.slováci s vaším vzdelaním zo svetových univerzít idú väčšinou do biznisu, no vy ste zakotvili v think-tanku. Prečo?
Biznis ma jednoducho nikdy nelákal. Nemám veľmi podnikavú povahu a nerád na seba beriem finančné riziká.
.nelákal vás ani akademický svet?
To už skôr, napokon, stále som jednou nohou aj v akademickom prostredí. Ale zároveň by ma nebavilo písať štúdie pre päť ľudí, ktorí by to napokon čítali. Vždy pre mňa bolo príťažlivé robiť niečo, čo má bezprostrednejší vplyv. A v think-tanku sa dá kombinovať akademicky rigorózny výskum s relevantnosťou pre verejnú politiku.
.nepozerajú sa univerzitní ekonómovia na tých v think-tankoch trochu zvrchu?
Iste, najlepší ekonómovia sú na univerzitách. Na akademický vrchol sa však dostane len veľmi málo ľudí a think-tanky robia často seriózny výskum, ktorý dokáže ovplyvniť politiku.
.nie je pri think-tankoch problém, že sú často ideologicky vyhranené? Môžete vôbec pri výskume dôjsť aj k záveru, ktorý je v rozpore s ideológiou daného inštitútu?
Možné to, samozrejme, je, mne sa to zatiaľ nestalo. Všetci prirodzene vychádzame z nejakých ideologických východísk. Najlepším testom je, či sú argumenty presvedčivé pre niekoho, kto moje ideologické východiská nezdieľa. Think-tanky, ktoré len šíria zjavenú pravdu, nie sú zaujímavé a zriedka produkujú nejaký výskum. Ale vo veľkých washingtonských think-tankoch ako Cato alebo Brookings existuje veľká diverzita názorov, aj keď na nejakom spoločnom základe sa ich členovia asi zhodnú.
.ale práve Cato, kam teraz mierite, má v USA povesť silne vyhraneného libertariánskeho think-tanku...
Cato je síce libertariánsky zameraný, napriek tomu tam existujú ľudia nielen s rôznymi výskumnými záujmami, ale aj s rôznymi názormi na hospodársku politiku. Je tam pár konvenčných monetaristických ekonómov, tiež ľudia, ktorí koketujú s rakúskou školou, či ekonómiou ponukovej strany. Títo ľudia by mali rozličné názory napríklad na menovú politiku Spojených štátov.
.teda nie všetci musia nevyhnutne súhlasiť so slovami zakladateľa inštitútu Murraya Rothbarda, že štát je organizovaná lúpež?
Ja si to určite nemyslím, navyše, takto striktne by to asi povedal málokto. Môžeme si to rozprávať nanajvýš na libertariánskych kokteilových večierkoch. (Smiech.)
.publikujete aj články vo svetových médiách ako New York Times, The Weekly Standard či Wall Street Journal. Čo vám otvorilo dvere?
V prípade mainstreamových médií je dobré stretnúť sa občas s editormi a porozprávať sa, čo by mali záujem publikovať. Do International Herald Tribune, čo je vlastne medzinárodná edícia New York Times, som špekulatívne posielal články. Deväťkrát mi povedali nie, raz mi povedali áno. Potom sme si zatelefonovali s editorom, takže už mám lepšiu predstavu, o čom pre nich písať.
.ale nepomohlo vám, že ste tam tie texty posielali ako výskumník známeho inštitútu Legatum? Keby ste tie isté texty posielali ako ekonóm slovenského Ineka či Inessu, mali by ste šancu uspieť?
Nevidím dôvod, prečo nie, im ide naozaj o substanciu a špekulatívne posielanie článkov sa môže diať odkiaľkoľvek. Samozrejme, treba čítať tie noviny, sledovať, ako sa vyvíja debata a mať asi predstavu, čo ich zaujíma. Jeden editor z Washington Post mi nedávno hovoril, že každý deň dostane dvesto nevyžiadaných príspevkov na komentárovú stranu a z toho vyberie možno tri. Medzi tou dvestovkou sú ľudia, o ktorých nikdy nepočul, ale aj predsedovia vlád či prezidenti. On ako editor to musí namixovať, aby to vyhovovalo čitateľom tých novín.
