Kedysi v januári 1990, na troskách komunistického zväzu novinárov, vznikol Slovenský syndikát novinárov. V tých euforických časoch sa zdalo, že táto ustanovizeň bude dôležitou a rešpektovanou, ako to bolo v časoch prvej republiky. Nie je to tak.
Tento týždeň sa po dvoch rokoch opäť schádza snem Syndikátu. Zaujíma to vôbec niekoho? Objaví sa o tom v médiách nejaká správička? Možno by ani nestálo za to písať o akejsi profesijnej organizácii, ktorá stráca na svojom význame, má minimálny vplyv a rešpekt, keby predsa len nešlo o spolok, ktorý mal kedysi veľké ambície, a dnes stále predstiera, že zastupuje ľudí, ktorí významnou mierou ovplyvňujú verejnú mienku.
.vďaka Mečiarovi
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa po vzniku samostatného Slovenska ukázalo, že tento spolok môže fungovať ako nárazník pri útokoch vlády proti novinárom. Mal už medzinárodné kontakty a v tom čase boli v Syndikáte takmer všetci významní slovenskí novinári. Na čele stál v tom čase rešpektovaný komentátor Július Gembický a po ňom Ján Füle. Stanoviská, ktoré Syndikát v tom čase vydával, mali ohlas v domácich i svetových médiách. Vláda ho preto nebrala na ľahkú váhu a usilovala sa ho rôznymi spôsobmi rozložiť aj zbaviť majetku, ktorý zdedil po komunistickom zväze novinárov.
Mečiarova vláda sa najprv pokúsila založiť vlastné novinárske združenie, ktoré by oslabilo postavenie Syndikátu ako reprezentatívnej organizácie. Tak vzniklo Združenie slovenských novinárov, ktorému Mečiar dal na rozbeh milión z financií Úradu vlády. Združenie sa uchádzalo aj o majetok, ktorý vlastnil Syndikát (lukratívna budova v centre mesta, rekreačné zariadenia). Syndikát sa ubránil a ZSN zostalo obskúrnou organizáciou bez vplyvu, rešpektu, a napokon aj bez peňazí. „Mečiar nás vlastne stmelil,“ priznáva dnes bývalý šéf Syndikátu Ján Füle a dodáva: „My funkcionári sme vtedy boli odpočúvaní a sledovaní tajnou službou, neskôr to povedal Mitro v parlamente.“ Až takú vážnosť vtedy moc prikladala Syndikátu. Ten v tom čase nemal – na rozdiel od dneška – problém rýchlo reagovať. Napríklad ísť hneď vyjednávať na Úrad vlády alebo vydať vyhlásenie, ktoré malo ohlas. „V čase ohrozenia sme sa smiali, že my máme jedného podpredsedu len na vyhlásenia. Keď bol predsedom Julo Gembický, tak som písal vyhlásenia ja. Keď som bol šéfom ja, tak bol podpredsedom pre vyhlásenia Marián Leško,“ spomína Füle.
.starý? mladý?
Ale aj počas deväťdesiatych rokov bolo jasné, že v Syndikáte sú novinári s rôznymi politickými preferenciami. Hoci sa do predstavenstva podarilo zvoliť prevažne ľudí, ktorí nepatrili k Mečiarovej mediálnej úderke, formovať Syndikát ako politicky odbojnú organizáciu nebolo dlhodobo možné. Starší členovia Syndikátu mali s jeho politickým angažmánom zväčša problém a chceli, aby fungoval ako predchádzajúci zväz, ktorý ponúkal lacnejšie rekreácie, seniorské výlety, sociálnu výpomoc či zľavy v reštaurácii.
