Tento nerovný zápas, ktorý sa nezriedka končí štrbavým úsmevom, prebieha už pekných pár rôčkov a stále nie a nie ho so cťou vyhrať. S pistáciou začali zápasiť už pred 8 750 rokmi obyvatelia Perzie a nevedeli s tým dodnes prestať, ba týmto nerovným bojom nakazili aj iné národy. Pistáciový oriešok, či vlastne kôstka, starým Iračanom a Iráncom zachutila tak, že tento nádherný krík začali pestovať vo veľkom. Oriešky rastú vo veľkých nádherných trsoch, ktoré pripomínajú strapce červeného hrozna a pri dozrievaní na stromoch romanticky pukajú. Ich pukot počúvali vraj milenecké dvojice už v jednom zo siedmich divov sveta – v Semiramidiných visutých záhradách v Babylone za vlády kráľa Nabuchodonozora. Volali ich pisteh a neskôr sa do sveta dostali pod názvom perzské mandle. Pistácia dokonca patrí medzi tri orechy, ktoré mali tú česť, že sa spomínajú v Starom zákone. Dočítate sa o nej v knihe Genezis. Vlašský orech sa predral do Piesne piesní a mandľa – tá sa v biblii omieľa na počkanie. Kráľovná zo Sáby pistácie vyhlásila za výlučné kráľovské jedlo a bežným smrteľníkom ich zakázala pestovať pre vlastnú spotrebu.
Do Európy, presnejšie priamo do antického Ríma, pistácie doniesol rímsky konzul v Sýrii Lucius Vitellius starší a spravil z nich nehynúci hit a vtipnú zábavku pre patriciov. Pukanie pistácií sa zrazu ozývalo odvšadiaľ – zo Senátu, z Kolosea, ba aj z kúpeľov. Postupne spolu s armádou sa pistácie šírili ďalej. Dodnes v strednej Európe v starých latrínach po rímskych bojovníkoch archeológovia nachádzajú vylúpané pistáciové škrupinky. Pistácie sa nepoužívali len ako staroveká náhrada zemiakových čipsov či popkornu pri sledovaní ďalšieho napínavého gladiátorského seriálu. Používali ich aj ako účinné zelené farbivo či ako liek. Bolia vás zuby alebo máte cirhózu pečene? Dajte si pistácie. Odporúča deväť z desiatich antických felčiarov.
Pistácie patrili a ešte stále patria medzi najdrahšie orechy. Je to najmä tým, že sa zberajú ručne. Nezriedka 700-ročné kry sa striasajú a zrelé, jemne napuknuté plody padajú do predom pripravených plachiet. Jeden ker je schopný dať až 50 kíl orechov, no nie každý rok. Oplodie sa potom odstráni z kôstky vrecovinou, oriešky ešte v škrupine sa namočia do slanej vody a neskôr sa nechajú vysušiť priamo na slnku. Tam sa ešte viac pootvárajú. Už teraz sa môžu konzumovať alebo pridávať do jedál, pokiaľ chcete využiť predovšetkým ich sladkastú chuť. Ak nie, pistácie sa ďalej povaria v slanom náleve s citrónom a následne pražia. Tak ich poznáme väčšinou – ako slanú praženú pochúťku. Ich kvalita sa meria ich sfarbením. Najkvalitnejšie sú úplne tmavozelené. Čím je farba svetlejšia a blíži sa viac k žltej, kvalita ide rapídne dolu. Pre svoju charakteristickú, jemne sladkú chuť sa pridáva do koláčov – najmä do preslávených a poriadne presladených arabských cukroviniek. Pistáciovú príchuť sme v Československu poznali najmä vďaka charakteristicky zelenej zmrzline. Ale tieto oriešky sú fantastické aj v množstve slaných jedál. Nezriedka sa nimi ozdobujú zeleninové krémy, pridávajú sa do šalátov – najlepšie so syrmi s modrou plesňou – a nájdete ich aj v preslávenej talianskej Mortadelle. Najzaujímavejšie však na nich je, že vraj úžasne horia a zrecyklované šupky sa dokonca s úspechom využívajú ako skvelý podpaľovač do kozubov. Aj preto sa vraj nesmú pistáciové orechy skladovať vo veľkom množstve. Na arabskom slnku môže ľahko dôjsť k ich vznieteniu. A to by nám zuby cvakli pekne naprázdno.
Autor je scenárista.
