Igor Staník, Peter Vaněk a Peter Holúbek sú zrelí štyridsiatnici, roky združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Okrem Holúbka, zamestnanca Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, sú všetci živnostníci. Projekt prenajatia a sprístupnenia štátnej jaskyne pripravovali s priateľmi „z podzemia“ takmer tri roky a 15. januára 2010 prestrihli pásku pred prvým návštevníkom.
.starosti, peniaze, nadšenie
„Sme nadšenci, nie profíci,“ zdôrazňuje Holúbek. Vysvetľuje, že jaskyniari jeho generácie starnú a mládež sa pod zem nadšene nehrnie: „Roky sme preliezali kadejaké diery, jaskyne, kopali sme, a zrazu bola raná mladosť preč. Dnes je doba virtuálnych zážitkov. Nielen deti radšej sedia pri počítačových hrách a okolie najlepšie poznajú z okna. Uvedomili sme si, že nemáme komu odovzdať vedomosti, skúsenosti, zážitky. Aj sme sa snažili, ale nadarmo. Najmladší jaskyniar z partie je Mišo Danko. Aj ten už má tridsiatku za sebou. Jaskyniari vymierajú, to nás ťaží.“
Peter Vaněk dodáva, že paralelne s myšlienkou sprístupniť jaskyňu prišiel nápad spojiť sprístupňovacie práce s brigádami: „Mladým by to prinieslo trochu peňazí a motiváciu stať sa jaskyniarom.“ Staník hovorí o ďalšom význame projektu: „Jánska dolina je centrum turizmu v strednom Liptove, bol tam pozitívny tlak majiteľov, prevádzkovateľov hotelov, penziónov, i obce Liptovský Ján, aby jaskyňa bola legálne sprístupnená, pretože záujem verejnosti o ňu bol. Akurát zákony umožňujú len vstupy organizované, s oprávnenými osobami.“ Treba dodať, že nadšenci našli pochopenie a podporu aj u urbárnikov zo Smrečian. Na území urbariátu je jaskyňa i chata, urbárnici ju jaskyniarom ponúkli do prenájmu. Z chaty vzniklo zázemie pre jaskyniarov i turistov, ktorí celoročne otvorenú jaskyňu navštevujú.
Zdá sa to neuveriteľné, ale od roku 2007, keď vznikol projekt sprístupnenia, išlo všetko ako po masle. Chlapci priznávajú, že boli aj problémy. Najmä s papierovaním, čakaním na vyjadrenia dotknutých štátnych inštitúcií a orgánov v zákonných lehotách. „Museli sme byť trpezliví,“ usmeje sa Vaněk. Fyzické práce na renovácii chaty, sprístupňovaní a vybudovaní uzáveru jaskyne, zázemia turistov, sprievodcovskej miestnosti, opráv starých prístupových chodníkov, informačného systému i expozície – to všetko podľa schválených projektov – bolo radostnou hračkou. Peniaze? Nadšenci si zobrali ako fyzické osoby pôžičky, najmä na materiál, nešli na to cez žiadne grantové projekty či bankové produkty. „Investovali sme hlavne prácu, vyše päťsto hodín fyzickej makačky,“ počíta Staník. Na sprístupnení jaskyne pracovali traja „stabilní“ ľudia zo Speleoklubu Nicolaus v Liptovskom Mikuláši a striedavo priaznivci klubu zo Slovenska i Poľska, dokonca aj Rus. Bezplatne, s nadšením – v duchu „jaskyňa musí byť sprístupnená a zachovaná v stave ako predtým“.