Vo vzduchu tak dlho visela otázka, čo má byť zmyslom existencie Syndikátu, keď pominie akútne ohrozenie z mečiarizmu? „Pocit ohrozenia u novinárov sa odrazu stratil a ostalo prázdno – a tam, kde mal Syndikát vstúpiť, tam nevstúpil,“ myslí si dnes Füle. „Mal vstúpiť do rokovania s vydavateľmi a riešiť nové problémy, ako sú napríklad zmluvy, ktoré majú novinári. Veľa novinárov robí na živnosť, neexistujú tarifné platy, neexistujú zaručené honoráre na základe zmlúv, preto dnes vydavatelia novinárom dlhujú desaťtisíce korún, a nie je možné, aby ich novinári dali do konkurzu, keď neplatia. Toto sú ozajstné problémy, ktoré dnes novinári riešia.“ Zároveň však dodáva, že ľudia, ktorí dnes pracujú v redakciách, sú veľmi mladí, a preto nemajú potrebu riešiť svoje sociálne istoty. A mnohí študenti žurnalistiky, ktorých dnes Füle učí, otvorene hovoria, že v médiách chcú byť iba do tridsiatky. Urobia si meno, kontakty, a potom pôjdu do biznisu. „Nezachytili sme nástup tohto rozmýšľania a neuvedomili sme si, že redakcie sú vlastne veľmi mladé a Syndikát veľmi starý.“
.odbory?
Medzinárodná federácia novinárov (IFJ), ktorej členom sa Syndikát stal, má charakter odborovej organizácie. Do odborárskych tém tlačila federácia Syndikát od začiatku. Český syndikát to odmietol, Slováci sa dali presvedčiť. Aj napriek tomu, že v deväťdesiatych rokoch novinári vôbec nepociťovali potrebu, aby Syndikát fungoval ako odborový spolok. Syndikát dokonca vstúpil aj do Konfederácie odborových zväzov. Ale keď sa Konfederácia spolitizovala, radšej potichu z KOZ vystúpil.
Po tom, čo vulgárne útoky na médiá ustali a prišli normálnejšie pomery, v Syndikáte sa postupne vymenili garnitúry, pocit ohrozenia sa vytratil a význam Syndikátu začal upadať. Mladá novinárska generácia rozmýšľa oveľa pragmatickejšie: Čo dostanem za to, že si zaplatím členské? Nemá potrebu vysedávať na dlhých schôdzach, ktoré k syndikátnemu životu patria a nestojí ani o lacnú dovolenku v chate Syndikátu.
Nešťastne zvolené sa ukázalo aj vedenie Syndikátu. Po Fülem prišla Stanislava Benická, tá však funkciu ani nevykonávala, pretože dostala zaujímavú ponuku v zahraničí. A odrazu ani nebolo veľmi koho zvoliť. Prestížnosť funkcie upadla a ani finančne to nebola zaujímavá ponuka (predseda dostával iba symbolickú sumu). Preto prišlo rozhodnutie, ktoré sa najprv javilo ako zaujímavé, ale napokon dosť nešťastné. Aby bol vraj šéf Syndikátu nezávislý od vydavateľov, s ktorými by mal vyjednávať ako so sociálnym partnerom Syndikátu, bude predseda plateným funkcionárom. Ale ktorý aktívny novinár sa dobrovoľne vzdá dobre rozbehnutej kariéry kvôli práci v Syndikáte? Tak sa dostala do funkcie Zuzana Krútka, predtým známa najmä ako redaktorka v Slovenke. Ani v predstavenstve Syndikátu sa neobjavili známejšie mená. Tým sa zo z neho stala úradnícka organizácia – do značnej miery odtrhnutá od reálnych problémov dnešných novinárov.
