Ôsmy ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov JEDEN SVET opäť organizuje občianske združenie Človek v ohrození. Prehliadka sa uskutoční v dňoch 7. – 11. novembra. Budeme mať možnosť vidieť takmer 60 filmov v siedmich sekciách na šiestich miestach v centre Bratislavy. A nielen to.
Mnohí z nás máme svoj obmedzený, mierne zatuchnutý slovenský vesmír, kde neraz problémom dňa býva iba to, či si nechty nalakujem na červeno, alebo na tmavočerveno. Oni majú svety konžské, bieloruské, barmské, rómske, čínske, izraelsko-palestínske, čečenské, pakistanské, afganské svety poznačené aids a inými chorobami, poznačené biedou, znásilňovaním, obchodom s bielym mäsom, genocídami, vojnami, svety utýrané ženské verzus kruté mužské...
Sociálny filmový dokument dokáže byť niekedy až zdrvujúco silný. Hoci aj celkom jednoducho dokumentárne zaznamenáva realitu. Môže za to tá realita. Ak je spojená s ľudskou biedou, smrtiacou nenávisťou, totalitným premýšľaním, donebavolajúcou stupiditou či ničivými náhodami a umocnená zbraňami angažovanej autorskej umeleckej výpovede – výsledok je pôsobivý, cítiť ho až v žalúdku, premkýna vás pocit spolupatričnosti a nemožnosti dištancovať sa. Dokumentárny film, stojac na pomedzí novinárskej správy a naratívneho príbehu, si dokáže v hviezdnej chvíli z oboch týchto druhov odčerpať to najlepšie a ozvláštniť odčerpané črtami vlastného druhu.
Na festivale uvidíme napríklad snímku rakúskeho dokumentaristu Michaela Glawoggera Robotníkova smrť, ocenenú na mnohých iných filmových prehliadkach, ktorá nám v piatich kapitolách postupne predstaví obrazy ťažkej manuálnej práce baníkov ukrajinského Donbasu, indonézskych nosičov síry, nigérijských mäsiarov, pakistanských likvidátorov obrovských hrdzavých lodí a oceliareň v čínskom Liaoningu. Režisérska dvojica Stephanie Boydová a Ernesto Cabellos – ich film Choropampa získal ocenenie na festivale Jeden svet v Prahe roku 2003 – sa tentoraz vydala do Peru urobiť dokument o boji tamojších roľníkov proti skorumpovanej vláde a zahraničným ťažobným spoločnostiam.
Sekcia Rómovia medzi nami sa mi zdá veľmi dôležitá. Pomáha nám totiž nezabúdať, že aj tu, v tejto krajine, tesne vedľa nás, žijú ubiedení a nespravodlivo diskriminovaní. Do sekcie Rómovia medzi nami zaradili organizátori sedem dokumentárnych filmov a len jeden z nich nie je slovenský či český: Keď sa cesta kľukatí (USA, Holandsko) režisérky Jasmine Dellal, ktorá sa pridáva k hudobnému turné najlepších súborov zo štyroch krajín s najväčším počtom Rómov. V sekcii nájdeme aj Deti vetra Martina Slivku či sociálnu filmovú sondu Daniely Rusnokovovej O Soni a jej rodine. Český režisér Ivan Pokorný rozpráva v snímke Ghetto No. 1 o Chanove, mieste, kde žijú Rómovia, mieste s vysokou kriminalitou, minimálnou zamestnanosťou, obrovskými dlhmi. Mieste, kde sa miesi naše pokrytectvo s dobre mienenými radami, naša bezradnosť s neschopnosťou. “Ve filmu nechci obžalovávat (po pravdě řečeno, nevím koho), nepředkládám osvícené recepty (pochybuji, že nějaké existují). Smyslem dokumentu je nahlédnout a nechat nahlédnout za jednu neviditelnou, ale bolestně citelnou hranici v srdci bezhraničné Evropy,” hovorí o svojom filme režisér.
