Euro a obchod robia EÚ irelevantnou
Aký je zmysel Európskej únie okrem eurozóny? Táto otázka nie je taká ľahkovážna, ako môže na prvý pohľad vyzerať. V skutočnosti je to otázka, na ktorú dá odpoveď napokon samotná Británia, ak sa tam bude konať referendum o členstve. Ale keďže záchrana eurozóny sa stáva hlavným záujmom Európskej únie, čím je potom pre nečlena eurozóny, akým je Británia?
Zástancovia názoru, že Británia má zostať aj naďalej členom EÚ, zväčša poukazujú na jednotný trh, čo má byť rozhodujúci argument. Písal som o tom už v minulosti a stále si myslím, že výhody z toho plynúce sú veľmi zveličené. Ale aj keď so mnou v tejto veci nebude súhlasiť, stále stojí za to zvážiť dynamiku procesu.
Ak by britskí voliči v roku 2017 volili „nie“, trvalo by ďalší rok, kým by boli podmienky odchodu z Únie vyjednané a ďalší rok alebo dva, kým by vstúpili do platnosti. Musíme preto trochu preformulovať našu pôvodnú otázku: aký je zmysel Európskej únie okrem eurozóny od roku 2020 do budúcnosti?
Dovtedy očakávam, že dnes vnímaný význam členstva v jednotnom trhu sa dostane pod tlak z dvoch zdrojov. Tým prvým bude eurozóna. Nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Francois Hollande sa dohodli, že v máji tohto roku predstavia spoločný návrh o budúcnosti ekonomickej integrácie v eurozóne. Návrh by mal pokrývať pracovné trhy, sociálne poistenie a finančnú stabilitu. Inými slovami, eurozóna začína budovať jednotný trh vnútri jednotného trhu.
Ako hlasný kritik reakcie na krízu eurozóny nemám žiadne ilúzie o rýchlosti odštiepeneckého jednotného trhu. Súčasná dohoda o bankovej únii nespĺňa potrebné podmienky. Ale eurozóna skončí napokon ako riadna únia, ktorá si podriadi všetky banky vrátane kompetencií o prevzatí kontroly, poistení vkladov – a za poskytnuté finančné služby si bude uzurpovať čokoľvek, čo zostane z jednotného trhu.
Potom je tu druhý tlak, ktorý prichádza z prostredia mimo eurozóny, od zástancov transatlantickej zóny voľného obchodu. Myšlienka nie je nová, ale v poslednom čase sa o nej opäť začalo hovoriť, pretože Spojené štáty aj Európska únia túžia po rozvíjaní tohto návrhu.
Najdôležitejším dôsledkom zóny voľného obchodu by nebolo zrušenie ciel a tarifov. Tie napokon ani nie sú príliš veľké, aby sa s nimi začalo. Tou najväčšou zmenou by bolo slobodné obchodovanie produktov, ktoré sú regulované v jednej jurisdikcii, v inej jurisdickii bez toho, aby si to vyžadovalo ďalšie regulačné prekážky.
Vymyslieť takú zmluvu nebude jednoduché. Napríklad nie je celkom jasné, či by Európania dovolili import geneticky modifikovaných organizmov. Ale geostrategické a ekonomické argumenty za transatlantický jednotný trh majú obrovskú váhu. V čase, keď je mnoho ľudí zamestnaných úpadkom širšieho severoatlantického regiónu, by dve najväčšie ekonomické oblasti sveta vytvorili de facto jednotnú ekonomickú zónu, ktorá by pokrývala 50 percent globálnej ekonomickej produkcie.
Aj keby bola Británia mimo EÚ, svojím členstvom v takejto zóne si môže byť bez diskusie istá. A to nepochybne znamená, že by nebola odrezaná od obchodu. V každom prípade, aj keby transatlantická oblasť voľného obchodu do roku 2020 nevznikla, Británia by stále zostala členom Európskeho hospodárskeho priestoru (EEA).
Námietka voči takémuto argumentu sa týka uvedomenia si straty politickej moci. Ak ste mimo Európskej únie, ale vnútri EEA, nemáte žiadne právo hlasovať o reguláciách jednotného trhu. Nórsko a Island musia akceptovať všetko, na čom sa EÚ dohodne.
Niečo také by, prirodzene, bolo pre Veľkú Britániu neakceptovateľné. Ale tento argument ignoruje rozsah možností a podmienok, ktoré môžu byť predmetom vyjednávania Británie počas jej odchodu z EÚ. Článok 50 Zmluvy o Európskej únii umožňuje krajinám odísť, ale všetky detaily vyjednávania ponecháva na zainteresované strany.
Ak by došlo k budovaniu ekonomickej integrácie v eurozóne a transatlantickej oblasti voľného obchodu, členstvo v EÚ stráca pre Britániu potrebnú príťažlivosť. Najmä ak väčšinu z toho, čo by získali ako členovia EÚ, získajú aj bez členstva.
Súhlasím s kritikmi Davida Camerona v jednej veci. Britský premiér bol (v svojom prejave, pozn. prekl.) príliš optimistický o možnostiach a priestore ako renegociovať európske zmluvy. Británia je jedinou krajinou, ktorá môže usporiadať referendum. Zdá sa mi napríklad dosť ťažké, aby francúzski voliči hovorili „Oui“ na zmluvu, ktorá oslobodí Britániu zo spoločnej poľnohospodárskej politiky. Je to irónia, ale David Cameron by bol v omnoho lepšej vyjednávacej pozícii, keby chcel odísť, ako keď chce zostať. V takom prípade by nebol žiadny dôvod na usporiadanie referenda v iných európskych krajinách. Táto asymetria môže napokon vytlačiť Britániu mimo EÚ.
Návrh pána Camerona na usporiadanie referenda je nevyhnutný dôsledok procesu, ktorý sa začal pred 20 rokmi, keď si Briti vybojovali opt-out z eura. Odmietnutie pripojiť sa k jednotnej mene je príčina, ktorá skončí vytlačením Británie z EÚ. Logická otázka v referende, ktorá však nikdy nezaznie, by preto mala znieť takto: Chcete prijať spoločnú menu euro alebo odísť z EÚ?
ám však obavu, že nech už to formulujeme akokoľvek, odpoveď môže byť stále tá istá.
.wolfgang Münchau
Autor je zástupca šéfredaktora denníka Financial Times, kde text pôvodne vyšiel.