.najmä seniori
Súčasná šéfka Zuzana Krútka vidí budúcnosť Syndikátu vo vybudovaní silných novinárskych odborov. Svoje poslanie na čele Syndikátu preto hľadá najmä v napĺňaní tohto cieľa. „Ale je to veľmi ťažké. Novinári, ktorí majú zlé podmienky na pracovisku a uvedomujú si, že by potrebovali kolektívnu zmluvu, ktorá by ich chránila, sa boja. Tam, kde sú slušné podmienky, zase majú novinári pocit, že je to zbytočné,“ tvrdí Krútka. Veľký problém vidí aj v tom, že čoraz viac novinárov pracuje na voľnej nohe. „Zákony nám neumožňujú vyjednávať za ľudí, ktorí nie sú priamo v zamestnaneckom pomere. Viackrát sme už o tom rokovali s ministerstvom práce a sociálnych vecí. Chceme presadiť, aby sa v našej legislatíve nepoužívalo slovo zamestnanec, ale slovo pracovník. Zatiaľ sme neuspeli.“
Novinári, s ktorými .týždeň o tejto téme hovoril, však odborové veci vôbec nespomenuli. Majú od Syndikátu úplne iné očakávania. Nechcú odborové zázemie, netúžia ani po medzinárodnom novinárskom preukaze, s ktorým sa môžu v zahraničí zadarmo pozrieť do múzea, ani po iných výhodách, na ktoré Syndikát láka členov. Skôr očakávajú, že Syndikát bude počuť v situáciách, keď ide o slobodu slova. Práve v tejto oblasti však podľa viacerých novinárov Syndikát zlyháva a prestáva byť pre novinárov zaujímavý.
V roku 1990 mal takmer tritisíc členov, dnes má okolo 2 200 členov, hoci médií aj novinárov je dnes podstatne viac ako pred 17 rokmi. Značnú časť súčasného členstva pritom tvoria seniori a novinári – publicisti, ktorí svoje príspevky uverejňujú len sporadicky a nepracujú v redakciách. Krútka na poznámku, že vo svojom okolí poznáme len málo novinárov, ktorí by boli členmi Syndikátu (napríklad v redakcii .týždňa nie je ani jeden), reaguje mierne podráždene. „Neviem kde sa pohybujete, ale našimi členmi určite nie sú outsideri. Máme členov v STV, Slovenskom rozhlase, v SME aj v Pravde – nehovorím, že ich je veľa, ale sú.“
. je nám nanič
„Nepotrebujem, aby ma zastupovala organizácia, ktorá nemá žiadnu váhu, navyše organizácia, ktorá nezastupuje skutočné záujmy novinárov,“ hovorí bývalý šéfredaktor relácie Reportéri v STV a dnes redaktor denníka SME Eugen Korda. Členom Syndikátu nie je ani jeho kolega investigatívny novinár Marek Vagovič. Nepovažuje ho za organizáciu, ktorá sa v kritických situáciách vie postaviť za novinárov. „Stanoviská Syndikátu k rôznym kauzám, pri ktorých boli novinári napadnutí – buď verbálne, alebo fyzicky, boli vždy tak trochu alibistické,“ hovorí Vagovič. Stať sa členom Syndikátu nikdy nenapadlo ani šéfredaktorovi týždenníka Trend Radovi Baťovi. Nevidel v tom žiadny význam. Členský preukaz Syndikátu nevlastní ani moderátor relácie STV O 5 minút 12 Branislav Závodský. „Nemá to význam. Nevidím v tej organizácií žiadnu víziu ani silné osobnosti, ktoré by okolo seba dokázali združiť novinárov.“
Zástupca šéfredaktora týždenníka Plus 7 dní Roland Kyška bol v minulosti členom SSN. Po nejakom čase si už členstvo neobnovil. Dnes už nevidí zmysel členstva produktívneho novinára v tejto organizácií. „Pritom si myslím, že taká organizácia má svoje opodstatnenie, nie však v jej súčasnej podobe,“ hovorí Kyška. Podobný názor má aj jeho kolegyňa, košická redaktorka týždenníka Naďa Šindlerová. Zo SSN odišla práve preto, že bola nespokojná s tým, že sa nezastáva novinárov. Podľa nej však novinári takúto organizáciu potrebujú. Šindlerová sa venovala viacerým kauzám, ktoré súviseli s organizovaným zločinom, a nedávno sa jej pokúsili zapáliť dom. Ako hovorí, v tomto prípade, ani v prípadoch ďalších kolegov, ktorí boli terčom zastrašovania či priamo fyzického útoku, nemala pocit, že sa za nich Syndikát postavil. „Bolo jedno vyjadrenie a tým sa to skončilo. Syndikát by mal viac apelovať na politikov, pretože tí vytvárajú atmosféru, akoby novinári boli nepriateľmi národa. Mal by s nimi rozprávať aj na tému, či by novinári nemali mať štatút verejného činiteľa,“ hovorí Šindlerová.
