Z československých a slovenských prezidentov možno pomeriavať kráľovským majestátom Tomáša Garrigue Masaryka a Václava Havla. Obaja sa stali prezidentmi na základe celoživotného zápasu za slobodu a po veľkých historických zlomoch. Obaja šli proti srsti dejín a dnes by väčšinu opäť iritovali. Dvaja slovenskí politici sa stali prezidentmi „menšieho zla“, ktoré Jozefa Tisa aj Gustáva Husáka pohltilo, lebo nevzdorovali totalitnej povahe svojej doby, ale stali sa jej nositeľmi a reprezentantmi.
Traja ponovembroví slovenskí prezidenti, Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, boli prezidentmi z núdze. Michal Kováč si vyvzdoroval rešpekt odporom voči Vladimírovi Mečiarovi, ktorého bol politickým dieťaťom. Rudolf Schuster vstal z mŕtvych a preslávil sa drienkovicou a anakondami. Ivan Gašparovič namiesto verejnej služby posluhoval a vynikol najmä excesívnym výkladom prezidentských právomocí. Nie je to veru bohvieaká bilancia.
V slovenskej kultúre existuje jedna silná ponorná tradícia. Tvorí ju rozprávkový príbeh slovenských romantikov o zakliatej krajine: oslobodiť ju a stať sa v nej kráľom môže len spravodlivý človek, čo prejde tromi rozprávkovými skúškami, pomôže slabším, nedá sa zvábiť mocou a osvedčí svoj zmysel pre spravodlivosť a česť.
Keď hľadám odpoveď na otázku, aké vlastnosti by mal mať slovenský prezident, ponúka sa civilná, no predsa len kráľovská odpoveď – takým môže byť len človek so silným celoživotným príbehom, človek spravodlivý, ktorý prešiel so cťou verejnými skúškami a nepreklamal sa životom. Človek, ktorého autorita a dôveryhodnosť sa nezakladá na posluhovaní, ale na službe krajine, na ochrane jej suverenity a bezpečnosti. Táto ponorná tradícia pracuje skryto, latentne, nemusíme si ju uvedomovať, ale keď sa budeme rozhodovať o novom prezidentovi, budeme ňou podvedome pomeriavať každého uchádzača.
Traja ponovembroví slovenskí prezidenti, Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, boli prezidentmi z núdze. Michal Kováč si vyvzdoroval rešpekt odporom voči Vladimírovi Mečiarovi, ktorého bol politickým dieťaťom. Rudolf Schuster vstal z mŕtvych a preslávil sa drienkovicou a anakondami. Ivan Gašparovič namiesto verejnej služby posluhoval a vynikol najmä excesívnym výkladom prezidentských právomocí. Nie je to veru bohvieaká bilancia.
V slovenskej kultúre existuje jedna silná ponorná tradícia. Tvorí ju rozprávkový príbeh slovenských romantikov o zakliatej krajine: oslobodiť ju a stať sa v nej kráľom môže len spravodlivý človek, čo prejde tromi rozprávkovými skúškami, pomôže slabším, nedá sa zvábiť mocou a osvedčí svoj zmysel pre spravodlivosť a česť.
Keď hľadám odpoveď na otázku, aké vlastnosti by mal mať slovenský prezident, ponúka sa civilná, no predsa len kráľovská odpoveď – takým môže byť len človek so silným celoživotným príbehom, človek spravodlivý, ktorý prešiel so cťou verejnými skúškami a nepreklamal sa životom. Človek, ktorého autorita a dôveryhodnosť sa nezakladá na posluhovaní, ale na službe krajine, na ochrane jej suverenity a bezpečnosti. Táto ponorná tradícia pracuje skryto, latentne, nemusíme si ju uvedomovať, ale keď sa budeme rozhodovať o novom prezidentovi, budeme ňou podvedome pomeriavať každého uchádzača.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.