.minulý týždeň svetová ekonomická tlač upriamila pozornosť práve týmto smerom. The Economist zobrazil na svojej obálke Vikinga, ktorého označil za „ďalší supermodel“. Škandinávske krajiny ako Švédsko a Fínsko si pred 20 rokmi prešli svojou krízou, citeľne znížili mieru štátneho prerozdeľovania, Švédi majú preto dnes nižšie firemné dane než USA, sú pozoruhodne málo zadlžení a do mnohých oblastí vrátane školstva vpustili trh. Fínska vláda si zas podľa časopisu pred rokmi uvedomila, že závislosť od obrovského koncernu Nokia začína byť škodlivá, preto vytvorila inovačnú agentúru s ročným rozpočtom 600 miliónov eur, vďaka čomu sa s pomocou miestnych univerzít aj samotnej Nokie zrodilo veľa sľubných podnikateľských projektov.
Denník The Financial Times v redakčnom editoriali „Inovácia je budúcnosťou Európy“ kritizoval európskych lídrov, že sa nechystajú zásadne prekopať rozpočet EÚ, v ktorom výdavky na poľnohospodárstvo a štrukturálne fondy tvoria až tri štvrtiny, kým do výskumu a inovácií ide menej než osem percent celkového rozpočtu Únie.
Európsky problém tu doma nevyriešime. Môžeme však vyriešiť náš slovenský problém – napokon, aj vládne materiály priznávajú, že patríme medzi krajiny s najmenšou inovačnou výkonnosťou a oháňajú sa Fínskom ako vzorom. Problém si teda uvedomujeme, ale iba na papieri. Neochotní politici a ešte neochotnejší úradníci zatiaľ kladú viac prekážok, než aby pomáhali.
.technoparky: Európa a Slovensko
Jedným zo symbolom novej ekonomiky sú vedecko-technologické parky. Budujú sa všade v Európe. Ich štruktúra je pre každého mladíka, ktorý mal kedy záujem byť vedcom, okúzľujúca. Vyzerajú ako malé mestečká, nechýbajú možnosti slušného bývania či športu. Niektoré vyrážajú dych: Parc de l´Alba v Barcelone, Kista v Štokholme, vedecký park v Turku, medicínsky a farmaceutický park Novartis v Bruseli, Lindholmen v Göteborgu (ako takéto parky vyzerajú, si možno pozrieť na YouTube, stačí si napríklad naklikať: Science Park Amsterdam).
No po príklady netreba chodiť ďaleko. Brno má dnes štyri podobné campusy a výskumné strediská financované najmä z eurofondov a ďalšie dve sa budujú. Tieto mamutie akademicko-vývojové centrá nefungujú len samostatne, ale kooperujú medzi sebou na úrovni celých regiónov. Niečo vzniká aj na Slovensku. Združenie IT Valley v Košiciach, ktorého lídrom je slovenská odnož nemeckej firmy T-Systems, spojilo tunajšie IT firmy, školy a miestne samosprávy do jedného projektu, s cieľom vybudovať na východe Centrum excelencie informačno-komunikačných technológií. Plány vyšli nad očakávania, odvtedy IT firmy v regióne zamestnali vyše päťtisíc ľudí a citeľne zvýšili podiel IT na regionálnom HDP. Miestne školy – najmä košické univerzity, ale aj niekoľko stredných škôl – s firmami spolupracujú a komunikujú o náplni vzdelávania. Naopak, odborníci z firiem chodia učiť na univerzity, na školách pribudli moderné technológie a spoločné laboratóriá. Študenti si ľahko vybavia prax už počas školy. Nie div, že na zaostalejší východ sa dokonca začali zo zahraničia vracať rodáci-informatici, ktorí si mysleli, že sa už nikdy nevrátia.