.SSN a Trend
Predsedníčka Krútka tvrdenia o nízkej akcieschopnosti a nedôraznosti pri obrane novinárov odmieta. „My sme hlasno kričali, keď starosta v Štiavniku vyhodil novinárov, aj keď na východnom Slovensku odmietli pustiť rómskych novinárov na festival. V roku 2006 sme boli tuším jediní, kto sa zastal denníka Pravda v spore so Štefanom Harabinom.“
O tom, že novinári sa na promptnú podporu zo strany Syndikátu veľmi spoliehať nemôžu, asi najlepšie vypovedá fakt, že Syndikát sa k najaktuálnejšej kauze – k likvidačnému súdnemu rozhodnutiu voči vydavateľovi časopisu Trend – vôbec nevyjadril. „Potrebovali sme si niektoré veci naštudovať a predebatovať. Nerozhodujem sama, sme demokratická inštitúcia. Je tu viac takýchto prípadov a aj tie chceme do nášho vyhlásenia zahrnúť,“ vysvetľuje Krútka. Syndikát debatuje už tak dlho, že ho s reakciami predbehli aj politické strany.
To, že najpočetnejšia novinárska stavovská organizácia je dnes v zlej kondícii, nie je najväčší problém. Novinárov nikto nasilu nenúti, aby sa stali jej členmi. Môžu do nej vstúpiť, ak pocítia potrebu situáciu zmeniť. Nikto im nebráni ani v tom, aby si založili novú stavovskú organizáciu. Alebo aby odmietli akékoľvek spolky tohto typu.
Syndikát sa však už nemôže tváriť ako reprezentatívna organizácia, zastupujúca záujmy všetkých slovenských novinárov. Má len veľmi slabý mandát hovoriť v mene novinárskej obce. A vzhľadom na absenciu známych novinárskych mien vo svojich radoch sa už dnes nemôže tváriť dokonca ani ako silná lobistická skupina.
Tento týždeň sa po dvoch rokoch opäť schádza snem Syndikátu. Zaujíma to vôbec niekoho? Objaví sa o tom v médiách nejaká správička? Možno by ani nestálo za to písať o akejsi profesijnej organizácii, ktorá stráca na svojom význame, má minimálny vplyv a rešpekt, keby predsa len nešlo o spolok, ktorý mal kedysi veľké ambície, a dnes stále predstiera, že zastupuje ľudí, ktorí významnou mierou ovplyvňujú verejnú mienku.
.vďaka Mečiarovi
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa po vzniku samostatného Slovenska ukázalo, že tento spolok môže fungovať ako nárazník pri útokoch vlády proti novinárom. Mal už medzinárodné kontakty a v tom čase boli v Syndikáte takmer všetci významní slovenskí novinári. Na čele stál v tom čase rešpektovaný komentátor Július Gembický a po ňom Ján Füle. Stanoviská, ktoré Syndikát v tom čase vydával, mali ohlas v domácich i svetových médiách. Vláda ho preto nebrala na ľahkú váhu a usilovala sa ho rôznymi spôsobmi rozložiť aj zbaviť majetku, ktorý zdedil po komunistickom zväze novinárov.
