Rozhovor s rehoľnou sestrou Teréziou Krausovou, ktorá bola šestnásť rokov riaditeľkou dojčenského ústavu v Bratislave a dnes pôsobí v rómskej komunite na Spiši.
.spomínate si na vaše začiatky v dojčenskom ústave?
V roku 1991 som nevedela, do čoho idem. Našu kongregáciu Školských sestier sv. Františka oslovili v roku 1991 samotní zamestnanci dojčenského ústavu. Najprv sme sa bránili, že nemáme adekvátne vzdelanie, ja som napríklad farmaceutka. Riaditeľ nemocnice na Kramároch, kam bol ústav začlenený, však príchod štyroch rehoľníčok uvítal.
.čo ste považovali za najdôležitejšie pre deti?
Jednoznačne rodinu. Usilovala som sa počúvať, vnímať prostredie a najmä byť s deťmi čo najviac, aby som pochopila ich potreby. Dovtedy som nemala skúsenosti z práce s ľuďmi. A zrazu som riadila „kolos“ so sto zamestnancami a sto deťmi. Nie je to však o mne ani o inštitúcii. Na začiatku aj na konci celého procesu je to o rodine. Chcem vyzdvihnúť jej hodnotu a silu pre deti, ale aj pre celú spoločnosť. Rodina, ktorá o takéto dieťatko prichádza – teda pôvodná, biologická rodina –, ale aj rodina, ktorá ho prijíma, je v tomto procese často osamotená, bez podpory či pomoci.
.aké kľúčové skúsenosti formovali vaše poznanie?
Spočiatku mi bolo veľmi, veľmi ťažko. Dlho som sa nevedela vyrovnať s tým, že sú tam deti samy. Detský domov znamenal vtedy postieľku na postieľke, uniformitu, rovnaké kockované košele, dupačky, topánočky... V tom čase to bolo možno maximum, čo sme mohli dať deťom, bolo to však hrozné. Spätne vidím, že každé dieťa v ústave je iné ako dieťa v rodine. Sú tam nesmierne vnútorné zranenia, dané už odmietnutím matkou, neprijatím od počatia, po pôrode. Dá sa to liečiť len nesmierne veľkou láskou. A zariadenie nenaplní túto potrebu dieťaťa nikdy.
.pociťovali ste niekedy vnútornú túžbu detský domov zavrieť?
Neraz áno, v našom systéme je však zatiaľ také zariadenie nutné. To nie je o jednom domove, ale o celej filozofii starostlivosti v našej spoločnosti.
.dá sa zodpovednosť riaditeľky domova s týmto pocitom zvládnuť?
Dá, avšak iba láskou k deťom aj k personálu. Na druhej strane, keď som chcela klásť nároky na zamestnancov, musela som si ich prácu sama skúsiť. Prešla som každým oddelením: robila som sestru, kuchárku či upratovačku. Zmeny sa však dali robiť iba postupne, ľudia boli presvedčení, že robia najlepšie ako vedia. Trápilo ma, že tam vládne kolektívny duch. Prekážalo mi aj to, že deti sa oslovovali priezviskom. Dieťa má predsa meno.
.ako oslovovali deti vás a vašich kolegov?
Začala som od seba, deti ma oslovovali krstným menom. Bola som pre nich Marika. „Teta“ je veľmi všeobecný pojem. Ak mám mať vzťah s niekým, musí to byť osobný vzťah. Napokon deti každú sestru oslovovali menom.
.čo si myslíte o náhradnej rodinnej starostlivosti?
Uvedomovala som si najmä to, že detský domov ako taký by vôbec nemal existovať. To presvedčenie mám stále a je čím ďalej, tým zreteľnejšie. Momentálne, žiaľ, sanácia pôvodnej rodiny u nás nie je v praxi prioritou, takže náhradná starostlivosť je asi jediným riešením.
.kľúčové boli zrejme stretnutia so záujemcami o osvojenie...
V prvom rade som videla dieťa, až potom rodičov. Nehľadali sme dieťa pre rodičov, ale rodičov pre dieťa. Vždy sme sa snažili najmä preskúmať situáciu biologickej rodiny, či naozaj sú pretrhané všetky možnosti na návrat dieťaťa. Toto je možno moment, na ktorý sa v horlivosti – dať dieťa do rodiny – zabúda. Pre detský domov je však veľmi ťažké pracovať na sanácii pôvodnej rodiny. Pokiaľ sa dalo, išlo sa do terénu, do rodín. Hoci detí, ktoré sa vrátili do pôvodných rodín, bolo málo, tak päť-šesť do roka. Vnímam to ako náš veľký problém pri zabezpečovaní práv dieťaťa vyrastať v prvom rade vo vlastnej rodine. Pritom do náhradnej rodinnej starostlivosti od nás išlo ročne 30 až 40 detí.
