.aj po tom, čo Marco Rubio minulý týždeň predniesol reakciu na Obamovu Správu o stave Únie, je zrejmé, že tento pomerne mladý politik sa etabloval ako hovorca a silná nádej istej časti Republikánskej strany. Ešte aj tí spolustraníci, ktorí sa s ním vo všetkom nezhodnú, uznávajú, že disponuje vlastnosťami, aké by republikánom v budúcom prezidentskom boji prišli vhod. Rubiovi prívrženci rovno dodávajú, že Republikánska strana si naňho mala spomenúť skôr a neblamovať sa s Mittom Romneym, ktorý možno nebol celkom márnym kandidátom, ale nestelesňoval starosti bežných Američanov a chýbal mu aj potrebný kus charizmy. Pravda je taká, že Romneyho tím pred voľbami síce uvažoval o Rubiovi ako o kandidátovi na viceprezidenta, napokon však zahral na istotu – vybral si pragmatickejšieho a politicky tvárnejšieho senátora za Wisconsin Paula Ryana. Opäť nie úplne zlá voľba, ale z otcovej strany potomok Írov nebol predsa len ideálnym kandidátom na oslovenie Hispáncov (ktorých vplyv každými voľbami rastie na úkor bielych protestantov).
Floridský senátor kubánskeho pôvodu Marco Rubio je pre amerických republikánov momentálne určite sľubným politikom. To, preto, lebo americkí republikáni utrpeli v prezidentských voľbách viac ako len porážku – dostali politickú melanchóliu. Už nikdy, nariekajú, nebude v Bielom dome republikán. Etnické zloženie voličov to vraj jasne predurčuje. Marco Rubio im však hovorí, že všetko ešte nie je stratené. Len to chce aj prelomenie tabu v niektorých oblastiach.
.nezdedil peniaze, ale príležitosť
Marco Rubio, narodený v roku 1971 na Floride, pochádza z rodiny Kubáncov, ktorí emigrovali do Spojených štátov amerických koncom päťdesiatych rokov, za Battistovej vlády. Rubio donedávna nevítal debaty na tému, či boli jeho rodičia ekonomickí, alebo politickí emigranti. Potreboval totiž aj sympatie Kubáncov, ktorí ušli pred Castrom a Battistovu éru vnímajú pozitívne. V prejave, ktorý predniesol za republikánov ako reakciu na Správu o stave Únie, o tom povedal: „Moji rodičia sem emigrovali za príležitosťou zlepšiť si život a poskytnúť ešte lepší život svojim deťom. Vypracovali sa do strednej vrstvy, môj otec pracoval ako barman, moja mama ako pokladníčka a chyžná. Nezdedil som po nich žiadne peniaze. Ale zdedil som niečo lepšie – príležitosť dosiahnuť svoje sny.“
Do USA prišiel aj Rubiov starý otec – prekročil hranicu v roku 1962. Nemal vízum a sudca nariadil jeho deportáciu, napokon mu však imigračný úrad udelil výnimku. V roku 1966 požiadal o americké občianstvo, ktoré v roku 1975 aj dostal. Dá sa predpokladať, že od roku 1962 do roku 1966 bol tento muž na americkej pôde ilegálne. Z právneho hľadiska je to premlčaná minulosť. Z politického hľadiska tento fakt ovplyvnil Rubiove názory na udeľovanie občianstva ilegálnym prisťahovalcom.
Rubio absolvoval aj strednú a vysokú školu s vedomím, že má príležitosť rozvinúť svoje nadanie a musí ju využiť. Rodina nebola majetná, takže univerzitné štúdium si čiastočne platil športovým štipendiom, čiastočne študentskými pôžičkami. Tento dlh vo výške 100-tisíc dolárov splatil až v roku 2012. Vybral si kariéru právnika, počas štúdia práva však robil stážistu kongresmanke Ielane Rosovej-Lehtinenovej, tiež dcére kubánskych emigrantov. Politika ho už nepustila.