Čaká nás hegemónia Nemecka
V prvom rade treba povedať, že nie je vôbec jasné, že v Británii referendum o vystúpení bude a vôbec nie je jasné, že ak bude, väčšina občanov sa za vystúpenie vysloví.
Rozhodnutie premiéra Davida Camerona vyhlásiť referendum o vystúpení z EÚ vnímam predovšetkým ako krok taktický, ktorý mu má pomôcť hlavne v budúcich parlamentných voľbách, ktoré budú najneskôr v roku 2015.
Cameron samotný je proti vystúpeniu z EÚ a pôvodne nechcel referendum žiadne. Neskôr zmenil názor a vyhlásil, že referendum bude najneskôr posledný deň tohto funkčného obdobia, teda zároveň s voľbami do britského parlamentu v roku 2015. No, a teraz oznámil, že ak vyhrá budúce voľby, referendum bude v roku 2017 alebo 2018.
Je jasné, že mu nejde ani tak o referendum, ako skôr o víťazstvo v budúcich voľbách. Podľa prieskumov jeho Konzervatívna strana výrazne zaostáva za opozičnou labouristickou stranou, a výrazne posilňuje euroskeptická Strana za nezávislosť Veľkej Británie (UKIP). Mnohí konzervatívni euroskeptici zostali v Konzervatívnej strane – a mnohí ju už opustili a sú v UKIP – a Cameron evidentne chce, aby Konzervatívnu stranu neopustili nadobro a neprešli totálne všetci k UKIP (to by porážka Konzervatívnej strany a víťazstvo labouristov boli zaručené). Preto im sľúbil referendum, po ktorom konzervatívni euroskeptici a UKIP tak túžia. S tým, že ho budú voliť, a on vyhrá voľby v roku 2015.
Môže mu to vyjsť – a potom musí referendum usporiadať a argumentovať pre tú či onú stranu – v jeho prípade zrejme za účasť v EÚ. Lenže vyjsť mu to nemusí, euroskeptici môžu voliť UKIP a Cameron môže voľby prehrať. Potom žiadne referendum nemusí byť. Labouristi, prípadne labouristi a liberáli, môžu tvrdiť, že voľby samotné boli referendom.
Ale predpokladajme, že Cameron aj vďaka prísľubu referenda voľby vyhrá a referendum vypíše. On bude chcieť presviedčať voličov, aby hlasovali proti vystúpeniu – preto bude potrebovať reformy EÚ.
A je pravdepodobné, že ostatné členské krajiny, predovšetkým Nemecko a Francúzsko, mu nejaké ústupky učiniť ochotné budú. Bola by totiž jedna vec, ak by z EÚ odišla nejaká malá, ekonomicky neúspešná krajina, a úplne iná vec, ak by to bola tak významná krajina, ako je Veľká Británia. To by bola pre prestíž EÚ vo svete, ale aj doma výrazná rana. Veľká Británia je jedna zo šiestich veľkých krajín EÚ (spolu s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom, Španielskom a Poľskom) a vzhľadom na ekonomickú situáciu jedna z troch najdôležitejších.
Preto je možné očakávať akceptáciu časti Cameronových požiadaviek zo strany Nemecka a Francúzska, aby to Cameron mohol pred referendom vydávať za úspech a reformu EÚ. Tento jeho tlak na EÚ môže byť užitočný a skutočne k niektorým ozdravným reformám aj viesť, a to považujem za prakticky najväčší prínos jeho gambitu.
Čo by ale znamenalo, že by mu nevyšiel – nie preto, že prehrá budúce voľby a už nebude premiérom, ale preto, že voľby síce vyhrá, ale následne prehrá referendum a Veľká Británia z EÚ vystúpi?
Jednoznačne posilnenie roly Nemecka v EÚ. V súčasnej ekonomickej situácii Francúzsko ťahá za kratší koniec povrazu, a teda vystúpenie „skeptickej“ Británie povedie k posilneniu nemeckého konceptu v EÚ.
Čo by to znamenalo pre strednú Európu? Rôzne stredoeurópske strany a politické osobnosti majú na súčasnosť i budúcnosť EÚ názory rôzne, ale existencia rôznych veľkých krajín v EÚ s rôznymi názormi im umožňuje priestor na politické manévrovanie a dáva legitimitu ich rôznym postojom. Tým nehodnotím, ktorý postoj je „správny“ či optimálny, iba konštatujem, že ak v EÚ majú rôzne názory vlády Nemecka, Francúzska i Veľkej Británie, potom ktorýkoľvek zo stredoeurópskych politikov, či už vo vláde, alebo v opozícii, môže ktorýkoľvek z tých názorov realisticky zastávať a svoju krajinu fatálne nepoškodí.
Ak však Veľká Británia z EÚ vystúpi a Francúzsko bude mať ekonomické problémy, potom vo vlastnom národnom záujme stredoeurópskych politikov a ich krajín – v záujme maximalizácie ich reálneho vplyvu na budúcnosť EÚ – bude pre nich verejne akceptovateľné zastávať názor Nemecka alebo sa príliš od toho nemeckého nelíšiť.
Manévrovací priestor sa pre nich zúži a hegemónia Nemecka v EÚ, predovšetkým v strednej Európe, vzrastie. To vzhľadom na nemeckú ekonomickú úspešnosť a solídny právny štát nemusí byť nevyhnutne na škodu, možno práve naopak, ale faktu, že manévrovací priestor sa pre stredoeurópskych politikov zúži, by sme si mali byť vedomí. Cena z prípadné vystúpenie Veľkej Británie z EÚ sa bude platiť aj v strednej Európe.
.roman Joch
Autor je vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Občanského instutu v Prahe.
Trpké sklamanie
Pre tých v strednej Európe, ktorí zdieľajú britský pohľad na EÚ ako na ekonomicky liberálnu a do sveta orientovanú inštitúciu, bol prejav trpkým sklamaním. Väčšina tunajších vlád by podporila takmer každý reformný návrh, ktorý premiér Cameron uviedol: Áno, EÚ potrebuje riadne fungujúci spoločný trh služieb, potrebuje jednotný digitálny trh a mala by sa ďalej rozširovať. Ale ako plánuje Británia presadiť reformu EÚ, ak chce súčasne rôzne výnimky z jej pravidiel hry a vyhráža sa odchodom z Únie?