.pamätáme si vás ako 16-ročného chlapca z Liberálnych víkendov, ktoré kedysi organizovala Hayekova nadácia, keď ste vynikali sčítanosťou v ekonomických dielach a diskusným zápalom. Odkiaľ sa to vo vás vzalo?
Záujem u mňa spustili asi udalosti ekonomickej transformácie a istotne aj zážitok mečiarizmu. Takže do veľkej miery to bola generačná vec. Keď som mal 13-14 rokov, čítal som Václava Klausa, ktorý tam spomínal Hayeka, Misesa a Friedmana. Tak som si ich knihy prečítal a dosť ma nadchli. Keď som mal 18 rokov, bol som nadšený evanjelizujúci libertarián, písal som občas aj do SME a vtedajšieho týždenníka Domino-Fórum.
.generácia dnešných tridsiatnikov bola intelektuálne odchovaná na liberálnych klasikoch. Dnešní mladí, ktorých zaujímajú spoločenské témy, žijú myšlienkami marxistu Slavoja Žižeka. Vnímate ten posun?
Priznám sa, že tak veľa dnešných mladých ľudí na Slovensku nepoznám. No je jasné, že intelektuálna mládež na Západe je ľavicová. Slovensko bolo v tomto dlho výnimka, ale deje sa len to, že sa približujeme k európskemu štandardu. Súčasní dospievajúci nemajú už ani len hmlisté spomienky na komunizmus, nepamätajú si mečiarizmus a tým pádom sa diskusia štandardizuje, a to platí v dobrom či zlom. Takže aj mladí na Slovensku budú čoraz viac ľavicoví.
.čo vás ako 15- či 16-ročného chlapca fascinovalo na Hayekovi?
Jeho myšlienka spontánneho poriadku. To bolo v ostrom kontraste so všetkým, s čím som sa dovtedy stretol v škole či v inej literatúre. Ľudia nad poriadkom či existujúcimi štruktúrami zvyčajne rozmýšľajú v zmysle nejakej hierarchie, že ktosi to vymyslel, naplánoval a musí to sústavne riadiť. Idea, že niečo môže fungovať bez toho, aby to niekto vedome naplánoval a úmyselne riadil, mi pripadala nesmierne silná.
.ako sa odvtedy vyvinul váš pohľad na Hayeka?
Ten jeho poznatok je asi stále v centre môjho myšlienkového systému, podľa mňa ide o jeden z najvýznamnejších poznatkov v spoločenských vedách. Ako 18-ročný, keď som prečítal aj Misesa a Rothbarda, som mal možno až pocit, že títo páni už všetko vymysleli a stačí presvedčiť len tých ostatných. Ale v tomto som úplne zmenil názor. Napríklad neviem, či by som sa ešte nazval rakúskym ekonómom.
.prečo?
Mám z toho zmiešané pocity. Misesovsko-rothbardovská predstava, že všetky ekonomické poznatky sa dajú odvodiť z axiómy o ľudskom konaní, mi pripadá nesprávna. Navyše je to veľmi chudobný intelektuálny program. Naozaj stačí prečítať si tri hrubé knihy a to je už všetko?
.keď sa nato pozriete spätne, nie je libertariánstvo ekonomickou sektou?
Neviem, či práve libertariánstvo. Každá uzavretá ideologická doktrína, nepripúšťajúca argumenty zvonku, vedie k čomusi podobnému. Nejaký morálny kompas musíme mať, no každý, kto vyznáva uzavretý myšlienkový systém v čomkoľvek, môže dospieť k istej morálnej a intelektuálnej nadradenosti, ktorá dokáže byť odpudivá.
.ak sa bavíme o pocitoch morálnej a intelektuálnej nadradenosti, vidno ju u mladých Slovákov, ktorí sa vracajú zo západných univerzít so stredoľavou názorovou výbavou. Na vás to ľavicové prostredie západných univerzít nevplývalo?
V ekonomických programoch to nie je až tak cítiť ako v sociológii či politológii. V každom prípade ide o širší problém, ktorý sa netýka len radikálnych ideológií. Ľudia prosto majú radi svoje názory, majú k nim emočný vzťah a neradi sa ich vzdávajú. Arthur Koestler napísal knihu o tom, ako sa západní intelektuáli postupne rozchádzali s komunizmom. Často navštívili Sovietsky zväz, videli chudobu, počuli o čistkách, no vzdať sa myšlienky, na ktorej ľpeli, bolo pre nich aj tak veľmi bolestivé. Myslím, že to platí všeobecne.