.zážitok z tmy
Čo návštevník v Malej Stanišovskej jaskyni nájde? Jaskyňa je prírodnou pamiatkou, je dlhá vyše 870 metrov, vnára sa 28 metrov pod zem a sprístupnená trasa má 410 metrov. V jaskyni je tma. „Nie sú tam zábradlia, zábrany, ani elektrické osvetlenie. V tme je ukrytý zážitok: návštevníci dostanú čelové lampy a kráčajú podzemím, svietiac si, kam otočia hlavu – kam sa pozrú. Sprievodkyňa či sprievodca podá podrobný výklad a súčasne odpovedá na otázky, vysvetľuje, zaujíma sa o postrehy hostí,“ približuje podzemie Vaněk. Príťažlivé je, že každá sprievodcovská služba je iná, založená na individuálnom prístupe, aj keď rámcovanom podaním vyžadovaného odborného výkladu. Reakcie na otázky návštevníkov, na ich zvedavosť (najmä detí), skrývajú v sebe ľudský prístup, pre ktorý sa mnohí do jaskyne vracajú – ako keby v nepreniknuteľnej tme na niečo zabudli. „Reakcie návštevníkov, priamo alebo na internetovej stránke, sú nadšené a priaznivé,“ klope na drevo Holúbek. Staník dodá, že v jaskyni návštevník nájde aj kuriozity. Napríklad niekoľko desiatok podpisov a nápisov od dávnych hostí, medzi nimi skupinky Rusov, ktorí do Jánskej doliny prišli v roku 1918, alebo podpis istého Bulgakova – možno toho so Psím srdcom pod pazuchou.
Analýzu nápisov vypracoval a na stránke jaskyne sprístupnil Oldřich Vaněk, vojenský historik a Petrov otec. Ten pripomenie, že jaskyňa sa roky podceňovala, bola mimo záujmu verejnosti i odborného výskumu. Ten by napríklad potvrdil, či sa v nej niekto ukrýval cez Povstanie. Odhaľovanie tajomstiev jaskyne je emotívne.
Traja kamaráti – jaskyniari zdôrazňujú, že nesúperia s jaskyňami ktoré prevádzkuje Slovenská správa jaskýň. Naopak – upozorňujú na ne návštevníkov, posielajú ich tam, tak ako správcovia iných jaskýň navigujú hostí do Jánskej doliny. Jaskyniari spolupracujú.
Peter Vaněk – Dobré služby, tak sa volá firma Petra ako živnostníka. Vraví, že je spokojný. Sen splnil sebe, kamarátom a najmä návštevníkom liptovského podzemia.
.starosti, peniaze, nadšenie
„Sme nadšenci, nie profíci,“ zdôrazňuje Holúbek. Vysvetľuje, že jaskyniari jeho generácie starnú a mládež sa pod zem nadšene nehrnie: „Roky sme preliezali kadejaké diery, jaskyne, kopali sme, a zrazu bola raná mladosť preč. Dnes je doba virtuálnych zážitkov. Nielen deti radšej sedia pri počítačových hrách a okolie najlepšie poznajú z okna. Uvedomili sme si, že nemáme komu odovzdať vedomosti, skúsenosti, zážitky. Aj sme sa snažili, ale nadarmo. Najmladší jaskyniar z partie je Mišo Danko. Aj ten už má tridsiatku za sebou. Jaskyniari vymierajú, to nás ťaží.“
Peter Vaněk dodáva, že paralelne s myšlienkou sprístupniť jaskyňu prišiel nápad spojiť sprístupňovacie práce s brigádami: „Mladým by to prinieslo trochu peňazí a motiváciu stať sa jaskyniarom.“ Staník hovorí o ďalšom význame projektu: „Jánska dolina je centrum turizmu v strednom Liptove, bol tam pozitívny tlak majiteľov, prevádzkovateľov hotelov, penziónov, i obce Liptovský Ján, aby jaskyňa bola legálne sprístupnená, pretože záujem verejnosti o ňu bol. Akurát zákony umožňujú len vstupy organizované, s oprávnenými osobami.“ Treba dodať, že nadšenci našli pochopenie a podporu aj u urbárnikov zo Smrečian. Na území urbariátu je jaskyňa i chata, urbárnici ju jaskyniarom ponúkli do prenájmu. Z chaty vzniklo zázemie pre jaskyniarov i turistov, ktorí celoročne otvorenú jaskyňu navštevujú.