Sekcia Ženským hlasom prinesie filmy o osudoch žien, ktoré sa z rôznych dôvodov stali obeťami spoločenského systému, vždy v závislosti od kultúry, v ktorej žijú. Budeme mať možnosť spoznať príbeh guatemalských prostitútok, ktoré založili futbalový tím (Hviezdy od trate); z amerických štíhlych dievčat sa nestávajú modelky, ale vyziabnuté pacientky (Chudá); Afganka Malalai bojuje za práva žien aj napriek vyhrážkam (Nepriatelia šťastia); ruská dievčina Tatiana, unesená do západnej Európy, nenachádza porozumenie ani vo vyspelom demokratickom štáte (Padlý anjel); v Pakistane rada starších odsúdi dievča Mukhtaran ku klanovej pomste, teda mnohonásobnému znásilneniu, za prehrešok jej brata (Potupa).
Až bolestivo sa v takej intenzite, akú ponúka tma a ticho kinosál, pripúšťa, že náš a ten ich svet je jedným a tým istým ľudským svetom. Aj my k charakteru a vizáži toho jediného sveta prispievame každou prežitou minútou. Každou pomocnou podanou rukou, každou férovosťou, bohumilým činom, každým takýmto festivalom. Lebo kým bude v ktoromkoľvek kúte sveta tlieť utrpenie a nespravodlivosť a žiť ohrozený človek, dovtedy majú zmysel takéto filmy, festivaly, občianske združenia. Smutné však asi je, že z našinca ten pocit spolupatričnosti a nemožnosti dištancovať sa od škaredých a smutných vecí, čo prednedávnom videl, rýchlo opadne. A zas sa rýchlo stane problémom našich dní rozhodovanie medzi tmavším a svetlejším lakom na nechty. Sme rozmaznaní. Možno by na chorobu nevšímavosti ako dôsledku blahobytu bolo terapiou každé ráno si pustiť kúsok z niektorého jednosvetového filmu: konžské mŕtvoly, obete barmskej genocídy, pohlavne zneužité bábätko, hladujúci a trpiaci, obete politiky a obchodu...
Občianske združenie Človek v ohrození vzniklo v máji roku 1999. Venuje sa projektom efektívnej a účinnej humanitárnej a rozvojovej pomoci ľuďom, ktorí trpia dôsledkami konfliktov, katastrof a autoritárskych režimov doma i vo svete. Jedným z jeho projektov je aj festival Jeden svet. Začína sa v Bratislave, ale navštívi aj iné slovenské mestá. Tento rok sa prehliadka uskutoční v kine Charlie, v A4 nultom priestore, na VŠMU vo filmovom klube 35mm, v Štúdiu 12, v kinosále SNG a v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. Filmy sa budú uvádzať v siedmich sekciách: Máte právo vedieť, Democracy Report, Globalizácia: víťazi a porazení, Rómovia medzi nami, Ženským hlasom, Strety a stretnutia kultúr a Jeden svet deťom. Súčasťou festivalu sú aj diskusie a sprievodné podujatia. Tento rok k hlavným diskusným témam patria ľudské práva v Rusku, stredoázijské revolúcie, Kuba, Rómovia, obchod so ženami, globalizácia, rodové stereotypy, anorexia; k hlavným mimofilmovým akciám fotografické výstavy Lukašenkovo Bielorusko a Dobová rómska fotografia. Oficiálnymi hosťami festivalu sú bieloruský právnik, politológ a aktivista Andrej Suško; Saule Mukhametrakhimova z Institute for War and Peace Reporting (Londýn), odborníčka na stredoázijskú problematiku; Bo Kyi, tajomník Asociácie na podporu politických väzňov; Debbie Stothard, riaditeľka Altsean Burma, organizácie na podporu Barmy so sídlom v Thajsku či Avana Miloševič, mladá česká dokumentaristka pôvodom z Bosny a Hercegoviny. Aj tento rok budú mať diváci možnosť po každom filmovom predstavení hlasovať za najzaujímavejší film. Ten bude v závere festivalu ocenený i premietnutý.