.aký by mal byť zdravý postoj človeka voči ideám, ktorým verí?
Mal by asi aktívne bojovať proti tomu, aby mal k svojim ideám emocionálny vzťah. V ekonómii existuje koncept takzvanej bayesiánskej racionality, keď si človek mení pravdepodobnosti rôznych udalostí na základe nových informácií. Ľudia, samozrejme, nie sú dokonalí bayesiánski roboti. No mali by byť v rámci možného otvorení novým myšlienkam, keď vidia nový dôkaz.
.načo máte iný názor než pred piatimi či desiatimi rokmi?
Svojho času som bol zástanca zlatého štandardu a stopercentných rezerv v bankovníctve. Ale dnes mi nepripadá príťažlivé, aby sa ponuka peňazí odvíjala od marginálnych nákladov ťažby zlata.
.ktorá teória podľa vás najlepšie vysvetľuje hospodárske krízy?
Som metodologický pluralista. Myslím, že sú rôzne modely, vrátane toho rakúskeho, ktoré vedia kombinovane vysvetľovať hospodárske krízy. Čoraz menej mám pocit, že jeden model dokonale vysvetlí všetko, čo vidíme. Väčšinu hospodárskych cyklov počas dejín ľudstva by bolo možné vysvetliť takzvanou reálnou teóriou hospodárskeho cyklu. Až po 18. storočie väčšinu kríz nespôsobila monetárna politika, ale fakt, že prišlo sucho, potopa alebo nastala nejaká epidémia. V 80. rokoch vznikla teória, podľa ktorej hospodárske cykly spôsobujú reálne šoky v ekonomike. Je k tomu aj elegantná matematika.
.vysvetľuje to aj súčasné hospodárske krízy?
O tom je debata. Napríklad rakúska teória má svoje prednosti a veľa možno vysvetliť sektorovými boomami. Je jasné, že monetárna politika tam zohrala svoju úlohu, rovnako ako špecifická regulácia. Ale keď chcete vysvetliť Veľkú hospodársku krízu alebo túto poslednú, existujú nové keynesiánske modely, ktoré hovoria o nominálnych rigiditách a nákladoch realokácie práce. A tieto prístupy majú tiež svoje prednosti, preto som ochotný pozerať sa na viac modelov. Veľa ľudí používa len jeden, napríklad nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman. On sa svoj staromódny keynesiánsky model naučil pred 40 rokmi, lenže jeho prístup nevedie k rozumným záverom o svete.
.keďže v ekonómii existujú mnohé protichodné modely a teórie, ktoré aj tak majú obmedzenú vysvetľovaciu schopnosť, nespochybňuje to jej dôveryhodnosť ako vedy?
Ekonómia sa dá určite považovať za vedu, zvlášť keď ju porovnáte s inými spoločenskými vedami. Ekonómia má z nich najlepšie rozvinutý technický aparát a zo všetkých spoločenských vied je asi najlepšie vybavená, aby vedela hovoriť niečo o kauzalite. Ale samozrejme, to, čo vie povedať, je obmedzené. Ako ekonómovia vieme dávať zvyčajne veľmi presné odpovede na veľmi úzko položené otázky. V rozvojovej ekonómii je teraz móda skúmať malé intervencie. Trebárs, rozdajú sa sieťky proti komárom jednej skupine chudobných ľudí, kým iná zostane bez nich. A to pomôže zodpovedať otázku, či siete proti komárom zvýšia príjem alebo či znížia chorobnosť. Je to úzka otázka, navyše v inej dedine alebo inej krajine to môže dopadnúť inak. No na skutočne veľkých javoch ako priemyselná revolúcia či hospodárska kríza experimenty v podstate nie sú možné.
.ako vnímate toľko diskutovanú úlohu matematiky v ekonómii?
Matematika v ekonómii má miesto a je užitočným nástrojom, no napriek tomu si myslím, že sa nepoužíva dobre. Máme veľmi rozvinuté pole ekonomickej teórie, ktorá sa týka všeobecnej rovnováhy alebo teórie hier. A to sú oblasti, ktoré nevedú k testovateľným tvrdeniam. Trochu pripomínajú scholastické debaty o anjeloch, tancujúcich na špičke ihly. Veľmi bystrí ľudia márnia čas stavaním samoúčelných teórií, ktoré neprispievajú k nášmu chápaniu sveta. Sme spoločenskí vedci a našou úlohou nie je hrať matematické cvičenia vo vymyslených svetoch, čo veľa ľudí na univerzitách robí. Naším cieľom má byť vysvetľovanie toho, čo sa deje.
