Keď si v minulosti amatérska kapela chcela spraviť už len demo, musela ísť do profesionálneho štúdia. Dnešné štúdiá v počítačoch umožňujú, že si svoje pesničky v pomerne slušnej zvukovej kvalite môže spraviť doma alebo v skúšobni. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo v poslednom čase zaniklo viacero profesionálnych a poloprofesionálnych štúdií na Slovensku. No stále sa nájdu ľudia, ktorí z lásky k hudbe idú doslova proti prúdu.
.dobré uši Erika Horáka
Jedným z nich je bratislavský hudobník Erik „Losos“ Horák, niekdajší člen Noisecut, ktorý sa po tragickej smrti speváčky Betky Majerníkovej dnes venuje skupine Zlokot. Ešte minulý rok sa živil najmä svojím pôvodným povolaním – architektúrou, ale nakoniec sa rozhodol, že sa bude venovať len hudbe. „Robiť hudbu znamenalo veľa premýšľať. Bohužiaľ architektúra vyžaduje presne to isté – chce to tvorivosť a celého človeka. Sedel som dlhé roky na dvoch stoličkách a bral som vážne rady, že nech sa len preboha neživím hudbou,“ hovorí Erik.
K poslednému kroku sa rozhodol v auguste 2012, keď ho oslovila speváčka Zdenka Predná, či by jej nezložil a nevyprodukoval pesničky na jej nový album. Zobral si v robote mesiac voľna, pracoval na demáčoch, ale keď sa chcel vrátiť späť do práce, situácia sa skomplikovala natoľko, že sa to nedalo. „Tak sa živím hudbou. Myslím, že človek nemôže byť skutočne šťastný, kým nepočúva svoje srdce. Ja už nechcem byť architekt, nechcem dovážať kaučuk z Mongolska, ani nechcem mať firmu na výrobu ložísk pre traktory. Ja chcem robiť hudbu. Aj keď to nie je dobrý biznis a veľký dom si nikdy nepostavím, chcem to robiť. Verím, že keď človek akúkoľvek činnosť robí naplno a s láskou, prinesie to ovocie. Verím, že sa uživím kombináciou produkovania a skladania hudby do reklamy.“ vysvetľuje Erik, ktorý sa k zvukárskej práci dostal hlavne tým, že popri skladaní piesní pre Noisecut sa venoval aj ich nahrávaniu a mixovaniu.
Erik Horák je príkladom súčasného hudobníka, ktorý je úplne sebestačný. Vo svojom domácom štúdiu nahráva takmer všetky nástroje s výnimkou živých bicích, ktoré sa podľa neho nedajú spraviť bez profi štúdia v miestnosti s dobrou akustikou a kvalitnými mikrofónmi. Najväčšou výhodou domáceho štúdia je to, že hudobník si môže robiť všetko doma alebo v skúšobni, kde nie je pod tlakom. Keď to nejde, je tu ďalší deň. „Úplne najlepšie nahrávanie je zbaliť si veci a ísť na chatu. Máme také skúsenosti aj s Noisecutom, kde sme veľa gitár a spevov brali z demáčov, lebo jednoducho sa to v štúdiu nedarilo už tak zreprodukovať. Mimochodom, odporúčam už demáče nahrávať čo najkvalitnejšie, pretože často je tam zachytená prvotná energia a nadšenie,“ dodáva hudobník, ktorý má dnes dostatok zákaziek, z ktorých utŕžené peniaze by chcel vraziť do ďalšej nahrávacej techniky. Za sebou už má produkciu mladej skupiny Kasteldox a mixovanie živej nahrávky pre kapelu Hviezda. Podieľa sa aj na nových pesničkách niekdajšej nu-metalovej kapely No Gravity. Veľmi si cení aj spoluprácu s Korben Dallas, ktorá podľa neho spraví na Slovensku riadny vietor a teší sa na produkovanie nového albumu košických Kolowrat.
