Sme v libanonskom údolí Bekaa a počúvame mrazivé rozprávanie. „Boli piati, na tvárach mali masky. Vtrhli mi do domu, vyvliekli môjho syna Alího, bez vysvetlenia. Povedali mi len, že mám byť ticho, inak ma zabijú.“ Na verande svojho domu v údolí Bekaa, vo východolibanonskom regióne, ktorý hraničí so Sýriou, sedí Somaya a márne zadržiava slzy. Spomína, ako posledný raz videla svojho syna živého. O tri dni po tom, čo Alího zatkli, sa jeho telo našlo v priekope pri sýrskom meste Homs. „V bruchu mal jedenásť strelných rán, zlomenú ľavú ruku a odstránené obe kolenné jabĺčka,“ pokračuje Somaya a blúdi pohľadom po vrchoch, čo sa tiahnu niekoľko kilometrov od hranice. Po synovej smrti sa Somaya presťahovala do Libanonu. „Alí bol prostý taxikár, nemal rád politiku. Počas protestov proti režimu bol doma, nechcel mať problémy,“ rozpráva Somaya. „Odkedy zomrel, každý deň sa modlím k Bohu, aby nás čím skôr zbavil Assada.“
.neregistrované nešťastie
Somayin príbeh nie je výnimočný. Podľa UNHCR sa od začiatku revolúcie proti sýrskemu prezidentovi Bašárovi al-Assadovi do Libanonu uchýlilo najmenej 153 505 utečencov. Väčšinu z nich tvoria deti a ženy. Ženy sú zväčša vydaté a predtým boli v domácnosti, ale sú medzi nimi aj študentky, učiteľky, dôchodkyne a vdovy. Na úteku pred revolúciou, ktorá pomaly eskaluje do občianskej vojny, ilegálne prekročili hranicu navzdory hrozbe, že ich zastrelia vojaci. Dnes sú roztrúsené medzi severným mestom Tripolis a myriadou dediniek v libanonsko-sýrskom pohraničí. „Mnohé z nás prišli o manželov a synov a samy živia rodiny,“ vysvetľuje 27-ročná Raša, ktorá zo svojej dediny Soran utiekla prvého marca a býva u príbuzných v skromnom dvojizbovom byte v údolí Bekaa.
Tak ako ona, aj desiatky tisícov sýrskych utečencov zostávajú neregistrované a žijú v zúfalej situácii. Ubytovali ich v pivniciach, v kôlňach na farmách, v stanoch. Sporadicky dostávajú od miestnych mimovládiek prídel potravín. Libanonská vláda, ktorá nepodpísala Ženevskú konvenciu z roku 1951 o statuse utečencov a nemá legislatívu, ktorá by ich situáciu riešila, sa zatiaľ zdráha vytvoriť pre Sýrčanov utečenecké tábory. Bojí sa, že by sa do nich infiltrovali ozbrojené skupiny a rebeli.
Mladší utečenci pracujú na farmách. Zarábajú len tisíc libanonských libier na hodinu, čo zodpovedá približne šesťdesiatim americkým centom. „Nemáme na nič peniaze,“ ponosuje sa Wurúd, päťdesiatnička zo sýrskej dediny Zahra, ktorá prišla do Libanonu s ďalšími dvadsiatimi dvoma príbuznými. Jej rodina si nemôže dovoliť slušné ubytovanie a býva v dlhej tehlovej stajni bez okien a dlážky, bez nábytku, len s niekoľkými matracmi. „Keď sme sem prišli, manžel dostal mŕtvicu,“ pokračuje Wurúd. Obďaleč sedí jej 25-ročná dcéra Tara. Tarin manžel sa rozhodol zostať v Sýrii, aby sa postaral o svojich rodičov, ale zahynul už o niekoľko dní po jej odchode. Zatiaľ nikto nenazbieral odvahu, aby to Tare povedal.