.štáty riešia, ako dnes von z dlhovej krízy. Je niečo, čo o tejto otázke môže povedať ekonóm ako vedec, alebo je to vecou ideologického prístupu?
Existuje konsenzus na základe tridsaťročných empirických skúseností, že konsolidácie, ktoré sa dejú na strane výdavkov, fungujú lepšie, než konsolidácie, ktoré sa dejú na strane príjmov. Inými slovami, je lepšie sekať výdavky ako zvyšovať dane.
.čo sa vám javí na slovenskej konsolidácii verejných financií ako najhoršia vec?
Netrúfam si to hodnotiť, lebo do detailov plány ministerstva financií nepoznám. No pripadá mi nešťastné zvyšovanie daní a zvlášť rušenie rovnej dane. Kapitál je najmobilnejší výrobný faktor a my sme malá otvorená ekonomika, ktorá súperí s tými naokolo. Investorov treba na Slovensko pritiahnuť, a nie odpudzovať. Daň z príjmu by ani nemala existovať. Mali by sme chcieť zdaňovať veci, ktorých chceme menej, nie tie, ktoré chceme, aby ich bolo viac.
.akému najväčšiemu problému dnes podľa vás čelíme?
Politike odtrhnutej z reťaze, štátnym výdavkom mimo akejkoľvek kontroly a ilúzii, že vláda nám niečo vie dať zadarmo. Tieto problémy sú výsledkom kombinácie keynesiánskej ekonómie a politického cyklu.
.kto sú pre vás najzaujímavejší ekonómovia, ktorých by ste odporučili mladému človeku so záujmom o túto oblasť?
Z tých historických sú mojimi hrdinami James Buchanan a F. A. Hayek. Zo žijúcich napríklad Douglass North. Ronald Coase nedávno oslávil 102. narodeniny, vydal knihu o Číne a je fantastický ekonóm, ktorého sa oplatí čítať. No veľa zaujímavého čítania sa deje na blogoch. Moji dvaja bývalí učitelia z GMU, Tyler Cowen a Alex Tabarrok, majú blog s názvom Marginal Revolution. Treba tiež čítať Deirdru McCloskeyovú, ktorá je už aj na Twitteri.
.koho z vašich učiteľov ste mali najradšej?
Tylera Cowena, ktorý ma učil makroekonómiu. On ma naučil istej skepse voči všetkému. Na prvej prednáške povedal, že prvý Tylerov zákon je, že všetko má nejakú chybu. Ekonomické štúdie treba čítať s týmto poznatkom v hlave.
.čo je vlastne vašou ambíciou do budúcnosti?
Chcel by som byť zaujímavým hlasom a mať čo povedať, aby ten svet bol trochu lepším. Aj naďalej chcem písať a hovoriť o veciach, spojených s hospodárskou politikou a ekonomickým rozvojom. Človek by bol rád, keby jeho myšlienky mali dopad. Aj keď druhý Hayek alebo Buchanan zrejme nebudem.
.vaši ekonomickí hrdinovia sa preslávili knihami. Chystáte svoj debut?
Zvažujem to. Aj na Slovensku známa Anne Applebaum, s ktorou som pracoval v Legatum Institute, mi odporúčala, aby som napísal knihu. Vraj mi potom budú v novinách oveľa viac platiť za články. (Smiech.)
Dalibor Roháč/
Narodil sa v roku 1983. Študoval ekonómiu na Karlovej univerzite v Prahe, na George Mason University vo Virgínii, na Oxfordskej univerzite a v súčasnosti si robí PhD na King´s College v Londýne. V roku 2009 krátko stážoval v Kancelárii prezidenta Českej republiky. Od roku 2010 pôsobil v londýnskom think-tanku Legatum Institute ako zástupca riaditeľa pre ekonomické štúdie a momentálne začína pracovať v think-tanku Cato Institute vo Washingtone. Publikuje vo Wall Street Journal, International Herald Tribune a pravidelne prispieva aj do časopisu .týždeň. Je ženatý, jeho manželka pracuje v Medzinárodnom menovom fonde.