Hudobník, zvukár a producent v jednej osobe sa necíti limitovaný možnosťami domáceho štúdia. Dobrý zvuk sa podľa neho dá spraviť aj tam. Hovorí, že je to najmä o ušiach – ak nemáte uši, nepomôže vám ani to najlepšie vybavenie. „Neexistuje nijaká magická škatuľka alebo tajomné drahé zariadenia, ktoré vyrobia dobrý zvuk. Začína sa to už pri skladaní a aranžovaní. Nástroje sa musia zvukovo pekne dopĺňať a vzájomne si vytvárať priestor. Ak si niekto myslí, že nahrá cez seba šesť skreslených gitár, do toho symfonický orchester a ešte tony vokálov a perkusií, tak nie, nebude to hrať pekne. Ďalší predpoklad je, že hráč vie hrať a má kvalitný nástroj. Potom je potrebné tento nástroj dobre zaznamenať, to znamená vybrať správny mikrofón a jeho umiestnenie. Dôležité je aj mať predstavu, ako má mix znieť, čo podmieňuje spôsob snímania nástrojov. Je to o ustavičnom učení a zdokonaľovaní sa.“
Podľa Erika kapely dnes chcú, aby mali guľatučký, teplý a priestorový zvuk. Súčasným trendom je, aby nahrávky zneli čo najhlasnejšie, čomu sa musí prispôsobiť každý zvukár, ak chce, aby nahrávka znela súčasne. „Nemá zmysel plakať nad „loudness war“ a stratenou dynamikou, robí sa to teraz jednoducho inak. Ale ak sa mám priznať, nejdem primárne po zvuku. Ak sa mi nejaká nahrávka páči, neriešim, či je to super zvuk, alebo nie. A naopak, nepočúvam album len preto, že to hrá krásne. Pri množstve hudby je veľký a naleštený zvuk iba na škodu, mám rád špinu a nedokonalosti. Veľa ľudí sa okrem toho nechá ľahko oklamať, keď niečo hrá veľmi nahlas a má to veľmi priestorový zvuk, povedia, že to hrá super,“ odpovedá hudobník, ktorý vidí budúcnosť nahrávania popmusic v kombinácii digitálu a analógu. V posledných rokoch sa kapely vracajú k technike nahrávania na pás, aby sa priblížili zvuku 60. a 70. rokov, no podľa Erika tento trend určite nevyženie počítače, bez ktorých si dnes nevie drvivá väčšina štúdií predstaviť svoju existenciu: „Myslím, že masovo sa už na pás nebude nahrávať nikdy. Nahrávanie do digitálu vytvára verný zvuk, ktorému však chýba harmonické skreslenie, saturácia a teplo, ktoré do signálu primiešavajú pás alebo lampové zariadenia. Analógový zvuk nie je verný, ale ľudskému uchu príjemný. Dnes tento problém v digitále čiastočne riešia pluginy, ktoré dokážu simulovať analógové mašinky alebo magnetofónový pás. Kombináciou analógu a digitálu sa dá dosiahnuť optimálny zvuk.“
.marek Rakovický a jeho Lvgc
Marek Rakovický je známy nielen ako líder úspešnej kapely Lavagance, ale aj ako producent, ktorý je podpísaný pod viacerými nahrávkami slovenských alternatívnych kapiel. V priemyselnom komplexe bratislavského podniku Istrochem si spolu s kolegami z domovskej kapely postavil nahrávacie štúdio s profesionálnymi parametrami, ktoré má svoju unikátnu atmosféru. Keď tam človek vkročí, má pocit, akoby kráčal v nejakom krásne zariadenom Lofte na predmestí New Yorku. Marekovým snom bolo vytvoriť štúdio, ktoré by obstálo v konkurencii s tými zahraničnými. Hovorí, že domáce štúdiá sú dobré pre demá alebo elektronické zoskupenia, no pre živé, rockovo ladené kapely sú nepostačujúce. „My chceme vytvárať nahrávky bez kompromisov. Myslím si, že dnes už aj tak každý domáci kutil pomaly chápe, že určité veci sa bez dobrej akustiky a kvalitného analógového hardweru nezaobídu. Doma nie je dostatočná akustika, ani potrebná rozloha, pričom utlmený malý priestor má svoje presne vymedzené určenie. Ak chcete urobiť nahrávku, ktorá má atmosféru a svoju mágiu, potrebujete priestory s dobrou akustikou, ktorá sa v nahrávke podpíše práve na jej jedinečnej aure.”