Mnohí utečenci sa musia vyhýbať kontaktom s miestnymi, aby ich nenašli agenti Hizballáhu, libanonskej šiítskej milície a politickej strany, ktorá podporuje Assada a stále pátra po jeho odporcoch. „Keď večer manžel mešká, strašne sa bojím,“ vysvetľuje 28-ročná Samira. Ešte pred niekoľkými mesiacmi žila so štyrmi deťmi v Hame. Jej manžel, prívrženec opozície, utiekol do Libanonu už skôr. V noci, keď Hamu ostreľovali a bombardovali vojská, Samira čakala, že sa s manželom stretne na druhej strane hranice. „Boli to najhoršie chvíle v mojom živote,“ spomína. Potom prišiel dlho očakávaný telefonát. „Môj muž mi povedal, aby som sa pripravila na šiestu ráno. Že po mňa príde jeho kamarát autom.“ Osemdesiatkilometrová cesta trvala 13 hodín. Dnes Samira a jej rodina žijú na predmestí Tripolisu. Za biedny byt platia mesačne sto dolárov a dochádzajú im peniaze.
Rodiny, ktoré sa dostali do Tripolisu, majú pritom ešte viac šťastia. Toto mesto, väčšinovo obývané sunnitmi, sa stalo základňou sýrskej opozície v Libanone. Utečenci tu dostávajú zdravotnú starostlivosť a sú pomerne v bezpečí. V údolí Bekaa je to inak. Región, rozdelený medzi šiítov, sunnitov a kresťanov, bol dejiskom nájazdov sýrskej armády. Sýrski politickí aktivisti a oponenti vládnuceho režimu boli zatýkaní a unášaní. Veľkú časť regiónu ovláda Hizballáh. „Niekoľkokrát ma prišli varovať a prehľadali mi dom, ale ja sa nebojím. Čo mi môžu spraviť?“ ironicky sa pýta Hasan, Libanonec, ktorý sa od začiatku pridal k revolúcii. Denne chodí k hranici po utečencov a hľadá im ubytovanie. „Je to moja misia,“ vysvetľuje.
.nerozumiem tejto vojne
Hasanovi sa podarilo usídliť dvetisíc sýrskych utečencov v dedine, ktorá má len 9-tisíc obyvateľov. Jeho kamarát Mustafa, pehavý Libanončan so svetlou pokožkou a kučeravými červenkastými vlasmi, má v pivnici svojho domu celú rodinu. „V roku 2006, keď na Libanon zaútočil Izrael, mnohým Libanončanom pomáhali Sýrčania,“ vysvetľuje. „Dnes pomáhame my im.“ Medzi jeho hosťami je aj Mona, 28-ročná učiteľka arabčiny, ktorá ušla z al-Kusajru s manželom a dvoma malými synmi, ale nevzdala sa nádeje, že sa raz vráti do Sýrie a začne znovu učiť.
Nielen Mone chýba škola. Šestnásťročná Zajnáb pochádza zo štvrte al-Chaldejí, jednej zo základní opozície v Homse. Ešte pred rokom bola najlepšia žiačka v triede a snívala, že sa stane lekárkou, no musela odísť zo školy, keď vojaci znásilnili a zabili tri jej spolužiačky. Zajnáb je polosirota bez matky, dnes býva v Tripolise s otcom, bratom a duševne zaostalou sestrou, o ktorú sa stará. „Očakávala som, že revolúcia bude krátka a úspešná,“ priznáva. „No aj tak dúfam, že Assad čoskoro padne a my sa budeme môcť víťazne vrátiť do Sýrie.“
S jej optimizmom sa nestotožňujú iné utečenky. „Neviem, ako táto vojna dopadne. Už ani nerozumieme, kto s kým bojuje,“ vraví Badia, 51-ročná žena, ktorá prišla do Libanonu, aby sa tu jej dcéra mohla vyliečiť z poranenia mozgu. Utrpela ho, keď ich dom v Bab Driebe v Homse prepadli sýrski vojaci. „Ak je toto tá revolúcia, ak to znamená, že nemôžem ani vyjsť z domu, aby som si kúpila kúsok chleba, tak ju nechcem.“ Aj Raša má rozporuplné pocity, pretože jej brat slúži v armáde. „Vždy, keď nás v Sorane navštívil, mama ho prinútila, aby si vyzliekol uniformu,“ spomína. „Keby ho tak boli videli rebeli, boli by ho na mieste zabili.“ Raša je bystrá a nemá ilúzie. Neverí ani súčasnému režimu, ani revolucionárom. Najradšej by zostala v Libanone, lebo dúfa, že jej deti tu nadobudnú lepšie vzdelanie a ona bude mať viac práv. „Je úplne jedno, kto v tejto vojne zvíťazí. V Sýrii aj tak ženy nemajú žiadne právo už od prvého dňa, čo prídu na svet,“ uzatvára. „Ako žena a Sýrčanka ani neviem, čo znamená sloboda.“ Sajída, 23 rokov (Libanon – Faká)
Pochádza z Al-Kusajru, jej manžel tam viedol benzínovú pumpu a zarábal 2000 dolárov mesačne. Ich peknú vilu pred niekoľkými mesiacmi počas bojov zničili a oni sa rozhodli odísť. Dvoch z jej priateľov na úteku zabili snajperi priamo pred jej zrakom. Dodnes je v šoku, nedokáže hovoriť o tej udalosti ani o ničom, čo sa spája s vojnou. Počas prvých mesiacov v Libanone sa psychiatricky liečila, ale liečba bola príliš drahá a musela s ňou prestať.