.ako vnímate pestúnsku starostlivosť?
Do nej môže ísť vlastne každé dieťa z domova. Je to jednoznačne dobrá možnosť pre deti. Z pohľadu dieťaťa by tam rozdiel oproti adopcii nemal byť nijaký. Rodičia však majú z pestúnstva strach. Asi najťažší je pocit, že o dieťa môžu prísť a boja sa preto kontaktu s biologickou rodinou. Aj preto mnohí radšej volia osvojenie než pestúnsku starostlivosť.
.nebolo nikdy toľko záujemcov, že by všetky deti z vášho ústavu mohli ísť do náhradných rodín?
Do pestúnskej starostlivosti možno áno, ibaže rodičia preferovali adopciu. Pri tretej forme, profesionálnom rodičovstve, sú rodičia vlastne zamestnancami domova. A nám zriaďovateľ nedal zdroje na zamestnancov navyše, čiže sme museli hľadali rezervy v našich radoch, aby sme mohli vytvoriť novú profesionálnu rodinu. Stavy sme však príliš znižovať nemohli, veď ročne išlo od nás do rodín asi 30 detí a rovnaký počet nových detí sme prijali. Aj napriek tomu sme v profesionálnych rodinách mali jedenásť detí.
.spolupracovali ste aj s mimovládnymi organizáciami?
Áno, najmä s Návratom bola spolupráca vynikajúca. Zdalo sa nám, že mnohé iné sa orientujú na „zabetónovanie“ ústavnej starostlivosti. Nemohla som ísť ani na jeden koncert Úsmev ako dar, lebo prezentovať, akí sme úžasní, čo všetko deťom dáme, pričom podstata uniká, to teda nie. Mali sme však veľmi dobrú spoluprácu s mnohými firmami, podnikateľmi a s ľuďmi s veľkým srdcom, ktorí pomoc nechápali kampaňovito, išlo im o viac ako o uspokojenie svojho svedomia. Pánboh to žehnal až tak zázračne, až som mala bázeň pred tým, koľko konkrétnej pomoci sme dostali – a nielen na Vianoce.
.ako sa spätne pozeráte na to obdobie?
Asi je to milosť. Ja som si vždy hovorila, keď mi bolo ťažko, že ak mi Pánboh zveril ten úrad, dá mi aj silu to robiť. Som vďačná za to, čo som od detí za tie roky dostala. Bol to pre mňa požehnaný čas.
.spomínate si na vaše začiatky v dojčenskom ústave?
V roku 1991 som nevedela, do čoho idem. Našu kongregáciu Školských sestier sv. Františka oslovili v roku 1991 samotní zamestnanci dojčenského ústavu. Najprv sme sa bránili, že nemáme adekvátne vzdelanie, ja som napríklad farmaceutka. Riaditeľ nemocnice na Kramároch, kam bol ústav začlenený, však príchod štyroch rehoľníčok uvítal.
.čo ste považovali za najdôležitejšie pre deti?
Jednoznačne rodinu. Usilovala som sa počúvať, vnímať prostredie a najmä byť s deťmi čo najviac, aby som pochopila ich potreby. Dovtedy som nemala skúsenosti z práce s ľuďmi. A zrazu som riadila „kolos“ so sto zamestnancami a sto deťmi. Nie je to však o mne ani o inštitúcii. Na začiatku aj na konci celého procesu je to o rodine. Chcem vyzdvihnúť jej hodnotu a silu pre deti, ale aj pre celú spoločnosť. Rodina, ktorá o takéto dieťatko prichádza – teda pôvodná, biologická rodina –, ale aj rodina, ktorá ho prijíma, je v tomto procese často osamotená, bez podpory či pomoci.
.aké kľúčové skúsenosti formovali vaše poznanie?
Spočiatku mi bolo veľmi, veľmi ťažko. Dlho som sa nevedela vyrovnať s tým, že sú tam deti samy. Detský domov znamenal vtedy postieľku na postieľke, uniformitu, rovnaké kockované košele, dupačky, topánočky... V tom čase to bolo možno maximum, čo sme mohli dať deťom, bolo to však hrozné. Spätne vidím, že každé dieťa v ústave je iné ako dieťa v rodine. Sú tam nesmierne vnútorné zranenia, dané už odmietnutím matkou, neprijatím od počatia, po pôrode. Dá sa to liečiť len nesmierne veľkou láskou. A zariadenie nenaplní túto potrebu dieťaťa nikdy.
.pociťovali ste niekedy vnútornú túžbu detský domov zavrieť?
Neraz áno, v našom systéme je však zatiaľ také zariadenie nutné. To nie je o jednom domove, ale o celej filozofii starostlivosti v našej spoločnosti.