Štúdio Lvgnc existuje rok a pol, no Marek sa nahrávaniu venuje odmalička. Ako dieťa si robil nahrávky na starý „kotúčák”. Keď v 90. rokoch hral v metalovej kapele Testimony, chodil nahrávať do analógového štúdia v Ostrave. Ako šesťnásťročný dostal ponuku pracovať v štúdiu, ale keďže nikdy nebol spokojný so záverečným výsledkom, pustil sa do budovania vlastného štúdia. „Táto práca vyžaduje ustavičné učenie sa, sem-tam aj nové nákupy, pretože musíte byť otvorený novým smerom. Pre mňa sa stala táto práca určitou duchovnou cestou. Dôležité je, aby som si zachoval lásku k hudbe. Nechcem byť len technikom, chcem, aby sa zapajála aj intuícia,” vysvetľuje Marek Rakovický, ktorého by sa dalo označiť za workaholika. Okrem nahrávania, mixovania a produkovania iných skupín sa naplno venuje Lavagance, s ktorými v súčasnosti pripravuje nový album. Spolupráca s inými skupinami ho nezaťažuje, ale obohacuje. Bráni mu, aby sa z Lavagance stala rutina. „Veľmi rád mám skupinu Plastic Swans, ich hudba má hĺbku a krásu, oni sú presne príkladom neustáleho zlepšovania, kde platí, že v jednoduchosti je krása. Posledný album Tomáša Slobodu je takisto perfektný. The Uniques sú absolútne bez komentára, vynikajúca rytmika, veľmi vyzretí muzikanti, ktorí presne vedia, čo chcú. Dobre sa mi pracovalo aj s kapelami Purist, Slobodná Európa, Iné Kafe, Tornádo Lue, Billy Barman alebo s Eddiem Stevensom.”
V posledných rokoch v Bratislave skrachovalo alebo živorí viacero profesionálnych štúdií, no vyzerá to tak, že Mareka sa tento trend netýka. Keď sa pustil do stavby veľkého štúdia, vyzeralo to, že ide hlavou proti múru, no je pravda, že práce má stále dosť. Pripomína, že štúdio je vyťažené aj tým, že v ňom skúša, skladá a nahráva jeho kapela Lavagance. A čo je podľa neho tajomstvom dobrej nahrávky? “ Dôležité je všetko: kapela, skladba, spevák, text, akustika, technické vybavenie, nálada v štúdiu, nálada v kapele, nástroje, šťastie, trplezlivosť, odhodlanie. Ak niečo chýba, podpíše sa to na výsledku,” vysvetľuje Marek, podľa ktorého to v konečnom dôsledku nezávisí od toho, či hudobník alebo zvukár sleduje aktuálne trendy popmusic, ale či je nahrávka osobitá. „Ide najmä o vkus. Na istom stupni musíte spustiť jedinečnosť. Nechcem nikoho kopírovať, mojím zámerom je nájsť v každej piesni to, čo sa jej podľa mňa najviac hodí. Trendy sledujem, ale s nadhľadom, vzhľadom na ich prchavosť – každá éra má svoje hviezdy, niektoré prežijú, iné nie. Záleží na kapele a produkcii, k akému výsledku sa chcete dopracovať a čo povedať. Niektoré piesne a albumy prežijú všetky trendy. Sú večné.”