Rabia, 15 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z dediny Zahra. Do Libanonu prišla pred troma mesiacmi spolu s rodinou. Pre povstanie už táto deviatačka vymeškala rok školy. Často má nočné mory, sníva sa jej, že ju prenasledujú guľky. „Budím sa s plačom a krikom,“ hovorí.
Badia, 51 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza zo štvrte Bab Drieb v meste Homs. Pred dvoma mesiacmi doputovala do Libanonu po tom, čo armáda prepadla jej dom a zatkla jedného z jej synov. Jedna z jej dcér po tejto udalosti od šoku upadla do kómy a utrpela poškodenie mozgu. „V Libanone som len preto, aby som pomohla dcére,“ vysvetľuje. Badia zanechala v Homse muža a dvoch synov, tí stále žijú v ich dome, hoci čiastočne zničenom po ostreľovaní. „Zostala jediná bezpečná miestnosť a v nej nocujú.“
Núr, 9 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Al-Kusajru, pred štyrmi dňami ušla zo Sýrie s mamou a bratmi po tom, čo takmer tri mesiace prežili v podzemnej jaskyni v strachu z ostreľovania. Dnes je u libanonskej rodiny. Núr je stále traumatizovaná vojnou, vždy keď začuje zvonenie alebo klopanie na dvere, v panike sa rozplače, lebo sa nazdáva, že si po ňu ide sýrska armáda.
Núr, 45 rokov (Libanon – Jdeideh)
Ušla z Al-Kusajru s deťmi po tom, čo im do domu vnikli vojaci. Našťastie vtedy nebola doma, ale po návrate našla v obývačke rozvešanú dámsku spodnú bielizeň a na stene nápis: „Máte šťastie, že sme tu nenašli vaše ženy.“ Jej manžel sa vtedy rozhodol, že musia ujsť, inak sa vojaci vrátia a ženy znásilnia.
Husnia, 80 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z dediny Nazarieh. Prišla sama pred troma mesiacmi a teraz býva v malom dvojizbovom domčeku so siedmimi ďalšími členmi svojej rodiny. Sú bez peňazí, pomohli im susedia, ktorí im darovali prikrývky a jedlo. „Dom je taký malý, že musíme variť v kúpeľni, no ja nedbám, hlavne, že žijem,“ hovorí.
Raša, 27 rokov (Libanon – Jdeideh)
Má dve deti, prišla zo Soranu, kam sa uchýlila pred krutými bojmi, čo prebiehali medzi rebelmi a armádou. Okrem manžela a detí je zvyšok jej rodiny stále v Sýrii, no Raša sa tam netúži vrátiť, chce sa usadiť v Libanone. Jeden z jej bratov totiž slúži v armáde a bojí sa, že ho zabijú príslušníci Slobodnej sýrskej armády z jej dediny. Budúcnosťou svojej vlasti si nie je istá. „Ako Sýrčanka neviem, čo je sloboda,“ hovorí.
