských dogmatikov nestráviteľné. Za výrok, že po každej revolúcii príde cisár, ktorý som vyslovil na Stalinovu adresu, som bol dokonca na koberčeku na celouniverzitnom výbore KSS.
.ale ešte stále to boli iba pochybnosti?
To neboli iba pochybnosti, ale začiatok procesu, ktorý trval roky. Po tom, ako začali na verejnosť prenikať informácie o politických procesoch, o násilnej kolektivizácii, sa mi zrútil celý svet, v ktorom som predtým žil. V tom čase som sa tiež zoznámil so svojou manželkou, ktorá pochádza z katolíckej rodiny z Popradu. Keď sa na ich rodinnej rade lamentovalo, že v rodine už mali Maďara, luterána, ale Čecha a komunistu ešte nie, tak sa postavila stará mama a povedala: „Deti moje, však toto práve teraz potrebujeme. Už deväť rokov nás iba bijú a on sa nás zastane.“
.do tohto obdobia siaha aj váš záujem o slovenské dejiny?
Nie celkom. K slovenským dejinám som sa dostal náhodou. Po návrate do Prahy na jeseň 1957 som nastúpil ako ašpirant do Historického ústavu ČSAV. V tom čase tam akurát riešili to, že potrebujú jedného človeka na najnovšie slovenské dejiny. Keďže som tam čerstvo nastúpil a ešte som nezačal pracovať na dizertácii, tak rozhodli, že to budem ja. K téme Slovenského národného povstania som sa dostal o päť rokov, ale už z vlastného rozhodnutia. S Vydavateľstvom politickej literatúry v Bratislave som v roku 1963 podpísal zmluvu, že pre nich pripravím k 20. výročiu SNP knihu dokumentov. Trvalo mi to dlhšie, Dokumenty SNP vyšli až v januári 1966, ale nebolo to zmluvných 20 hárkov, ale 140.
.vtedy už bol z väzenia vonku aj Gustáv Husák. Komunikovali ste aj s ním, ako významným aktérom Povstania?
Jeden môj priateľ, šéfredaktor spravodajského filmu v Prahe, ma v lete 1963 oslovil, či by som nechcel spolupracovať na nakrútení monotématického filmového týždenníka o SNP. V rámci tohto projektu sme robili aj rozhovor s Gustávom Husákom, ktorý vtedy pracoval v Slovenskej akadémii vied. Tak sme sa zoznámili. Urobil vtedy na mňa veľký dojem. Keď som manželke opisoval tento rozhovor, tak som jej povedal, že dýchol na mňa veľký politik. Potom som ho ešte navštívil v Smoleniciach, kde bol na dovolenke a neskôr, v januári 1964, som sa za ním zastavil v Bratislave a doniesol som mu plnú tašku fotokópií dokumentov. Mal som totiž voči nemu zlé svedomie.
.prečo?
Kvôli tomu, že som uveril, keď ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Zmýlila ma jeho prvá sebakritika, urobená v predsedníctve KSS, teda vo veľmi úzkom kruhu. Až od neho som sa dozvedel, že sa chcel takto zachrániť. O niekoľko rokov mi potom historik Jozef Jablonický jemu vlastným spôsobom povedal, že keby som Husákovi „neliezol do zadku“ a nepriniesol mu tie dokumenty, tak by Husák o SNP vydal 150-stránkovú brožúru, a nie tú jeho 600-stránkovú knihu.
.husákova kniha Svedectvo o SNP teda stála najmä na vašich dokumentoch?
Nie najmä, ale použil ich, aj poctivo uvádzal, že sú z rukopisu mojej pripravovanej edície. Potom mi svoju knihu aj poslal s poďakovaním za veľkú pomoc pri zbieraní materiálov. Keď som však predtým čítal niektoré kapitoly jeho knihy, ktoré vyšli v Kultúrnom živote, cítil som sa, akoby ma niekto udrel palicou. Husák musel dobre vedieť, že za neúspech veľkého povstaleckého plánu mohol najmä Sovietsky zväz, ktorý podporoval nekontrolované partizánske akcie, on však všetku vinu zvalil na Beneša a na generála Heliodora Píku a ďalších predstaviteľov „buržoázie“.
.keď ste sa potom po roku 1968 dostali do nemilosti, boli ste ešte s Husákom v kontakte?