Premiér Cameron si prejavom strelil vlastný gól a to hneď dvoma spôsobmi. Po prvé, znížil pravdepodobnosť, že sa Británii podarí presadiť víziu EÚ, ktorú sám navrhol. Na každý jeden návrh, ktorý Británia v najbližších rokoch predloží, sa ostatné členské krajiny budú pozerať cez prizmu možného odchodu Británie z EÚ. A mnohé z nich britské návrhy zamietnu nie kvôli ich obsahu, ale z princípu: Prečo by mala Británia rozhodovať o budúcej podobe Európskej únie, ak aj tak o pár rokov možno odíde? Krajiny ako Slovensko, ktoré sympatizujú s britskými názormi na spoločnú zahraničnú politiku alebo politiku sousedstva, sa ocitnú v týchto zápasoch osamotenejšie, pretože Británii sa bude odteraz ťažšie formovať agenda EÚ.
Po druhé, volanie premiéra Camerona po „lepších podmienkach pre Britániu“ otvára dvere iným krajinám, aby požadovali podobné výnimky. Populisti na kontinente (vrátane tých v strednej Európe) sa budú cítiť povzbudení, iné vlády sa budú cítiť donútené postaviť sa proti Bruselu. Namiesto toho, aby sme reformovali EÚ spoločne, členské štáty budú možno čoskoro bojovať o zachovanie EÚ ako takej. David Cameron tvrdí, že chce, aby Európa bola sebavedomým globálnym hráčom. Ale svojím prejavom dosiahol hlavne to, že sa bude nasledujúcich niekoľko rokov motať vo vnútorných problémoch vrátane možného odchodu Británie.
.tomáš Valášek
Autor je riaditeľ Central European Policy Institute v Bratislave.
Little Britain
Potrebovali sme víza. Išli sme na veľvyslanectvo do Prahy. Začiatkom leta 1990. Chcel som vidieť Londýn, kúpiť si knihy z Penguina, ísť do klubov do Brixtonu na jamajské ska, stretnúť rude boys. Prišli sme z Ostende do Doveru. Palo sa na lodi opil z duty free whiskey tak, že na palube obťažoval mladú Nemku so zubným strojčekom. Neobťažoval ju zubným strojčekom, Heidi mala strojček, v ňom zvyšky po tyčinke Mars, čo som vtedy ani nepoznal a vedľa nej sedel jej priateľ. Palo jej povedal, že je umelec, že ideme do Spojeného kráľovstva viesť bohémsky život, ostaneme v Londýne, a potom sa pohneme do Škótska, aby sme ochutnali single malt v údoliach. A odtiaľ pôjdeme do Belfastu, chceme vidieť občiansku vojnu, čo ak sa náhle skončí a zatrú všetky graffiti IRA a UVF.
V prístave boli tri kontroly. Jedna pre UK and Commonwealth občanov, druhá pre EEC a tretia s nápisom Others, v ktorej sme stáli my s vakmi a lančmítmi. To, čo sme mali v pasoch, súviselo s tým, čo máme na pasoch. Kočka za prepážkou mala biele rukavice a na úradnej čiapke jemné čierno-biele motívy. Vyzerala ako navrhnutá Fred Perrym. Pozeral som na prepážku EEC a cítil som sa nekonečne urazený. Stáli sme tam s pasmi, čo sme všelijako zakrývali v ruke, aby sme nevzbudzovali pozornosť. Cítil som sa ako občan neexistujúcej krajiny. Dnes tam asi chodievame cez prepážku EÚ, na prvý pohľad vyzeráme ako Nemci alebo Taliani, naše pasy sa z diaľky podobajú a The Specials hrali už aj v Randali. A do toho Cameron ohlási, že chce odísť.
Je to paradoxné rozhodnutie. Spojené kráľovstvo nikdy nebolo takým členom Únie, aby som mal pocit, že v Londýne som v Európe. Británia sa roky zasadzovala, aby sa Únia rozširovala takmer o každého, kto si dá žiadosť. Londýn loboval za otvorenie prístupových rozhovorov s Tureckom a nemal problém hovoriť o rozširovaní spoločenstva až po Arménsko a Gruzínsko. Bola to priehľadná stratégia na oslabenie centra a geografické rozptýlenie kanonického potenciálu „čoraz užšej Únie.“ Vyhrážaním sa fiktívnym referendom o zotrvaní v Únii Cameron priznal, že táto stratégia zlyhala a udalosti posledných rokov posilnili v európskych politikoch odhodlanie na krok smerom ku konfederačnému modelu. A snaží sa, okrem známych vnútropolitických sporov, anticipovať oveľa pravdepodobnejšie referendum o vystúpení Škótska zo Spojeného kráľovstva. V britsko-európskych vzťahoch nejde o žiadny mimoriadny posun. Otázkou je, či si môže Spojené kráľovstvo dovoliť dnes to, čo bolo v polovici 90. rokov považované na Downing Street za povinnú jazdu. Ilúzie harmonickej britskej spoločnosti façon Downton Abbey, kde spolu nažíva služobníctvo, írsky radikál, homosexuálny slaboch, láskavý aristokrat a vždy vyčesaný pes, už nestačia na prekrytie problémov. Nedávne rasové nepokoje, nárast debilizovanej masy v teplákoch Londonsdale, hrozba samostatného Škótska s ropnými vežami v Severnom mori a nové kolo troubles v Belfaste nie sú výsledkom komunisticko-bruselského sprisahania.
Sú výrazom inštitucionálneho zaostávania inštitúcií, v ktorých majú výraznú moc potomkovia stredovekých finančných skupín a spoliehania sa na rozprávkový tmel o tehotných princeznách.
