Eldara Ásthórssona, manažéra festivalu Iceland Airwaves, pozná asi každý obyvateľ Reykjavíku. Jeho fotky sme našli v denníkoch, v hudobnom mesačníku aj v módnom časopise. Stretli sme sa v kaviarni Hressó v posledný deň festivalu.
Napriek tomu, že ho už pri vedľajšom stole čakal manažér jedného z účinkujúcich a cestou k nášmu stolu ho zastavilo niekoľko ďalších ľudí, pôvodne dohodnutých 10 minút sa pretiahlo na príjemný polhodinový rozhovor.
.aká je história Iceland Airwaves?
Festival sa konal prvýkrát v roku 1999. Pôvodným cieľom bolo predstaviť islandské kapely zahraničným novinárom a ľuďom z hudobného priemyslu na ich „domácom ihrisku“. Chceli sme, aby ich videli hrať pre svojich ľudí, v kluboch a v sálach, kde sa cítia dobre.
čo sa za deväť rokov zmenilo?
Hlavne to, že dnes už nepredstavujeme len islandské kapely, ale aj kapely z USA, Anglicka, Francúzska či Škandinávie. Stali sme sa v pravom zmysle slova medzinárodným festivalom. Paradoxom je, že novinári z New Yorku a Londýna sem prichádzajú aj preto, aby videli nové kapely z Ameriky či z Anglicka.
.od začiatku sa festival konal v kluboch a v malých sálach?
Je to dosť zvláštny príbeh. Prvý ročník bol „one night show“ vo veľkom hangáre reykjavíckeho letiska. Ďalší rok sa už hralo aj v kluboch, pričom hlavný koncert bol vo veľkej športovej hale. To isté sme chceli urobiť v októbri 2001, ale pár týždňov pred festivalom prišlo k útoku na Dvojičky v New Yorku. Mnoho amerických a anglických hostí v dôsledku toho zrušilo svoju účasť – ľudia sa jednoducho báli lietať. No a my sme mali zrazu veľký problém – nedokázali by sme naplniť športovú halu. Mali sme dve možnosti: buď festival jednoducho zrušíme, alebo skúsime urobiť niečo tvorivé. A to sme aj urobili. Zavolali sme niekoľko menej známych zahraničných kapiel a tie spolu s islandskými hudobníkmi hrali v kluboch, puboch a kostoloch. Takto sme nechtiac objavili správnu formu nášho festivalu.
.nechceli ste sa ďalší rok vrátiť do športovej haly?
Nie. Už sme sa sústredili na centrum mesta a jeho kluby.
.to je dosť originálny prístup...
Aj my si to myslíme. Nevoláme tie najväčšie kapely – hoci tu hrali napríklad The Hives, Kaiser Chiefs alebo Bloc Party, no najväčšia sála, kde sa festival koná, má kapacitu 1 000 ľudí. Snažili sme sa vytvoriť zvláštnu atmosféru, ktorej súčasťou je aj to, že človek môže chodiť z klubu do klubu a v malom centre Reykjavíku uvidí veľa rôznej hudby.
.v Reykjavíku môže človek vidieť kapely hrajúce v obchodoch a kaviarňach, pričom niektoré z nich sú skutočne miniatúrne. Je to pre miestnu hudobnú scénu typické?
Je to dosť bežné. Islandské kapely to robia často. Počas Airwaves však na týchto miestach hrávajú aj zahraničné, často dosť známe kapely – a to je skutočne unikátne.
.ako dokážete taký festival zaplatiť?
Od začiatku bola veľmi dôležitým sponzorom festivalu spoločnosť Icelandair, od roku 2001 aj mesto Reykjavík. Ale každý ročník je finančne napätý. Stále je to boj. Festival robí pár ľudí, pričom každý z nás robí všetko. Robíme to, ako najlepšie vieme, ale viac peňazí by nám pomohlo.
.napriek tomu neuvažujete o hviezdach v športovej hale?
Chceme udržať atmosféru malého festivalu. Nechceme predávať viac lístkov, hoci v posledných rokoch je festival vypredaný. No my sme tvrdohlaví a nechceme ho zväčšiť.
.ako je možné, že na malom Islande je toľko zaujímavej hudby?
Asi sa to začalo s punkovou vlnou, ktorá tu prebehla začiatkom osemdesiatych rokov a mala obrovský dopad na miestnu hudobnú scénu. V tom spočíval punkový duch: jednoducho si rob svoju vec, venuj sa tomu, čo ťa zaujíma a príliš o tom nerozmýšľaj. Veľkú úlohu zohrala aj Björk a po nej kapely ako Sigur Rós či GusGus. Dokázali, že ich hudba môže zaujať aj ľudí v Európe, USA či Japonsku. Ale kde sa to všetko berie, veru neviem (smiech).