V roku 1967 som ho navštívil ešte raz, kvôli jednému dokumentu, a potom sme mali na jar 1968 spolu diskutovať v rozhlase o česko-slovenskej federácii. V ten deň ho však menovali za podpredsedu vlády, takže sa ospravedlnil. V rokoch 1969 až 1971 som mu už len písal listy. Vždy vtedy, keď voči mne došlo k nejakej perzekúcii, napríklad, keď mi zobrali pas a začali ma vyšetrovať.
.odpovedal vám?
Nie. Len neskôr mi Milan Šimečka hovoril o stretnutí s vtedajším šéfom SNR Ondrejom Klokočom. Ten mu vraj povedal, že po tom, ako ma vyhodili z pražského Historického ústavu, ma chcel zamestnať ako archivára v SNR v Bratislave, ale nemohol, pretože súdruh Husák má vraj o súdruhovi Prečanovi veľmi zlú mienku. Vtedy som Šimečkovi odpísal, že ak by ešte niekedy videl Klokoča, nech mu povie, že ja mám o súdruhovi Husákovi iba tú najhoršiu mienku. Mimochodom, keď som bol vyhodený z Historického ústavu, často som chodieval do Bratislavy za Lacom Kalinom. Jeden priateľ, ktorý videl, aký som nešťastný z toho, že nemám žiadny projekt, mi navrhol, aby som napísal štúdiu o Husákovi. A tak som uvažoval o téme politika menšieho zla na príklade dvoch slovenských osobností, Jozefa Tisa a Gustáva Husáka. Tiso mi z toho vtedy vychádzal lepšie.
.prečo?
Keď už pre nič iné, tak v jeho prípade bolo aspoň tých tisíc výnimiek z transportov.
.na druhej strane niesol Tiso politickú zodpovednosť za desiatky tisícov odsunutých Židov.
Ja viem. Bola to možno trochu neuvážená téza. Berte to tak, že to mal byť pamflet človeka, ktorý videl, akú robí Husák politiku. Že robí Sovietom službu, akú by im neurobil nik. Pretože na udusenie toho sociálnopolitického hnutia, ktoré tu bolo, potrebovali Sovieti človeka, ktorý mal určitú dôveru ľudí. Vtedy ste mohli od ľudí na Husákovu adresu často počuť: nechajte ho, však on asi vie, čo robí.
.ak ste v tom čase tvrdili, že Husákova kolaborácia so Sovietmi bola horšia než Tisova kolaborácia s Nemeckom, myslíte si to aj dnes?
To by bola dlhá debata. Možno by stálo za to rozmýšľať o politike menšieho zla v širších súvislostiach, pretože je tu vždy nebezpečenstvo, že zdanlivo najmenšie zlo sa može stať zlom najväčším. Mimochodom, debatovali sme o tom vtedy v byte Laca Kalinu, nevediac, že tam má odpočúvacie zariadenie. Kalina mi dal aj výtlačok vydania Pravdy z 20. augusta 1968, ktoré sa už nedistribuovalo. Tam bola správa o tom, ako Husák ešte deň pred inváziou v Žiari nad Hronom kritizoval pomalý priebeh demokratizácie na Slovensku.
.keď ste na jeseň v roku 1968 pripravovali publikáciu Sedem pražských dní o sovietskej okupácii, uvedomovali ste si, aké to môže mať pre vás následky?
Nie, vtedy sme to brali tak, že to treba urobiť.
.na jar 1970 ste museli odísť z Historického ústavu, nasledovalo obvinenie najprv z poburovania, potom z podvracania republiky, robili ste kuriča, šatniara, vrátnika. Bola to pre vás potupa?
Nie potupa, ale po dvadsiatich rokoch profesionálnej kariéry to bolo čierne otroctvo.
.malo to aj niečo pozitívne?
Pozitívne bolo pre mňa osobne celé toto obdobie. V tom, že tie kopance dokončili môj ideový a osobnostný prerod. V tom čase som pochopil cenu osobnej slobody a fakt, že v živote je najdôležitejšie, že musím robiť to, čo považujem za správne, bez ohľadu na následky. Že jednoducho musím konať tak, aby som sa nemusel hanbiť ani pred sebou, ani pred svojimi deťmi. S nikým sa neradiť, či ísť k voľbám, alebo nie. Jednoducho som nešiel voliť a keď ma prišli z volebnej komisie upozorniť, že som ešte nevolil, tak som im iba povedal: Ja viem, kde je volebná miestnosť.
.ako sa správali v tom čase vaši kolegovia historici?