Wurúd, 50 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza zo Zahry. Prišla pred štyrmi mesiacmi s celou rodinou, dohromady je to 22 ľudí. Sýrska armáda si totiž neďaleko jej domu založila kontrolné stanovisko a začali tam prebiehať prudké boje medzi sýrskymi vojakmi a rebelmi zo Slobodnej sýrskej armády. „Jedného dňa spustili paľbu po oboch stranách nášho domu. Vybehla som von, aj s deťmi sme ušli cez polia. Z diaľky som sa dívala, ako dom za domom ničia našu dedinu,“ spomína. Hoci jej dedina je od hranice vzdialená len niekoľko kilometrov, trvalo im šesť hodín, kým sa tam pomedzi bomby, snajperskú paľbu a paľbu delostrelectva dostali. Jej muž, pôvodne učiteľ arabčiny, utrpel v Libanone mŕtvicu, takže nemôže pracovať. Jej synovia tu pracujú na farme, ale „správajú sa k nim ako k otrokom,“ tvrdí. V porovnaní s Libanoncami podľa nej dostávajú za dvojnásobnú prácu len polovičnú mzdu.
Zajnab, 16 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza z Homsu. Utiekla s rodinou pred troma mesiacmi, po tom, čo u nich doma armáda opakovane hľadala jej otca. Bola dobrou žiačkou, no keď vojaci uniesli, znásilnili a zabili jej tri spolužiačky, musela prestať chodiť do školy. Napriek ťažkému životu v Libanone má pocit, že víťazstvo revolucionárov je blízko, a je presvedčená, že sa čoskoro vráti do Sýrie. „Keď sa to začalo, očakávala som, že to bude rýchle ako v Egypte. Ale Asád je tvrdý a má silných zahraničných spojencov,“ vysvetľuje. Stará sa o svojho otca a duševne zaostalú sestru. Keď sa jej pýtame, čo jej najväčšmi chýba, povie: „Vôňa Homsu.“
Latifa, 42 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza zo Zahry, kde sa jej pred revolúciou dobre žilo. Jej manžel šéfoval prepravnej spoločnosti, no pred štyrmi mesiacmi im zničili všetky nákladné autá, keď sa dedina ocitla v krížovej paľbe medzi sýrskou armádou a rebelmi. „Vtedy sme radšej nocovali pod stromami a len cez deň sme sa vracali domov, aby nás nezasiahli,“ hovorí. Jej rodina dnes býva v betónovej chatrči na nehostinnom kuse pôdy, trápi ich hmyz, škorpióny a hady.
Selma, 35 rokov (Libanon – Faká)
Pochádza zo Zahry. Prišla pred dvoma týždňami, keď jej dom zničlii tanky a delostrelecká paľba sýrskej armády. „Doma sme sa stali vyhnancami len preto, že sme sunniti,“ hovorí s trpkosťou v hlase. Bez dokladov a bez peňazí je aj s rodinou závislá od dobročinnosti a pomoci libanonských rodín v dedine, kde sa zatiaľ usadili.
Tara, 25 rokov (Libanon – Jdeideh)
Utiekla z Baba Amro v Homse, kde žila s manželom a dvoma deťmi. Zo Sýrie odišla, keď jej zničili dom. Jej manžel tam zostal, aby pomáhal svojmu otcovi. Odkedy je tu, neozval sa jej. Žiaľ, jej rodina už vie, že ho zabili sýrski vojaci len mesiac po jej odchode. Zatiaľ sa jej to neodvážili povedať.