Biznis ma jednoducho nikdy nelákal. Nemám veľmi podnikavú povahu a nerád na seba beriem finančné riziká.
.nelákal vás ani akademický svet?
To už skôr, napokon, stále som jednou nohou aj v akademickom prostredí. Ale zároveň by ma nebavilo písať štúdie pre päť ľudí, ktorí by to napokon čítali. Vždy pre mňa bolo príťažlivé robiť niečo, čo má bezprostrednejší vplyv. A v think-tanku sa dá kombinovať akademicky rigorózny výskum s relevantnosťou pre verejnú politiku.
.nepozerajú sa univerzitní ekonómovia na tých v think-tankoch trochu zvrchu?
Iste, najlepší ekonómovia sú na univerzitách. Na akademický vrchol sa však dostane len veľmi málo ľudí a think-tanky robia často seriózny výskum, ktorý dokáže ovplyvniť politiku.
.nie je pri think-tankoch problém, že sú často ideologicky vyhranené? Môžete vôbec pri výskume dôjsť aj k záveru, ktorý je v rozpore s ideológiou daného inštitútu?
Možné to, samozrejme, je, mne sa to zatiaľ nestalo. Všetci prirodzene vychádzame z nejakých ideologických východísk. Najlepším testom je, či sú argumenty presvedčivé pre niekoho, kto moje ideologické východiská nezdieľa. Think-tanky, ktoré len šíria zjavenú pravdu, nie sú zaujímavé a zriedka produkujú nejaký výskum. Ale vo veľkých washingtonských think-tankoch ako Cato alebo Brookings existuje veľká diverzita názorov, aj keď na nejakom spoločnom základe sa ich členovia asi zhodnú.
.ale práve Cato, kam teraz mierite, má v USA povesť silne vyhraneného libertariánskeho think-tanku...
Cato je síce libertariánsky zameraný, napriek tomu tam existujú ľudia nielen s rôznymi výskumnými záujmami, ale aj s rôznymi názormi na hospodársku politiku. Je tam pár konvenčných monetaristických ekonómov, tiež ľudia, ktorí koketujú s rakúskou školou, či ekonómiou ponukovej strany. Títo ľudia by mali rozličné názory napríklad na menovú politiku Spojených štátov.
.teda nie všetci musia nevyhnutne súhlasiť so slovami zakladateľa inštitútu Murraya Rothbarda, že štát je organizovaná lúpež?
Ja si to určite nemyslím, navyše, takto striktne by to asi povedal málokto. Môžeme si to rozprávať nanajvýš na libertariánskych kokteilových večierkoch. (Smiech.)
.publikujete aj články vo svetových médiách ako New York Times, The Weekly Standard či Wall Street Journal. Čo vám otvorilo dvere?
V prípade mainstreamových médií je dobré stretnúť sa občas s editormi a porozprávať sa, čo by mali záujem publikovať. Do International Herald Tribune, čo je vlastne medzinárodná edícia New York Times, som špekulatívne posielal články. Deväťkrát mi povedali nie, raz mi povedali áno. Potom sme si zatelefonovali s editorom, takže už mám lepšiu predstavu, o čom pre nich písať.
.ale nepomohlo vám, že ste tam tie texty posielali ako výskumník známeho inštitútu Legatum? Keby ste tie isté texty posielali ako ekonóm slovenského Ineka či Inessu, mali by ste šancu uspieť?
Nevidím dôvod, prečo nie, im ide naozaj o substanciu a špekulatívne posielanie článkov sa môže diať odkiaľkoľvek. Samozrejme, treba čítať tie noviny, sledovať, ako sa vyvíja debata a mať asi predstavu, čo ich zaujíma. Jeden editor z Washington Post mi nedávno hovoril, že každý deň dostane dvesto nevyžiadaných príspevkov na komentárovú stranu a z toho vyberie možno tri. Medzi tou dvestovkou sú ľudia, o ktorých nikdy nepočul, ale aj predsedovia vlád či prezidenti. On ako editor to musí namixovať, aby to vyhovovalo čitateľom tých novín.
.pamätáme si vás ako 16-ročného chlapca z Liberálnych víkendov, ktoré kedysi organizovala Hayekova nadácia, keď ste vynikali sčítanosťou v ekonomických dielach a diskusným zápalom. Odkiaľ sa to vo vás vzalo?