Na Cameronovi je príznačné, že argumenty, ktoré vo svojom varovaní použil, pôsobia ako z internetovej diskusie pod Sulíkovym blogom. Zmes klišé o „slobode“, niečo o útlaku a mesiášske predstavy o veľkolepej reforme Únie. Problémom je, že slová o reforme politických inštitúcií z dedičnej monarchie pôsobia rovnako nedôveryhodne ako riešenia dlhovej krízy ponúknuté Pchjongjangom. Cameron sa okrem toho vzďaľuje od politického testamentu posledného toryovského eurorealistu Churchilla, ktorý volal po vojne po vytvorení Spojených štátov európskych. Skutočným problémom Cameronových vyhrážok nie je to, že ich naplní. Veľmi dobre vie, že Spojené kráľovstvo si dnes odchod z Únie nemôže dovoliť, pretože nemá kam odísť. No je ďalším konzervatívnym politikom, ktorý odmieta konfrontáciu s realitou rozpadu neoliberálnej paradigmy. Sarkozy sa v minuloročných voľbách vyhrážal vystúpením Francúzska zo Schengenu, Berlusconi útočí na údajného únijného protektora Montinho. Európska pravica odmieta diskusiu o príčinách krízy systému a jeho morálnej diskreditácii. Namiesto toho útočí na jednu z posledných zmysluplných a konsenzuálnych vízií na kontinente. Príbeh Davida Camerona, ktorý chce nezamestnanosť vo Walese a obezitu 13-ročných dievčat na predmestiach Sheffieldu riešiť referendom in-out je iba ďalším symptómom programovej krízy európskej pravice. Čoraz viac jej predstaviteľov inštrumentalizuje strach z neviditeľnej, všemocnej bruselskej centrály, kde nevolení úradníci s mordorskými ksichtmi rozhodujú o našich osudoch. Mier, stabilizácia strednej Európy, ochrana južnej fasády nezohrávajú v ich temných víziách žiadnu úlohu. Vízia sveta, v ktorom sme sa nevídaným spôsobom spojili po dvoch vojnách a páde komunistickej diktatury, predsa nemôže mať za úhlavného nepriateľa litovského stážistu, ktorý si na Schumanovi kúpi po práci pralinky.
.michal Havran ml.
Autor je šéfredaktor portálu jetotak.sk.
Británia do Únie nepatrí
„Severná Amerika a Rusko sú našimi obilnými poľami, Chicago a Odesa našimi sýpkami, Kanada a Balt nás zásobujú drevom, v Australázii máme ovčie farmy, v Argentíne a na západných perifériách Severnej Ameriky sa nám pasú stáda dobytka, Peru nám posiela striebro, z Južnej Afriky a Austrálie do Londýna prúdi zlato, Indovia a Číňania pre nás pestujú čaj a naša káva, cukor a korenie rastú na plantážach v Indii. Španielsko a Francúzsko sú našimi vinicami, Stredomorie naším ovocným sadom a naše plantáže s bavlnou, ktoré boli dlho výsadou juhu Spojených štátov, sa teraz rozšírili do všetkých teplých krajín sveta.“ Tak vyzeral svet z anglickej perspektívy v roku 1865, keď tieto slová napísal ekonóm Jevons. Ako vtedy vyzerala britská zahraničná politika? Británia bola po porážke Napoleona hegemónom. Hospodárskym, politickým aj vojenským. A najmä námorným. Britská koruna sa podriaďovala záujmom britského hospodárstva, chránila a v prípade potreby rozširovala svoje koloniálne panstvo. Londýn nemal ideologické ciele, nesníval o ovládnutí Ruska alebo znovupodriadení mocnejúcej Ameriky. Mal pragmatické ciele, tie určovali jeho politiku. Aj voči kontinentu.
David Cameron má pravdu, keď hovorí, že Londýn sa na Európsku úniu pozerá ako na prostriedok, ktorý slúži nejakému cieľu. Absolútne neideologicky. Bez ochoty prinášať obeť za celok, ktorý je väčší ako jeho časti. Preto Briti pred 40 rokmi do integrujúcej sa Európy vstupovali. Doma im vládol protekcionizmus a socializmus, na zlepšenie stavu potrebovali tlak európskych dohôd a neskôr Margaret Thatcherovú. A to sa zmenilo.
Môže za to Helmut Kohl. Ako napísal Daniel Johnson, Kohl zjednotil Nemecko a rozdelil Európu. Pod rozdelením sa, pochopiteľne, myslí zavedenie spoločnej európskej meny. Euro zmenilo Európu na nepoznanie. Je to paradox, ale euro de facto realizuje De Gaullovu predstavu o zjednotenej Európe. Je to Európa, kde hrajú hlavnú rolu silné štáty, nie nadnárodná komunita. A je to Európa bez Británie. Akurát, že v pozícii Grande Nation nie je Francúzsko, ale Nemecko.
Napriek tomu, že väčšina médií tvrdí, že odchod z EÚ by bol pre britský biznis katastrofou, nie je to pravda. Británia má od minulého roku po prvý raz za dlhé obdobie väčší zahraničný obchod s krajinami mimo EÚ ako členmi EÚ. A navyše, ani londýnska City nemôže zostať hlavným finančným centrom Európy. Čím ďalej postúpi ekonomická a najmä banková integrácia krajín eurozóny, tým slabšiu pozíciu bude City mať. Dnes je City závislé tak od kontinentu, ako aj od vonkajšieho sveta. Každá ďalšia regulácia z Frankfurtu a Berlína ohrozuje City v jednom aj druhom segmente. Briti by boli blázni, keby sa tomuto trendu iba prizerali. Ak ho nedokážu zmeniť, musia vyvodiť také konzekvencie, ktoré prinesú menšie škody. Británii neostane iné, než z Únie vystúpiť. A bude to pragmatické rozhodnutie.
Napokon, je v tom niečo takmer dejinne nevyhnutné. Britániu nechcel v integrovanej Európe ani Churchill, ani De Gaulle. Keď bola Británia historicky najmocnejšia a s dvoma percentami svetovej populácie produkovala 20 percent svetového HDP, nedokázala viac, než rozdeľovať európske veľmoci. Británia nemôže byť skutočným hegemónom Európy, najmä keď je hospodársky slabšia ako Nemecko. A keďže jej na rovnováhu moci v EÚ chýba partner, ktorý by vyvážil tandem Nemecko-Francúzsko, podmienky jej členstva môžu byť dlhodobo len nevýhodné. Otázkou je miera.
Cameronov prejav potvrdzuje zmenu paradigmy. Zabudnite na Európsku úniu, Európe dnes vládne Eurozóna. Zabudnite na rozširovanie, organizácia sa centralizuje. A keďže Nemci sú ochotní za to zaplatiť, trend bude pokračovať.
Je to trochu paradox, ale odchodom Londýna z Únie najviac stratí Paríž. Pre Berlín bude menej dôležitý, najmä keď bude mať nemecký kancelár dostatočné zázemie v krajinách bývalej Habsburskej monarchie a v Poľsku. Juh Európy dostal politickú príučku a strednú Európu čaká hospodársky vzrast. Volkswagen znamenal pre Slovensko vždy viac ako Peugeot. Európu čaká nemecké storočie.
A ktovie, možno bude Británia pre Európu dôležitejšia mimo ako vnútri EÚ. Bude totiž predstavovať alternatívu a táto rola Britom vždy sedela najlepšie.