Jediný funkčný, hoci drobný vedecko-technologický park na Slovensku sa rozbieha pri Žilinskej univerzite. Zatiaľ ide skôr o inkubátor, v ktorom môže svoj biznis rozbehnúť tridsiatka startupov. Škola chcela priniesť servisnú organizáciu, ktorá bude pomáhať jej absolventom, ak by chceli počas štúdia či po štúdiu začať podnikať. „Neexistuje žiadny štátny program, z ktorého by sme mohli vybudovať dobrú infraštruktúru, akú si mladí ľudia zaslúžia,“ vraví riaditeľ tohto centra Juraj Kavecký pre univerzitnú televíziu. V pláne má však vybudovať moderný technologický park, keďže dnes sídlia v naskladaných unimobunkách. Sú však odkázaní na súkromných investorov. „Už vieme, že zo strany štátu nie je o niečo také záujem.“
.bratislavská popoluška
Najhoršie je na tom Bratislava, ktorá nič podobné v najbližšom čase neuvidí. Pritom aj podľa analýz výskumnej organizácie Huggins Associates patrí naše hlavné mesto a jeho okolie medzi 150 regiónov sveta, ktoré sú úplne vhodné pre high-tech spoločnosti a rozvoj poznatkovej ekonomiky. Ak by takýto park vznikol v Bratislave, mal by výbornú šancu medzinárodného napojenia s Brnom, Viedňou či Budapešťou.
„Chceli sme sem len dostať niečo, čo všade vonku funguje a prináša prosperitu. Keď sme s projektom vedecko-technologického parku prišli v roku 2004, politici ani nevedeli, o čom hovoríme,“ spomína Andrej Hrádocký, manažér spoločnosti CEPIT a v trenčianskej kaviarni prstom ďobne do stola. „Istý pokrok sa však udial: už si aspoň o nás nemyslia, že sme podvodníci. Stále si to však mýlia s priemyselným parkom.“
CEPIT (Central European Project of Innovative Technology) je projekt technologického parku podobného tým, ktoré vyrástli v Brne či vo Fínsku. Obrovský komplex v bratislavských Vajnoroch na ploche 630-tisíc metrov mohol poňať univerzitný campus (napríklad STU), internáty, kongresové centrum, hotel a priestor pre firmy, ktoré by s vedcami a študentmi vytvorili integrovaný inkubátor na vývoj viacerých odvetví: elektroniky, biotechnológií, nanosystémov či „čistých" technológií pre medicínu alebo obnoviteľné zdroje energie. CEPIT rátal so vznikom 7-tisíc vysoko kvalifikovaných pracovných miest, no podľa plánov by tu pracovalo, učilo, študovalo a žilo možno až 30-tisíc ľudí. Majiteľom tohto projektu je zatiaľ významný nemecký podnikateľ Joachim Armerding z Brém.
.kde to viazne?
Vedecko-technologické parky sú založené na komerčnom využití výsledkov výskumu, ktorý uskutočnili malé a stredné firmy prepojené s univerzitami. Vývoj tejto spolupráce prebieha v oblastiach, pre ktoré existuje trh. Študenti dostanú podporu, kontakty a možnosti. Firmy môžu nové nápady testovať vo vývojových laboratóriách. Napríklad brniansky Středoevropský technologický institut CEITEC, ktorý sa orientuje najmä na nanotechnológie a molekulárnu medicínu, bol financovaný z eurofondov, konrétne z programu určeného pre výskum a inovácie (CEITEC stál 5,2 miliardy českých korún, teda približne 220 miliónov eur).
Slovensko má k dispozícii viac než miliardu eur, ktoré môže z eurofondov využiť na vedu a výskum. Mala to byť veľká šanca, ale výsledok je viac než pochybný: namiesto podpory najlepších projektov okolo najlepších tímov, ktoré by mohli konkurovať so svetom, sa peniaze rozliali všetkými smermi: toho času sa na Slovensku buduje 67 Centier excelentného výskumu. Zrejme chceme produkovať špičkový výskum v každom okresnom meste...
Andrej Hrádocký tvrdí, že pri prístupe našich úradov sa nič podobné ako v Brne u nás neudeje. Počas ôsmich rokov sa vraj stretával s ignoranciou politikov a úradov, ktoré by mu mali byť nápomocné. A to bez ohľadu na farbu vlády. CEPIT pritom deklarovala ako správnu cestu nielen Radičovej vláda, ale vo vládnom materiáli ju objavili ako nástroj proti zaostávaniu aj Ficove kabinety.