Mečiarova vláda sa najprv pokúsila založiť vlastné novinárske združenie, ktoré by oslabilo postavenie Syndikátu ako reprezentatívnej organizácie. Tak vzniklo Združenie slovenských novinárov, ktorému Mečiar dal na rozbeh milión z financií Úradu vlády. Združenie sa uchádzalo aj o majetok, ktorý vlastnil Syndikát (lukratívna budova v centre mesta, rekreačné zariadenia). Syndikát sa ubránil a ZSN zostalo obskúrnou organizáciou bez vplyvu, rešpektu, a napokon aj bez peňazí. „Mečiar nás vlastne stmelil,“ priznáva dnes bývalý šéf Syndikátu Ján Füle a dodáva: „My funkcionári sme vtedy boli odpočúvaní a sledovaní tajnou službou, neskôr to povedal Mitro v parlamente.“ Až takú vážnosť vtedy moc prikladala Syndikátu. Ten v tom čase nemal – na rozdiel od dneška – problém rýchlo reagovať. Napríklad ísť hneď vyjednávať na Úrad vlády alebo vydať vyhlásenie, ktoré malo ohlas. „V čase ohrozenia sme sa smiali, že my máme jedného podpredsedu len na vyhlásenia. Keď bol predsedom Julo Gembický, tak som písal vyhlásenia ja. Keď som bol šéfom ja, tak bol podpredsedom pre vyhlásenia Marián Leško,“ spomína Füle.
.starý? mladý?
Ale aj počas deväťdesiatych rokov bolo jasné, že v Syndikáte sú novinári s rôznymi politickými preferenciami. Hoci sa do predstavenstva podarilo zvoliť prevažne ľudí, ktorí nepatrili k Mečiarovej mediálnej úderke, formovať Syndikát ako politicky odbojnú organizáciu nebolo dlhodobo možné. Starší členovia Syndikátu mali s jeho politickým angažmánom zväčša problém a chceli, aby fungoval ako predchádzajúci zväz, ktorý ponúkal lacnejšie rekreácie, seniorské výlety, sociálnu výpomoc či zľavy v reštaurácii.
Vo vzduchu tak dlho visela otázka, čo má byť zmyslom existencie Syndikátu, keď pominie akútne ohrozenie z mečiarizmu? „Pocit ohrozenia u novinárov sa odrazu stratil a ostalo prázdno – a tam, kde mal Syndikát vstúpiť, tam nevstúpil,“ myslí si dnes Füle. „Mal vstúpiť do rokovania s vydavateľmi a riešiť nové problémy, ako sú napríklad zmluvy, ktoré majú novinári. Veľa novinárov robí na živnosť, neexistujú tarifné platy, neexistujú zaručené honoráre na základe zmlúv, preto dnes vydavatelia novinárom dlhujú desaťtisíce korún, a nie je možné, aby ich novinári dali do konkurzu, keď neplatia. Toto sú ozajstné problémy, ktoré dnes novinári riešia.“ Zároveň však dodáva, že ľudia, ktorí dnes pracujú v redakciách, sú veľmi mladí, a preto nemajú potrebu riešiť svoje sociálne istoty. A mnohí študenti žurnalistiky, ktorých dnes Füle učí, otvorene hovoria, že v médiách chcú byť iba do tridsiatky. Urobia si meno, kontakty, a potom pôjdu do biznisu. „Nezachytili sme nástup tohto rozmýšľania a neuvedomili sme si, že redakcie sú vlastne veľmi mladé a Syndikát veľmi starý.“
.odbory?
Medzinárodná federácia novinárov (IFJ), ktorej členom sa Syndikát stal, má charakter odborovej organizácie. Do odborárskych tém tlačila federácia Syndikát od začiatku. Český syndikát to odmietol, Slováci sa dali presvedčiť. Aj napriek tomu, že v deväťdesiatych rokoch novinári vôbec nepociťovali potrebu, aby Syndikát fungoval ako odborový spolok. Syndikát dokonca vstúpil aj do Konfederácie odborových zväzov. Ale keď sa Konfederácia spolitizovala, radšej potichu z KOZ vystúpil.
Po tom, čo vulgárne útoky na médiá ustali a prišli normálnejšie pomery, v Syndikáte sa postupne vymenili garnitúry, pocit ohrozenia sa vytratil a význam Syndikátu začal upadať. Mladá novinárska generácia rozmýšľa oveľa pragmatickejšie: Čo dostanem za to, že si zaplatím členské? Nemá potrebu vysedávať na dlhých schôdzach, ktoré k syndikátnemu životu patria a nestojí ani o lacnú dovolenku v chate Syndikátu.