Záujem u mňa spustili asi udalosti ekonomickej transformácie a istotne aj zážitok mečiarizmu. Takže do veľkej miery to bola generačná vec. Keď som mal 13-14 rokov, čítal som Václava Klausa, ktorý tam spomínal Hayeka, Misesa a Friedmana. Tak som si ich knihy prečítal a dosť ma nadchli. Keď som mal 18 rokov, bol som nadšený evanjelizujúci libertarián, písal som občas aj do SME a vtedajšieho týždenníka Domino-Fórum.
.generácia dnešných tridsiatnikov bola intelektuálne odchovaná na liberálnych klasikoch. Dnešní mladí, ktorých zaujímajú spoločenské témy, žijú myšlienkami marxistu Slavoja Žižeka. Vnímate ten posun?
Priznám sa, že tak veľa dnešných mladých ľudí na Slovensku nepoznám. No je jasné, že intelektuálna mládež na Západe je ľavicová. Slovensko bolo v tomto dlho výnimka, ale deje sa len to, že sa približujeme k európskemu štandardu. Súčasní dospievajúci nemajú už ani len hmlisté spomienky na komunizmus, nepamätajú si mečiarizmus a tým pádom sa diskusia štandardizuje, a to platí v dobrom či zlom. Takže aj mladí na Slovensku budú čoraz viac ľavicoví.
.čo vás ako 15- či 16-ročného chlapca fascinovalo na Hayekovi?
Jeho myšlienka spontánneho poriadku. To bolo v ostrom kontraste so všetkým, s čím som sa dovtedy stretol v škole či v inej literatúre. Ľudia nad poriadkom či existujúcimi štruktúrami zvyčajne rozmýšľajú v zmysle nejakej hierarchie, že ktosi to vymyslel, naplánoval a musí to sústavne riadiť. Idea, že niečo môže fungovať bez toho, aby to niekto vedome naplánoval a úmyselne riadil, mi pripadala nesmierne silná.
.ako sa odvtedy vyvinul váš pohľad na Hayeka?
Ten jeho poznatok je asi stále v centre môjho myšlienkového systému, podľa mňa ide o jeden z najvýznamnejších poznatkov v spoločenských vedách. Ako 18-ročný, keď som prečítal aj Misesa a Rothbarda, som mal možno až pocit, že títo páni už všetko vymysleli a stačí presvedčiť len tých ostatných. Ale v tomto som úplne zmenil názor. Napríklad neviem, či by som sa ešte nazval rakúskym ekonómom.
.prečo?
Mám z toho zmiešané pocity. Misesovsko-rothbardovská predstava, že všetky ekonomické poznatky sa dajú odvodiť z axiómy o ľudskom konaní, mi pripadá nesprávna. Navyše je to veľmi chudobný intelektuálny program. Naozaj stačí prečítať si tri hrubé knihy a to je už všetko?
.keď sa nato pozriete spätne, nie je libertariánstvo ekonomickou sektou?
Neviem, či práve libertariánstvo. Každá uzavretá ideologická doktrína, nepripúšťajúca argumenty zvonku, vedie k čomusi podobnému. Nejaký morálny kompas musíme mať, no každý, kto vyznáva uzavretý myšlienkový systém v čomkoľvek, môže dospieť k istej morálnej a intelektuálnej nadradenosti, ktorá dokáže byť odpudivá.
.ak sa bavíme o pocitoch morálnej a intelektuálnej nadradenosti, vidno ju u mladých Slovákov, ktorí sa vracajú zo západných univerzít so stredoľavou názorovou výbavou. Na vás to ľavicové prostredie západných univerzít nevplývalo?
V ekonomických programoch to nie je až tak cítiť ako v sociológii či politológii. V každom prípade ide o širší problém, ktorý sa netýka len radikálnych ideológií. Ľudia prosto majú radi svoje názory, majú k nim emočný vzťah a neradi sa ich vzdávajú. Arthur Koestler napísal knihu o tom, ako sa západní intelektuáli postupne rozchádzali s komunizmom. Často navštívili Sovietsky zväz, videli chudobu, počuli o čistkách, no vzdať sa myšlienky, na ktorej ľpeli, bolo pre nich aj tak veľmi bolestivé. Myslím, že to platí všeobecne.