.modrý vrch Ivana Minárika
Slobodná Európa stále ešte nevie, kedy bude nahrávať nový album, ale v jednom má jasno. Určite ho bude robiť s Ivanom Minárikom. „Aj keby ležal na smrteľnej posteli, tak ho zoberiem so sebou do štúdia. Iného človeka si na túto prácu neviem predstaviť,“ povedal .týždňu Whisky, spevák kapely. Vie, o čom hovorí. Vďaka Ivanovi Minárikovi znejú pesničky Slobodky dodnes sviežo a dravo, ako z inej galaxie, aj keď niektoré z nich nahral tento bratislavských zvukár pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
„Bola to trocha náhoda. Ale nie zas tak úplne,“ vysvetľuje 56-ročný zvukár, ako sa dostal k práci štúdiového technika. „Pracoval som v STV a hral som v amatérskej kapele na gitare, keď mi jedného dňa kamarát, ktorý pracoval v Opuse, povedal, že sa tam uvoľnilo miesto zvukového technika. Ale tomu predchádzali roky sedenia za klavírom na ĽŠU a záujem o elektrotechniku aj vďaka otcovi, ktorý bol rádioamatér a predseda HiFi – klubu,“ dodáva Minárik, ktorý sa zo začiatku venoval menším zvukárskym prácam, zaskakoval starších kolegov alebo robil nahrávky pre iné inštitúcie – film, divadlá a televízie. Počas práce na „bokovkách“ sa zoznámil s Dežom Ursinym, s ktorým spolupracoval aj na scénických a filmových soundtrackoch. Dežo mu ponúkol, či by s ním nechcel nahrať album. Volal sa Modrý vrch. Ivan Minárik mal vtedy len 23 rokov. Dnes je podpísaný ako zvukový technik pod mnohými nahrávkami od spomínanej Slobodnej Európy cez Fermátu až po Mira Žbirku. Stránka discogs.com eviduje desiatky titulov, na ktorých sa podieľal.
Bohužiaľ, Ivan Minárik je v dnešnej dobe ohrozeným druhom, je to starý štúdiový majster, ktorého zmietla doba domácich štúdií a internetu. Práve dobrý a skúsený zvukár je zárukou toho, že sa z dobrej nahrávky stane výborná. A to sa dá dosiahnuť len s dobrým uchom a dlhoročnými skúsenosťami. Minárik nahrával všetko možné – od komornej hudby cez symfonickú, folklór, bežnú popmusic, až po dychovku a rozprávky pre deti.
Keď sa ho .týždeň pýta, či je o neho stále záujem, hovorí: „Dúfam, že áno.“ Po odchode z Opusu pracoval v súkromných nahrávacích štúdiách, potom si v roku 2000 založil vlastné, ktoré fungovalo jedenásť rokov. Z ekonomických dôvodov ho v roku 2011 musel zatvoriť. Dnes funguje na voľnej nohe a prenajíma si externé štúdio, pričom o tých domácich nemá príliš vysokú mienku. „Môže to byť naozaj aj tá detská izba, kde sa celá hudba vyrobí v softvéri, a potom sa dohrá gitara a spev, ale iba v prípade, keď susedia nie sú doma. Alebo to môže byť prerobená garáž v novopostavenej vile, kde už sa dajú nahrávať aj živé bicie a zmestí sa tam celá kapela aj s frajerkami. Existuje jedno aj druhé. Občas ma niekto pozval, aby som „poradil.“
Keď v roku 1977 začínal v Opuse, nahrávalo sa na pás, ten však postupne nahradili počítače. Najprv bol veľkým zástancom nových technológií, paradoxne, tie ho neskôr pripravili o prácu. „Ako priekopníka používania počítačov pri tvorbe a nahrávaní hudby v osemdesiatych rokoch ma napadá citovať klasika: ,Někdy kolébka, nyní národu mého rakev‘. Mladý človek, ktorý vysedáva celé dni pri počítači a už ho prestanú baviť hry, si zmyslí, že bude niečo ako 50 Cent, stiahne si nejaký soft na muziku a začne. Odkiaľsi si vezme nejaký loop, odinakiaľ iné groovy, celé to polepí a na vzniknutú koláž sa snaží „narapovať” nejaké svoje životné pravdy. Áno, aj to je tvorba. Ešteže aj my už máme centy,“ dodáva s iróniou zvukár, ktorý dodáva, že za krízou jeho remesla stojí internet. „To, čo sa zdalo spočiatku úžasné, ja internetujem od roku ‘96, je dnes bohužiaľ pre mňa tá „rakev“. Veď, kto už si dnes kúpi CD-čko, keď si to môže stiahnuť?!“
Napriek všetkému zostáva istým optimistom. Tak ako nezanikne živá hudba, nezaniknú ani profesionálne štúdiá, pretože orchester ani živá rocková kapela alebo etno súbor sa podľa neho nedajú nahrať v detskej izbe.
