Očami Doroty Nvotovej

Na každé jedno z nich (vynímajúc prasaciu hlavu) by som za normálnych okolností mala nehoráznu chuť, a vychutnávať veru viem, oblizujem si prsty, vzdychám a nakoniec vylížem aj tanier a aj nožík, keď sa nik nedíva. Ale nie na recepciách, nie v „all you can eat“. Je to fenomén, ktorý dlho nebol, teda aspoň v mojom detstve nie, a jeho existencia mi spôsobuje zvláštnu žalúdočnú nervozitu a vždy si potom vyberiem to najjednoduchšie jedlo, a to o počte jeden kus. Neviem, čím to je, ale naozaj z týchto miest odchádzam väčšinou hladná.  Neplatí to napríklad o nepálskom Dal Bhate, čo je jedlo, ktoré má tiež systém „all you can eat“, ale iba v tom zmysle, že vám naložia plný tanier a stále vám to isté dokladajú, až kým ich nezastavíte. To mi neprekáža a často si dám aj dupľu (keď si človek dá tretíkrát, povie sa to „tripla“?). Alebo taká bratislavská reštaurácia FOU ZOO, kde sme si objednali všetky predjedlá z menu a oni nám ich nosili pekne po jednom, každé jedlo pútavo opísali, a kým nám povedali, čo ideme jesť, už sa mi na brade leskla slina. Pekne pomaly, pekne po jednom. Tak to má kultúru. Takto VEĽA zjem. Alebo pražské Sasazu, kde iná forma konzumácie, ako objednať si veľa malých jedál, ktoré vám postupne nosia, ani neexistuje. Jedna Vietnamka ich nosí, ďalšia vás zatiaľ masíruje. V miestnosti je prítmie a napriek obrím rozmerom istý pocit intimity. Len, prosím, nie tieto obrie „all you can eat“. Miestnosť plná svetla a štrngotajúcich tanierov, vravy, obžierajúcich sa ľudí, ktorí si nakladajú na tanier piate cez deviate…celý proces konzumácie jedla ako božieho daru úplne stráca svoju mystiku, svoj energetický náboj. V jednej reštaurácii zaviedli výborný pokutový systém. Ak  svoju sushi rolku, ktorú ste si nabrali na tanier, nezjete, dostanete pokutu 50 centov/za jednu rolku. Mohlo by to tak byť všade. Neplytvalo by sa, taniere a smetné koše by sa neprehýbali pod hmotnosťou nedojedeného jedla, toho jedla by sa, prirodzene, na stoloch ponúkalo menej a ja, ja by som sa konečne najedla.