Karam, 28 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Homsu. Jej dom stál v Bab Amri, priamo pred tankami sýrskej armády. Keď ich rebeli presunuli do iného domu v centre štvrte, čo bolo pred štyrmi mesiacmi, rozhodla sa s rodinou odísť. Pri úteku do Libanonu jej pomohla Slobodná sýrska armáda. „Ukázali nám cestu, starali sa o moje dieťa... Nebyť ich, neboli by sme dnes tu.“
Mona, 27 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Al-Kusajru. Pred troma mesiacmi prišla do Libanonu s manželom a dvma malými deťmi, keď jej švagra zabili za to, že bol v Slobodnej sýrskej armáde. Mona bola učiteľkou arabčiny, teraz trávi väčšinu času doma, stará sa o deti a čaká na pád sýrskeho režimu. „Vojna zanechá v krajine hlboké jazvy,“ hovorí. „Krviprelievanie navždy zostane v mysliach ľudí.“
Samira, 28 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza z Hamy, prišla odtiaľ pred takmer troma mesiacmi spolu so štyrmi deťmi. Len vďaka úplatku sa dostala cez hranice. Stálo ju to 400 dolárov, štvornásobok mesačnej mzdy jej muža. Teraz býva v Tripolise. „Chýba mi sýrska pôda, celá krajina,“ vysvetľuje a potom sa rozplače. „Tu trieme biedu. Deti nechodia do školy a vždy keď môj manžel mešká, od strachu ma chytí hystéria. Bojím sa, že ho zadržali a poslali naspäť do Sýrie.“
.neregistrované nešťastie
Somayin príbeh nie je výnimočný. Podľa UNHCR sa od začiatku revolúcie proti sýrskemu prezidentovi Bašárovi al-Assadovi do Libanonu uchýlilo najmenej 153 505 utečencov. Väčšinu z nich tvoria deti a ženy. Ženy sú zväčša vydaté a predtým boli v domácnosti, ale sú medzi nimi aj študentky, učiteľky, dôchodkyne a vdovy. Na úteku pred revolúciou, ktorá pomaly eskaluje do občianskej vojny, ilegálne prekročili hranicu navzdory hrozbe, že ich zastrelia vojaci. Dnes sú roztrúsené medzi severným mestom Tripolis a myriadou dediniek v libanonsko-sýrskom pohraničí. „Mnohé z nás prišli o manželov a synov a samy živia rodiny,“ vysvetľuje 27-ročná Raša, ktorá zo svojej dediny Soran utiekla prvého marca a býva u príbuzných v skromnom dvojizbovom byte v údolí Bekaa.
Tak ako ona, aj desiatky tisícov sýrskych utečencov zostávajú neregistrované a žijú v zúfalej situácii. Ubytovali ich v pivniciach, v kôlňach na farmách, v stanoch. Sporadicky dostávajú od miestnych mimovládiek prídel potravín. Libanonská vláda, ktorá nepodpísala Ženevskú konvenciu z roku 1951 o statuse utečencov a nemá legislatívu, ktorá by ich situáciu riešila, sa zatiaľ zdráha vytvoriť pre Sýrčanov utečenecké tábory. Bojí sa, že by sa do nich infiltrovali ozbrojené skupiny a rebeli.
Mladší utečenci pracujú na farmách. Zarábajú len tisíc libanonských libier na hodinu, čo zodpovedá približne šesťdesiatim americkým centom. „Nemáme na nič peniaze,“ ponosuje sa Wurúd, päťdesiatnička zo sýrskej dediny Zahra, ktorá prišla do Libanonu s ďalšími dvadsiatimi dvoma príbuznými. Jej rodina si nemôže dovoliť slušné ubytovanie a býva v dlhej tehlovej stajni bez okien a dlážky, bez nábytku, len s niekoľkými matracmi. „Keď sme sem prišli, manžel dostal mŕtvicu,“ pokračuje Wurúd. Obďaleč sedí jej 25-ročná dcéra Tara. Tarin manžel sa rozhodol zostať v Sýrii, aby sa postaral o svojich rodičov, ale zahynul už o niekoľko dní po jej odchode. Zatiaľ nikto nenazbieral odvahu, aby to Tare povedal.
Mnohí utečenci sa musia vyhýbať kontaktom s miestnymi, aby ich nenašli agenti Hizballáhu, libanonskej šiítskej milície a politickej strany, ktorá podporuje Assada a stále pátra po jeho odporcoch. „Keď večer manžel mešká, strašne sa bojím,“ vysvetľuje 28-ročná Samira. Ešte pred niekoľkými mesiacmi žila so štyrmi deťmi v Hame. Jej manžel, prívrženec opozície, utiekol do Libanonu už skôr. V noci, keď Hamu ostreľovali a bombardovali vojská, Samira čakala, že sa s manželom stretne na druhej strane hranice. „Boli to najhoršie chvíle v mojom živote,“ spomína. Potom prišiel dlho očakávaný telefonát. „Môj muž mi povedal, aby som sa pripravila na šiestu ráno. Že po mňa príde jeho kamarát autom.“ Osemdesiatkilometrová cesta trvala 13 hodín. Dnes Samira a jej rodina žijú na predmestí Tripolisu. Za biedny byt platia mesačne sto dolárov a dochádzajú im peniaze.