.dobré uši Erika Horáka
Jedným z nich je bratislavský hudobník Erik „Losos“ Horák, niekdajší člen Noisecut, ktorý sa po tragickej smrti speváčky Betky Majerníkovej dnes venuje skupine Zlokot. Ešte minulý rok sa živil najmä svojím pôvodným povolaním – architektúrou, ale nakoniec sa rozhodol, že sa bude venovať len hudbe. „Robiť hudbu znamenalo veľa premýšľať. Bohužiaľ architektúra vyžaduje presne to isté – chce to tvorivosť a celého človeka. Sedel som dlhé roky na dvoch stoličkách a bral som vážne rady, že nech sa len preboha neživím hudbou,“ hovorí Erik.
K poslednému kroku sa rozhodol v auguste 2012, keď ho oslovila speváčka Zdenka Predná, či by jej nezložil a nevyprodukoval pesničky na jej nový album. Zobral si v robote mesiac voľna, pracoval na demáčoch, ale keď sa chcel vrátiť späť do práce, situácia sa skomplikovala natoľko, že sa to nedalo. „Tak sa živím hudbou. Myslím, že človek nemôže byť skutočne šťastný, kým nepočúva svoje srdce. Ja už nechcem byť architekt, nechcem dovážať kaučuk z Mongolska, ani nechcem mať firmu na výrobu ložísk pre traktory. Ja chcem robiť hudbu. Aj keď to nie je dobrý biznis a veľký dom si nikdy nepostavím, chcem to robiť. Verím, že keď človek akúkoľvek činnosť robí naplno a s láskou, prinesie to ovocie. Verím, že sa uživím kombináciou produkovania a skladania hudby do reklamy.“ vysvetľuje Erik, ktorý sa k zvukárskej práci dostal hlavne tým, že popri skladaní piesní pre Noisecut sa venoval aj ich nahrávaniu a mixovaniu.
Erik Horák je príkladom súčasného hudobníka, ktorý je úplne sebestačný. Vo svojom domácom štúdiu nahráva takmer všetky nástroje s výnimkou živých bicích, ktoré sa podľa neho nedajú spraviť bez profi štúdia v miestnosti s dobrou akustikou a kvalitnými mikrofónmi. Najväčšou výhodou domáceho štúdia je to, že hudobník si môže robiť všetko doma alebo v skúšobni, kde nie je pod tlakom. Keď to nejde, je tu ďalší deň. „Úplne najlepšie nahrávanie je zbaliť si veci a ísť na chatu. Máme také skúsenosti aj s Noisecutom, kde sme veľa gitár a spevov brali z demáčov, lebo jednoducho sa to v štúdiu nedarilo už tak zreprodukovať. Mimochodom, odporúčam už demáče nahrávať čo najkvalitnejšie, pretože často je tam zachytená prvotná energia a nadšenie,“ dodáva hudobník, ktorý má dnes dostatok zákaziek, z ktorých utŕžené peniaze by chcel vraziť do ďalšej nahrávacej techniky. Za sebou už má produkciu mladej skupiny Kasteldox a mixovanie živej nahrávky pre kapelu Hviezda. Podieľa sa aj na nových pesničkách niekdajšej nu-metalovej kapely No Gravity. Veľmi si cení aj spoluprácu s Korben Dallas, ktorá podľa neho spraví na Slovensku riadny vietor a teší sa na produkovanie nového albumu košických Kolowrat.
