Možno je nevyhnutným znakom slobody, že konvencie sa stávajú vecou výberu, nie nevyhnutnosti. Nevyhnutným dôsledkom tohto stavu je fakt, že tí, ktorí veria, že nie všetko, čo je prirodzené, musí byť aj správne, zostávajú v menšine.
Vulgarizmy sa stali súčasťou jazyka všetkých tried a stavov. Používajú ich násťročné dievčatá, rozprávajúce sa v električke, alebo raper, ktorý je slávny zrejme práve vďaka tomu, že verejne hovorí tak, ako jeho poslucháči v súkromí. A koniec koncov, ako nám ukazujú nahrávky, ktoré sa občas dostanú na verejnosť, ani ten či onen špičkový politik, riešiaci svoje obchodné veci, nevydrží bez sprostých slov dlhšie ako tridsať sekúnd. Celú vec dotiahli do dokonalosti televízie, ktoré dokážu byť v miere vulgárnosti neprekonateľné napriek tomu, že sprosté slová cnostne vypípajú.
Človek je náchylný veriť tomu, že veci spolu súvisia. Že to, že sme pripustili, aby sa niektoré slová stali bežné a tolerované, nejako súvisí s tým, že politika či pojmy, ako napríklad demokracia, strácajú reálny obsah. Namiesto skutočného pocitu spolupatričnosti nás drží pokope iba hokej a šarády, organizované pod semenníkmi bronzového koňa.
Vulgárnosť a priamočiarosť bola v modernom umení silnou zbraňou, ktorá sa výrazne zapojila do nášho vymaňovania sa z takých či onakých izmov. O tom, či a aký zmysel majú tieto zbrane dnes, sa môžete zamyslieť na výstave Binderfresh v bratislavskom Dome umenia. Tá výstava nie je iba o vulgárnosti. Ale so sprostými slovami a symbolmi je to ako s cesnakom – je silný a ľahko sa stane dominantným. Ak ho je priveľa, prerazí všetky ostatné chute a z hocijakej dobroty sa stane cesnakové čosi. A na tejto výstave ho priveľa je.
Binderfresh sú dvaja autori – Erik Binder a Viktor Frešo. Ich mládeži neprístupná výstava je zvláštnou zmeskou. Na jednej strane zaujímavé a občas vzrušujúce spojenie dvoch výtvarníkov, na druhej niečo medzi výkrikom zostarnutých punkáčov s trochu oneskorenou študentskou recesiou. Želibská svojimi kosoštvorcami prekračovala hranice polstoročie dozadu a hocako zaspaté a konzervatívne nám môže Slovensko pripadať, použitie vulgarizmov v umení už dnes nie je výsadou avandgardy. Na druhej strane, čo ešte je?
Keď som sa rozprával s Viktorom Frešom, hovoril mi, že dnes už nie je vyššie a nižšie umenie, mne sa však zdá, že aj na výstave v Dome umenia nájdeme príklady jedného i druhého. Jednu vec treba zdôrazniť. Frešo a Binder sú sami osebe pozoruhodní výtvarníci a mať možnosť vidieť prehliadku diel, ktoré vznikli ich spoluprácou, je veľmi zaujímavé. Niektoré diela vznikli spojením toho, čo už bolo. Iné sú dotiahnutím obrazu, pri ktorom jeden z nich uviazol na mŕtvom bode. Niektoré diela vznikali postupným komponovaním, keď príspevky jedného nasledovali po písomných odkazoch druhého, nápisoch, ktoré sa stali súčasťou obrazu. A niektoré vznikli paralelným maľovaním plece pri pleci. Práve spojenie dvoch autorov prinieslo v niektorých momentoch fascinujúci výsledok, ktorý by vynikol viac, keby cesnaku bolo menej.