Rodiny, ktoré sa dostali do Tripolisu, majú pritom ešte viac šťastia. Toto mesto, väčšinovo obývané sunnitmi, sa stalo základňou sýrskej opozície v Libanone. Utečenci tu dostávajú zdravotnú starostlivosť a sú pomerne v bezpečí. V údolí Bekaa je to inak. Región, rozdelený medzi šiítov, sunnitov a kresťanov, bol dejiskom nájazdov sýrskej armády. Sýrski politickí aktivisti a oponenti vládnuceho režimu boli zatýkaní a unášaní. Veľkú časť regiónu ovláda Hizballáh. „Niekoľkokrát ma prišli varovať a prehľadali mi dom, ale ja sa nebojím. Čo mi môžu spraviť?“ ironicky sa pýta Hasan, Libanonec, ktorý sa od začiatku pridal k revolúcii. Denne chodí k hranici po utečencov a hľadá im ubytovanie. „Je to moja misia,“ vysvetľuje.
.nerozumiem tejto vojne
Hasanovi sa podarilo usídliť dvetisíc sýrskych utečencov v dedine, ktorá má len 9-tisíc obyvateľov. Jeho kamarát Mustafa, pehavý Libanončan so svetlou pokožkou a kučeravými červenkastými vlasmi, má v pivnici svojho domu celú rodinu. „V roku 2006, keď na Libanon zaútočil Izrael, mnohým Libanončanom pomáhali Sýrčania,“ vysvetľuje. „Dnes pomáhame my im.“ Medzi jeho hosťami je aj Mona, 28-ročná učiteľka arabčiny, ktorá ušla z al-Kusajru s manželom a dvoma malými synmi, ale nevzdala sa nádeje, že sa raz vráti do Sýrie a začne znovu učiť.
Nielen Mone chýba škola. Šestnásťročná Zajnáb pochádza zo štvrte al-Chaldejí, jednej zo základní opozície v Homse. Ešte pred rokom bola najlepšia žiačka v triede a snívala, že sa stane lekárkou, no musela odísť zo školy, keď vojaci znásilnili a zabili tri jej spolužiačky. Zajnáb je polosirota bez matky, dnes býva v Tripolise s otcom, bratom a duševne zaostalou sestrou, o ktorú sa stará. „Očakávala som, že revolúcia bude krátka a úspešná,“ priznáva. „No aj tak dúfam, že Assad čoskoro padne a my sa budeme môcť víťazne vrátiť do Sýrie.“
S jej optimizmom sa nestotožňujú iné utečenky. „Neviem, ako táto vojna dopadne. Už ani nerozumieme, kto s kým bojuje,“ vraví Badia, 51-ročná žena, ktorá prišla do Libanonu, aby sa tu jej dcéra mohla vyliečiť z poranenia mozgu. Utrpela ho, keď ich dom v Bab Driebe v Homse prepadli sýrski vojaci. „Ak je toto tá revolúcia, ak to znamená, že nemôžem ani vyjsť z domu, aby som si kúpila kúsok chleba, tak ju nechcem.“ Aj Raša má rozporuplné pocity, pretože jej brat slúži v armáde. „Vždy, keď nás v Sorane navštívil, mama ho prinútila, aby si vyzliekol uniformu,“ spomína. „Keby ho tak boli videli rebeli, boli by ho na mieste zabili.“ Raša je bystrá a nemá ilúzie. Neverí ani súčasnému režimu, ani revolucionárom. Najradšej by zostala v Libanone, lebo dúfa, že jej deti tu nadobudnú lepšie vzdelanie a ona bude mať viac práv. „Je úplne jedno, kto v tejto vojne zvíťazí. V Sýrii aj tak ženy nemajú žiadne právo už od prvého dňa, čo prídu na svet,“ uzatvára. „Ako žena a Sýrčanka ani neviem, čo znamená sloboda.“ Sajída, 23 rokov (Libanon – Faká)
Pochádza z Al-Kusajru, jej manžel tam viedol benzínovú pumpu a zarábal 2000 dolárov mesačne. Ich peknú vilu pred niekoľkými mesiacmi počas bojov zničili a oni sa rozhodli odísť. Dvoch z jej priateľov na úteku zabili snajperi priamo pred jej zrakom. Dodnes je v šoku, nedokáže hovoriť o tej udalosti ani o ničom, čo sa spája s vojnou. Počas prvých mesiacov v Libanone sa psychiatricky liečila, ale liečba bola príliš drahá a musela s ňou prestať.