.jaroslav Daniška
Aký je zmysel Európskej únie okrem eurozóny? Táto otázka nie je taká ľahkovážna, ako môže na prvý pohľad vyzerať. V skutočnosti je to otázka, na ktorú dá odpoveď napokon samotná Británia, ak sa tam bude konať referendum o členstve. Ale keďže záchrana eurozóny sa stáva hlavným záujmom Európskej únie, čím je potom pre nečlena eurozóny, akým je Británia?
Zástancovia názoru, že Británia má zostať aj naďalej členom EÚ, zväčša poukazujú na jednotný trh, čo má byť rozhodujúci argument. Písal som o tom už v minulosti a stále si myslím, že výhody z toho plynúce sú veľmi zveličené. Ale aj keď so mnou v tejto veci nebude súhlasiť, stále stojí za to zvážiť dynamiku procesu.
Ak by britskí voliči v roku 2017 volili „nie“, trvalo by ďalší rok, kým by boli podmienky odchodu z Únie vyjednané a ďalší rok alebo dva, kým by vstúpili do platnosti. Musíme preto trochu preformulovať našu pôvodnú otázku: aký je zmysel Európskej únie okrem eurozóny od roku 2020 do budúcnosti?
Dovtedy očakávam, že dnes vnímaný význam členstva v jednotnom trhu sa dostane pod tlak z dvoch zdrojov. Tým prvým bude eurozóna. Nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Francois Hollande sa dohodli, že v máji tohto roku predstavia spoločný návrh o budúcnosti ekonomickej integrácie v eurozóne. Návrh by mal pokrývať pracovné trhy, sociálne poistenie a finančnú stabilitu. Inými slovami, eurozóna začína budovať jednotný trh vnútri jednotného trhu.
Ako hlasný kritik reakcie na krízu eurozóny nemám žiadne ilúzie o rýchlosti odštiepeneckého jednotného trhu. Súčasná dohoda o bankovej únii nespĺňa potrebné podmienky. Ale eurozóna skončí napokon ako riadna únia, ktorá si podriadi všetky banky vrátane kompetencií o prevzatí kontroly, poistení vkladov – a za poskytnuté finančné služby si bude uzurpovať čokoľvek, čo zostane z jednotného trhu.
Potom je tu druhý tlak, ktorý prichádza z prostredia mimo eurozóny, od zástancov transatlantickej zóny voľného obchodu. Myšlienka nie je nová, ale v poslednom čase sa o nej opäť začalo hovoriť, pretože Spojené štáty aj Európska únia túžia po rozvíjaní tohto návrhu.
Najdôležitejším dôsledkom zóny voľného obchodu by nebolo zrušenie ciel a tarifov. Tie napokon ani nie sú príliš veľké, aby sa s nimi začalo. Tou najväčšou zmenou by bolo slobodné obchodovanie produktov, ktoré sú regulované v jednej jurisdikcii, v inej jurisdickii bez toho, aby si to vyžadovalo ďalšie regulačné prekážky.
Vymyslieť takú zmluvu nebude jednoduché. Napríklad nie je celkom jasné, či by Európania dovolili import geneticky modifikovaných organizmov. Ale geostrategické a ekonomické argumenty za transatlantický jednotný trh majú obrovskú váhu. V čase, keď je mnoho ľudí zamestnaných úpadkom širšieho severoatlantického regiónu, by dve najväčšie ekonomické oblasti sveta vytvorili de facto jednotnú ekonomickú zónu, ktorá by pokrývala 50 percent globálnej ekonomickej produkcie.
Aj keby bola Británia mimo EÚ, svojím členstvom v takejto zóne si môže byť bez diskusie istá. A to nepochybne znamená, že by nebola odrezaná od obchodu. V každom prípade, aj keby transatlantická oblasť voľného obchodu do roku 2020 nevznikla, Británia by stále zostala členom Európskeho hospodárskeho priestoru (EEA).
Námietka voči takémuto argumentu sa týka uvedomenia si straty politickej moci. Ak ste mimo Európskej únie, ale vnútri EEA, nemáte žiadne právo hlasovať o reguláciách jednotného trhu. Nórsko a Island musia akceptovať všetko, na čom sa EÚ dohodne.
Niečo také by, prirodzene, bolo pre Veľkú Britániu neakceptovateľné. Ale tento argument ignoruje rozsah možností a podmienok, ktoré môžu byť predmetom vyjednávania Británie počas jej odchodu z EÚ. Článok 50 Zmluvy o Európskej únii umožňuje krajinám odísť, ale všetky detaily vyjednávania ponecháva na zainteresované strany.
Ak by došlo k budovaniu ekonomickej integrácie v eurozóne a transatlantickej oblasti voľného obchodu, členstvo v EÚ stráca pre Britániu potrebnú príťažlivosť. Najmä ak väčšinu z toho, čo by získali ako členovia EÚ, získajú aj bez členstva.
Súhlasím s kritikmi Davida Camerona v jednej veci. Britský premiér bol (v svojom prejave, pozn. prekl.) príliš optimistický o možnostiach a priestore ako renegociovať európske zmluvy. Británia je jedinou krajinou, ktorá môže usporiadať referendum. Zdá sa mi napríklad dosť ťažké, aby francúzski voliči hovorili „Oui“ na zmluvu, ktorá oslobodí Britániu zo spoločnej poľnohospodárskej politiky. Je to irónia, ale David Cameron by bol v omnoho lepšej vyjednávacej pozícii, keby chcel odísť, ako keď chce zostať. V takom prípade by nebol žiadny dôvod na usporiadanie referenda v iných európskych krajinách. Táto asymetria môže napokon vytlačiť Britániu mimo EÚ.
Návrh pána Camerona na usporiadanie referenda je nevyhnutný dôsledok procesu, ktorý sa začal pred 20 rokmi, keď si Briti vybojovali opt-out z eura. Odmietnutie pripojiť sa k jednotnej mene je príčina, ktorá skončí vytlačením Británie z EÚ. Logická otázka v referende, ktorá však nikdy nezaznie, by preto mala znieť takto: Chcete prijať spoločnú menu euro alebo odísť z EÚ?
ám však obavu, že nech už to formulujeme akokoľvek, odpoveď môže byť stále tá istá.
.wolfgang Münchau
Autor je zástupca šéfredaktora denníka Financial Times, kde text pôvodne vyšiel.