Hoci ho mesto Bratislava už dávno schválilo, CEPIT stále nemá vykopaný základný kameň. „Vonku sa to robí ako strategická investícia. My sme sa zatiaľ o tom nemali s kým reálne baviť,“ tvrdí Hrádocký.
Martin Bruncko, dlhoročný spolupracovník Ivana Mikloša a bývalý splnomocnenec pre vzdelanostnú ekonomiku, si myslí, že hlavným dôvodom toho, prečo sa CEPIT nerozhýbal, bolo to, že sa nepodarilo získať kľúčového technologického hráča alebo univerzitu. Nemal tu kto zohrať funkciu magnetu, ktorý by sem pritiahol ďalších akademikov, výskumníkov a rôzne startupy. „Bez takéhoto gravitačného bodu to nejde. Napríklad vo Fínsku je takýto park orientovaný okolo Nokie, vo Švédsku okolo firmy Ericsson,“ vraví. Ďalší problém je v umiestnení projektu. „Vajnory sú príliš ďaleko, aby tam množstvo mladých ľudí malo záujem tráviť veľkú časť dňa. Úplne iné by to bolo v Mlynskej doline, kde to žije.“ Projekt nepreukázal životaschopnosť ani podľa exministra hospodárstva Juraja Miškova. „CEPIT je dobrá idealistická myšlienka, problém je v tom, že nikdy neukázala jediný pilotný projekt, alebo čokoľvek, čo by presvedčilo o jej životaschopnosti.“
Bruncko však priznáva, že dôvodom našej zaostalosti v inováciách je zlý stav úradníckeho aparátu: „Na ministerstve hospodárstva a školstva je to úplné zúfalstvo. Aj keď politik prinesie nejakú víziu, je veľmi ťažké ju prakticky realizovať zhora dole. Často ani nie je problém v nedostatku peňazí, ale v tom, že sa používajú nekoncepčne.“ Naráža tým najmä na problém financovania vedy. „Na Slovensku dnes vôbec nie je problém v peniazoch. Do vedy sa posledné tri roky nalievalo vyše pol miliardy eur. Eurofondy na vedu šli do úplne nezmyselných projektov systémom dajme každému trošku, nech je každý spokojný. Často sa tak niekde kúpili prístroje, ktoré zostali nevyužité, a na druhej strane k špičkovým vedcom sa nedostali drahé prístroje, ktoré potrebovali.“
Potvrdzujú to aj hlasy z akademického prostredia. „V Grécku sa za eurofondy nakúpili špičkové stroje a drahá technika, ale nezostali im peniaze na ľudí, ktorí by ich dokázali obsluhovať,“ hovorí Peter Komadel z Ústavu hydrosilikátov, jedného z našich najlepších vedeckých ústavov v SAV a ironicky doplní: „Pár rokov po nich sme tento model zopakovali na Slovensku.“ O zlom trende hovorí aj František Simančík, ktorý v SAV vedie Ústav materiálov a mechaniky strojov: „Poznatková spoločnosť znamená, že poznatky nielen využíva, ale najmä vymýšľa a s nimi získava vysokú pridanú hodnotu. My smerujeme k tomu, aby sme len konštruovali a nemuseli používať hlavu.“
.fraunhofer nepochodil
Nevyužili sme ani šancu, ktorou Slovensko nedávno poctila najväčšia spoločnosť pre aplikovaný výskum a technické inovácie v Európe, nemecký Inštitút Fraunhofer IPA. Organizácia, ktorá nesie meno po nemeckom optikovi Josephovi Fraunhoferovi, sa prepojeniu vedy a výskumu venuje už šesťdesiat rokov. V jej laboratóriách sa vyvinuli inovácie, ktoré svetovým firmám poskytli nemalé konkurenčné výhody: roboty na operovanie mozgu či linky na výrobu ľudskej kože. Stuttgartskí vývojári stoja aj za vznikom MP3 a LED technológií.