Rabia, 15 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z dediny Zahra. Do Libanonu prišla pred troma mesiacmi spolu s rodinou. Pre povstanie už táto deviatačka vymeškala rok školy. Často má nočné mory, sníva sa jej, že ju prenasledujú guľky. „Budím sa s plačom a krikom,“ hovorí.
Badia, 51 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza zo štvrte Bab Drieb v meste Homs. Pred dvoma mesiacmi doputovala do Libanonu po tom, čo armáda prepadla jej dom a zatkla jedného z jej synov. Jedna z jej dcér po tejto udalosti od šoku upadla do kómy a utrpela poškodenie mozgu. „V Libanone som len preto, aby som pomohla dcére,“ vysvetľuje. Badia zanechala v Homse muža a dvoch synov, tí stále žijú v ich dome, hoci čiastočne zničenom po ostreľovaní. „Zostala jediná bezpečná miestnosť a v nej nocujú.“
Núr, 9 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Al-Kusajru, pred štyrmi dňami ušla zo Sýrie s mamou a bratmi po tom, čo takmer tri mesiace prežili v podzemnej jaskyni v strachu z ostreľovania. Dnes je u libanonskej rodiny. Núr je stále traumatizovaná vojnou, vždy keď začuje zvonenie alebo klopanie na dvere, v panike sa rozplače, lebo sa nazdáva, že si po ňu ide sýrska armáda.
Núr, 45 rokov (Libanon – Jdeideh)
Ušla z Al-Kusajru s deťmi po tom, čo im do domu vnikli vojaci. Našťastie vtedy nebola doma, ale po návrate našla v obývačke rozvešanú dámsku spodnú bielizeň a na stene nápis: „Máte šťastie, že sme tu nenašli vaše ženy.“ Jej manžel sa vtedy rozhodol, že musia ujsť, inak sa vojaci vrátia a ženy znásilnia.
Husnia, 80 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z dediny Nazarieh. Prišla sama pred troma mesiacmi a teraz býva v malom dvojizbovom domčeku so siedmimi ďalšími členmi svojej rodiny. Sú bez peňazí, pomohli im susedia, ktorí im darovali prikrývky a jedlo. „Dom je taký malý, že musíme variť v kúpeľni, no ja nedbám, hlavne, že žijem,“ hovorí.
Raša, 27 rokov (Libanon – Jdeideh)
Má dve deti, prišla zo Soranu, kam sa uchýlila pred krutými bojmi, čo prebiehali medzi rebelmi a armádou. Okrem manžela a detí je zvyšok jej rodiny stále v Sýrii, no Raša sa tam netúži vrátiť, chce sa usadiť v Libanone. Jeden z jej bratov totiž slúži v armáde a bojí sa, že ho zabijú príslušníci Slobodnej sýrskej armády z jej dediny. Budúcnosťou svojej vlasti si nie je istá. „Ako Sýrčanka neviem, čo je sloboda,“ hovorí.
Wurúd, 50 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza zo Zahry. Prišla pred štyrmi mesiacmi s celou rodinou, dohromady je to 22 ľudí. Sýrska armáda si totiž neďaleko jej domu založila kontrolné stanovisko a začali tam prebiehať prudké boje medzi sýrskymi vojakmi a rebelmi zo Slobodnej sýrskej armády. „Jedného dňa spustili paľbu po oboch stranách nášho domu. Vybehla som von, aj s deťmi sme ušli cez polia. Z diaľky som sa dívala, ako dom za domom ničia našu dedinu,“ spomína. Hoci jej dedina je od hranice vzdialená len niekoľko kilometrov, trvalo im šesť hodín, kým sa tam pomedzi bomby, snajperskú paľbu a paľbu delostrelectva dostali. Jej muž, pôvodne učiteľ arabčiny, utrpel v Libanone mŕtvicu, takže nemôže pracovať. Jej synovia tu pracujú na farme, ale „správajú sa k nim ako k otrokom,“ tvrdí. V porovnaní s Libanoncami podľa nej dostávajú za dvojnásobnú prácu len polovičnú mzdu.