.aký by mal byť zdravý postoj človeka voči ideám, ktorým verí?
Mal by asi aktívne bojovať proti tomu, aby mal k svojim ideám emocionálny vzťah. V ekonómii existuje koncept takzvanej bayesiánskej racionality, keď si človek mení pravdepodobnosti rôznych udalostí na základe nových informácií. Ľudia, samozrejme, nie sú dokonalí bayesiánski roboti. No mali by byť v rámci možného otvorení novým myšlienkam, keď vidia nový dôkaz.
.načo máte iný názor než pred piatimi či desiatimi rokmi?
Svojho času som bol zástanca zlatého štandardu a stopercentných rezerv v bankovníctve. Ale dnes mi nepripadá príťažlivé, aby sa ponuka peňazí odvíjala od marginálnych nákladov ťažby zlata.
.ktorá teória podľa vás najlepšie vysvetľuje hospodárske krízy?
Som metodologický pluralista. Myslím, že sú rôzne modely, vrátane toho rakúskeho, ktoré vedia kombinovane vysvetľovať hospodárske krízy. Čoraz menej mám pocit, že jeden model dokonale vysvetlí všetko, čo vidíme. Väčšinu hospodárskych cyklov počas dejín ľudstva by bolo možné vysvetliť takzvanou reálnou teóriou hospodárskeho cyklu. Až po 18. storočie väčšinu kríz nespôsobila monetárna politika, ale fakt, že prišlo sucho, potopa alebo nastala nejaká epidémia. V 80. rokoch vznikla teória, podľa ktorej hospodárske cykly spôsobujú reálne šoky v ekonomike. Je k tomu aj elegantná matematika.
.vysvetľuje to aj súčasné hospodárske krízy?
O tom je debata. Napríklad rakúska teória má svoje prednosti a veľa možno vysvetliť sektorovými boomami. Je jasné, že monetárna politika tam zohrala svoju úlohu, rovnako ako špecifická regulácia. Ale keď chcete vysvetliť Veľkú hospodársku krízu alebo túto poslednú, existujú nové keynesiánske modely, ktoré hovoria o nominálnych rigiditách a nákladoch realokácie práce. A tieto prístupy majú tiež svoje prednosti, preto som ochotný pozerať sa na viac modelov. Veľa ľudí používa len jeden, napríklad nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman. On sa svoj staromódny keynesiánsky model naučil pred 40 rokmi, lenže jeho prístup nevedie k rozumným záverom o svete.
.keďže v ekonómii existujú mnohé protichodné modely a teórie, ktoré aj tak majú obmedzenú vysvetľovaciu schopnosť, nespochybňuje to jej dôveryhodnosť ako vedy?
Ekonómia sa dá určite považovať za vedu, zvlášť keď ju porovnáte s inými spoločenskými vedami. Ekonómia má z nich najlepšie rozvinutý technický aparát a zo všetkých spoločenských vied je asi najlepšie vybavená, aby vedela hovoriť niečo o kauzalite. Ale samozrejme, to, čo vie povedať, je obmedzené. Ako ekonómovia vieme dávať zvyčajne veľmi presné odpovede na veľmi úzko položené otázky. V rozvojovej ekonómii je teraz móda skúmať malé intervencie. Trebárs, rozdajú sa sieťky proti komárom jednej skupine chudobných ľudí, kým iná zostane bez nich. A to pomôže zodpovedať otázku, či siete proti komárom zvýšia príjem alebo či znížia chorobnosť. Je to úzka otázka, navyše v inej dedine alebo inej krajine to môže dopadnúť inak. No na skutočne veľkých javoch ako priemyselná revolúcia či hospodárska kríza experimenty v podstate nie sú možné.
.ako vnímate toľko diskutovanú úlohu matematiky v ekonómii?
Matematika v ekonómii má miesto a je užitočným nástrojom, no napriek tomu si myslím, že sa nepoužíva dobre. Máme veľmi rozvinuté pole ekonomickej teórie, ktorá sa týka všeobecnej rovnováhy alebo teórie hier. A to sú oblasti, ktoré nevedú k testovateľným tvrdeniam. Trochu pripomínajú scholastické debaty o anjeloch, tancujúcich na špičke ihly. Veľmi bystrí ľudia márnia čas stavaním samoúčelných teórií, ktoré neprispievajú k nášmu chápaniu sveta. Sme spoločenskí vedci a našou úlohou nie je hrať matematické cvičenia vo vymyslených svetoch, čo veľa ľudí na univerzitách robí. Naším cieľom má byť vysvetľovanie toho, čo sa deje.