Ako 28-ročného ho zvolili do floridského zákonodarného zboru. K jeho politickej agende od začiatku patrilo znižovanie daní. Presadzoval zmenu floridského daňového systému. Chodil medzi občanov a pýtal sa ich, čo by Floride prospelo. Výsledky rozhovorov s Floriďanmi zhrnul v knihe 1000 nápadov pre Floridu. Mal v sebe populistickú strunku, ktorá politika dokáže odraziť ďaleko, ale neraz býva aj jeho nešťastím. Mal však aj istú principiálnosť.
.principiálny populista
Tú lepšie vidieť dnes, keď viacerí z republikánov menia názory na hospodárenie štátu. Tam, kde predtým brojili za znižovanie štátneho dlhu, zrazu hlasujú za etatistické iniciatívy demokratov. Rubio, dnes už nie člen floridského, ale celoamerického zákonodarného zboru, zostal fiškálnym konzervatívcom. (Aj preto ho ešte stále podporujú konzervatívni populisti z Tea Party.) Ako senátor za Floridu tvrdí, že ani v čase ekonomickej krízy dane netreba zvyšovať, lebo to oberá ľudí o prácu. Voliči mu veria, pretože hoci je to politik, v mnohom žije ako oni – má manželku, štyri deti a nepochádza z privilegovaných vrstiev.
Hoci je v mnohých otázkach populista, nepodporil demokraticko-republikánsky recept na záchranu pred tzv. daňovým útesom. Odmieta totiž rastúce daňové zaťaženie pre strednú triedu. V reakcii na prezidentovu Správu o stave Únie zdôraznil, že rast daní ožobračuje jednoduchých ľudí, pracujúcich aj dôchodcov, medzi ktorými na Floride vyrástol. Títo občania prichádzajú o sociálne benefity, o zvyšovanie platov, pričom prezidentove opatrenia neraz priamo spôsobujú zánik pracovných miest.
V jednej otázke sa Rubio s hlavnou líniou republikánov nezhodne. Je za to, aby ilegálni prisťahovalci dostali americké občianstvo – samozrejme, ak splnia isté podmienky. Republikánska strana však nevyhnutne potrebuje hlasy hispánskej komunity a celkovo „etnickejší imidž“. Rubiov autentický postoj k imigrácii jej v tom môže pomôcť. O dva roky, keď sa budú konať ďalšie prezidentské voľby, možno dostane vtedy 44-ročný Marco Rubio ďalšiu veľkú životnú príležitosť.
Floridský senátor kubánskeho pôvodu Marco Rubio je pre amerických republikánov momentálne určite sľubným politikom. To, preto, lebo americkí republikáni utrpeli v prezidentských voľbách viac ako len porážku – dostali politickú melanchóliu. Už nikdy, nariekajú, nebude v Bielom dome republikán. Etnické zloženie voličov to vraj jasne predurčuje. Marco Rubio im však hovorí, že všetko ešte nie je stratené. Len to chce aj prelomenie tabu v niektorých oblastiach.