Netreba však podľahnúť dojmu, že Binderfresh je iba potenciálne zaujímavé spojenie autorov, ktoré sa zvrháva tak trochu na infantilné zábavky, pôsobiace u mužov stredného veku viac smiešne ako nepatrične. Bolo by to také jednoduché, keby tam nevisela napríklad Konečne pekná kurátorka II. Prekáža mi nos v podobe neumelého falusu, vadí mi sexizmus zakľúčovaný v názve obrazu. Ale keď som ho prvýkrát uvidel, skôr, ako mi mozog pretlmočil významy symbolov a nápisov, videl som krásny obraz. Celé je to o to zaujímavejšie, že práve toto je jedno z diel, ktoré vznikali maľovaním plece pri pleci a už ani jeho autori si dnes nie sú istí tým, ktorú z častí obrazu kto namaľoval. Pomyslím, si, bolo by bývalo pekné zachytiť vznik tohto obrazu na video. A potom si spomeniem na ten nos a iba si poviem, tak teda nič.
Problémom je, že len čo začnete robiť s nahnitým mäsom, pritiahne to v prvom rade pozornosť mäsiarok. Šot o výstave sa dokonca objavil v spravodajstve jednej z komerčných televízií, práve v tom spravodajstve, pre ktoré je aj slovo bulvár eufemizmom. Tipol by som si, že do Domu umenia nechodí jeho štáb príliš často, Binderfresha však neobišiel. Obávam sa, že doba, keď mali falusy a kosoštvorce na obrazoch oslobodzujúci účinok, je už za nami a naopak, dnes sa stávajú iba pritakaním a legalizovaním tej časti nášho sveta, v ktorej kraľujú nagélovaní fičúri a plastikové krásky.
Iba ťažko sa ubrániť myšlienke, že to, čo predstavuje časť výstavy, nie je v prvom rade nič iné, ako únik pred sebou samým. Je to trochu iritujúce, ale asi ináč, ako to autori mysleli. Asi tak ako starý punkáč, ktorý stále nosí číro na plešatejúcej hlave. Veď už musia tušiť alebo vedieť, že ten jediný, s kým stojí za to zápasiť, sú oni sami. A k dispozícii majú toľko vecí, o ktorých sa dá hovoriť. Život, vesmír, a vôbec. Najzábavnejšie na tom je, že Frešo s Binderom o nich už hovoria, občas veľmi zaujímavo, len som sa k tomu pri písaní akosi nedostal. Zdá sa, že ani tento článok nie je imúnny a cesnaková príchuť v ňom získala omnoho väčšie miesto, ako by jej po zásluhe patrilo. Škoda toho.
Výstava Binderfresh: Keď ťa dvaja majú radi je v Dome umenia do 10. februára 2013.
Vulgarizmy sa stali súčasťou jazyka všetkých tried a stavov. Používajú ich násťročné dievčatá, rozprávajúce sa v električke, alebo raper, ktorý je slávny zrejme práve vďaka tomu, že verejne hovorí tak, ako jeho poslucháči v súkromí. A koniec koncov, ako nám ukazujú nahrávky, ktoré sa občas dostanú na verejnosť, ani ten či onen špičkový politik, riešiaci svoje obchodné veci, nevydrží bez sprostých slov dlhšie ako tridsať sekúnd. Celú vec dotiahli do dokonalosti televízie, ktoré dokážu byť v miere vulgárnosti neprekonateľné napriek tomu, že sprosté slová cnostne vypípajú.
Človek je náchylný veriť tomu, že veci spolu súvisia. Že to, že sme pripustili, aby sa niektoré slová stali bežné a tolerované, nejako súvisí s tým, že politika či pojmy, ako napríklad demokracia, strácajú reálny obsah. Namiesto skutočného pocitu spolupatričnosti nás drží pokope iba hokej a šarády, organizované pod semenníkmi bronzového koňa.
Vulgárnosť a priamočiarosť bola v modernom umení silnou zbraňou, ktorá sa výrazne zapojila do nášho vymaňovania sa z takých či onakých izmov. O tom, či a aký zmysel majú tieto zbrane dnes, sa môžete zamyslieť na výstave Binderfresh v bratislavskom Dome umenia. Tá výstava nie je iba o vulgárnosti. Ale so sprostými slovami a symbolmi je to ako s cesnakom – je silný a ľahko sa stane dominantným. Ak ho je priveľa, prerazí všetky ostatné chute a z hocijakej dobroty sa stane cesnakové čosi. A na tejto výstave ho priveľa je.
