.ján Vilček sa narodil v Bratislave v roku 1933 v sekulárnej židovskej rodine. Jeho detstvo poznačili pomery v Tisovom štáte. Rodina sa musela vysťahovať z bytu, nemohol chodiť do základnej školy, dva roky prežil v sirotinci s katolíckymi rádovými sestrami, kde ho rodičia ukryli po prijatí protižidovských zákonov. Istý čas žil so svojou mamou, očnou lekárkou, v Prievidzi a po potlačení SNP sa skrývali najprv na lazoch vo Valašskej Belej a potom až do oslobodenia u rodiny Marčekovcov v Nitrianskom Rudne. Vďaka tomu sa vyhli deportáciám (väčšina ich príbuzných to šťastie nemala).
Po štúdiu na Lekárskej fakulte UK sa stal ašpirantom na Virologickom ústave dnešnej Slovenskej akadémie vied. Tu sa už v plnej miere prejavil jeho talent a „nos“ na zaujímavé a dôležité témy.
.emigrácia do USA
Ako jeden z prvých na svete sa začal venovať problematike interferónov – bielkovinových molekúl, ktoré hrajú nezastupiteľnú úlohu v imunitnej odpovedi organizmov na vírusové ochorenia a iné infekcie. Už ako 27-ročný ašpirant publikoval samostatne prácu v najprestížnejšom vedeckom časopise Nature. Práca sa týkala interferónu, ktorý je uvoľňovaný z buniek infikovaných vírusom kliešťovej encefalitídy.
Okrem toho bol autorom a spoluautorom viac ako desiatky článkov v domácich aj zahraničných odborných časopisoch. Po obhájení ašpirantúry (dnes doktorandúry) v roku 1962 mu začal byť priestor, ktorý mu poskytovalo socialistické Československo, pre jeho ďalší vedecký rast priúzky. Preto využil prvú príležitosť a na jeseň v roku 1964 spolu s manželkou Maricou, historičkou umenia, emigroval cez Rakúsko a Nemecko do USA.
Sám bol prekvapený, ako relatívne ľahko všetko prebehlo.
Američania rozpoznali jeho potenciál, a tak už vo februári 1965, v čase príchodu do USA, mal ponuku z troch amerických univerzít. Vybral si Newyorskú univerzitu, kde mu ponúkli samostatnú pozíciu – miesto vedúceho laboratória. Vedel, že to bude ťažšie, ako keby sa pripojil ako spolupracovník na fungujúce pracovisko, ale aj tak ho začiatky prekvapili. Ako povedal v roku 2009 pre .týždeň : „Priviedli ma do prázdneho laboratória a povedali mi: Tu si sadni a píš žiadosti o granty. Keď dostaneš, môžeš nakúpiť prístroje a nájsť si spolupracovníkov. Nikdy predtým som o grant nežiadal. Sadol som si a písal. Asi sa nado mnou zľutovali, lebo všetky tri organizácie, ktoré som oslovil, mi chceli poskytnúť prostriedky.“
.geniálny nápad
Prijatie Jána Vilčeka sa ukázalo pre univerzitu ako vynikajúca akvizícia. Počas takmer polstoročia pôsobenia na nej publikoval svoje výsledky približne v 300 článkoch vo významných vedeckých časopisoch. Týkali sa základného výskumu v oblasti fungovania imunitného systému na molekulárnej úrovni, predovšetkým funkcie už spomínaných interferónov a ďalších cytokínov, hlavne TNF (tumor necrosis factor). A práve pochopenie základných princípov ich fungovania prinieslo aj neočakávané ovocie v podobe veľmi užitočnej aplikácie. Zistenie, že nadprodukcia TNF vedie k vzniku zápalových procesov v tkanivách a že táto nadprodukcia sa vyskytuje u ľudí (a myší) s autoimunitnými ochoreniami, viedlo Vilčeka v roku 1984 k pomerne jednoduchej, ale geniálnej myšlienke: elimináciou TNF laboratórne pripravenou protilátkou by sa mohol tento zápal potlačiť.