Nešťastne zvolené sa ukázalo aj vedenie Syndikátu. Po Fülem prišla Stanislava Benická, tá však funkciu ani nevykonávala, pretože dostala zaujímavú ponuku v zahraničí. A odrazu ani nebolo veľmi koho zvoliť. Prestížnosť funkcie upadla a ani finančne to nebola zaujímavá ponuka (predseda dostával iba symbolickú sumu). Preto prišlo rozhodnutie, ktoré sa najprv javilo ako zaujímavé, ale napokon dosť nešťastné. Aby bol vraj šéf Syndikátu nezávislý od vydavateľov, s ktorými by mal vyjednávať ako so sociálnym partnerom Syndikátu, bude predseda plateným funkcionárom. Ale ktorý aktívny novinár sa dobrovoľne vzdá dobre rozbehnutej kariéry kvôli práci v Syndikáte? Tak sa dostala do funkcie Zuzana Krútka, predtým známa najmä ako redaktorka v Slovenke. Ani v predstavenstve Syndikátu sa neobjavili známejšie mená. Tým sa zo z neho stala úradnícka organizácia – do značnej miery odtrhnutá od reálnych problémov dnešných novinárov.
.najmä seniori
Súčasná šéfka Zuzana Krútka vidí budúcnosť Syndikátu vo vybudovaní silných novinárskych odborov. Svoje poslanie na čele Syndikátu preto hľadá najmä v napĺňaní tohto cieľa. „Ale je to veľmi ťažké. Novinári, ktorí majú zlé podmienky na pracovisku a uvedomujú si, že by potrebovali kolektívnu zmluvu, ktorá by ich chránila, sa boja. Tam, kde sú slušné podmienky, zase majú novinári pocit, že je to zbytočné,“ tvrdí Krútka. Veľký problém vidí aj v tom, že čoraz viac novinárov pracuje na voľnej nohe. „Zákony nám neumožňujú vyjednávať za ľudí, ktorí nie sú priamo v zamestnaneckom pomere. Viackrát sme už o tom rokovali s ministerstvom práce a sociálnych vecí. Chceme presadiť, aby sa v našej legislatíve nepoužívalo slovo zamestnanec, ale slovo pracovník. Zatiaľ sme neuspeli.“
Novinári, s ktorými .týždeň o tejto téme hovoril, však odborové veci vôbec nespomenuli. Majú od Syndikátu úplne iné očakávania. Nechcú odborové zázemie, netúžia ani po medzinárodnom novinárskom preukaze, s ktorým sa môžu v zahraničí zadarmo pozrieť do múzea, ani po iných výhodách, na ktoré Syndikát láka členov. Skôr očakávajú, že Syndikát bude počuť v situáciách, keď ide o slobodu slova. Práve v tejto oblasti však podľa viacerých novinárov Syndikát zlyháva a prestáva byť pre novinárov zaujímavý.