Zajnab, 16 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza z Homsu. Utiekla s rodinou pred troma mesiacmi, po tom, čo u nich doma armáda opakovane hľadala jej otca. Bola dobrou žiačkou, no keď vojaci uniesli, znásilnili a zabili jej tri spolužiačky, musela prestať chodiť do školy. Napriek ťažkému životu v Libanone má pocit, že víťazstvo revolucionárov je blízko, a je presvedčená, že sa čoskoro vráti do Sýrie. „Keď sa to začalo, očakávala som, že to bude rýchle ako v Egypte. Ale Asád je tvrdý a má silných zahraničných spojencov,“ vysvetľuje. Stará sa o svojho otca a duševne zaostalú sestru. Keď sa jej pýtame, čo jej najväčšmi chýba, povie: „Vôňa Homsu.“
Latifa, 42 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza zo Zahry, kde sa jej pred revolúciou dobre žilo. Jej manžel šéfoval prepravnej spoločnosti, no pred štyrmi mesiacmi im zničili všetky nákladné autá, keď sa dedina ocitla v krížovej paľbe medzi sýrskou armádou a rebelmi. „Vtedy sme radšej nocovali pod stromami a len cez deň sme sa vracali domov, aby nás nezasiahli,“ hovorí. Jej rodina dnes býva v betónovej chatrči na nehostinnom kuse pôdy, trápi ich hmyz, škorpióny a hady.
Selma, 35 rokov (Libanon – Faká)
Pochádza zo Zahry. Prišla pred dvoma týždňami, keď jej dom zničlii tanky a delostrelecká paľba sýrskej armády. „Doma sme sa stali vyhnancami len preto, že sme sunniti,“ hovorí s trpkosťou v hlase. Bez dokladov a bez peňazí je aj s rodinou závislá od dobročinnosti a pomoci libanonských rodín v dedine, kde sa zatiaľ usadili.
Tara, 25 rokov (Libanon – Jdeideh)
Utiekla z Baba Amro v Homse, kde žila s manželom a dvoma deťmi. Zo Sýrie odišla, keď jej zničili dom. Jej manžel tam zostal, aby pomáhal svojmu otcovi. Odkedy je tu, neozval sa jej. Žiaľ, jej rodina už vie, že ho zabili sýrski vojaci len mesiac po jej odchode. Zatiaľ sa jej to neodvážili povedať.
Karam, 28 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Homsu. Jej dom stál v Bab Amri, priamo pred tankami sýrskej armády. Keď ich rebeli presunuli do iného domu v centre štvrte, čo bolo pred štyrmi mesiacmi, rozhodla sa s rodinou odísť. Pri úteku do Libanonu jej pomohla Slobodná sýrska armáda. „Ukázali nám cestu, starali sa o moje dieťa... Nebyť ich, neboli by sme dnes tu.“
Mona, 27 rokov (Libanon – Jdeideh)
Pochádza z Al-Kusajru. Pred troma mesiacmi prišla do Libanonu s manželom a dvma malými deťmi, keď jej švagra zabili za to, že bol v Slobodnej sýrskej armáde. Mona bola učiteľkou arabčiny, teraz trávi väčšinu času doma, stará sa o deti a čaká na pád sýrskeho režimu. „Vojna zanechá v krajine hlboké jazvy,“ hovorí. „Krviprelievanie navždy zostane v mysliach ľudí.“
Samira, 28 rokov (Libanon – Tripolis)
Pochádza z Hamy, prišla odtiaľ pred takmer troma mesiacmi spolu so štyrmi deťmi. Len vďaka úplatku sa dostala cez hranice. Stálo ju to 400 dolárov, štvornásobok mesačnej mzdy jej muža. Teraz býva v Tripolise. „Chýba mi sýrska pôda, celá krajina,“ vysvetľuje a potom sa rozplače. „Tu trieme biedu. Deti nechodia do školy a vždy keď môj manžel mešká, od strachu ma chytí hystéria. Bojím sa, že ho zadržali a poslali naspäť do Sýrie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.