Aktuálny ročník takmer trojtýždňového maratónu našich rakúskych susedov Jazz Fest Wien 2007 sa môže pochváliť hneď niekoľkými headlinermi.
K „ťahákom“ patril tandem gitaristu Georgea Bensona a vokalistu Al Jarreaua, legendárni saxofonisti Archie Shepp, Gato Barbieri, David Murray alebo kormidelník flotily džezového vibrafónu Bobby Hutcherson. Azda zvýšená koncentrácia kultúrnych podujatí spôsobila, že post-bopový koncept Hutchersonovho kvarteta (27. 6.) dokázal pritiahnuť do Viedenskej komornej opery len niekoľko desiatok poslucháčov.
Naopak, novátorská koncepcia amerického tria organistu Johna Medeskiho, bubeníka Billyho Martina a kontrabasistu/basgitaristu Chrisa Wooda spolu s gitarovým guru Johnom Scofieldom priestory univerzitného WUK klubu zaplnila takmer beznádejne. Ich aktuálny spoločný album Out Louder nemožno považovať za mladšieho brata predchádzajúcej spolupráce A Go Go (1998). Tá bola Scofieldovým radovým albumom s groovujúcim triom „len“ v úlohe sprievodnej kapely. Dôkazom, že táto spolupráca prechádzala počas dekády obmenou, je súčasná formácia pod menom Medeski, Scofield, Martin & Wood. Jednoliatosť, intenzitu a plné nasadenie tohto pulzujúceho organizmu potvrdil aj viedenský koncert s fantastickým zvukom, ktorý početná komunita slovenských nadšencov vychvaľovala priamo pod pódiom.
Základnými princípmi zoskupenia sú hravosť a spontánnosť, ktoré na rozľahlých tematických plochách menili pôvodnú kryštalizovanú formu na nespútanú smršť a zverské pódiové vyčíňanie. Medeskiho prístup k Hammond organu, zvonivému Rhodes pianu alebo miniatúrnemu fúkaciemu harmóniu možno označiť za hedonistický, a expresívnosť, ktorú do svojich barbarských vyhrávok vkladá, sa dá vyčítať z výrazu jeho tváre. Hnacím motorom bola šťavnatosť basgitarových a neskutočne surových kontrabasových figúr impulzívneho Chrisa Wooda. Poslucháčskych vrcholov ponúkli MSMW hneď niekoľko. Napríklad Scofieldovu krištáľovo priezračnú gitaru, ktorá citlivo narúšala nostalgickú nádheru beatlesáckej balady Julia, kým chrámovo zvonivé registre Medeskiho organu menili tento krehký melodický skvost na modlitbu. Julia bola mimochodom jediným zvoľnením takmer dvojhodinového pulzujúceho kolotoča. Druhým zážitkom a zároveň veľkolepým finále bol ležérny Hottentot, ukážkovo kombinujúci drobiace rytmické možnosti zoskupenia s pestrofarebnou výrazovou paletou Johnových gitarových efektových krabičiek. Práca s fázovými posunmi a zvukovým slučkami potvrdila, že novátorské zvukové a rytmické experimenty sú 56-ročnému gitaristovi stále bližšie než tradícia. Zverské nasadenie kvarteta Medeski, Scofield, Martin & Wood treba radšej raz zažiť ako dvakrát počuť!
.peter Motyčka
Autor je hudobný publicista.
Medeski, Scofield, Martin & Wood, 4. júl 2007, Jazz Fest Wien.
K „ťahákom“ patril tandem gitaristu Georgea Bensona a vokalistu Al Jarreaua, legendárni saxofonisti Archie Shepp, Gato Barbieri, David Murray alebo kormidelník flotily džezového vibrafónu Bobby Hutcherson. Azda zvýšená koncentrácia kultúrnych podujatí spôsobila, že post-bopový koncept Hutchersonovho kvarteta (27. 6.) dokázal pritiahnuť do Viedenskej komornej opery len niekoľko desiatok poslucháčov.
Naopak, novátorská koncepcia amerického tria organistu Johna Medeskiho, bubeníka Billyho Martina a kontrabasistu/basgitaristu Chrisa Wooda spolu s gitarovým guru Johnom Scofieldom priestory univerzitného WUK klubu zaplnila takmer beznádejne. Ich aktuálny spoločný album Out Louder nemožno považovať za mladšieho brata predchádzajúcej spolupráce A Go Go (1998). Tá bola Scofieldovým radovým albumom s groovujúcim triom „len“ v úlohe sprievodnej kapely. Dôkazom, že táto spolupráca prechádzala počas dekády obmenou, je súčasná formácia pod menom Medeski, Scofield, Martin & Wood. Jednoliatosť, intenzitu a plné nasadenie tohto pulzujúceho organizmu potvrdil aj viedenský koncert s fantastickým zvukom, ktorý početná komunita slovenských nadšencov vychvaľovala priamo pod pódiom.
Základnými princípmi zoskupenia sú hravosť a spontánnosť, ktoré na rozľahlých tematických plochách menili pôvodnú kryštalizovanú formu na nespútanú smršť a zverské pódiové vyčíňanie. Medeskiho prístup k Hammond organu, zvonivému Rhodes pianu alebo miniatúrnemu fúkaciemu harmóniu možno označiť za hedonistický, a expresívnosť, ktorú do svojich barbarských vyhrávok vkladá, sa dá vyčítať z výrazu jeho tváre. Hnacím motorom bola šťavnatosť basgitarových a neskutočne surových kontrabasových figúr impulzívneho Chrisa Wooda. Poslucháčskych vrcholov ponúkli MSMW hneď niekoľko. Napríklad Scofieldovu krištáľovo priezračnú gitaru, ktorá citlivo narúšala nostalgickú nádheru beatlesáckej balady Julia, kým chrámovo zvonivé registre Medeskiho organu menili tento krehký melodický skvost na modlitbu. Julia bola mimochodom jediným zvoľnením takmer dvojhodinového pulzujúceho kolotoča. Druhým zážitkom a zároveň veľkolepým finále bol ležérny Hottentot, ukážkovo kombinujúci drobiace rytmické možnosti zoskupenia s pestrofarebnou výrazovou paletou Johnových gitarových efektových krabičiek. Práca s fázovými posunmi a zvukovým slučkami potvrdila, že novátorské zvukové a rytmické experimenty sú 56-ročnému gitaristovi stále bližšie než tradícia. Zverské nasadenie kvarteta Medeski, Scofield, Martin & Wood treba radšej raz zažiť ako dvakrát počuť!
.peter Motyčka
Autor je hudobný publicista.
Medeski, Scofield, Martin & Wood, 4. júl 2007, Jazz Fest Wien.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.