Zdá sa to neuveriteľné, ale od roku 2007, keď vznikol projekt sprístupnenia, išlo všetko ako po masle. Chlapci priznávajú, že boli aj problémy. Najmä s papierovaním, čakaním na vyjadrenia dotknutých štátnych inštitúcií a orgánov v zákonných lehotách. „Museli sme byť trpezliví,“ usmeje sa Vaněk. Fyzické práce na renovácii chaty, sprístupňovaní a vybudovaní uzáveru jaskyne, zázemia turistov, sprievodcovskej miestnosti, opráv starých prístupových chodníkov, informačného systému i expozície – to všetko podľa schválených projektov – bolo radostnou hračkou. Peniaze? Nadšenci si zobrali ako fyzické osoby pôžičky, najmä na materiál, nešli na to cez žiadne grantové projekty či bankové produkty. „Investovali sme hlavne prácu, vyše päťsto hodín fyzickej makačky,“ počíta Staník. Na sprístupnení jaskyne pracovali traja „stabilní“ ľudia zo Speleoklubu Nicolaus v Liptovskom Mikuláši a striedavo priaznivci klubu zo Slovenska i Poľska, dokonca aj Rus. Bezplatne, s nadšením – v duchu „jaskyňa musí byť sprístupnená a zachovaná v stave ako predtým“.
.zážitok z tmy
Čo návštevník v Malej Stanišovskej jaskyni nájde? Jaskyňa je prírodnou pamiatkou, je dlhá vyše 870 metrov, vnára sa 28 metrov pod zem a sprístupnená trasa má 410 metrov. V jaskyni je tma. „Nie sú tam zábradlia, zábrany, ani elektrické osvetlenie. V tme je ukrytý zážitok: návštevníci dostanú čelové lampy a kráčajú podzemím, svietiac si, kam otočia hlavu – kam sa pozrú. Sprievodkyňa či sprievodca podá podrobný výklad a súčasne odpovedá na otázky, vysvetľuje, zaujíma sa o postrehy hostí,“ približuje podzemie Vaněk. Príťažlivé je, že každá sprievodcovská služba je iná, založená na individuálnom prístupe, aj keď rámcovanom podaním vyžadovaného odborného výkladu. Reakcie na otázky návštevníkov, na ich zvedavosť (najmä detí), skrývajú v sebe ľudský prístup, pre ktorý sa mnohí do jaskyne vracajú – ako keby v nepreniknuteľnej tme na niečo zabudli. „Reakcie návštevníkov, priamo alebo na internetovej stránke, sú nadšené a priaznivé,“ klope na drevo Holúbek. Staník dodá, že v jaskyni návštevník nájde aj kuriozity. Napríklad niekoľko desiatok podpisov a nápisov od dávnych hostí, medzi nimi skupinky Rusov, ktorí do Jánskej doliny prišli v roku 1918, alebo podpis istého Bulgakova – možno toho so Psím srdcom pod pazuchou.
Analýzu nápisov vypracoval a na stránke jaskyne sprístupnil Oldřich Vaněk, vojenský historik a Petrov otec. Ten pripomenie, že jaskyňa sa roky podceňovala, bola mimo záujmu verejnosti i odborného výskumu. Ten by napríklad potvrdil, či sa v nej niekto ukrýval cez Povstanie. Odhaľovanie tajomstiev jaskyne je emotívne.
Traja kamaráti – jaskyniari zdôrazňujú, že nesúperia s jaskyňami ktoré prevádzkuje Slovenská správa jaskýň. Naopak – upozorňujú na ne návštevníkov, posielajú ich tam, tak ako správcovia iných jaskýň navigujú hostí do Jánskej doliny. Jaskyniari spolupracujú.
Peter Vaněk – Dobré služby, tak sa volá firma Petra ako živnostníka. Vraví, že je spokojný. Sen splnil sebe, kamarátom a najmä návštevníkom liptovského podzemia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.