Mnohí z nás máme svoj obmedzený, mierne zatuchnutý slovenský vesmír, kde neraz problémom dňa býva iba to, či si nechty nalakujem na červeno, alebo na tmavočerveno. Oni majú svety konžské, bieloruské, barmské, rómske, čínske, izraelsko-palestínske, čečenské, pakistanské, afganské svety poznačené aids a inými chorobami, poznačené biedou, znásilňovaním, obchodom s bielym mäsom, genocídami, vojnami, svety utýrané ženské verzus kruté mužské...
Sociálny filmový dokument dokáže byť niekedy až zdrvujúco silný. Hoci aj celkom jednoducho dokumentárne zaznamenáva realitu. Môže za to tá realita. Ak je spojená s ľudskou biedou, smrtiacou nenávisťou, totalitným premýšľaním, donebavolajúcou stupiditou či ničivými náhodami a umocnená zbraňami angažovanej autorskej umeleckej výpovede – výsledok je pôsobivý, cítiť ho až v žalúdku, premkýna vás pocit spolupatričnosti a nemožnosti dištancovať sa. Dokumentárny film, stojac na pomedzí novinárskej správy a naratívneho príbehu, si dokáže v hviezdnej chvíli z oboch týchto druhov odčerpať to najlepšie a ozvláštniť odčerpané črtami vlastného druhu.
Na festivale uvidíme napríklad snímku rakúskeho dokumentaristu Michaela Glawoggera Robotníkova smrť, ocenenú na mnohých iných filmových prehliadkach, ktorá nám v piatich kapitolách postupne predstaví obrazy ťažkej manuálnej práce baníkov ukrajinského Donbasu, indonézskych nosičov síry, nigérijských mäsiarov, pakistanských likvidátorov obrovských hrdzavých lodí a oceliareň v čínskom Liaoningu. Režisérska dvojica Stephanie Boydová a Ernesto Cabellos – ich film Choropampa získal ocenenie na festivale Jeden svet v Prahe roku 2003 – sa tentoraz vydala do Peru urobiť dokument o boji tamojších roľníkov proti skorumpovanej vláde a zahraničným ťažobným spoločnostiam.
Sekcia Rómovia medzi nami sa mi zdá veľmi dôležitá. Pomáha nám totiž nezabúdať, že aj tu, v tejto krajine, tesne vedľa nás, žijú ubiedení a nespravodlivo diskriminovaní. Do sekcie Rómovia medzi nami zaradili organizátori sedem dokumentárnych filmov a len jeden z nich nie je slovenský či český: Keď sa cesta kľukatí (USA, Holandsko) režisérky Jasmine Dellal, ktorá sa pridáva k hudobnému turné najlepších súborov zo štyroch krajín s najväčším počtom Rómov. V sekcii nájdeme aj Deti vetra Martina Slivku či sociálnu filmovú sondu Daniely Rusnokovovej O Soni a jej rodine. Český režisér Ivan Pokorný rozpráva v snímke Ghetto No. 1 o Chanove, mieste, kde žijú Rómovia, mieste s vysokou kriminalitou, minimálnou zamestnanosťou, obrovskými dlhmi. Mieste, kde sa miesi naše pokrytectvo s dobre mienenými radami, naša bezradnosť s neschopnosťou. “Ve filmu nechci obžalovávat (po pravdě řečeno, nevím koho), nepředkládám osvícené recepty (pochybuji, že nějaké existují). Smyslem dokumentu je nahlédnout a nechat nahlédnout za jednu neviditelnou, ale bolestně citelnou hranici v srdci bezhraničné Evropy,” hovorí o svojom filme režisér.