Hudobník, zvukár a producent v jednej osobe sa necíti limitovaný možnosťami domáceho štúdia. Dobrý zvuk sa podľa neho dá spraviť aj tam. Hovorí, že je to najmä o ušiach – ak nemáte uši, nepomôže vám ani to najlepšie vybavenie. „Neexistuje nijaká magická škatuľka alebo tajomné drahé zariadenia, ktoré vyrobia dobrý zvuk. Začína sa to už pri skladaní a aranžovaní. Nástroje sa musia zvukovo pekne dopĺňať a vzájomne si vytvárať priestor. Ak si niekto myslí, že nahrá cez seba šesť skreslených gitár, do toho symfonický orchester a ešte tony vokálov a perkusií, tak nie, nebude to hrať pekne. Ďalší predpoklad je, že hráč vie hrať a má kvalitný nástroj. Potom je potrebné tento nástroj dobre zaznamenať, to znamená vybrať správny mikrofón a jeho umiestnenie. Dôležité je aj mať predstavu, ako má mix znieť, čo podmieňuje spôsob snímania nástrojov. Je to o ustavičnom učení a zdokonaľovaní sa.“
Podľa Erika kapely dnes chcú, aby mali guľatučký, teplý a priestorový zvuk. Súčasným trendom je, aby nahrávky zneli čo najhlasnejšie, čomu sa musí prispôsobiť každý zvukár, ak chce, aby nahrávka znela súčasne. „Nemá zmysel plakať nad „loudness war“ a stratenou dynamikou, robí sa to teraz jednoducho inak. Ale ak sa mám priznať, nejdem primárne po zvuku. Ak sa mi nejaká nahrávka páči, neriešim, či je to super zvuk, alebo nie. A naopak, nepočúvam album len preto, že to hrá krásne. Pri množstve hudby je veľký a naleštený zvuk iba na škodu, mám rád špinu a nedokonalosti. Veľa ľudí sa okrem toho nechá ľahko oklamať, keď niečo hrá veľmi nahlas a má to veľmi priestorový zvuk, povedia, že to hrá super,“ odpovedá hudobník, ktorý vidí budúcnosť nahrávania popmusic v kombinácii digitálu a analógu. V posledných rokoch sa kapely vracajú k technike nahrávania na pás, aby sa priblížili zvuku 60. a 70. rokov, no podľa Erika tento trend určite nevyženie počítače, bez ktorých si dnes nevie drvivá väčšina štúdií predstaviť svoju existenciu: „Myslím, že masovo sa už na pás nebude nahrávať nikdy. Nahrávanie do digitálu vytvára verný zvuk, ktorému však chýba harmonické skreslenie, saturácia a teplo, ktoré do signálu primiešavajú pás alebo lampové zariadenia. Analógový zvuk nie je verný, ale ľudskému uchu príjemný. Dnes tento problém v digitále čiastočne riešia pluginy, ktoré dokážu simulovať analógové mašinky alebo magnetofónový pás. Kombináciou analógu a digitálu sa dá dosiahnuť optimálny zvuk.“
.marek Rakovický a jeho Lvgc
Marek Rakovický je známy nielen ako líder úspešnej kapely Lavagance, ale aj ako producent, ktorý je podpísaný pod viacerými nahrávkami slovenských alternatívnych kapiel. V priemyselnom komplexe bratislavského podniku Istrochem si spolu s kolegami z domovskej kapely postavil nahrávacie štúdio s profesionálnymi parametrami, ktoré má svoju unikátnu atmosféru. Keď tam človek vkročí, má pocit, akoby kráčal v nejakom krásne zariadenom Lofte na predmestí New Yorku. Marekovým snom bolo vytvoriť štúdio, ktoré by obstálo v konkurencii s tými zahraničnými. Hovorí, že domáce štúdiá sú dobré pre demá alebo elektronické zoskupenia, no pre živé, rockovo ladené kapely sú nepostačujúce. „My chceme vytvárať nahrávky bez kompromisov. Myslím si, že dnes už aj tak každý domáci kutil pomaly chápe, že určité veci sa bez dobrej akustiky a kvalitného analógového hardweru nezaobídu. Doma nie je dostatočná akustika, ani potrebná rozloha, pričom utlmený malý priestor má svoje presne vymedzené určenie. Ak chcete urobiť nahrávku, ktorá má atmosféru a svoju mágiu, potrebujete priestory s dobrou akustikou, ktorá sa v nahrávke podpíše práve na jej jedinečnej aure.”