Aký je fraunhoferovský recept? „V laboratóriách Fraunhofera sa novinky vyvíjajú tak, aby povedzme o desať rokov dokázali byť konkurenčnou výhodou pre firmy, ktoré ich prinesú na trh,“ tvrdí slovenský profesor Ján Košturiak, ktorý v inštitúte učí už vyše dvadsať rokov. Jeho kolega Bernd Becker koncom 80. rokov na prvom Macu naprogramoval prototyp programu Simple++. Vznikla firma, ktorá sa s ním do piatich rokov stala svetovým lídrom. „Bernd firmu predal a založil ďalšiu. Začali sme skenovať výrobné haly a robiť digitálne 3D modely. Slovenským študentom sme kúpili počítače, prenajali miestnosť a oni si ešte počas štúdia založili dodnes úspešnú firmu. Už počas štúdia v Žiline robili pre firmy Audi či BMW,“ spomína Košturiak na svojom blogu úspechy mladých Slovákov, po ktoré si museli zájsť za hranice.
Košturiak napokon pred trinástimi rokmi založil inštitút IPA Fraunhofer aj v Žiline, ako prvý spoločný podnik Fraunhofera mimo Nemecka. Fraunhofer, ktorý má rozpočet dve miliardy eur, ponúkol jeden milión eur aj Slovensku na vybudovanie inovačného centra. Keďže zakladateľom Fraunhofera je nemecká vláda, očakávala sa aj slovenská finančná účasť, konkrétne milión eur. Vzhľadom na serióznosť a kvalitu partnera mohlo ísť o investíciu s krátkou návratnosťou. Projekt sa napokon nezrealizoval za nie celkom zrejmých okolností. „Spomínam si na zábavnú odpoveď z ministerstva školstva: vraj je ten projekt zaujímavý, ale najskôr musíme spracovať stratégiu vedy a výskumu na Slovensku,“ krúti hlavou Košturiak a pokračuje: „Máme hore ľudí, ktorí nemajú žiadnu stratégiu. Vždy iba čakáme, aký investor príde a aké železo nám prinesie na zváranie a my mu na to ešte dáme aj dotáciu.“
Projekt Fraunhofera napokon vlastne nikto neodmietol, podľa Košturiaka zostal odignorovaný. Je záhadou, na čom to vlastne padlo. „My sme sa potešili záujmu z Nemecka a poslali sme im z ministerstva financií list, v ktorom sme popísali, aké máme možnosti a ako vieme pomôcť. Nepamätám sa, že by sme potom dostali odpoveď. Neviem, či sa to potom riešilo na iných rezortoch, ale u nás nie,“ spomína Bruncko.
Rozvoj rozumného aplikovaného výskumu a inovácií by mal podľa Košturiaka nemalý vplyv na vznik a konkurencieschopnosť našich firiem. „Zároveň by prilákal nazad špičkových mladých ľudí, ktorí dnes sedia vo výskumných inštitútoch v zahraničí a na univerzitách.“ Vráti sa k nám len jeden z desiatich, ktorí idú študovať von, pretože sa nemajú kam vrátiť.
.dosť bolo papiera
Naše vládne miesta sa v dokumentoch zaklínajú tým, že Slovensko by malo nasledovať cestu Fínska. Náš severský vzor skloňujú takmer ako zasľúbenú zem. Lenže celkovému prostrediu nepomáha, ak sa neustále menia papierové stratégie. Za Dzurindovej vlády sa vypracoval dokument Minerva, Ficova vláda vytvorila projekt Slovensko 21, ktorý sa od Minervy zásadne nelíši, skôr išlo o snahu pochovať vlajkovú loď pravice. Stačilo to však na rozbitie pôvodného tímu, ktorý na Minerve pracoval. Martin Bruncko zhrňuje: „Šéf tohto tímu vyštudoval Harvard a predtým robil v poradenskej firme McKinsey, jeho zástupkyňa mala skončený Princetone University a Columbia University. Takýchto ľudí udržíte len vtedy, keď im dáte jasnú víziu, že idete meniť krajinu.“
Navonok vyzerali podmienky skvele: písali sa stratégie a tiekli stámilióny z eurofondov, ktoré mali jedinečný potenciál zásadne zmeniť situáciu. Tie stámilióny eur budú ešte nejaký čas tiecť, takže ich môžeme ešte stále využiť omnoho účelnejšie než na budovanie rekordného počtu Centier excelentnosti.