Rôzne. Ján Tesař išiel do väzenia už v roku 1969, vo vyšetrovacej väzbe bol aj Karel Kaplan a Karel Bartošek. Väčšina však išla s prúdom. Keď sa v roku 1971 skončilo moje vyšetrovanie, tak ma konfrontovali s výpoveďami niektorých kolegov. Keď som prechádzal tými výpoveďami, uslintanými strachom, bolo to najubíjajúcejšie čítanie v mojom živote.
.v tom čase ste už boli v kontakte s disentom?
Písal som si s Milanom Šimečkom a táto naša korešpondencia vyšla po nemecky v roku 1978 v knihe Sedem pražských rokov. Na jar 1974 sme spolu s Aloisom Svobodom a kolegom Karolom Kaplanom napísali kritické vyhlásenie k režimu, ktoré sme poslali do zahraničia a neskôr anonymne vyšlo v Listoch. Potom ma Jiřina Šiklová zahrnula do siete distribútorov zahraničnej literatúry.
.v roku 1975 ste napísali list Svetovému kongresu historikov v San Franciscu, v ktorom ste upozorňovali na nátlak a perzekúcie historikov v Československu. Krátko na to vám režim umožnil sa vysťahovať. Súviselo to spolu?
Keď som sa dozvedel, že tento list bude v San Franciscu distribuovaný, tak som ho poslal aj Gustávovi Husákovi. To bol vlastne môj posledný jemu adresovaný list. Potom ma na jeseň 1975 zavolali na ministerstvo vnútra, kde na mňa kričali, ako som urazil súdruha Husáka a aký som nepriateľ štátu, a vyhrážali sa. Napokon sa ma opýtali, čo by som povedal na vysťahovanie. Už pol roka predtým som poslal list Husákovi, Vasiľovi Biľakovi a ministrovi Jaromírovi Obzinovi, kde som im písal, že po piatich rokoch toho, ako si v tomto štáte nedokážem uplatniť svoje ľudské práva ani vzdelanie, prišiel čas, aby sme sa v pokoji rozišli. Takže som tú možnosť prijal.
.bolo ťažké začínať v Nemecku odznova?
Samozrejme, mal som šesť rokov profesionálnu prestávku a bol som už iný. Navyše som bol naďalej v konfrontácii s komunistickým režimom, s ktorým som mal nevybavené účty, boli to nepriatelia všetkého, čo som si vážil a čo som považoval za dôležité.
.čiže ste sa primárne nevenovali histórii, ale československej agende?
Nedal som históriu bokom, ale pokúšal som sa robiť oboje. Získal som štipendium, bol som okrem iného tri mesiace v archívoch v USA, rok čo rok som niekoľko mesiacov trávil v archívoch v Londýne. Ale tá československá agenda hrala, samozrejme, v mojom živote významnú rolu. Takže som sa zapojil do distribúcie literatúry zo Západu do Československa, aj do toho, aby veci, ktoré doma vtedy nemohli byť publikované, vyšli aspoň v zahraničí.
.vydali ste aj knihu dokumentov o Charte 77. Ako ste sa o nej dozvedeli?
Prvú telefonickú správu o vynorení sa Charty som dostal 6. januára 1977 od Jiřího Pelikána. Videl som to ako veľkú vec. Najmä preto, že sa to neskončilo jedným vyhlásením, ale ďalej to žilo.
.v 80. rokoch ste čulo korešpondovali s Václavom Havlom. Vymenili ste si 244 listov, pričom táto korešpondencia neskôr vyšla aj knižne. Ako sa to vlastne začalo?
Najskôr sme si s Havlom len telefonovali, potom sa však naskytla možnosť posielať si aj zásielky prostredníctvom západonemeckého diplomata v Prahe Wolfganga Scheura. Touto cestou chodili aj Havlove texty, ktoré potom vychádzali v zahraničí, ale aj iné texty. Tiež som takto komunikoval s hovorcami Charty 77, s Ludvíkom Vaculíkom aj Jiřinou Šiklovou a s ďalšími.
.takáto komunikácia si vyžadovala dodržiavať určité zásady konšpirácie. Bol Havel dobrým konšpirátorom?
Bol, ale niekedy bol trochu netrpezlivý. Pamätám si na jednú príhodu, išlo o jeho Diaľkový výsluch, čo bol na diaľku robený rozhovor medzi ním a Karlom Hvížďalom. Havel mal o tento rukopis úzkosť, dokonca ho v noci zahrabával na rôznych miestach v lese. Keď to mal hotové, poslal to do rúk „poštára“. Lenže Wolfgang Scheur bol v tom čase na dovolenke, takže text sa u neho zasekol a ja som ho stále nemal. Havel mi kvôli tomu potom aj telefonoval, čo bolo trochu riskantné. On sa o tento rukopis bál, mal pocit, že napísal niečo strašne osobného, čo by už nikdy takto nenapísal.