Štúdio Lvgnc existuje rok a pol, no Marek sa nahrávaniu venuje odmalička. Ako dieťa si robil nahrávky na starý „kotúčák”. Keď v 90. rokoch hral v metalovej kapele Testimony, chodil nahrávať do analógového štúdia v Ostrave. Ako šesťnásťročný dostal ponuku pracovať v štúdiu, ale keďže nikdy nebol spokojný so záverečným výsledkom, pustil sa do budovania vlastného štúdia. „Táto práca vyžaduje ustavičné učenie sa, sem-tam aj nové nákupy, pretože musíte byť otvorený novým smerom. Pre mňa sa stala táto práca určitou duchovnou cestou. Dôležité je, aby som si zachoval lásku k hudbe. Nechcem byť len technikom, chcem, aby sa zapajála aj intuícia,” vysvetľuje Marek Rakovický, ktorého by sa dalo označiť za workaholika. Okrem nahrávania, mixovania a produkovania iných skupín sa naplno venuje Lavagance, s ktorými v súčasnosti pripravuje nový album. Spolupráca s inými skupinami ho nezaťažuje, ale obohacuje. Bráni mu, aby sa z Lavagance stala rutina. „Veľmi rád mám skupinu Plastic Swans, ich hudba má hĺbku a krásu, oni sú presne príkladom neustáleho zlepšovania, kde platí, že v jednoduchosti je krása. Posledný album Tomáša Slobodu je takisto perfektný. The Uniques sú absolútne bez komentára, vynikajúca rytmika, veľmi vyzretí muzikanti, ktorí presne vedia, čo chcú. Dobre sa mi pracovalo aj s kapelami Purist, Slobodná Európa, Iné Kafe, Tornádo Lue, Billy Barman alebo s Eddiem Stevensom.”
V posledných rokoch v Bratislave skrachovalo alebo živorí viacero profesionálnych štúdií, no vyzerá to tak, že Mareka sa tento trend netýka. Keď sa pustil do stavby veľkého štúdia, vyzeralo to, že ide hlavou proti múru, no je pravda, že práce má stále dosť. Pripomína, že štúdio je vyťažené aj tým, že v ňom skúša, skladá a nahráva jeho kapela Lavagance. A čo je podľa neho tajomstvom dobrej nahrávky? “ Dôležité je všetko: kapela, skladba, spevák, text, akustika, technické vybavenie, nálada v štúdiu, nálada v kapele, nástroje, šťastie, trplezlivosť, odhodlanie. Ak niečo chýba, podpíše sa to na výsledku,” vysvetľuje Marek, podľa ktorého to v konečnom dôsledku nezávisí od toho, či hudobník alebo zvukár sleduje aktuálne trendy popmusic, ale či je nahrávka osobitá. „Ide najmä o vkus. Na istom stupni musíte spustiť jedinečnosť. Nechcem nikoho kopírovať, mojím zámerom je nájsť v každej piesni to, čo sa jej podľa mňa najviac hodí. Trendy sledujem, ale s nadhľadom, vzhľadom na ich prchavosť – každá éra má svoje hviezdy, niektoré prežijú, iné nie. Záleží na kapele a produkcii, k akému výsledku sa chcete dopracovať a čo povedať. Niektoré piesne a albumy prežijú všetky trendy. Sú večné.”