Autor je spolupracovník .týždňa
Denník The Financial Times v redakčnom editoriali „Inovácia je budúcnosťou Európy“ kritizoval európskych lídrov, že sa nechystajú zásadne prekopať rozpočet EÚ, v ktorom výdavky na poľnohospodárstvo a štrukturálne fondy tvoria až tri štvrtiny, kým do výskumu a inovácií ide menej než osem percent celkového rozpočtu Únie.
Európsky problém tu doma nevyriešime. Môžeme však vyriešiť náš slovenský problém – napokon, aj vládne materiály priznávajú, že patríme medzi krajiny s najmenšou inovačnou výkonnosťou a oháňajú sa Fínskom ako vzorom. Problém si teda uvedomujeme, ale iba na papieri. Neochotní politici a ešte neochotnejší úradníci zatiaľ kladú viac prekážok, než aby pomáhali.
.technoparky: Európa a Slovensko
Jedným zo symbolom novej ekonomiky sú vedecko-technologické parky. Budujú sa všade v Európe. Ich štruktúra je pre každého mladíka, ktorý mal kedy záujem byť vedcom, okúzľujúca. Vyzerajú ako malé mestečká, nechýbajú možnosti slušného bývania či športu. Niektoré vyrážajú dych: Parc de l´Alba v Barcelone, Kista v Štokholme, vedecký park v Turku, medicínsky a farmaceutický park Novartis v Bruseli, Lindholmen v Göteborgu (ako takéto parky vyzerajú, si možno pozrieť na YouTube, stačí si napríklad naklikať: Science Park Amsterdam).
No po príklady netreba chodiť ďaleko. Brno má dnes štyri podobné campusy a výskumné strediská financované najmä z eurofondov a ďalšie dve sa budujú. Tieto mamutie akademicko-vývojové centrá nefungujú len samostatne, ale kooperujú medzi sebou na úrovni celých regiónov. Niečo vzniká aj na Slovensku. Združenie IT Valley v Košiciach, ktorého lídrom je slovenská odnož nemeckej firmy T-Systems, spojilo tunajšie IT firmy, školy a miestne samosprávy do jedného projektu, s cieľom vybudovať na východe Centrum excelencie informačno-komunikačných technológií. Plány vyšli nad očakávania, odvtedy IT firmy v regióne zamestnali vyše päťtisíc ľudí a citeľne zvýšili podiel IT na regionálnom HDP. Miestne školy – najmä košické univerzity, ale aj niekoľko stredných škôl – s firmami spolupracujú a komunikujú o náplni vzdelávania. Naopak, odborníci z firiem chodia učiť na univerzity, na školách pribudli moderné technológie a spoločné laboratóriá. Študenti si ľahko vybavia prax už počas školy. Nie div, že na zaostalejší východ sa dokonca začali zo zahraničia vracať rodáci-informatici, ktorí si mysleli, že sa už nikdy nevrátia.
Jediný funkčný, hoci drobný vedecko-technologický park na Slovensku sa rozbieha pri Žilinskej univerzite. Zatiaľ ide skôr o inkubátor, v ktorom môže svoj biznis rozbehnúť tridsiatka startupov. Škola chcela priniesť servisnú organizáciu, ktorá bude pomáhať jej absolventom, ak by chceli počas štúdia či po štúdiu začať podnikať. „Neexistuje žiadny štátny program, z ktorého by sme mohli vybudovať dobrú infraštruktúru, akú si mladí ľudia zaslúžia,“ vraví riaditeľ tohto centra Juraj Kavecký pre univerzitnú televíziu. V pláne má však vybudovať moderný technologický park, keďže dnes sídlia v naskladaných unimobunkách. Sú však odkázaní na súkromných investorov. „Už vieme, že zo strany štátu nie je o niečo také záujem.“
.bratislavská popoluška
Najhoršie je na tom Bratislava, ktorá nič podobné v najbližšom čase neuvidí. Pritom aj podľa analýz výskumnej organizácie Huggins Associates patrí naše hlavné mesto a jeho okolie medzi 150 regiónov sveta, ktoré sú úplne vhodné pre high-tech spoločnosti a rozvoj poznatkovej ekonomiky. Ak by takýto park vznikol v Bratislave, mal by výbornú šancu medzinárodného napojenia s Brnom, Viedňou či Budapešťou.