Čaká nás hegemónia Nemecka
V prvom rade treba povedať, že nie je vôbec jasné, že v Británii referendum o vystúpení bude a vôbec nie je jasné, že ak bude, väčšina občanov sa za vystúpenie vysloví.
Rozhodnutie premiéra Davida Camerona vyhlásiť referendum o vystúpení z EÚ vnímam predovšetkým ako krok taktický, ktorý mu má pomôcť hlavne v budúcich parlamentných voľbách, ktoré budú najneskôr v roku 2015.
Cameron samotný je proti vystúpeniu z EÚ a pôvodne nechcel referendum žiadne. Neskôr zmenil názor a vyhlásil, že referendum bude najneskôr posledný deň tohto funkčného obdobia, teda zároveň s voľbami do britského parlamentu v roku 2015. No, a teraz oznámil, že ak vyhrá budúce voľby, referendum bude v roku 2017 alebo 2018.
Je jasné, že mu nejde ani tak o referendum, ako skôr o víťazstvo v budúcich voľbách. Podľa prieskumov jeho Konzervatívna strana výrazne zaostáva za opozičnou labouristickou stranou, a výrazne posilňuje euroskeptická Strana za nezávislosť Veľkej Británie (UKIP). Mnohí konzervatívni euroskeptici zostali v Konzervatívnej strane – a mnohí ju už opustili a sú v UKIP – a Cameron evidentne chce, aby Konzervatívnu stranu neopustili nadobro a neprešli totálne všetci k UKIP (to by porážka Konzervatívnej strany a víťazstvo labouristov boli zaručené). Preto im sľúbil referendum, po ktorom konzervatívni euroskeptici a UKIP tak túžia. S tým, že ho budú voliť, a on vyhrá voľby v roku 2015.
Môže mu to vyjsť – a potom musí referendum usporiadať a argumentovať pre tú či onú stranu – v jeho prípade zrejme za účasť v EÚ. Lenže vyjsť mu to nemusí, euroskeptici môžu voliť UKIP a Cameron môže voľby prehrať. Potom žiadne referendum nemusí byť. Labouristi, prípadne labouristi a liberáli, môžu tvrdiť, že voľby samotné boli referendom.
Ale predpokladajme, že Cameron aj vďaka prísľubu referenda voľby vyhrá a referendum vypíše. On bude chcieť presviedčať voličov, aby hlasovali proti vystúpeniu – preto bude potrebovať reformy EÚ.
A je pravdepodobné, že ostatné členské krajiny, predovšetkým Nemecko a Francúzsko, mu nejaké ústupky učiniť ochotné budú. Bola by totiž jedna vec, ak by z EÚ odišla nejaká malá, ekonomicky neúspešná krajina, a úplne iná vec, ak by to bola tak významná krajina, ako je Veľká Británia. To by bola pre prestíž EÚ vo svete, ale aj doma výrazná rana. Veľká Británia je jedna zo šiestich veľkých krajín EÚ (spolu s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom, Španielskom a Poľskom) a vzhľadom na ekonomickú situáciu jedna z troch najdôležitejších.
Preto je možné očakávať akceptáciu časti Cameronových požiadaviek zo strany Nemecka a Francúzska, aby to Cameron mohol pred referendom vydávať za úspech a reformu EÚ. Tento jeho tlak na EÚ môže byť užitočný a skutočne k niektorým ozdravným reformám aj viesť, a to považujem za prakticky najväčší prínos jeho gambitu.
Čo by ale znamenalo, že by mu nevyšiel – nie preto, že prehrá budúce voľby a už nebude premiérom, ale preto, že voľby síce vyhrá, ale následne prehrá referendum a Veľká Británia z EÚ vystúpi?
Jednoznačne posilnenie roly Nemecka v EÚ. V súčasnej ekonomickej situácii Francúzsko ťahá za kratší koniec povrazu, a teda vystúpenie „skeptickej“ Británie povedie k posilneniu nemeckého konceptu v EÚ.
Čo by to znamenalo pre strednú Európu? Rôzne stredoeurópske strany a politické osobnosti majú na súčasnosť i budúcnosť EÚ názory rôzne, ale existencia rôznych veľkých krajín v EÚ s rôznymi názormi im umožňuje priestor na politické manévrovanie a dáva legitimitu ich rôznym postojom. Tým nehodnotím, ktorý postoj je „správny“ či optimálny, iba konštatujem, že ak v EÚ majú rôzne názory vlády Nemecka, Francúzska i Veľkej Británie, potom ktorýkoľvek zo stredoeurópskych politikov, či už vo vláde, alebo v opozícii, môže ktorýkoľvek z tých názorov realisticky zastávať a svoju krajinu fatálne nepoškodí.
Ak však Veľká Británia z EÚ vystúpi a Francúzsko bude mať ekonomické problémy, potom vo vlastnom národnom záujme stredoeurópskych politikov a ich krajín – v záujme maximalizácie ich reálneho vplyvu na budúcnosť EÚ – bude pre nich verejne akceptovateľné zastávať názor Nemecka alebo sa príliš od toho nemeckého nelíšiť.
Manévrovací priestor sa pre nich zúži a hegemónia Nemecka v EÚ, predovšetkým v strednej Európe, vzrastie. To vzhľadom na nemeckú ekonomickú úspešnosť a solídny právny štát nemusí byť nevyhnutne na škodu, možno práve naopak, ale faktu, že manévrovací priestor sa pre stredoeurópskych politikov zúži, by sme si mali byť vedomí. Cena z prípadné vystúpenie Veľkej Británie z EÚ sa bude platiť aj v strednej Európe.
.roman Joch
Autor je vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Občanského instutu v Prahe.
Trpké sklamanie
Pre tých v strednej Európe, ktorí zdieľajú britský pohľad na EÚ ako na ekonomicky liberálnu a do sveta orientovanú inštitúciu, bol prejav trpkým sklamaním. Väčšina tunajších vlád by podporila takmer každý reformný návrh, ktorý premiér Cameron uviedol: Áno, EÚ potrebuje riadne fungujúci spoločný trh služieb, potrebuje jednotný digitálny trh a mala by sa ďalej rozširovať. Ale ako plánuje Británia presadiť reformu EÚ, ak chce súčasne rôzne výnimky z jej pravidiel hry a vyhráža sa odchodom z Únie?
