Futbalový Boh priviedol vo štvrtok 14. februára Chelsea na pražskú Spartu. Chelsea, ktoré vlani zvíťazilo v Lige majstrov, nedokázalo postúpiť zo skupiny tejto najprestížnejšej klubovej súťaži sveta, a tak sa prepadlo do Európskej ligy, akéhosi turnaja útechy. Pre Spartu však bola aj Európska liga úspech.
Po tomto vyžrebovaní snov mi od Jakuba prišla esemeska: „Dám čokoľvek.“ Myslel za lístok. Od svadby mám však synov dvoch a rovnako ako šestnásťročný Jakub je futbalovým fanatikom aj dvanásťročný David. Keď zverejnila Sparta ceny lístkov, najlacnejšie stáli tisícku. Lenže, ako ich, milý dvadsaťtisícový štadión, kúpiť? David sa hneď prihlásil do „klubu priateľov Sparty“, lenže na nich mal prísť rad až po týždni predaja. Až po majiteľoch klubovej karty s mnohotisícovým ročným členstvom. Našťastie tu však bol ešte osemdesiattriročný prastrýko Jiří, ktorý tú kartu mal a od jesene mal aj kardiostimulátor, tak mi ju veľkoryso zapožičal.
Kúpiť sa na ňu dali dva lístky. Na konci nekonečného radu. Keď som sa večer, desať minút pred koncom pracovného času, dostal na rad, boli už lístky len od dvoch tisícok vyššie. Žene som to nepovedal a dva som kúpil. To ešte nebol koniec, Jakub stratil občiansky preukaz, takže si kvôli lístku musel vybaviť nový, kvôli zápasu sme sa uprostred jarných prázdnin vrátili z hôr, hralo sa na Valentína, takže to Jakub musel skombinovať s prianím svojej láske. A tak šiel na poslednú chvíľu, ale David chcel ísť skôr, preto som ho musel odprevadiť až k turniketom.
To všetko pre približne tridsať sekúnd, počas ktorých dal striedajúci brazílsky útočník Oskar jediný a úžasný gól. Do siete Sparty. Takže zas niekedy nabudúce. Pri úrovni nášho stredoeurópskeho futbalu tak o desať, pätnásť rokov. Ale to už si moji chlapci budú tie lístky zháňať sami. Alebo ich možno kupovať svojim deťom.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Po tomto vyžrebovaní snov mi od Jakuba prišla esemeska: „Dám čokoľvek.“ Myslel za lístok. Od svadby mám však synov dvoch a rovnako ako šestnásťročný Jakub je futbalovým fanatikom aj dvanásťročný David. Keď zverejnila Sparta ceny lístkov, najlacnejšie stáli tisícku. Lenže, ako ich, milý dvadsaťtisícový štadión, kúpiť? David sa hneď prihlásil do „klubu priateľov Sparty“, lenže na nich mal prísť rad až po týždni predaja. Až po majiteľoch klubovej karty s mnohotisícovým ročným členstvom. Našťastie tu však bol ešte osemdesiattriročný prastrýko Jiří, ktorý tú kartu mal a od jesene mal aj kardiostimulátor, tak mi ju veľkoryso zapožičal.
Kúpiť sa na ňu dali dva lístky. Na konci nekonečného radu. Keď som sa večer, desať minút pred koncom pracovného času, dostal na rad, boli už lístky len od dvoch tisícok vyššie. Žene som to nepovedal a dva som kúpil. To ešte nebol koniec, Jakub stratil občiansky preukaz, takže si kvôli lístku musel vybaviť nový, kvôli zápasu sme sa uprostred jarných prázdnin vrátili z hôr, hralo sa na Valentína, takže to Jakub musel skombinovať s prianím svojej láske. A tak šiel na poslednú chvíľu, ale David chcel ísť skôr, preto som ho musel odprevadiť až k turniketom.
To všetko pre približne tridsať sekúnd, počas ktorých dal striedajúci brazílsky útočník Oskar jediný a úžasný gól. Do siete Sparty. Takže zas niekedy nabudúce. Pri úrovni nášho stredoeurópskeho futbalu tak o desať, pätnásť rokov. Ale to už si moji chlapci budú tie lístky zháňať sami. Alebo ich možno kupovať svojim deťom.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.