Oheň a voda

Prví kandidáti z prostredia juniorky Smeru naznačili, že ÚPN je síce strane ukradnutý, ale nie až natoľko, aby ho nevyužila ako trafiku pre vlastných ľudí. To, že kandidáti mali nielen mlieko na brade, ale aj maslo za ušami, je v tomto kontexte detail. Symptomatickou hodinou pravdy bol nominant do ďalšieho kola – absolvent vysokej vojenskej politickej školy. Pokus prepašovať na čelo ÚPN nositeľa „vzdelania“, ktoré sa bez nadštandardného posluhovania komunistickému režimu získať nedalo, vyjavil nielen úplné nepochopenie poslania ÚPN, ale navyše smutnú realitu: v intelektuálnom zázemí Smeru niet historikov s antitotalitnou hodnotovou výbavou. Neschopnosť dodať jednu antikomunisticky a súčasne aj antifašisticky zmýšľajúcu osobnosť do nominačného procesu je takpovediac memorandom, že Smer nie je štandardnou ľavicou ani sociálnou demokraciou.
Tento deficit ešte trikrát zvýraznila epizóda s dobrým kandidátom Kalinom. Toho v ďalšom pokuse sami nominovali a hneď aj stiahli po tom, čo si – až následne! – overili, že sa nestotožňuje s umiestnením Svätoplukovej sochy. Príznačné pre stav duše Smeru je, že vôbec najprirodzenejší kandidát na predsedu ÚPN – František Mikloško – bol pre nich neprijateľný z princípu.
Napokon bol zvolený Ondrej Krajňák. Funkcie sa ujíma s hendikepom, že kriteriálny rámec, sformulovaný Smerom v tomto procese, ho ako kandidáta, ktorý mu vyhovel, hneď spočiatku kompromituje. Napokon, práve jeho povolebné ocenenie sochy Svätopluka naznačuje, že je buď človek konformný, alebo tiež podlieha ahistorickým legendám. Na druhej strane, mať vysoké nároky v zmysle, že za tejto politickej reality môže byť do ÚPN zvolený nejaký Ján Langoš II., by bolo naivné. Už len fakt, že uprostred krízy a fiškálnych kompaktov Fico ústav neruší alebo nejako rozpočtovo neholí, je maximum možného.
Dobrá je otázka, ktorá rezonovala už v súvislosti s Petranským – ako ďaleko sa môže ÚPN odkloniť od línie svojho zakladateľa, aby sa ešte dalo povedať, že plní poslanie, pre ktoré vznikol. Odpoveď je zložitá. Pohľad do spätného zrkadla – aj s rizikom, že môže byť deformovaný – je však nevyhnutný, aby sa pokušenie opakovať minulosť držalo na dištanc. Nedávna smrť vraha-prokurátora Vaša, ktorý nebol nikdy postavený pred súd, s veľkou silou upozornila na to, že 24 rokov po páde komunizmu bolo za zločiny spáchané v mene tejto ideológie potrestaných tak málo zločincov, že aj paralyzovaný ústav, ktorý mapuje tieto dejiny, je viac ako nič.