Premiér Cameron si prejavom strelil vlastný gól a to hneď dvoma spôsobmi. Po prvé, znížil pravdepodobnosť, že sa Británii podarí presadiť víziu EÚ, ktorú sám navrhol. Na každý jeden návrh, ktorý Británia v najbližších rokoch predloží, sa ostatné členské krajiny budú pozerať cez prizmu možného odchodu Británie z EÚ. A mnohé z nich britské návrhy zamietnu nie kvôli ich obsahu, ale z princípu: Prečo by mala Británia rozhodovať o budúcej podobe Európskej únie, ak aj tak o pár rokov možno odíde? Krajiny ako Slovensko, ktoré sympatizujú s britskými názormi na spoločnú zahraničnú politiku alebo politiku sousedstva, sa ocitnú v týchto zápasoch osamotenejšie, pretože Británii sa bude odteraz ťažšie formovať agenda EÚ.
Po druhé, volanie premiéra Camerona po „lepších podmienkach pre Britániu“ otvára dvere iným krajinám, aby požadovali podobné výnimky. Populisti na kontinente (vrátane tých v strednej Európe) sa budú cítiť povzbudení, iné vlády sa budú cítiť donútené postaviť sa proti Bruselu. Namiesto toho, aby sme reformovali EÚ spoločne, členské štáty budú možno čoskoro bojovať o zachovanie EÚ ako takej. David Cameron tvrdí, že chce, aby Európa bola sebavedomým globálnym hráčom. Ale svojím prejavom dosiahol hlavne to, že sa bude nasledujúcich niekoľko rokov motať vo vnútorných problémoch vrátane možného odchodu Británie.
.tomáš Valášek
Autor je riaditeľ Central European Policy Institute v Bratislave.
Little Britain
Potrebovali sme víza. Išli sme na veľvyslanectvo do Prahy. Začiatkom leta 1990. Chcel som vidieť Londýn, kúpiť si knihy z Penguina, ísť do klubov do Brixtonu na jamajské ska, stretnúť rude boys. Prišli sme z Ostende do Doveru. Palo sa na lodi opil z duty free whiskey tak, že na palube obťažoval mladú Nemku so zubným strojčekom. Neobťažoval ju zubným strojčekom, Heidi mala strojček, v ňom zvyšky po tyčinke Mars, čo som vtedy ani nepoznal a vedľa nej sedel jej priateľ. Palo jej povedal, že je umelec, že ideme do Spojeného kráľovstva viesť bohémsky život, ostaneme v Londýne, a potom sa pohneme do Škótska, aby sme ochutnali single malt v údoliach. A odtiaľ pôjdeme do Belfastu, chceme vidieť občiansku vojnu, čo ak sa náhle skončí a zatrú všetky graffiti IRA a UVF.
V prístave boli tri kontroly. Jedna pre UK and Commonwealth občanov, druhá pre EEC a tretia s nápisom Others, v ktorej sme stáli my s vakmi a lančmítmi. To, čo sme mali v pasoch, súviselo s tým, čo máme na pasoch. Kočka za prepážkou mala biele rukavice a na úradnej čiapke jemné čierno-biele motívy. Vyzerala ako navrhnutá Fred Perrym. Pozeral som na prepážku EEC a cítil som sa nekonečne urazený. Stáli sme tam s pasmi, čo sme všelijako zakrývali v ruke, aby sme nevzbudzovali pozornosť. Cítil som sa ako občan neexistujúcej krajiny. Dnes tam asi chodievame cez prepážku EÚ, na prvý pohľad vyzeráme ako Nemci alebo Taliani, naše pasy sa z diaľky podobajú a The Specials hrali už aj v Randali. A do toho Cameron ohlási, že chce odísť.
Je to paradoxné rozhodnutie. Spojené kráľovstvo nikdy nebolo takým členom Únie, aby som mal pocit, že v Londýne som v Európe. Británia sa roky zasadzovala, aby sa Únia rozširovala takmer o každého, kto si dá žiadosť. Londýn loboval za otvorenie prístupových rozhovorov s Tureckom a nemal problém hovoriť o rozširovaní spoločenstva až po Arménsko a Gruzínsko. Bola to priehľadná stratégia na oslabenie centra a geografické rozptýlenie kanonického potenciálu „čoraz užšej Únie.“ Vyhrážaním sa fiktívnym referendom o zotrvaní v Únii Cameron priznal, že táto stratégia zlyhala a udalosti posledných rokov posilnili v európskych politikoch odhodlanie na krok smerom ku konfederačnému modelu. A snaží sa, okrem známych vnútropolitických sporov, anticipovať oveľa pravdepodobnejšie referendum o vystúpení Škótska zo Spojeného kráľovstva. V britsko-európskych vzťahoch nejde o žiadny mimoriadny posun. Otázkou je, či si môže Spojené kráľovstvo dovoliť dnes to, čo bolo v polovici 90. rokov považované na Downing Street za povinnú jazdu. Ilúzie harmonickej britskej spoločnosti façon Downton Abbey, kde spolu nažíva služobníctvo, írsky radikál, homosexuálny slaboch, láskavý aristokrat a vždy vyčesaný pes, už nestačia na prekrytie problémov. Nedávne rasové nepokoje, nárast debilizovanej masy v teplákoch Londonsdale, hrozba samostatného Škótska s ropnými vežami v Severnom mori a nové kolo troubles v Belfaste nie sú výsledkom komunisticko-bruselského sprisahania.
Sú výrazom inštitucionálneho zaostávania inštitúcií, v ktorých majú výraznú moc potomkovia stredovekých finančných skupín a spoliehania sa na rozprávkový tmel o tehotných princeznách.
