Určite to poznáte: zobudíte sa niekedy medzi treťou a štvrtou hodinou v noci, hoci vás nič nebolí, ani vás nedesia zlé sny, jednoducho nemôžete spať. „Na čítanie je neskoro, na pozeranie televízie tiež, na film takisto, a tak ležíš v tme a dumáš, necháš myšlienky, nech krúžia, kadiaľ chcú. Občas s trochou šťastia zachytíš slovo, postavu alebo scénu z knihy, na ktorej pracuješ, no častejšie sa pristihneš pri úvahách o minulosti, a zo skúsenosti vieš, že keď sa o tretej ráno zamyslíš nad minulosťou, sú to temné myšlienky.”
Austerov Zimný denník je pokusom o záznam takéhoto nočného dumania. Vracia sa až k prvým rokom svojho života, spomína si na rodičov, starých rodičov, priateľov, na dramatické chvíle, keď ho zrádzalo vlastné telo, na stretnutia so smrťou, na detstvo v New Jersey a v New Yorku, na čas strávený vo Francúzsku. S obsesívnou presnosťou insomniaka vymenúva všetky adresy, na ktorých kedy býval, jedlá, ktoré jedol, cesty, ktoré podnikal. Z nebezpečných a neistých spomienok sa vracia k žene svojho života, k spisovateľke Siri Hustvedt (v knihe ju však nemenuje), svojej (stále krásnej, stále milovanej) manželke, s ktorou prežil 30 rokov života. Ako to už pri nočných spomienkach býva, nie je v nich iná, než podvedomá spojitosť, Auster skáče v čase aj v témach. Raz spomína na smrť matky, vzápätí je naspäť v škole, odtiaľ sa presúva do Paríža, len aby dramaticky opísal autonehodu, ktorá sa jemu a jeho rodine stala pred niekoľkými rokmi.
Napriek tejto časovej a tematickej roztržitosti sa kniha prekvapivo dobre a ľahko číta (nepochybne aj vďaka výbornému prekladu nášho bývalého kolegu Vladislava Gálisa), so všeličím sa v nej dokážete identifikovať, Austerove otázky sa stanú vašimi a hoci ste ho nikdy osobne nestretli, počúvate (čítate) jeho spomienky pozorne a sústredene.
Na Austerovom Zimnom denníku je jedna vec istým sklamaním: ak od spomienok autora Newyorskej trilógie, Leviatana, či Putovania v skriptóriu očakávate rafinovanosť, vybrúsený štýl či pod príbehom ukryté filozofovanie, nedočkáte sa. Zimný denník je z tohto hľadiska „prostá” kniha. Tá istá vec je však pravdepodobne jej najsilnejšou stránkou. Je v nej „obyčajný” Auster, jeho úzkosti, vzťahy, jeho dramatické kolapsy, jeho chyby a zlyhania, jeho obavy z vlastnej smrti, jeho „skúmanie vlastnej hlavy zvnútra.”
Prekvapivé je, že autor – na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov – neprepadá spomienkovému optimizmu, nezmocňuje sa ho túžba po návrate krajšej a lepšej minulosti. „Na staré dobré časy nemáš nervy. Vždy, keď sa pristihneš, ako upadáš do nostalgie, ako žiališ za vecami, vďaka ktorým bol tvoj život lepší ako dnes, zahriakneš sa a sám sebe povieš, aby si sa lepšie zamyslel, aby si vnímal minulosť rovnako kriticky ako prítomnosť, a onedlho prídeš k záveru, že medzi nimi niet veľkého rozdielu, že minulosť a prítomnosť sú v zásade rovnaké.”
Zimným denníkom Paul Auster sofistikovanú literárnu kritiku zaskočil. Čakali text s premyslenou štruktúrou, čakali nahliadnutie do existenciálnych hlbín, čakali skepsu a iróniu. Dostali nepokojné nočné dumanie človeka, ktorý si uvedomuje to, že vstupuje do posledného obdobia svojho života.
„Tvoje bosé nohy na studenej dlážke, keď vstaneš z postele a podídeš k oknu. Máš šesťdesiatštyri rokov. Vonku je vzduch sivý, takmer biely, slnko nevidieť. Pýtaš sa sám seba: Koľko ešte zostáva rán?
