„Kde to máte v Poľsku najradšej?“ spýtal sa ma nedávno redaktor českého rádia Wave. Vymenoval som tých miest veľa. A len dúfam, že som nevynechal to biele, nekonečné mólo v Sopote, prímorských kúpeľoch neďaleko Gdanska.
Chodievam tam roky, je to také mystické miesto. Má zvláštnu atmosféru, podobnú Karlovým Varom, skôr ako ich objavili a opravili „noví Rusi“.
Sopot sú totiž poľské Sudety, tak ako sú Karlove Kary čiže Karlsbad české Sudety. Teda miesta, kde žili do konca druhej svetovej vojny Nemci, ale už nežijú.
Na Sopote to však vidieť menej ako na Karlových Varoch, keď opustíte centrum, dnes už viac kazašsko-rusko-ukrajinské než české. Oni vôbec Poliaci to prevzatie svojich „získaných území“ zvládli lepšie. „Pomohol“ im v tom Stalin, ktorým im nedovolil poľské územia zväčšiť, len Poliakov presunul o tristo kilometrov na Západ.
Poliaci aj to nazývajú odsunom, ale ja by som to nazval presunom. A tiež dodávam, že Poliaci si vlastne polepšili. Bývalé Nemecko je predsa len lepšie než bývalé Bielorusko, Ukrajina alebo Litva. Tak vraví rozum, poľskému srdcu to však nevysvetlíš.
Poliaci majú k Nemcom, napriek všetkému, čo im urobili, úctu. Majú úctu aj k mestám, ktoré od nich dostali, k statkom, v ktorých hospodárili, k hradom, kam vodia turistov. Tú úctu vidieť aj v Sopote, ktorý bol pred vojnou kúpeľmi pre Slobodné (nemecké) mesto Gdansk a patril k nemu. „Tam za rohom bola colnica do poľskej Gdyne,“ povedal mi taxikár. A doviezol ma k domu, kde predtým býval poľský prezident Kaczynski, ktorému tam dodnes patrí byt. V dome po Nemcoch. Dokonca aj hrazdenie na ňom bolo zachované a na úplne rovnakom dome v susedstve bol aj letopočet výstavby 1908. „Aha, preto je Kaczynski taký hysterický, keď nemeckí vyhnanci vyžadujú späť svoje majetky,“ pochopil som v šume morských vĺn. Aj preto mám Sopot rád. V šume morských vĺn vôbec veľa vecí pochopíte.
Autor je redaktor Lidových novín
Chodievam tam roky, je to také mystické miesto. Má zvláštnu atmosféru, podobnú Karlovým Varom, skôr ako ich objavili a opravili „noví Rusi“.
Sopot sú totiž poľské Sudety, tak ako sú Karlove Kary čiže Karlsbad české Sudety. Teda miesta, kde žili do konca druhej svetovej vojny Nemci, ale už nežijú.
Na Sopote to však vidieť menej ako na Karlových Varoch, keď opustíte centrum, dnes už viac kazašsko-rusko-ukrajinské než české. Oni vôbec Poliaci to prevzatie svojich „získaných území“ zvládli lepšie. „Pomohol“ im v tom Stalin, ktorým im nedovolil poľské územia zväčšiť, len Poliakov presunul o tristo kilometrov na Západ.
Poliaci aj to nazývajú odsunom, ale ja by som to nazval presunom. A tiež dodávam, že Poliaci si vlastne polepšili. Bývalé Nemecko je predsa len lepšie než bývalé Bielorusko, Ukrajina alebo Litva. Tak vraví rozum, poľskému srdcu to však nevysvetlíš.
Poliaci majú k Nemcom, napriek všetkému, čo im urobili, úctu. Majú úctu aj k mestám, ktoré od nich dostali, k statkom, v ktorých hospodárili, k hradom, kam vodia turistov. Tú úctu vidieť aj v Sopote, ktorý bol pred vojnou kúpeľmi pre Slobodné (nemecké) mesto Gdansk a patril k nemu. „Tam za rohom bola colnica do poľskej Gdyne,“ povedal mi taxikár. A doviezol ma k domu, kde predtým býval poľský prezident Kaczynski, ktorému tam dodnes patrí byt. V dome po Nemcoch. Dokonca aj hrazdenie na ňom bolo zachované a na úplne rovnakom dome v susedstve bol aj letopočet výstavby 1908. „Aha, preto je Kaczynski taký hysterický, keď nemeckí vyhnanci vyžadujú späť svoje majetky,“ pochopil som v šume morských vĺn. Aj preto mám Sopot rád. V šume morských vĺn vôbec veľa vecí pochopíte.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.