.ako ste sa dostali k založeniu Československého dokumentačného strediska nezávislej literatúry?
S touto myšlienkou som prišiel už do emigrácie. Keď sme v januári roku 1986 získali grant z USA a mohli sa inštitualizovať, Karel Schwarzenberg ponúkol pre stredisko priestory na svojom zámku v Scheinfelde. On bol vtedy už veľmi angažovaný v hnutí za ľudské práva a argumentoval aj tým, že Schwarzenbergovci kedysi spravovali najväčší archív Čiech.
.koľko Schwarzenberg do strediska investoval?
Zaplatil 110-tisíc mariek za rekonštrukciu priestorov, ale stredisko už potom fungovalo z grantov. Dôležité však bolo, že on bol v regióne autoritou. Jeho meno otváralo dvere, ktoré by inak ostali zatvorené. Brali by nás ako len nejaký ďalší český spolok. Takto nám všetky úrady vychádzali v ústrety. A oslovil svojich majetných známych, ktorí nás tiež finančne podporili.
.po novembri 1989 ste sa vrátili do Prahy a stali ste sa riaditeľom Ústavu pro soudobé dějiny. Mal to byť trucpodnik voči skompromitovanému Historickému ústavu?
Nebolo to takto myslené, bolo treba vytvoriť podmienky na vedeckú historickú prácu na poli najnovších dejín. Pri Občianskom fóre vtedy vznikla historická komisia, ktorá robila napríklad aj kurzy pre učiteľov o otázkach najnovších dejín. V tomto prostredí potom vznikla myšlienka využiť náladu prevratovej doby a zasadiť sa o vznik takého ústavu v rámci Československej akadémie vied.
.kedy ste sa dozvedeli o iniciatíve pražských kolegov?
Pamätám si, že 26. decembra 1989 mi telefonoval Václav Havel. Povedal som mu, že teraz sa už o revolúciu nebojím, keď má čas mi telefonovať. Pol hodinu na to sa ma priatelia z Prahy telefonicky pýtali, či by som prevzal úlohu založiť ústav. Taká vec sa neodmieta. Od 1. februára 1990 sme teda začali fungovať.
.sledujete aj slovenskú historiografiu?
Celé roky som bol v kontakte s Jozefom Jablonickým. Dostával som od neho rukopisy a staral som sa o to, aby mohli vyjsť v zahraničí. Vďaka aktivite Martina Kvetka a vydavateľstva Naše snahy sa to aj darilo. Vďaka korešpondencii s Milanom Šimečkom a Miroslavom Kusým som aj v exile o slovenskej historiografii nestratil prehľad. Dostával som všetky vážnejšie slovenské publikácie.
.ktorí slovenskí historici, alebo diela vám prišli ako najzaujímavejšie?
Už v roku 1968 ma zaujalo dielo Ľubomíra Liptáka Slovensko v 20. storočí. Boli sme veľmi dobrí priatelia. S blízkym priateľom Ivanom Kamencom som spolupracoval na vydaní dokumentov Vatikán a Slovenská republika 1939 –1945. V roku 1994 sme založili spoločnú česko-slovenskú komisiu historikov, ktorá vydáva historické ročenky. Ľudsky aj profesionálne si rozumiem s Romanom Holcom, Dušanom Kováčom, Petrom Švorcom, Viliamom Čičajom, Miroslavom Pekníkom, Vojtechom Čelkom. Vážim si aj práce mladších slovenských historikov, Norberta Kmeťa, Juraja Marušiaka, Marka Syrného.
Vilém Prečan/
Narodil sa v roku 1933 v Olomouci. Ako historik sa v 60. rokoch venoval slovenským dejinám a medzi jeho najvýznamnejšie diela z tohto obdobia patrí súbor prameňov Slovenské národné povstanie, ktorý vyšiel v roku 1966. Po invázii do Československa v roku 1968 bol iniciátorom publikácie Sedem pražských dní, 21. – 27. 8. 1968. Následne ho vyhodili z Historického ústavu ČSAV a politicky perzekvovali. Živil sa ako kurič, vrátnik a šatniar. V roku 1976 sa vysťahoval do SRN. V rokoch 1986 až 1990 bol vedúcim Československého dokumentačného strediska nezávislej literatúry v Scheinfelde. V roku 1990 sa stal riaditeľom Ústavu pro soudobé dějiny v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.