.modrý vrch Ivana Minárika
Slobodná Európa stále ešte nevie, kedy bude nahrávať nový album, ale v jednom má jasno. Určite ho bude robiť s Ivanom Minárikom. „Aj keby ležal na smrteľnej posteli, tak ho zoberiem so sebou do štúdia. Iného človeka si na túto prácu neviem predstaviť,“ povedal .týždňu Whisky, spevák kapely. Vie, o čom hovorí. Vďaka Ivanovi Minárikovi znejú pesničky Slobodky dodnes sviežo a dravo, ako z inej galaxie, aj keď niektoré z nich nahral tento bratislavských zvukár pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
„Bola to trocha náhoda. Ale nie zas tak úplne,“ vysvetľuje 56-ročný zvukár, ako sa dostal k práci štúdiového technika. „Pracoval som v STV a hral som v amatérskej kapele na gitare, keď mi jedného dňa kamarát, ktorý pracoval v Opuse, povedal, že sa tam uvoľnilo miesto zvukového technika. Ale tomu predchádzali roky sedenia za klavírom na ĽŠU a záujem o elektrotechniku aj vďaka otcovi, ktorý bol rádioamatér a predseda HiFi – klubu,“ dodáva Minárik, ktorý sa zo začiatku venoval menším zvukárskym prácam, zaskakoval starších kolegov alebo robil nahrávky pre iné inštitúcie – film, divadlá a televízie. Počas práce na „bokovkách“ sa zoznámil s Dežom Ursinym, s ktorým spolupracoval aj na scénických a filmových soundtrackoch. Dežo mu ponúkol, či by s ním nechcel nahrať album. Volal sa Modrý vrch. Ivan Minárik mal vtedy len 23 rokov. Dnes je podpísaný ako zvukový technik pod mnohými nahrávkami od spomínanej Slobodnej Európy cez Fermátu až po Mira Žbirku. Stránka discogs.com eviduje desiatky titulov, na ktorých sa podieľal.
Bohužiaľ, Ivan Minárik je v dnešnej dobe ohrozeným druhom, je to starý štúdiový majster, ktorého zmietla doba domácich štúdií a internetu. Práve dobrý a skúsený zvukár je zárukou toho, že sa z dobrej nahrávky stane výborná. A to sa dá dosiahnuť len s dobrým uchom a dlhoročnými skúsenosťami. Minárik nahrával všetko možné – od komornej hudby cez symfonickú, folklór, bežnú popmusic, až po dychovku a rozprávky pre deti.
Keď sa ho .týždeň pýta, či je o neho stále záujem, hovorí: „Dúfam, že áno.“ Po odchode z Opusu pracoval v súkromných nahrávacích štúdiách, potom si v roku 2000 založil vlastné, ktoré fungovalo jedenásť rokov. Z ekonomických dôvodov ho v roku 2011 musel zatvoriť. Dnes funguje na voľnej nohe a prenajíma si externé štúdio, pričom o tých domácich nemá príliš vysokú mienku. „Môže to byť naozaj aj tá detská izba, kde sa celá hudba vyrobí v softvéri, a potom sa dohrá gitara a spev, ale iba v prípade, keď susedia nie sú doma. Alebo to môže byť prerobená garáž v novopostavenej vile, kde už sa dajú nahrávať aj živé bicie a zmestí sa tam celá kapela aj s frajerkami. Existuje jedno aj druhé. Občas ma niekto pozval, aby som „poradil.“
Keď v roku 1977 začínal v Opuse, nahrávalo sa na pás, ten však postupne nahradili počítače. Najprv bol veľkým zástancom nových technológií, paradoxne, tie ho neskôr pripravili o prácu. „Ako priekopníka používania počítačov pri tvorbe a nahrávaní hudby v osemdesiatych rokoch ma napadá citovať klasika: ,Někdy kolébka, nyní národu mého rakev‘. Mladý človek, ktorý vysedáva celé dni pri počítači a už ho prestanú baviť hry, si zmyslí, že bude niečo ako 50 Cent, stiahne si nejaký soft na muziku a začne. Odkiaľsi si vezme nejaký loop, odinakiaľ iné groovy, celé to polepí a na vzniknutú koláž sa snaží „narapovať” nejaké svoje životné pravdy. Áno, aj to je tvorba. Ešteže aj my už máme centy,“ dodáva s iróniou zvukár, ktorý dodáva, že za krízou jeho remesla stojí internet. „To, čo sa zdalo spočiatku úžasné, ja internetujem od roku ‘96, je dnes bohužiaľ pre mňa tá „rakev“. Veď, kto už si dnes kúpi CD-čko, keď si to môže stiahnuť?!“
Napriek všetkému zostáva istým optimistom. Tak ako nezanikne živá hudba, nezaniknú ani profesionálne štúdiá, pretože orchester ani živá rocková kapela alebo etno súbor sa podľa neho nedajú nahrať v detskej izbe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.