Zavreli sa dvere. Otvorili sa ďalšie.
Vstúpil si do zimy svojho života.”
Paul Auster: Zimný denník. Preklad: Vladislav Gális, grafický dizajn: Janka a Palo Bálik. Artforum, 2012.
Austerov Zimný denník je pokusom o záznam takéhoto nočného dumania. Vracia sa až k prvým rokom svojho života, spomína si na rodičov, starých rodičov, priateľov, na dramatické chvíle, keď ho zrádzalo vlastné telo, na stretnutia so smrťou, na detstvo v New Jersey a v New Yorku, na čas strávený vo Francúzsku. S obsesívnou presnosťou insomniaka vymenúva všetky adresy, na ktorých kedy býval, jedlá, ktoré jedol, cesty, ktoré podnikal. Z nebezpečných a neistých spomienok sa vracia k žene svojho života, k spisovateľke Siri Hustvedt (v knihe ju však nemenuje), svojej (stále krásnej, stále milovanej) manželke, s ktorou prežil 30 rokov života. Ako to už pri nočných spomienkach býva, nie je v nich iná, než podvedomá spojitosť, Auster skáče v čase aj v témach. Raz spomína na smrť matky, vzápätí je naspäť v škole, odtiaľ sa presúva do Paríža, len aby dramaticky opísal autonehodu, ktorá sa jemu a jeho rodine stala pred niekoľkými rokmi.
Napriek tejto časovej a tematickej roztržitosti sa kniha prekvapivo dobre a ľahko číta (nepochybne aj vďaka výbornému prekladu nášho bývalého kolegu Vladislava Gálisa), so všeličím sa v nej dokážete identifikovať, Austerove otázky sa stanú vašimi a hoci ste ho nikdy osobne nestretli, počúvate (čítate) jeho spomienky pozorne a sústredene.
Na Austerovom Zimnom denníku je jedna vec istým sklamaním: ak od spomienok autora Newyorskej trilógie, Leviatana, či Putovania v skriptóriu očakávate rafinovanosť, vybrúsený štýl či pod príbehom ukryté filozofovanie, nedočkáte sa. Zimný denník je z tohto hľadiska „prostá” kniha. Tá istá vec je však pravdepodobne jej najsilnejšou stránkou. Je v nej „obyčajný” Auster, jeho úzkosti, vzťahy, jeho dramatické kolapsy, jeho chyby a zlyhania, jeho obavy z vlastnej smrti, jeho „skúmanie vlastnej hlavy zvnútra.”
Prekvapivé je, že autor – na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov – neprepadá spomienkovému optimizmu, nezmocňuje sa ho túžba po návrate krajšej a lepšej minulosti. „Na staré dobré časy nemáš nervy. Vždy, keď sa pristihneš, ako upadáš do nostalgie, ako žiališ za vecami, vďaka ktorým bol tvoj život lepší ako dnes, zahriakneš sa a sám sebe povieš, aby si sa lepšie zamyslel, aby si vnímal minulosť rovnako kriticky ako prítomnosť, a onedlho prídeš k záveru, že medzi nimi niet veľkého rozdielu, že minulosť a prítomnosť sú v zásade rovnaké.”
Zimným denníkom Paul Auster sofistikovanú literárnu kritiku zaskočil. Čakali text s premyslenou štruktúrou, čakali nahliadnutie do existenciálnych hlbín, čakali skepsu a iróniu. Dostali nepokojné nočné dumanie človeka, ktorý si uvedomuje to, že vstupuje do posledného obdobia svojho života.
„Tvoje bosé nohy na studenej dlážke, keď vstaneš z postele a podídeš k oknu. Máš šesťdesiatštyri rokov. Vonku je vzduch sivý, takmer biely, slnko nevidieť. Pýtaš sa sám seba: Koľko ešte zostáva rán?
Zavreli sa dvere. Otvorili sa ďalšie.
Vstúpil si do zimy svojho života.”
Paul Auster: Zimný denník. Preklad: Vladislav Gális, grafický dizajn: Janka a Palo Bálik. Artforum, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.