Keď v roku 2005 zomrel Ján Pavol II., napísal som na tomto mieste, že až s ním odišlo 20. storočie.
Bol to muž, ktorý zviedol heroický zápas s fašizmom aj komunizmom. Aj preto symbolizoval storočie, ktoré malo oslobodiť človeka, no stalo sa jeho žalárom. Ale hoci to boli víťazné zápasy, na konci života poľský pápež vedel, že oba kruté režimy dvadsiateho storočia boli prejavom hlbšieho a stále pretrvávajúceho problému. Myslím, že aj preto bol ako jeho nástupca zvolený práve Joseph Ratzinger.
Po tom, ako minulý týždeň oznámil Benedikt XVI. svoju rezignáciu, chce sa mi na tomto mieste napísať, že až teraz sa začína dráma 21. storočia.
Benedikt bol pokračovateľom svojho predchodcu, jeho časovo predĺženou rukou, ktorá sa možno líšila v šírke úsmevu, ale isto nie v hĺbke obsahu. Komické úvahy, že toto bol oveľa konzervatívnejší pápež ako jeho predchodca, odrážajú skôr plytkosť médií a nepochopenie sekulárneho sveta, než realitu. Neexistuje jediná hodnotová otázka, v ktorej by sa obaja pevní muži výrazne líšili. Ak sa teda až s odchodom Jána Pavla II. skončilo tragické dvadsiate storočie, potom až s odchodom Benedikta XVI. reálne odchádza aj svet jeho poľského predchodcu. A až teraz sa v cirkvi začína hľadanie nových odpovedí na staré výzvy.
Aké to budú odpovede? Prvú novú odpoveď dal, paradoxne, odchádzajúci pápež. Svojou rezignáciou vybočil zo stáročnej tradície, čím ako tradicionalista ukázal, že zmenený svet si od cirkvi žiada nové formy, novú mentalitu a odvážne rozhodnutia. Niekomu sa to môže nepáčiť, ale rozhodnutie Benedikta rezignovať znamená skôr jeho odporučenie skôr nanovo hľadať, než urputne konzervovať.
Ale tie podstatné odpovede ešte iba musia prísť. A keďže sa očakávajú od novšej generácie, pre ktorú už fašizmus, komunizmus a ich morálne zdroje neboli natoľko životnými témami, samozrejme, hrozí, že budú povrchnejšie, než si vyžaduje pretrvávajúci problém sveta. No bez tohto rizika, bez možnosti zlyhania niet šance pre novšiu generáciu v cirkvi nájsť čokoľvek podobne úctyhodné, ako našla dvojica predošlých pápežov.
Vôbec si preto nemyslím, že bude dôležitá farba pleti či teritoriálny pôvod nového pápeža. Dokonca sa mi trochu kacírsky zdá, že ani meno kardinála, ktorý sa stane novým pápežom, nie je v tejto chvíli kľúčové. Omnoho dôležitejšie bude, aká mentalita, aký postoj k svetu a aká miera pokory nahradí v Katolíckej cirkvi úctyhodný svet poľsko-nemeckých dvojičiek.
Cirkev po Benediktovi bude isto iná. Nie menej či viac konzervatívna, skôr pôjde o to, nakoľko bude realistická. Lebo len taká môže zohrať kľúčovú rolu v rastúcej dráme 21. storočia.
Viac v pohľadoch Františka Mikloška a Roberta Bezáka.
Bol to muž, ktorý zviedol heroický zápas s fašizmom aj komunizmom. Aj preto symbolizoval storočie, ktoré malo oslobodiť človeka, no stalo sa jeho žalárom. Ale hoci to boli víťazné zápasy, na konci života poľský pápež vedel, že oba kruté režimy dvadsiateho storočia boli prejavom hlbšieho a stále pretrvávajúceho problému. Myslím, že aj preto bol ako jeho nástupca zvolený práve Joseph Ratzinger.
Po tom, ako minulý týždeň oznámil Benedikt XVI. svoju rezignáciu, chce sa mi na tomto mieste napísať, že až teraz sa začína dráma 21. storočia.
Benedikt bol pokračovateľom svojho predchodcu, jeho časovo predĺženou rukou, ktorá sa možno líšila v šírke úsmevu, ale isto nie v hĺbke obsahu. Komické úvahy, že toto bol oveľa konzervatívnejší pápež ako jeho predchodca, odrážajú skôr plytkosť médií a nepochopenie sekulárneho sveta, než realitu. Neexistuje jediná hodnotová otázka, v ktorej by sa obaja pevní muži výrazne líšili. Ak sa teda až s odchodom Jána Pavla II. skončilo tragické dvadsiate storočie, potom až s odchodom Benedikta XVI. reálne odchádza aj svet jeho poľského predchodcu. A až teraz sa v cirkvi začína hľadanie nových odpovedí na staré výzvy.
Aké to budú odpovede? Prvú novú odpoveď dal, paradoxne, odchádzajúci pápež. Svojou rezignáciou vybočil zo stáročnej tradície, čím ako tradicionalista ukázal, že zmenený svet si od cirkvi žiada nové formy, novú mentalitu a odvážne rozhodnutia. Niekomu sa to môže nepáčiť, ale rozhodnutie Benedikta rezignovať znamená skôr jeho odporučenie skôr nanovo hľadať, než urputne konzervovať.
Ale tie podstatné odpovede ešte iba musia prísť. A keďže sa očakávajú od novšej generácie, pre ktorú už fašizmus, komunizmus a ich morálne zdroje neboli natoľko životnými témami, samozrejme, hrozí, že budú povrchnejšie, než si vyžaduje pretrvávajúci problém sveta. No bez tohto rizika, bez možnosti zlyhania niet šance pre novšiu generáciu v cirkvi nájsť čokoľvek podobne úctyhodné, ako našla dvojica predošlých pápežov.
Vôbec si preto nemyslím, že bude dôležitá farba pleti či teritoriálny pôvod nového pápeža. Dokonca sa mi trochu kacírsky zdá, že ani meno kardinála, ktorý sa stane novým pápežom, nie je v tejto chvíli kľúčové. Omnoho dôležitejšie bude, aká mentalita, aký postoj k svetu a aká miera pokory nahradí v Katolíckej cirkvi úctyhodný svet poľsko-nemeckých dvojičiek.
Cirkev po Benediktovi bude isto iná. Nie menej či viac konzervatívna, skôr pôjde o to, nakoľko bude realistická. Lebo len taká môže zohrať kľúčovú rolu v rastúcej dráme 21. storočia.
Viac v pohľadoch Františka Mikloška a Roberta Bezáka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.