Na Cameronovi je príznačné, že argumenty, ktoré vo svojom varovaní použil, pôsobia ako z internetovej diskusie pod Sulíkovym blogom. Zmes klišé o „slobode“, niečo o útlaku a mesiášske predstavy o veľkolepej reforme Únie. Problémom je, že slová o reforme politických inštitúcií z dedičnej monarchie pôsobia rovnako nedôveryhodne ako riešenia dlhovej krízy ponúknuté Pchjongjangom. Cameron sa okrem toho vzďaľuje od politického testamentu posledného toryovského eurorealistu Churchilla, ktorý volal po vojne po vytvorení Spojených štátov európskych. Skutočným problémom Cameronových vyhrážok nie je to, že ich naplní. Veľmi dobre vie, že Spojené kráľovstvo si dnes odchod z Únie nemôže dovoliť, pretože nemá kam odísť. No je ďalším konzervatívnym politikom, ktorý odmieta konfrontáciu s realitou rozpadu neoliberálnej paradigmy. Sarkozy sa v minuloročných voľbách vyhrážal vystúpením Francúzska zo Schengenu, Berlusconi útočí na údajného únijného protektora Montinho. Európska pravica odmieta diskusiu o príčinách krízy systému a jeho morálnej diskreditácii. Namiesto toho útočí na jednu z posledných zmysluplných a konsenzuálnych vízií na kontinente. Príbeh Davida Camerona, ktorý chce nezamestnanosť vo Walese a obezitu 13-ročných dievčat na predmestiach Sheffieldu riešiť referendom in-out je iba ďalším symptómom programovej krízy európskej pravice. Čoraz viac jej predstaviteľov inštrumentalizuje strach z neviditeľnej, všemocnej bruselskej centrály, kde nevolení úradníci s mordorskými ksichtmi rozhodujú o našich osudoch. Mier, stabilizácia strednej Európy, ochrana južnej fasády nezohrávajú v ich temných víziách žiadnu úlohu. Vízia sveta, v ktorom sme sa nevídaným spôsobom spojili po dvoch vojnách a páde komunistickej diktatury, predsa nemôže mať za úhlavného nepriateľa litovského stážistu, ktorý si na Schumanovi kúpi po práci pralinky.
.michal Havran ml.
Autor je šéfredaktor portálu jetotak.sk.
Británia do Únie nepatrí
„Severná Amerika a Rusko sú našimi obilnými poľami, Chicago a Odesa našimi sýpkami, Kanada a Balt nás zásobujú drevom, v Australázii máme ovčie farmy, v Argentíne a na západných perifériách Severnej Ameriky sa nám pasú stáda dobytka, Peru nám posiela striebro, z Južnej Afriky a Austrálie do Londýna prúdi zlato, Indovia a Číňania pre nás pestujú čaj a naša káva, cukor a korenie rastú na plantážach v Indii. Španielsko a Francúzsko sú našimi vinicami, Stredomorie naším ovocným sadom a naše plantáže s bavlnou, ktoré boli dlho výsadou juhu Spojených štátov, sa teraz rozšírili do všetkých teplých krajín sveta.“ Tak vyzeral svet z anglickej perspektívy v roku 1865, keď tieto slová napísal ekonóm Jevons. Ako vtedy vyzerala britská zahraničná politika? Británia bola po porážke Napoleona hegemónom. Hospodárskym, politickým aj vojenským. A najmä námorným. Britská koruna sa podriaďovala záujmom britského hospodárstva, chránila a v prípade potreby rozširovala svoje koloniálne panstvo. Londýn nemal ideologické ciele, nesníval o ovládnutí Ruska alebo znovupodriadení mocnejúcej Ameriky. Mal pragmatické ciele, tie určovali jeho politiku. Aj voči kontinentu.
David Cameron má pravdu, keď hovorí, že Londýn sa na Európsku úniu pozerá ako na prostriedok, ktorý slúži nejakému cieľu. Absolútne neideologicky. Bez ochoty prinášať obeť za celok, ktorý je väčší ako jeho časti. Preto Briti pred 40 rokmi do integrujúcej sa Európy vstupovali. Doma im vládol protekcionizmus a socializmus, na zlepšenie stavu potrebovali tlak európskych dohôd a neskôr Margaret Thatcherovú. A to sa zmenilo.
Môže za to Helmut Kohl. Ako napísal Daniel Johnson, Kohl zjednotil Nemecko a rozdelil Európu. Pod rozdelením sa, pochopiteľne, myslí zavedenie spoločnej európskej meny. Euro zmenilo Európu na nepoznanie. Je to paradox, ale euro de facto realizuje De Gaullovu predstavu o zjednotenej Európe. Je to Európa, kde hrajú hlavnú rolu silné štáty, nie nadnárodná komunita. A je to Európa bez Británie. Akurát, že v pozícii Grande Nation nie je Francúzsko, ale Nemecko.
Napriek tomu, že väčšina médií tvrdí, že odchod z EÚ by bol pre britský biznis katastrofou, nie je to pravda. Británia má od minulého roku po prvý raz za dlhé obdobie väčší zahraničný obchod s krajinami mimo EÚ ako členmi EÚ. A navyše, ani londýnska City nemôže zostať hlavným finančným centrom Európy. Čím ďalej postúpi ekonomická a najmä banková integrácia krajín eurozóny, tým slabšiu pozíciu bude City mať. Dnes je City závislé tak od kontinentu, ako aj od vonkajšieho sveta. Každá ďalšia regulácia z Frankfurtu a Berlína ohrozuje City v jednom aj druhom segmente. Briti by boli blázni, keby sa tomuto trendu iba prizerali. Ak ho nedokážu zmeniť, musia vyvodiť také konzekvencie, ktoré prinesú menšie škody. Británii neostane iné, než z Únie vystúpiť. A bude to pragmatické rozhodnutie.
Napokon, je v tom niečo takmer dejinne nevyhnutné. Britániu nechcel v integrovanej Európe ani Churchill, ani De Gaulle. Keď bola Británia historicky najmocnejšia a s dvoma percentami svetovej populácie produkovala 20 percent svetového HDP, nedokázala viac, než rozdeľovať európske veľmoci. Británia nemôže byť skutočným hegemónom Európy, najmä keď je hospodársky slabšia ako Nemecko. A keďže jej na rovnováhu moci v EÚ chýba partner, ktorý by vyvážil tandem Nemecko-Francúzsko, podmienky jej členstva môžu byť dlhodobo len nevýhodné. Otázkou je miera.
Cameronov prejav potvrdzuje zmenu paradigmy. Zabudnite na Európsku úniu, Európe dnes vládne Eurozóna. Zabudnite na rozširovanie, organizácia sa centralizuje. A keďže Nemci sú ochotní za to zaplatiť, trend bude pokračovať.
Je to trochu paradox, ale odchodom Londýna z Únie najviac stratí Paríž. Pre Berlín bude menej dôležitý, najmä keď bude mať nemecký kancelár dostatočné zázemie v krajinách bývalej Habsburskej monarchie a v Poľsku. Juh Európy dostal politickú príučku a strednú Európu čaká hospodársky vzrast. Volkswagen znamenal pre Slovensko vždy viac ako Peugeot. Európu čaká nemecké storočie.
A ktovie, možno bude Británia pre Európu dôležitejšia mimo ako vnútri EÚ. Bude totiž predstavovať alternatívu a táto rola Britom vždy sedela najlepšie.
.jaroslav Daniška
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.