Bol prvým architektom, ktorého vymenovali za národného umelca (1946). Pre slovenskú verejnosť je známy najmä ako tvorca skvostného pamätníka Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Práve pre toto dielo sa však stalo v časoch socializmu Jurkovičovo meno tabu (s výnimkou uvoľnených 60. rokov). Komunisti mu nemohli zabudnúť ani to, ako tvrdí Jurkovičova vnučka Katarína, že v roku 1921 zakladal Ligu proti boľševizmu.
Až po roku 1990 sa Jurkovičovo meno zaslúžene opäť vynorilo na výslnie. In memoriam dostal Rad T. G. Masaryka aj Pribinov kríž. Spolok slovenských architektov udeľuje každý rok prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča. A vila, ktorú Jurkovič navrhol pre svoju rodinu v Brne, je dnes vďaka nórskym grantom dôsledne opravená a slúži ako Jurkovičovo múzeum.
Jurkovič pochádza zo známej slovenskej rodiny Jurkovičovcov, do ktorej patril aj známy pedagóg, zakladateľ družstevníctva a ľudovýchovný autor Samuel Jurkovič. No patrí tam aj jeho dcéra – prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová či jej syn Svetozár Hurban Vajanský. Jurkovič pochádza z myjavského kraja, v ktorom vždy vládol silný pocit spriaznenosti s českým národom. Staviteľstvu sa učil na Štátnej škole remesiel vo Viedni. Práve tu sa naučil spoznávať tradíciu, čerpať z nej inšpiráciu a prepájať ju s inováciou. Silný vplyv mal na Jurkoviča zakladateľ a riaditeľ tejto školy Camillo Sitte. Po škole krátko pracoval na Slovensku, ale potom sa rozhodol pre kanceláriu Michala Urbánka vo Vsetíne, pretože Valašsko ho lákalo svojimi jedinečnými ľudovými stavbami. Štúdiu národopisectva sa venoval veľmi intenzívne a svoje poznatky využil pri tvorbe expozícií na viacerých národopisných výstavách. Vďaka tomu dostal svoju prvú významnejšiu objednávku, a to od Pohorskej turistickej jednoty Radhošť vo Frenštáte na turistické útulky zvané Pustevne, ktoré postavil v duchu ľudovej secesie. Jeho „slohový experiment“ mal veľký ohlas a Jurkoviča začali označovať za „básnika dreva“. Jurkovičovi začali pribúdať objednávky – penzionát Vesna v Brne, vila na Rezku, rodinné vily – a potom prišli Luhačovice.
Po skončení prác pre kúpele sa venoval rôznym projektom – od rodinných víl cez krížové cesty až po rekonštrukciu kaštieľov. Na Slovensku postavil skalický Spolkový dom.
V čase vojny Jurkoviča povolali k vojsku a svoj talent využil na budovanie vojnových cintorínov v Haliči. Po vzniku Československa sa rozhodol pre návrat do Bratislavy, aby tu pracoval ako vládny komisár na ochranu pamiatok. V roku 1922 sa vrátil k práci architekta. Navrhol stavby pre Tatranskú lanovku, pamätník na Bradle a do poslednej fázy jeho tvorby patrí Kochovo sanatórium v Bratislave.
Autorka monografie Architekt Jurkovič Dana Bořutová napísala: „...zažil dve svetové vojny, rozpad monarchie a vznik nového štátu, sled rýchlych premien životného štýlu, prinášaných technickým a spoločenským vývojom. Ako architekt bezprostredne vnímal posun od remesla k priemyselnej výrobe v staviteľstve a bol nielen svedkom, ale aj účastníkom mnohých štýlových a koncepčných premien v architektonickom myslení.“ Aj preto je Jurkovičovo dielo veľmi mnohotvárne, no ako celok si uchovalo svoju tvár a cítiť v ňom vnútornú integritu tvorcu, dôslednosť jeho myslenia a hĺbku jeho citu. „Azda práve tento svojský výraz je to, čo najviac priťahuje pozornosť a záujem o jeho dielo.“
Až po roku 1990 sa Jurkovičovo meno zaslúžene opäť vynorilo na výslnie. In memoriam dostal Rad T. G. Masaryka aj Pribinov kríž. Spolok slovenských architektov udeľuje každý rok prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča. A vila, ktorú Jurkovič navrhol pre svoju rodinu v Brne, je dnes vďaka nórskym grantom dôsledne opravená a slúži ako Jurkovičovo múzeum.
Jurkovič pochádza zo známej slovenskej rodiny Jurkovičovcov, do ktorej patril aj známy pedagóg, zakladateľ družstevníctva a ľudovýchovný autor Samuel Jurkovič. No patrí tam aj jeho dcéra – prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová či jej syn Svetozár Hurban Vajanský. Jurkovič pochádza z myjavského kraja, v ktorom vždy vládol silný pocit spriaznenosti s českým národom. Staviteľstvu sa učil na Štátnej škole remesiel vo Viedni. Práve tu sa naučil spoznávať tradíciu, čerpať z nej inšpiráciu a prepájať ju s inováciou. Silný vplyv mal na Jurkoviča zakladateľ a riaditeľ tejto školy Camillo Sitte. Po škole krátko pracoval na Slovensku, ale potom sa rozhodol pre kanceláriu Michala Urbánka vo Vsetíne, pretože Valašsko ho lákalo svojimi jedinečnými ľudovými stavbami. Štúdiu národopisectva sa venoval veľmi intenzívne a svoje poznatky využil pri tvorbe expozícií na viacerých národopisných výstavách. Vďaka tomu dostal svoju prvú významnejšiu objednávku, a to od Pohorskej turistickej jednoty Radhošť vo Frenštáte na turistické útulky zvané Pustevne, ktoré postavil v duchu ľudovej secesie. Jeho „slohový experiment“ mal veľký ohlas a Jurkoviča začali označovať za „básnika dreva“. Jurkovičovi začali pribúdať objednávky – penzionát Vesna v Brne, vila na Rezku, rodinné vily – a potom prišli Luhačovice.
Po skončení prác pre kúpele sa venoval rôznym projektom – od rodinných víl cez krížové cesty až po rekonštrukciu kaštieľov. Na Slovensku postavil skalický Spolkový dom.
V čase vojny Jurkoviča povolali k vojsku a svoj talent využil na budovanie vojnových cintorínov v Haliči. Po vzniku Československa sa rozhodol pre návrat do Bratislavy, aby tu pracoval ako vládny komisár na ochranu pamiatok. V roku 1922 sa vrátil k práci architekta. Navrhol stavby pre Tatranskú lanovku, pamätník na Bradle a do poslednej fázy jeho tvorby patrí Kochovo sanatórium v Bratislave.
Autorka monografie Architekt Jurkovič Dana Bořutová napísala: „...zažil dve svetové vojny, rozpad monarchie a vznik nového štátu, sled rýchlych premien životného štýlu, prinášaných technickým a spoločenským vývojom. Ako architekt bezprostredne vnímal posun od remesla k priemyselnej výrobe v staviteľstve a bol nielen svedkom, ale aj účastníkom mnohých štýlových a koncepčných premien v architektonickom myslení.“ Aj preto je Jurkovičovo dielo veľmi mnohotvárne, no ako celok si uchovalo svoju tvár a cítiť v ňom vnútornú integritu tvorcu, dôslednosť jeho myslenia a hĺbku jeho citu. „Azda práve tento svojský výraz je to, čo najviac priťahuje pozornosť a záujem o jeho dielo.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.