„Chceli sme sem len dostať niečo, čo všade vonku funguje a prináša prosperitu. Keď sme s projektom vedecko-technologického parku prišli v roku 2004, politici ani nevedeli, o čom hovoríme,“ spomína Andrej Hrádocký, manažér spoločnosti CEPIT a v trenčianskej kaviarni prstom ďobne do stola. „Istý pokrok sa však udial: už si aspoň o nás nemyslia, že sme podvodníci. Stále si to však mýlia s priemyselným parkom.“
CEPIT (Central European Project of Innovative Technology) je projekt technologického parku podobného tým, ktoré vyrástli v Brne či vo Fínsku. Obrovský komplex v bratislavských Vajnoroch na ploche 630-tisíc metrov mohol poňať univerzitný campus (napríklad STU), internáty, kongresové centrum, hotel a priestor pre firmy, ktoré by s vedcami a študentmi vytvorili integrovaný inkubátor na vývoj viacerých odvetví: elektroniky, biotechnológií, nanosystémov či „čistých" technológií pre medicínu alebo obnoviteľné zdroje energie. CEPIT rátal so vznikom 7-tisíc vysoko kvalifikovaných pracovných miest, no podľa plánov by tu pracovalo, učilo, študovalo a žilo možno až 30-tisíc ľudí. Majiteľom tohto projektu je zatiaľ významný nemecký podnikateľ Joachim Armerding z Brém.
.kde to viazne?
Vedecko-technologické parky sú založené na komerčnom využití výsledkov výskumu, ktorý uskutočnili malé a stredné firmy prepojené s univerzitami. Vývoj tejto spolupráce prebieha v oblastiach, pre ktoré existuje trh. Študenti dostanú podporu, kontakty a možnosti. Firmy môžu nové nápady testovať vo vývojových laboratóriách. Napríklad brniansky Středoevropský technologický institut CEITEC, ktorý sa orientuje najmä na nanotechnológie a molekulárnu medicínu, bol financovaný z eurofondov, konrétne z programu určeného pre výskum a inovácie (CEITEC stál 5,2 miliardy českých korún, teda približne 220 miliónov eur).
Slovensko má k dispozícii viac než miliardu eur, ktoré môže z eurofondov využiť na vedu a výskum. Mala to byť veľká šanca, ale výsledok je viac než pochybný: namiesto podpory najlepších projektov okolo najlepších tímov, ktoré by mohli konkurovať so svetom, sa peniaze rozliali všetkými smermi: toho času sa na Slovensku buduje 67 Centier excelentného výskumu. Zrejme chceme produkovať špičkový výskum v každom okresnom meste...
Andrej Hrádocký tvrdí, že pri prístupe našich úradov sa nič podobné ako v Brne u nás neudeje. Počas ôsmich rokov sa vraj stretával s ignoranciou politikov a úradov, ktoré by mu mali byť nápomocné. A to bez ohľadu na farbu vlády. CEPIT pritom deklarovala ako správnu cestu nielen Radičovej vláda, ale vo vládnom materiáli ju objavili ako nástroj proti zaostávaniu aj Ficove kabinety.
Hoci ho mesto Bratislava už dávno schválilo, CEPIT stále nemá vykopaný základný kameň. „Vonku sa to robí ako strategická investícia. My sme sa zatiaľ o tom nemali s kým reálne baviť,“ tvrdí Hrádocký.