Binderfresh sú dvaja autori – Erik Binder a Viktor Frešo. Ich mládeži neprístupná výstava je zvláštnou zmeskou. Na jednej strane zaujímavé a občas vzrušujúce spojenie dvoch výtvarníkov, na druhej niečo medzi výkrikom zostarnutých punkáčov s trochu oneskorenou študentskou recesiou. Želibská svojimi kosoštvorcami prekračovala hranice polstoročie dozadu a hocako zaspaté a konzervatívne nám môže Slovensko pripadať, použitie vulgarizmov v umení už dnes nie je výsadou avandgardy. Na druhej strane, čo ešte je?
Keď som sa rozprával s Viktorom Frešom, hovoril mi, že dnes už nie je vyššie a nižšie umenie, mne sa však zdá, že aj na výstave v Dome umenia nájdeme príklady jedného i druhého. Jednu vec treba zdôrazniť. Frešo a Binder sú sami osebe pozoruhodní výtvarníci a mať možnosť vidieť prehliadku diel, ktoré vznikli ich spoluprácou, je veľmi zaujímavé. Niektoré diela vznikli spojením toho, čo už bolo. Iné sú dotiahnutím obrazu, pri ktorom jeden z nich uviazol na mŕtvom bode. Niektoré diela vznikali postupným komponovaním, keď príspevky jedného nasledovali po písomných odkazoch druhého, nápisoch, ktoré sa stali súčasťou obrazu. A niektoré vznikli paralelným maľovaním plece pri pleci. Práve spojenie dvoch autorov prinieslo v niektorých momentoch fascinujúci výsledok, ktorý by vynikol viac, keby cesnaku bolo menej.
Netreba však podľahnúť dojmu, že Binderfresh je iba potenciálne zaujímavé spojenie autorov, ktoré sa zvrháva tak trochu na infantilné zábavky, pôsobiace u mužov stredného veku viac smiešne ako nepatrične. Bolo by to také jednoduché, keby tam nevisela napríklad Konečne pekná kurátorka II. Prekáža mi nos v podobe neumelého falusu, vadí mi sexizmus zakľúčovaný v názve obrazu. Ale keď som ho prvýkrát uvidel, skôr, ako mi mozog pretlmočil významy symbolov a nápisov, videl som krásny obraz. Celé je to o to zaujímavejšie, že práve toto je jedno z diel, ktoré vznikali maľovaním plece pri pleci a už ani jeho autori si dnes nie sú istí tým, ktorú z častí obrazu kto namaľoval. Pomyslím, si, bolo by bývalo pekné zachytiť vznik tohto obrazu na video. A potom si spomeniem na ten nos a iba si poviem, tak teda nič.
Problémom je, že len čo začnete robiť s nahnitým mäsom, pritiahne to v prvom rade pozornosť mäsiarok. Šot o výstave sa dokonca objavil v spravodajstve jednej z komerčných televízií, práve v tom spravodajstve, pre ktoré je aj slovo bulvár eufemizmom. Tipol by som si, že do Domu umenia nechodí jeho štáb príliš často, Binderfresha však neobišiel. Obávam sa, že doba, keď mali falusy a kosoštvorce na obrazoch oslobodzujúci účinok, je už za nami a naopak, dnes sa stávajú iba pritakaním a legalizovaním tej časti nášho sveta, v ktorej kraľujú nagélovaní fičúri a plastikové krásky.
Iba ťažko sa ubrániť myšlienke, že to, čo predstavuje časť výstavy, nie je v prvom rade nič iné, ako únik pred sebou samým. Je to trochu iritujúce, ale asi ináč, ako to autori mysleli. Asi tak ako starý punkáč, ktorý stále nosí číro na plešatejúcej hlave. Veď už musia tušiť alebo vedieť, že ten jediný, s kým stojí za to zápasiť, sú oni sami. A k dispozícii majú toľko vecí, o ktorých sa dá hovoriť. Život, vesmír, a vôbec. Najzábavnejšie na tom je, že Frešo s Binderom o nich už hovoria, občas veľmi zaujímavo, len som sa k tomu pri písaní akosi nedostal. Zdá sa, že ani tento článok nie je imúnny a cesnaková príchuť v ňom získala omnoho väčšie miesto, ako by jej po zásluhe patrilo. Škoda toho.
Výstava Binderfresh: Keď ťa dvaja majú radi je v Dome umenia do 10. februára 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.