Domáci turecký med/
Určite si všetci pamätáme z detstva tú omamne sladkú bielu kocku, z ktorej nám fúzatý ujo na kolotočoch odsekol vždy poriadnu porciu. Biely zázrak sme si potom doniesli domov, kde nám ho na malé kocky nasekali rodičia a cmúľali sme ako diví. Ide o starú arabskú lahôdku, ktorá sa volá turun a po našom turecký med. Dnes ju na kolotočoch a na púťach predávajú v kornútoch a chutí adekvátne tomu – príšerne. S bájnou kockou sa to nedá ani porovnať. Kto sa chce vrátiť do detstva alebo na arabský trh, pokojne si turecký med môže za pár chvíľ vyrobiť doma. Stačí mu na to cukor, med, trochu vody, dva vaječné bielky a za hrsť nasekaných pistácií či iných orechov. V jednom deci vody rozpustíme 240 g kryštálového cukru, 60 g medu a zahrievame, až kým nám nevznikne jednoliaty sirup. Potom si z dvoch bielkov urobíme tuhý sneh a pomaly do neho pripravený sirup za stáleho miešania pridávame. Všetko miešame až do vychladnutia. Napokon pridáme nasekané pistácie, zamiešame a vylejeme do teriny, vystlanej papierom na pečenie. Schladíme a potom nasekané podávame.
Do Európy, presnejšie priamo do antického Ríma, pistácie doniesol rímsky konzul v Sýrii Lucius Vitellius starší a spravil z nich nehynúci hit a vtipnú zábavku pre patriciov. Pukanie pistácií sa zrazu ozývalo odvšadiaľ – zo Senátu, z Kolosea, ba aj z kúpeľov. Postupne spolu s armádou sa pistácie šírili ďalej. Dodnes v strednej Európe v starých latrínach po rímskych bojovníkoch archeológovia nachádzajú vylúpané pistáciové škrupinky. Pistácie sa nepoužívali len ako staroveká náhrada zemiakových čipsov či popkornu pri sledovaní ďalšieho napínavého gladiátorského seriálu. Používali ich aj ako účinné zelené farbivo či ako liek. Bolia vás zuby alebo máte cirhózu pečene? Dajte si pistácie. Odporúča deväť z desiatich antických felčiarov.
Pistácie patrili a ešte stále patria medzi najdrahšie orechy. Je to najmä tým, že sa zberajú ručne. Nezriedka 700-ročné kry sa striasajú a zrelé, jemne napuknuté plody padajú do predom pripravených plachiet. Jeden ker je schopný dať až 50 kíl orechov, no nie každý rok. Oplodie sa potom odstráni z kôstky vrecovinou, oriešky ešte v škrupine sa namočia do slanej vody a neskôr sa nechajú vysušiť priamo na slnku. Tam sa ešte viac pootvárajú. Už teraz sa môžu konzumovať alebo pridávať do jedál, pokiaľ chcete využiť predovšetkým ich sladkastú chuť. Ak nie, pistácie sa ďalej povaria v slanom náleve s citrónom a následne pražia. Tak ich poznáme väčšinou – ako slanú praženú pochúťku. Ich kvalita sa meria ich sfarbením. Najkvalitnejšie sú úplne tmavozelené. Čím je farba svetlejšia a blíži sa viac k žltej, kvalita ide rapídne dolu. Pre svoju charakteristickú, jemne sladkú chuť sa pridáva do koláčov – najmä do preslávených a poriadne presladených arabských cukroviniek. Pistáciovú príchuť sme v Československu poznali najmä vďaka charakteristicky zelenej zmrzline. Ale tieto oriešky sú fantastické aj v množstve slaných jedál. Nezriedka sa nimi ozdobujú zeleninové krémy, pridávajú sa do šalátov – najlepšie so syrmi s modrou plesňou – a nájdete ich aj v preslávenej talianskej Mortadelle. Najzaujímavejšie však na nich je, že vraj úžasne horia a zrecyklované šupky sa dokonca s úspechom využívajú ako skvelý podpaľovač do kozubov. Aj preto sa vraj nesmú pistáciové orechy skladovať vo veľkom množstve. Na arabskom slnku môže ľahko dôjsť k ich vznieteniu. A to by nám zuby cvakli pekne naprázdno.
Autor je scenárista.
Domáci turecký med/
Určite si všetci pamätáme z detstva tú omamne sladkú bielu kocku, z ktorej nám fúzatý ujo na kolotočoch odsekol vždy poriadnu porciu. Biely zázrak sme si potom doniesli domov, kde nám ho na malé kocky nasekali rodičia a cmúľali sme ako diví. Ide o starú arabskú lahôdku, ktorá sa volá turun a po našom turecký med. Dnes ju na kolotočoch a na púťach predávajú v kornútoch a chutí adekvátne tomu – príšerne. S bájnou kockou sa to nedá ani porovnať. Kto sa chce vrátiť do detstva alebo na arabský trh, pokojne si turecký med môže za pár chvíľ vyrobiť doma. Stačí mu na to cukor, med, trochu vody, dva vaječné bielky a za hrsť nasekaných pistácií či iných orechov. V jednom deci vody rozpustíme 240 g kryštálového cukru, 60 g medu a zahrievame, až kým nám nevznikne jednoliaty sirup. Potom si z dvoch bielkov urobíme tuhý sneh a pomaly do neho pripravený sirup za stáleho miešania pridávame. Všetko miešame až do vychladnutia. Napokon pridáme nasekané pistácie, zamiešame a vylejeme do teriny, vystlanej papierom na pečenie. Schladíme a potom nasekané podávame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.