Martin Bruncko, dlhoročný spolupracovník Ivana Mikloša a bývalý splnomocnenec pre vzdelanostnú ekonomiku, si myslí, že hlavným dôvodom toho, prečo sa CEPIT nerozhýbal, bolo to, že sa nepodarilo získať kľúčového technologického hráča alebo univerzitu. Nemal tu kto zohrať funkciu magnetu, ktorý by sem pritiahol ďalších akademikov, výskumníkov a rôzne startupy. „Bez takéhoto gravitačného bodu to nejde. Napríklad vo Fínsku je takýto park orientovaný okolo Nokie, vo Švédsku okolo firmy Ericsson,“ vraví. Ďalší problém je v umiestnení projektu. „Vajnory sú príliš ďaleko, aby tam množstvo mladých ľudí malo záujem tráviť veľkú časť dňa. Úplne iné by to bolo v Mlynskej doline, kde to žije.“ Projekt nepreukázal životaschopnosť ani podľa exministra hospodárstva Juraja Miškova. „CEPIT je dobrá idealistická myšlienka, problém je v tom, že nikdy neukázala jediný pilotný projekt, alebo čokoľvek, čo by presvedčilo o jej životaschopnosti.“
Bruncko však priznáva, že dôvodom našej zaostalosti v inováciách je zlý stav úradníckeho aparátu: „Na ministerstve hospodárstva a školstva je to úplné zúfalstvo. Aj keď politik prinesie nejakú víziu, je veľmi ťažké ju prakticky realizovať zhora dole. Často ani nie je problém v nedostatku peňazí, ale v tom, že sa používajú nekoncepčne.“ Naráža tým najmä na problém financovania vedy. „Na Slovensku dnes vôbec nie je problém v peniazoch. Do vedy sa posledné tri roky nalievalo vyše pol miliardy eur. Eurofondy na vedu šli do úplne nezmyselných projektov systémom dajme každému trošku, nech je každý spokojný. Často sa tak niekde kúpili prístroje, ktoré zostali nevyužité, a na druhej strane k špičkovým vedcom sa nedostali drahé prístroje, ktoré potrebovali.“
Potvrdzujú to aj hlasy z akademického prostredia. „V Grécku sa za eurofondy nakúpili špičkové stroje a drahá technika, ale nezostali im peniaze na ľudí, ktorí by ich dokázali obsluhovať,“ hovorí Peter Komadel z Ústavu hydrosilikátov, jedného z našich najlepších vedeckých ústavov v SAV a ironicky doplní: „Pár rokov po nich sme tento model zopakovali na Slovensku.“ O zlom trende hovorí aj František Simančík, ktorý v SAV vedie Ústav materiálov a mechaniky strojov: „Poznatková spoločnosť znamená, že poznatky nielen využíva, ale najmä vymýšľa a s nimi získava vysokú pridanú hodnotu. My smerujeme k tomu, aby sme len konštruovali a nemuseli používať hlavu.“
.fraunhofer nepochodil
Nevyužili sme ani šancu, ktorou Slovensko nedávno poctila najväčšia spoločnosť pre aplikovaný výskum a technické inovácie v Európe, nemecký Inštitút Fraunhofer IPA. Organizácia, ktorá nesie meno po nemeckom optikovi Josephovi Fraunhoferovi, sa prepojeniu vedy a výskumu venuje už šesťdesiat rokov. V jej laboratóriách sa vyvinuli inovácie, ktoré svetovým firmám poskytli nemalé konkurenčné výhody: roboty na operovanie mozgu či linky na výrobu ľudskej kože. Stuttgartskí vývojári stoja aj za vznikom MP3 a LED technológií.