Sekcia Ženským hlasom prinesie filmy o osudoch žien, ktoré sa z rôznych dôvodov stali obeťami spoločenského systému, vždy v závislosti od kultúry, v ktorej žijú. Budeme mať možnosť spoznať príbeh guatemalských prostitútok, ktoré založili futbalový tím (Hviezdy od trate); z amerických štíhlych dievčat sa nestávajú modelky, ale vyziabnuté pacientky (Chudá); Afganka Malalai bojuje za práva žien aj napriek vyhrážkam (Nepriatelia šťastia); ruská dievčina Tatiana, unesená do západnej Európy, nenachádza porozumenie ani vo vyspelom demokratickom štáte (Padlý anjel); v Pakistane rada starších odsúdi dievča Mukhtaran ku klanovej pomste, teda mnohonásobnému znásilneniu, za prehrešok jej brata (Potupa).
Až bolestivo sa v takej intenzite, akú ponúka tma a ticho kinosál, pripúšťa, že náš a ten ich svet je jedným a tým istým ľudským svetom. Aj my k charakteru a vizáži toho jediného sveta prispievame každou prežitou minútou. Každou pomocnou podanou rukou, každou férovosťou, bohumilým činom, každým takýmto festivalom. Lebo kým bude v ktoromkoľvek kúte sveta tlieť utrpenie a nespravodlivosť a žiť ohrozený človek, dovtedy majú zmysel takéto filmy, festivaly, občianske združenia. Smutné však asi je, že z našinca ten pocit spolupatričnosti a nemožnosti dištancovať sa od škaredých a smutných vecí, čo prednedávnom videl, rýchlo opadne. A zas sa rýchlo stane problémom našich dní rozhodovanie medzi tmavším a svetlejším lakom na nechty. Sme rozmaznaní. Možno by na chorobu nevšímavosti ako dôsledku blahobytu bolo terapiou každé ráno si pustiť kúsok z niektorého jednosvetového filmu: konžské mŕtvoly, obete barmskej genocídy, pohlavne zneužité bábätko, hladujúci a trpiaci, obete politiky a obchodu...
Občianske združenie Človek v ohrození vzniklo v máji roku 1999. Venuje sa projektom efektívnej a účinnej humanitárnej a rozvojovej pomoci ľuďom, ktorí trpia dôsledkami konfliktov, katastrof a autoritárskych režimov doma i vo svete. Jedným z jeho projektov je aj festival Jeden svet. Začína sa v Bratislave, ale navštívi aj iné slovenské mestá. Tento rok sa prehliadka uskutoční v kine Charlie, v A4 nultom priestore, na VŠMU vo filmovom klube 35mm, v Štúdiu 12, v kinosále SNG a v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu. Filmy sa budú uvádzať v siedmich sekciách: Máte právo vedieť, Democracy Report, Globalizácia: víťazi a porazení, Rómovia medzi nami, Ženským hlasom, Strety a stretnutia kultúr a Jeden svet deťom. Súčasťou festivalu sú aj diskusie a sprievodné podujatia. Tento rok k hlavným diskusným témam patria ľudské práva v Rusku, stredoázijské revolúcie, Kuba, Rómovia, obchod so ženami, globalizácia, rodové stereotypy, anorexia; k hlavným mimofilmovým akciám fotografické výstavy Lukašenkovo Bielorusko a Dobová rómska fotografia. Oficiálnymi hosťami festivalu sú bieloruský právnik, politológ a aktivista Andrej Suško; Saule Mukhametrakhimova z Institute for War and Peace Reporting (Londýn), odborníčka na stredoázijskú problematiku; Bo Kyi, tajomník Asociácie na podporu politických väzňov; Debbie Stothard, riaditeľka Altsean Burma, organizácie na podporu Barmy so sídlom v Thajsku či Avana Miloševič, mladá česká dokumentaristka pôvodom z Bosny a Hercegoviny. Aj tento rok budú mať diváci možnosť po každom filmovom predstavení hlasovať za najzaujímavejší film. Ten bude v závere festivalu ocenený i premietnutý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.