Cesta od myšlienky k realizácii však bola pomerne dlhá. Vďaka spolupráci s biotechnologickou spoločnosťou Centocor bola približne po šiestich rokoch pripravená protilátka proti ľudskému TNF. A po klinických skúškach, ktoré trvali ďalších deväť rokov, bola látka influximab v roku 1998 v USA schválená ako liečivo pod obchodným názvom Remicade.
Napriek niektorým nežiaducim účinkom prináša Remicade významnú úľavu mnohým pacientom, ktorí trpia chronickými zápalovými ochoreniami autoimunitného pôvodu, a to pri reumatoidnej artritíde, Crohnovej chorobe, ankylozujúcej spondylitíde, ulceróznej kolitíde a psoriáze. Nový prístup k liečbe týchto závažných chorôb zároveň podnietil aj vývoj ďalších liečiv.
.splnené dva sny
Remicade sa stal jedným z najpredávanejších liekov na svete a vďaka poplatkom, prislúchajúcim mu podľa licenčnej zmluvy, sa stal Ján Vilček bohatým mužom. Z významného vedca sa tak stal aj filantrop. Spolu s manželkou založili nadáciu (The Vilcek Foundation) oceňujúcu imigrantov, ktorí dosiahli v USA významné úspechy, a podporujúcu mnohé ďalšie aktivity. Svetové médiá upútal pred rokmi tým, že sa vzdal veľkej časti svojho podielu na licenčných poplatkoch v prospech Newyorskej univerzity. Tento podiel činí k dnešnému dňu viac ako 100 miliónov dolárov.
Všetky tieto počiny vyniesli Jánovi Vilčekovi mnoho medzinárodných aj domácich (amerických) ocenení. Najvýznamnejším z nich je Národná medaila za technológiu a inovácie, ktorú prevzal 1. februára tohto roku z rúk prezidenta Obamu.
Príbeh Jána Vilčeka, rodáka z Bratislavy, je v istom zmysle naplnením dvoch snov: Tým prvým je americký sen, kde sa z mladého muža, ktorý pricestoval začiatkom roku 1965 s jedným malým kufrom do New Yorku, stal vďaka odvahe opustiť svoj dovtedajší život, ale najmä vďaka talentu a zanietenosti svetoznámy vedec a zároveň milionár. Tým druhým je sen každého vedca – byť úspešný vo svojom odbore a urobiť objav, ktorý povedie k aplikáciám, užitočným pre ľudstvo.
Autorka je biofyzička.
Po štúdiu na Lekárskej fakulte UK sa stal ašpirantom na Virologickom ústave dnešnej Slovenskej akadémie vied. Tu sa už v plnej miere prejavil jeho talent a „nos“ na zaujímavé a dôležité témy.
.emigrácia do USA
Ako jeden z prvých na svete sa začal venovať problematike interferónov – bielkovinových molekúl, ktoré hrajú nezastupiteľnú úlohu v imunitnej odpovedi organizmov na vírusové ochorenia a iné infekcie. Už ako 27-ročný ašpirant publikoval samostatne prácu v najprestížnejšom vedeckom časopise Nature. Práca sa týkala interferónu, ktorý je uvoľňovaný z buniek infikovaných vírusom kliešťovej encefalitídy.
Okrem toho bol autorom a spoluautorom viac ako desiatky článkov v domácich aj zahraničných odborných časopisoch. Po obhájení ašpirantúry (dnes doktorandúry) v roku 1962 mu začal byť priestor, ktorý mu poskytovalo socialistické Československo, pre jeho ďalší vedecký rast priúzky. Preto využil prvú príležitosť a na jeseň v roku 1964 spolu s manželkou Maricou, historičkou umenia, emigroval cez Rakúsko a Nemecko do USA.
Sám bol prekvapený, ako relatívne ľahko všetko prebehlo.