V roku 1990 mal takmer tritisíc členov, dnes má okolo 2 200 členov, hoci médií aj novinárov je dnes podstatne viac ako pred 17 rokmi. Značnú časť súčasného členstva pritom tvoria seniori a novinári – publicisti, ktorí svoje príspevky uverejňujú len sporadicky a nepracujú v redakciách. Krútka na poznámku, že vo svojom okolí poznáme len málo novinárov, ktorí by boli členmi Syndikátu (napríklad v redakcii .týždňa nie je ani jeden), reaguje mierne podráždene. „Neviem kde sa pohybujete, ale našimi členmi určite nie sú outsideri. Máme členov v STV, Slovenskom rozhlase, v SME aj v Pravde – nehovorím, že ich je veľa, ale sú.“
. je nám nanič
„Nepotrebujem, aby ma zastupovala organizácia, ktorá nemá žiadnu váhu, navyše organizácia, ktorá nezastupuje skutočné záujmy novinárov,“ hovorí bývalý šéfredaktor relácie Reportéri v STV a dnes redaktor denníka SME Eugen Korda. Členom Syndikátu nie je ani jeho kolega investigatívny novinár Marek Vagovič. Nepovažuje ho za organizáciu, ktorá sa v kritických situáciách vie postaviť za novinárov. „Stanoviská Syndikátu k rôznym kauzám, pri ktorých boli novinári napadnutí – buď verbálne, alebo fyzicky, boli vždy tak trochu alibistické,“ hovorí Vagovič. Stať sa členom Syndikátu nikdy nenapadlo ani šéfredaktorovi týždenníka Trend Radovi Baťovi. Nevidel v tom žiadny význam. Členský preukaz Syndikátu nevlastní ani moderátor relácie STV O 5 minút 12 Branislav Závodský. „Nemá to význam. Nevidím v tej organizácií žiadnu víziu ani silné osobnosti, ktoré by okolo seba dokázali združiť novinárov.“
Zástupca šéfredaktora týždenníka Plus 7 dní Roland Kyška bol v minulosti členom SSN. Po nejakom čase si už členstvo neobnovil. Dnes už nevidí zmysel členstva produktívneho novinára v tejto organizácií. „Pritom si myslím, že taká organizácia má svoje opodstatnenie, nie však v jej súčasnej podobe,“ hovorí Kyška. Podobný názor má aj jeho kolegyňa, košická redaktorka týždenníka Naďa Šindlerová. Zo SSN odišla práve preto, že bola nespokojná s tým, že sa nezastáva novinárov. Podľa nej však novinári takúto organizáciu potrebujú. Šindlerová sa venovala viacerým kauzám, ktoré súviseli s organizovaným zločinom, a nedávno sa jej pokúsili zapáliť dom. Ako hovorí, v tomto prípade, ani v prípadoch ďalších kolegov, ktorí boli terčom zastrašovania či priamo fyzického útoku, nemala pocit, že sa za nich Syndikát postavil. „Bolo jedno vyjadrenie a tým sa to skončilo. Syndikát by mal viac apelovať na politikov, pretože tí vytvárajú atmosféru, akoby novinári boli nepriateľmi národa. Mal by s nimi rozprávať aj na tému, či by novinári nemali mať štatút verejného činiteľa,“ hovorí Šindlerová.
.SSN a Trend
Predsedníčka Krútka tvrdenia o nízkej akcieschopnosti a nedôraznosti pri obrane novinárov odmieta. „My sme hlasno kričali, keď starosta v Štiavniku vyhodil novinárov, aj keď na východnom Slovensku odmietli pustiť rómskych novinárov na festival. V roku 2006 sme boli tuším jediní, kto sa zastal denníka Pravda v spore so Štefanom Harabinom.“
O tom, že novinári sa na promptnú podporu zo strany Syndikátu veľmi spoliehať nemôžu, asi najlepšie vypovedá fakt, že Syndikát sa k najaktuálnejšej kauze – k likvidačnému súdnemu rozhodnutiu voči vydavateľovi časopisu Trend – vôbec nevyjadril. „Potrebovali sme si niektoré veci naštudovať a predebatovať. Nerozhodujem sama, sme demokratická inštitúcia. Je tu viac takýchto prípadov a aj tie chceme do nášho vyhlásenia zahrnúť,“ vysvetľuje Krútka. Syndikát debatuje už tak dlho, že ho s reakciami predbehli aj politické strany.
To, že najpočetnejšia novinárska stavovská organizácia je dnes v zlej kondícii, nie je najväčší problém. Novinárov nikto nasilu nenúti, aby sa stali jej členmi. Môžu do nej vstúpiť, ak pocítia potrebu situáciu zmeniť. Nikto im nebráni ani v tom, aby si založili novú stavovskú organizáciu. Alebo aby odmietli akékoľvek spolky tohto typu.
Syndikát sa však už nemôže tváriť ako reprezentatívna organizácia, zastupujúca záujmy všetkých slovenských novinárov. Má len veľmi slabý mandát hovoriť v mene novinárskej obce. A vzhľadom na absenciu známych novinárskych mien vo svojich radoch sa už dnes nemôže tváriť dokonca ani ako silná lobistická skupina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.