.dá sa zodpovednosť riaditeľky domova s týmto pocitom zvládnuť?
Dá, avšak iba láskou k deťom aj k personálu. Na druhej strane, keď som chcela klásť nároky na zamestnancov, musela som si ich prácu sama skúsiť. Prešla som každým oddelením: robila som sestru, kuchárku či upratovačku. Zmeny sa však dali robiť iba postupne, ľudia boli presvedčení, že robia najlepšie ako vedia. Trápilo ma, že tam vládne kolektívny duch. Prekážalo mi aj to, že deti sa oslovovali priezviskom. Dieťa má predsa meno.
.ako oslovovali deti vás a vašich kolegov?
Začala som od seba, deti ma oslovovali krstným menom. Bola som pre nich Marika. „Teta“ je veľmi všeobecný pojem. Ak mám mať vzťah s niekým, musí to byť osobný vzťah. Napokon deti každú sestru oslovovali menom.
.čo si myslíte o náhradnej rodinnej starostlivosti?
Uvedomovala som si najmä to, že detský domov ako taký by vôbec nemal existovať. To presvedčenie mám stále a je čím ďalej, tým zreteľnejšie. Momentálne, žiaľ, sanácia pôvodnej rodiny u nás nie je v praxi prioritou, takže náhradná starostlivosť je asi jediným riešením.
.kľúčové boli zrejme stretnutia so záujemcami o osvojenie...
V prvom rade som videla dieťa, až potom rodičov. Nehľadali sme dieťa pre rodičov, ale rodičov pre dieťa. Vždy sme sa snažili najmä preskúmať situáciu biologickej rodiny, či naozaj sú pretrhané všetky možnosti na návrat dieťaťa. Toto je možno moment, na ktorý sa v horlivosti – dať dieťa do rodiny – zabúda. Pre detský domov je však veľmi ťažké pracovať na sanácii pôvodnej rodiny. Pokiaľ sa dalo, išlo sa do terénu, do rodín. Hoci detí, ktoré sa vrátili do pôvodných rodín, bolo málo, tak päť-šesť do roka. Vnímam to ako náš veľký problém pri zabezpečovaní práv dieťaťa vyrastať v prvom rade vo vlastnej rodine. Pritom do náhradnej rodinnej starostlivosti od nás išlo ročne 30 až 40 detí.
.ako vnímate pestúnsku starostlivosť?
Do nej môže ísť vlastne každé dieťa z domova. Je to jednoznačne dobrá možnosť pre deti. Z pohľadu dieťaťa by tam rozdiel oproti adopcii nemal byť nijaký. Rodičia však majú z pestúnstva strach. Asi najťažší je pocit, že o dieťa môžu prísť a boja sa preto kontaktu s biologickou rodinou. Aj preto mnohí radšej volia osvojenie než pestúnsku starostlivosť.
.nebolo nikdy toľko záujemcov, že by všetky deti z vášho ústavu mohli ísť do náhradných rodín?
Do pestúnskej starostlivosti možno áno, ibaže rodičia preferovali adopciu. Pri tretej forme, profesionálnom rodičovstve, sú rodičia vlastne zamestnancami domova. A nám zriaďovateľ nedal zdroje na zamestnancov navyše, čiže sme museli hľadali rezervy v našich radoch, aby sme mohli vytvoriť novú profesionálnu rodinu. Stavy sme však príliš znižovať nemohli, veď ročne išlo od nás do rodín asi 30 detí a rovnaký počet nových detí sme prijali. Aj napriek tomu sme v profesionálnych rodinách mali jedenásť detí.
.spolupracovali ste aj s mimovládnymi organizáciami?
Áno, najmä s Návratom bola spolupráca vynikajúca. Zdalo sa nám, že mnohé iné sa orientujú na „zabetónovanie“ ústavnej starostlivosti. Nemohla som ísť ani na jeden koncert Úsmev ako dar, lebo prezentovať, akí sme úžasní, čo všetko deťom dáme, pričom podstata uniká, to teda nie. Mali sme však veľmi dobrú spoluprácu s mnohými firmami, podnikateľmi a s ľuďmi s veľkým srdcom, ktorí pomoc nechápali kampaňovito, išlo im o viac ako o uspokojenie svojho svedomia. Pánboh to žehnal až tak zázračne, až som mala bázeň pred tým, koľko konkrétnej pomoci sme dostali – a nielen na Vianoce.
.ako sa spätne pozeráte na to obdobie?
Asi je to milosť. Ja som si vždy hovorila, keď mi bolo ťažko, že ak mi Pánboh zveril ten úrad, dá mi aj silu to robiť. Som vďačná za to, čo som od detí za tie roky dostala. Bol to pre mňa požehnaný čas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.