Američania rozpoznali jeho potenciál, a tak už vo februári 1965, v čase príchodu do USA, mal ponuku z troch amerických univerzít. Vybral si Newyorskú univerzitu, kde mu ponúkli samostatnú pozíciu – miesto vedúceho laboratória. Vedel, že to bude ťažšie, ako keby sa pripojil ako spolupracovník na fungujúce pracovisko, ale aj tak ho začiatky prekvapili. Ako povedal v roku 2009 pre .týždeň : „Priviedli ma do prázdneho laboratória a povedali mi: Tu si sadni a píš žiadosti o granty. Keď dostaneš, môžeš nakúpiť prístroje a nájsť si spolupracovníkov. Nikdy predtým som o grant nežiadal. Sadol som si a písal. Asi sa nado mnou zľutovali, lebo všetky tri organizácie, ktoré som oslovil, mi chceli poskytnúť prostriedky.“
.geniálny nápad
Prijatie Jána Vilčeka sa ukázalo pre univerzitu ako vynikajúca akvizícia. Počas takmer polstoročia pôsobenia na nej publikoval svoje výsledky približne v 300 článkoch vo významných vedeckých časopisoch. Týkali sa základného výskumu v oblasti fungovania imunitného systému na molekulárnej úrovni, predovšetkým funkcie už spomínaných interferónov a ďalších cytokínov, hlavne TNF (tumor necrosis factor). A práve pochopenie základných princípov ich fungovania prinieslo aj neočakávané ovocie v podobe veľmi užitočnej aplikácie. Zistenie, že nadprodukcia TNF vedie k vzniku zápalových procesov v tkanivách a že táto nadprodukcia sa vyskytuje u ľudí (a myší) s autoimunitnými ochoreniami, viedlo Vilčeka v roku 1984 k pomerne jednoduchej, ale geniálnej myšlienke: elimináciou TNF laboratórne pripravenou protilátkou by sa mohol tento zápal potlačiť.
Cesta od myšlienky k realizácii však bola pomerne dlhá. Vďaka spolupráci s biotechnologickou spoločnosťou Centocor bola približne po šiestich rokoch pripravená protilátka proti ľudskému TNF. A po klinických skúškach, ktoré trvali ďalších deväť rokov, bola látka influximab v roku 1998 v USA schválená ako liečivo pod obchodným názvom Remicade.
Napriek niektorým nežiaducim účinkom prináša Remicade významnú úľavu mnohým pacientom, ktorí trpia chronickými zápalovými ochoreniami autoimunitného pôvodu, a to pri reumatoidnej artritíde, Crohnovej chorobe, ankylozujúcej spondylitíde, ulceróznej kolitíde a psoriáze. Nový prístup k liečbe týchto závažných chorôb zároveň podnietil aj vývoj ďalších liečiv.
.splnené dva sny
Remicade sa stal jedným z najpredávanejších liekov na svete a vďaka poplatkom, prislúchajúcim mu podľa licenčnej zmluvy, sa stal Ján Vilček bohatým mužom. Z významného vedca sa tak stal aj filantrop. Spolu s manželkou založili nadáciu (The Vilcek Foundation) oceňujúcu imigrantov, ktorí dosiahli v USA významné úspechy, a podporujúcu mnohé ďalšie aktivity. Svetové médiá upútal pred rokmi tým, že sa vzdal veľkej časti svojho podielu na licenčných poplatkoch v prospech Newyorskej univerzity. Tento podiel činí k dnešnému dňu viac ako 100 miliónov dolárov.
Všetky tieto počiny vyniesli Jánovi Vilčekovi mnoho medzinárodných aj domácich (amerických) ocenení. Najvýznamnejším z nich je Národná medaila za technológiu a inovácie, ktorú prevzal 1. februára tohto roku z rúk prezidenta Obamu.
Príbeh Jána Vilčeka, rodáka z Bratislavy, je v istom zmysle naplnením dvoch snov: Tým prvým je americký sen, kde sa z mladého muža, ktorý pricestoval začiatkom roku 1965 s jedným malým kufrom do New Yorku, stal vďaka odvahe opustiť svoj dovtedajší život, ale najmä vďaka talentu a zanietenosti svetoznámy vedec a zároveň milionár. Tým druhým je sen každého vedca – byť úspešný vo svojom odbore a urobiť objav, ktorý povedie k aplikáciám, užitočným pre ľudstvo.
Autorka je biofyzička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.