.nezdedil peniaze, ale príležitosť
Marco Rubio, narodený v roku 1971 na Floride, pochádza z rodiny Kubáncov, ktorí emigrovali do Spojených štátov amerických koncom päťdesiatych rokov, za Battistovej vlády. Rubio donedávna nevítal debaty na tému, či boli jeho rodičia ekonomickí, alebo politickí emigranti. Potreboval totiž aj sympatie Kubáncov, ktorí ušli pred Castrom a Battistovu éru vnímajú pozitívne. V prejave, ktorý predniesol za republikánov ako reakciu na Správu o stave Únie, o tom povedal: „Moji rodičia sem emigrovali za príležitosťou zlepšiť si život a poskytnúť ešte lepší život svojim deťom. Vypracovali sa do strednej vrstvy, môj otec pracoval ako barman, moja mama ako pokladníčka a chyžná. Nezdedil som po nich žiadne peniaze. Ale zdedil som niečo lepšie – príležitosť dosiahnuť svoje sny.“
Do USA prišiel aj Rubiov starý otec – prekročil hranicu v roku 1962. Nemal vízum a sudca nariadil jeho deportáciu, napokon mu však imigračný úrad udelil výnimku. V roku 1966 požiadal o americké občianstvo, ktoré v roku 1975 aj dostal. Dá sa predpokladať, že od roku 1962 do roku 1966 bol tento muž na americkej pôde ilegálne. Z právneho hľadiska je to premlčaná minulosť. Z politického hľadiska tento fakt ovplyvnil Rubiove názory na udeľovanie občianstva ilegálnym prisťahovalcom.
Rubio absolvoval aj strednú a vysokú školu s vedomím, že má príležitosť rozvinúť svoje nadanie a musí ju využiť. Rodina nebola majetná, takže univerzitné štúdium si čiastočne platil športovým štipendiom, čiastočne študentskými pôžičkami. Tento dlh vo výške 100-tisíc dolárov splatil až v roku 2012. Vybral si kariéru právnika, počas štúdia práva však robil stážistu kongresmanke Ielane Rosovej-Lehtinenovej, tiež dcére kubánskych emigrantov. Politika ho už nepustila.
Ako 28-ročného ho zvolili do floridského zákonodarného zboru. K jeho politickej agende od začiatku patrilo znižovanie daní. Presadzoval zmenu floridského daňového systému. Chodil medzi občanov a pýtal sa ich, čo by Floride prospelo. Výsledky rozhovorov s Floriďanmi zhrnul v knihe 1000 nápadov pre Floridu. Mal v sebe populistickú strunku, ktorá politika dokáže odraziť ďaleko, ale neraz býva aj jeho nešťastím. Mal však aj istú principiálnosť.
.principiálny populista
Tú lepšie vidieť dnes, keď viacerí z republikánov menia názory na hospodárenie štátu. Tam, kde predtým brojili za znižovanie štátneho dlhu, zrazu hlasujú za etatistické iniciatívy demokratov. Rubio, dnes už nie člen floridského, ale celoamerického zákonodarného zboru, zostal fiškálnym konzervatívcom. (Aj preto ho ešte stále podporujú konzervatívni populisti z Tea Party.) Ako senátor za Floridu tvrdí, že ani v čase ekonomickej krízy dane netreba zvyšovať, lebo to oberá ľudí o prácu. Voliči mu veria, pretože hoci je to politik, v mnohom žije ako oni – má manželku, štyri deti a nepochádza z privilegovaných vrstiev.
Hoci je v mnohých otázkach populista, nepodporil demokraticko-republikánsky recept na záchranu pred tzv. daňovým útesom. Odmieta totiž rastúce daňové zaťaženie pre strednú triedu. V reakcii na prezidentovu Správu o stave Únie zdôraznil, že rast daní ožobračuje jednoduchých ľudí, pracujúcich aj dôchodcov, medzi ktorými na Floride vyrástol. Títo občania prichádzajú o sociálne benefity, o zvyšovanie platov, pričom prezidentove opatrenia neraz priamo spôsobujú zánik pracovných miest.
V jednej otázke sa Rubio s hlavnou líniou republikánov nezhodne. Je za to, aby ilegálni prisťahovalci dostali americké občianstvo – samozrejme, ak splnia isté podmienky. Republikánska strana však nevyhnutne potrebuje hlasy hispánskej komunity a celkovo „etnickejší imidž“. Rubiov autentický postoj k imigrácii jej v tom môže pomôcť. O dva roky, keď sa budú konať ďalšie prezidentské voľby, možno dostane vtedy 44-ročný Marco Rubio ďalšiu veľkú životnú príležitosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.