Lotroviny Pištu Vandala

Určite sa pýtate, ako taký detektor trápnosti funguje a čo je to za podivuhodnú vec? Boli by ste prekvapení, pracuje jednoducho a spoľahlivo. Uveďme si príklad. Zapneme televíziu. Dávajú slovenský seriál. Akási tajomná sila (hlboko zakódovaný zdravý sedliacky rozum – nepriateľ každého snobizmu), nám zabráni prepnúť na francúzsky film s titulkami, ktorý vysiela česká dvojka. Možno si myslíme, že uvidíme výsek zo svojho života, zachytený na filmovom plátne. Namiesto toho však pozeráme ako sa mladí neznámi herci oťukávajú a predvádzajú svoje prvé zabudnuteľné úlohy. Matadori – herci renomovaní a zvučných mien vyvaľujú oči z obrazovky, akoby na ňu chceli z vnútornej strany zaklopať nosom. Postavy vedú medzi sebou dialógy, ktoré kamarát Fuchso nazýva „bezhlavé mlácení vodnikud nikam“. A vtedy to príde – jeden z hrdinov povie niečo patetické – vystrelí gumený diamant na horu vaty. Neviem, či všetkým divákom, ale mne je z toho podivne. Rýchlo pozriem na manželku, či je môj nepokoj racionálne podložený a vidím, že jej detektor trápnosti fachčí jedna radosť. Je naježená ako mačka.
Dokonca vie zmerať aj intenzitu trápnosti. Ak je niečo trápne trocha, naježí sa jej iba pravá ruka. Ak je niečo trápne úplne, tak sa naježí od nôh až po končeky vlasov.
Ľudia, ktorí tento úkaz vidia prvýkrát, sú prekvapení. Iní sa to chcú naučiť. Ale ona vždy povie: „Akéže naučiť. To sa samé spustí, len musíte poznať aj skutočné veci, nielen trapošiny.“
A tak sa mnoho našich známych naučilo používať tento dar. Dokonca aj slávny bubeník Valér Tornád videl akúsi reklamu a zvolal: „Aha! Aj mne to už funguje!“ a celý sa ježil.
Milí priatelia, aj tento stĺpček čaká prechod cez manželkin detektor. Dúfam, že ho nespustí. Ale priznávam, nechcem vedieť, koľkokrát som ho aktivoval ja svojím mudrovaním, spupnosťou a tvrdohlavosťou.
Keby som to vedel, bolo by mi trápne.