Napriek tomu, že ho už pri vedľajšom stole čakal manažér jedného z účinkujúcich a cestou k nášmu stolu ho zastavilo niekoľko ďalších ľudí, pôvodne dohodnutých 10 minút sa pretiahlo na príjemný polhodinový rozhovor.
.aká je história Iceland Airwaves?
Festival sa konal prvýkrát v roku 1999. Pôvodným cieľom bolo predstaviť islandské kapely zahraničným novinárom a ľuďom z hudobného priemyslu na ich „domácom ihrisku“. Chceli sme, aby ich videli hrať pre svojich ľudí, v kluboch a v sálach, kde sa cítia dobre.
čo sa za deväť rokov zmenilo?
Hlavne to, že dnes už nepredstavujeme len islandské kapely, ale aj kapely z USA, Anglicka, Francúzska či Škandinávie. Stali sme sa v pravom zmysle slova medzinárodným festivalom. Paradoxom je, že novinári z New Yorku a Londýna sem prichádzajú aj preto, aby videli nové kapely z Ameriky či z Anglicka.
.od začiatku sa festival konal v kluboch a v malých sálach?
Je to dosť zvláštny príbeh. Prvý ročník bol „one night show“ vo veľkom hangáre reykjavíckeho letiska. Ďalší rok sa už hralo aj v kluboch, pričom hlavný koncert bol vo veľkej športovej hale. To isté sme chceli urobiť v októbri 2001, ale pár týždňov pred festivalom prišlo k útoku na Dvojičky v New Yorku. Mnoho amerických a anglických hostí v dôsledku toho zrušilo svoju účasť – ľudia sa jednoducho báli lietať. No a my sme mali zrazu veľký problém – nedokázali by sme naplniť športovú halu. Mali sme dve možnosti: buď festival jednoducho zrušíme, alebo skúsime urobiť niečo tvorivé. A to sme aj urobili. Zavolali sme niekoľko menej známych zahraničných kapiel a tie spolu s islandskými hudobníkmi hrali v kluboch, puboch a kostoloch. Takto sme nechtiac objavili správnu formu nášho festivalu.
.nechceli ste sa ďalší rok vrátiť do športovej haly?
Nie. Už sme sa sústredili na centrum mesta a jeho kluby.
.to je dosť originálny prístup...
Aj my si to myslíme. Nevoláme tie najväčšie kapely – hoci tu hrali napríklad The Hives, Kaiser Chiefs alebo Bloc Party, no najväčšia sála, kde sa festival koná, má kapacitu 1 000 ľudí. Snažili sme sa vytvoriť zvláštnu atmosféru, ktorej súčasťou je aj to, že človek môže chodiť z klubu do klubu a v malom centre Reykjavíku uvidí veľa rôznej hudby.
.v Reykjavíku môže človek vidieť kapely hrajúce v obchodoch a kaviarňach, pričom niektoré z nich sú skutočne miniatúrne. Je to pre miestnu hudobnú scénu typické?
Je to dosť bežné. Islandské kapely to robia často. Počas Airwaves však na týchto miestach hrávajú aj zahraničné, často dosť známe kapely – a to je skutočne unikátne.
.ako dokážete taký festival zaplatiť?
Od začiatku bola veľmi dôležitým sponzorom festivalu spoločnosť Icelandair, od roku 2001 aj mesto Reykjavík. Ale každý ročník je finančne napätý. Stále je to boj. Festival robí pár ľudí, pričom každý z nás robí všetko. Robíme to, ako najlepšie vieme, ale viac peňazí by nám pomohlo.
.napriek tomu neuvažujete o hviezdach v športovej hale?
Chceme udržať atmosféru malého festivalu. Nechceme predávať viac lístkov, hoci v posledných rokoch je festival vypredaný. No my sme tvrdohlaví a nechceme ho zväčšiť.
.ako je možné, že na malom Islande je toľko zaujímavej hudby?
Asi sa to začalo s punkovou vlnou, ktorá tu prebehla začiatkom osemdesiatych rokov a mala obrovský dopad na miestnu hudobnú scénu. V tom spočíval punkový duch: jednoducho si rob svoju vec, venuj sa tomu, čo ťa zaujíma a príliš o tom nerozmýšľaj. Veľkú úlohu zohrala aj Björk a po nej kapely ako Sigur Rós či GusGus. Dokázali, že ich hudba môže zaujať aj ľudí v Európe, USA či Japonsku. Ale kde sa to všetko berie, veru neviem (smiech).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.