.štáty riešia, ako dnes von z dlhovej krízy. Je niečo, čo o tejto otázke môže povedať ekonóm ako vedec, alebo je to vecou ideologického prístupu?
Existuje konsenzus na základe tridsaťročných empirických skúseností, že konsolidácie, ktoré sa dejú na strane výdavkov, fungujú lepšie, než konsolidácie, ktoré sa dejú na strane príjmov. Inými slovami, je lepšie sekať výdavky ako zvyšovať dane.
.čo sa vám javí na slovenskej konsolidácii verejných financií ako najhoršia vec?
Netrúfam si to hodnotiť, lebo do detailov plány ministerstva financií nepoznám. No pripadá mi nešťastné zvyšovanie daní a zvlášť rušenie rovnej dane. Kapitál je najmobilnejší výrobný faktor a my sme malá otvorená ekonomika, ktorá súperí s tými naokolo. Investorov treba na Slovensko pritiahnuť, a nie odpudzovať. Daň z príjmu by ani nemala existovať. Mali by sme chcieť zdaňovať veci, ktorých chceme menej, nie tie, ktoré chceme, aby ich bolo viac.
.akému najväčšiemu problému dnes podľa vás čelíme?
Politike odtrhnutej z reťaze, štátnym výdavkom mimo akejkoľvek kontroly a ilúzii, že vláda nám niečo vie dať zadarmo. Tieto problémy sú výsledkom kombinácie keynesiánskej ekonómie a politického cyklu.
.kto sú pre vás najzaujímavejší ekonómovia, ktorých by ste odporučili mladému človeku so záujmom o túto oblasť?
Z tých historických sú mojimi hrdinami James Buchanan a F. A. Hayek. Zo žijúcich napríklad Douglass North. Ronald Coase nedávno oslávil 102. narodeniny, vydal knihu o Číne a je fantastický ekonóm, ktorého sa oplatí čítať. No veľa zaujímavého čítania sa deje na blogoch. Moji dvaja bývalí učitelia z GMU, Tyler Cowen a Alex Tabarrok, majú blog s názvom Marginal Revolution. Treba tiež čítať Deirdru McCloskeyovú, ktorá je už aj na Twitteri.
.koho z vašich učiteľov ste mali najradšej?
Tylera Cowena, ktorý ma učil makroekonómiu. On ma naučil istej skepse voči všetkému. Na prvej prednáške povedal, že prvý Tylerov zákon je, že všetko má nejakú chybu. Ekonomické štúdie treba čítať s týmto poznatkom v hlave.
.čo je vlastne vašou ambíciou do budúcnosti?
Chcel by som byť zaujímavým hlasom a mať čo povedať, aby ten svet bol trochu lepším. Aj naďalej chcem písať a hovoriť o veciach, spojených s hospodárskou politikou a ekonomickým rozvojom. Človek by bol rád, keby jeho myšlienky mali dopad. Aj keď druhý Hayek alebo Buchanan zrejme nebudem.
.vaši ekonomickí hrdinovia sa preslávili knihami. Chystáte svoj debut?
Zvažujem to. Aj na Slovensku známa Anne Applebaum, s ktorou som pracoval v Legatum Institute, mi odporúčala, aby som napísal knihu. Vraj mi potom budú v novinách oveľa viac platiť za články. (Smiech.)
Dalibor Roháč/
Narodil sa v roku 1983. Študoval ekonómiu na Karlovej univerzite v Prahe, na George Mason University vo Virgínii, na Oxfordskej univerzite a v súčasnosti si robí PhD na King´s College v Londýne. V roku 2009 krátko stážoval v Kancelárii prezidenta Českej republiky. Od roku 2010 pôsobil v londýnskom think-tanku Legatum Institute ako zástupca riaditeľa pre ekonomické štúdie a momentálne začína pracovať v think-tanku Cato Institute vo Washingtone. Publikuje vo Wall Street Journal, International Herald Tribune a pravidelne prispieva aj do časopisu .týždeň. Je ženatý, jeho manželka pracuje v Medzinárodnom menovom fonde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.