Aký je fraunhoferovský recept? „V laboratóriách Fraunhofera sa novinky vyvíjajú tak, aby povedzme o desať rokov dokázali byť konkurenčnou výhodou pre firmy, ktoré ich prinesú na trh,“ tvrdí slovenský profesor Ján Košturiak, ktorý v inštitúte učí už vyše dvadsať rokov. Jeho kolega Bernd Becker koncom 80. rokov na prvom Macu naprogramoval prototyp programu Simple++. Vznikla firma, ktorá sa s ním do piatich rokov stala svetovým lídrom. „Bernd firmu predal a založil ďalšiu. Začali sme skenovať výrobné haly a robiť digitálne 3D modely. Slovenským študentom sme kúpili počítače, prenajali miestnosť a oni si ešte počas štúdia založili dodnes úspešnú firmu. Už počas štúdia v Žiline robili pre firmy Audi či BMW,“ spomína Košturiak na svojom blogu úspechy mladých Slovákov, po ktoré si museli zájsť za hranice.
Košturiak napokon pred trinástimi rokmi založil inštitút IPA Fraunhofer aj v Žiline, ako prvý spoločný podnik Fraunhofera mimo Nemecka. Fraunhofer, ktorý má rozpočet dve miliardy eur, ponúkol jeden milión eur aj Slovensku na vybudovanie inovačného centra. Keďže zakladateľom Fraunhofera je nemecká vláda, očakávala sa aj slovenská finančná účasť, konkrétne milión eur. Vzhľadom na serióznosť a kvalitu partnera mohlo ísť o investíciu s krátkou návratnosťou. Projekt sa napokon nezrealizoval za nie celkom zrejmých okolností. „Spomínam si na zábavnú odpoveď z ministerstva školstva: vraj je ten projekt zaujímavý, ale najskôr musíme spracovať stratégiu vedy a výskumu na Slovensku,“ krúti hlavou Košturiak a pokračuje: „Máme hore ľudí, ktorí nemajú žiadnu stratégiu. Vždy iba čakáme, aký investor príde a aké železo nám prinesie na zváranie a my mu na to ešte dáme aj dotáciu.“
Projekt Fraunhofera napokon vlastne nikto neodmietol, podľa Košturiaka zostal odignorovaný. Je záhadou, na čom to vlastne padlo. „My sme sa potešili záujmu z Nemecka a poslali sme im z ministerstva financií list, v ktorom sme popísali, aké máme možnosti a ako vieme pomôcť. Nepamätám sa, že by sme potom dostali odpoveď. Neviem, či sa to potom riešilo na iných rezortoch, ale u nás nie,“ spomína Bruncko.
Rozvoj rozumného aplikovaného výskumu a inovácií by mal podľa Košturiaka nemalý vplyv na vznik a konkurencieschopnosť našich firiem. „Zároveň by prilákal nazad špičkových mladých ľudí, ktorí dnes sedia vo výskumných inštitútoch v zahraničí a na univerzitách.“ Vráti sa k nám len jeden z desiatich, ktorí idú študovať von, pretože sa nemajú kam vrátiť.
.dosť bolo papiera
Naše vládne miesta sa v dokumentoch zaklínajú tým, že Slovensko by malo nasledovať cestu Fínska. Náš severský vzor skloňujú takmer ako zasľúbenú zem. Lenže celkovému prostrediu nepomáha, ak sa neustále menia papierové stratégie. Za Dzurindovej vlády sa vypracoval dokument Minerva, Ficova vláda vytvorila projekt Slovensko 21, ktorý sa od Minervy zásadne nelíši, skôr išlo o snahu pochovať vlajkovú loď pravice. Stačilo to však na rozbitie pôvodného tímu, ktorý na Minerve pracoval. Martin Bruncko zhrňuje: „Šéf tohto tímu vyštudoval Harvard a predtým robil v poradenskej firme McKinsey, jeho zástupkyňa mala skončený Princetone University a Columbia University. Takýchto ľudí udržíte len vtedy, keď im dáte jasnú víziu, že idete meniť krajinu.“
Navonok vyzerali podmienky skvele: písali sa stratégie a tiekli stámilióny z eurofondov, ktoré mali jedinečný potenciál zásadne zmeniť situáciu. Tie stámilióny eur budú ešte nejaký čas tiecť, takže ich môžeme ešte stále využiť omnoho účelnejšie než na budovanie rekordného počtu Centier excelentnosti.
Autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.