.aký je duševný svet ľudí, ktorí nevidia ani nepočujú?
Nadviazanie komunikácie u nich funguje tak, že k slovu prichádzajú náhradné zmysly – hmat, čuch, chuť. Nahradia tie dva hlavné, ktoré im chýbajú. Hovoríme, že musíme ísť „na vankúšiky“. Keď som bol v tejto škole so študentmi z katedry špeciálnej pedagogiky z Prešova prvýkrát, tak tu bolo jedno dievča, ktoré za mnou prišlo a ako prvé ma ohmatalo a ovoňalo. Pred všetkými mi prešla prstami po tvári. Tak zisťovala, či si ma obľúbi, alebo nie.
.môžu žiť absolventi vašej školy samostatne?
To určite nie, sú odkázaní na celoživotnú starostlivosť pod odborným vedením. V Zdobe pri Košiciach vznikol pred pár rokmi Domov sociálnych služieb pre dospelých hluchoslepých. Takisto ako naša škola je to jediné zariadenie svojho druhu na Slovensku. Tam išli naši prví absolventi.
.kým neboli tieto zariadenia, aký bol osud týchto ľudí?
Smutný. Obvykle boli bez vzdelávania v uzavretých priestoroch u rodičov alebo u príbuzných, ktorí to vnímali ako traumu a nevedeli ani, čo majú robiť. Hluchoslepotu obvykle sprevádza aj mentálne postihnutie.
.vedelo sa predtým, koľko je u nás detí a vôbec ľudí s týmto postihnutím?
Práveže nie. Až so vstupom do EÚ začalo platiť, že každé dieťa musí byť vzdelávané.
.ako získala vaša škola v roku 1992 prvé deti?
Pri nábore nám v prvom rade poslúžili informácie z ministerstva školstva. A evanjelická diakonia musela robiť prieskum, koľko a kde je takých detí. Verejnosť sa o existencii našej školy postupne dozvedela cez médiá. V priemere máme 12 absolventov za rok.
.všetky tieto deti sú postihnuté od narodenia?
Všetky nie, no väčšina. U niektorých nastali do tretieho roku života zápalové procesy, vinou ktorých prišli o zrak a sluch. Najčastejší prípad je, že dieťa čiastočne vidí aj počuje. Mali sme iba tri prípady úplnej straty zraku a sluchu.
.stačíte kapacitne pre celé Slovensko, alebo musíte deti aj odmietať?
Kedysi sme evidovali záujem nad naše možnosti, no zákon o integrácii to zásadne zmenil. Dnes môže dieťa v akomkoľvek pásme postihnutia integrovať ľubovoľná špeciálna škola s licenciou, ak na to vytvorí podmienky, preto školy bojujú o takýchto žiakov.
.hovoríte, že bojujú?
Školy dnes bojujú o existenciu. Normatív na bežné dieťa je asi päťkrát nižší ako na takto postihnuté dieťa. A potom, v prípade týchto detí sa znižuje celkový počet detí v triede v pomere jeden ku štyrom. Pretože hovoríme o deťoch so špeciálnymi pedagogickými potrebami. Vládne trhový mechanizmus a riaditelia ich, žiaľ, začali vo veľkom integrovať – bez vypracovaných plánov, bez metodických pomôcok či dokonca bez špeciálnych pedagógov. Vrátili sme sa tak do 50. rokov, my starší si pamätáme, že „hlupák“ sedel v poslednej lavici a nikto si ho nevšímal...
.čo je najťažšie, aby táto škola fungovala?
Nedostatok financií. Tento rok máme 22 detí a 27 pracovníkov. Keby neboli cirkevné dary, charita a dvojpercentná asignácia, tak táto škola iba z normatívu neprežije.
.rodičia alebo opatrovatelia neplatia nič?
Platia iba symbolické sumy určené Biskupským úradom Prešov ako zriaďovateľom.
.nachádzate sa na odľahlom mieste, ako často chodia za deťmi ich rodičia?
Návštevnosť je veľmi slabá, kontakt s rodičmi máme skôr cez telefón alebo cez e-maily. No deti odchádzajú domov na Vianoce a na letné prázdniny.
Nadviazanie komunikácie u nich funguje tak, že k slovu prichádzajú náhradné zmysly – hmat, čuch, chuť. Nahradia tie dva hlavné, ktoré im chýbajú. Hovoríme, že musíme ísť „na vankúšiky“. Keď som bol v tejto škole so študentmi z katedry špeciálnej pedagogiky z Prešova prvýkrát, tak tu bolo jedno dievča, ktoré za mnou prišlo a ako prvé ma ohmatalo a ovoňalo. Pred všetkými mi prešla prstami po tvári. Tak zisťovala, či si ma obľúbi, alebo nie.
.môžu žiť absolventi vašej školy samostatne?
To určite nie, sú odkázaní na celoživotnú starostlivosť pod odborným vedením. V Zdobe pri Košiciach vznikol pred pár rokmi Domov sociálnych služieb pre dospelých hluchoslepých. Takisto ako naša škola je to jediné zariadenie svojho druhu na Slovensku. Tam išli naši prví absolventi.
.kým neboli tieto zariadenia, aký bol osud týchto ľudí?
Smutný. Obvykle boli bez vzdelávania v uzavretých priestoroch u rodičov alebo u príbuzných, ktorí to vnímali ako traumu a nevedeli ani, čo majú robiť. Hluchoslepotu obvykle sprevádza aj mentálne postihnutie.
.vedelo sa predtým, koľko je u nás detí a vôbec ľudí s týmto postihnutím?
Práveže nie. Až so vstupom do EÚ začalo platiť, že každé dieťa musí byť vzdelávané.
.ako získala vaša škola v roku 1992 prvé deti?
Pri nábore nám v prvom rade poslúžili informácie z ministerstva školstva. A evanjelická diakonia musela robiť prieskum, koľko a kde je takých detí. Verejnosť sa o existencii našej školy postupne dozvedela cez médiá. V priemere máme 12 absolventov za rok.
.všetky tieto deti sú postihnuté od narodenia?
Všetky nie, no väčšina. U niektorých nastali do tretieho roku života zápalové procesy, vinou ktorých prišli o zrak a sluch. Najčastejší prípad je, že dieťa čiastočne vidí aj počuje. Mali sme iba tri prípady úplnej straty zraku a sluchu.
.stačíte kapacitne pre celé Slovensko, alebo musíte deti aj odmietať?
Kedysi sme evidovali záujem nad naše možnosti, no zákon o integrácii to zásadne zmenil. Dnes môže dieťa v akomkoľvek pásme postihnutia integrovať ľubovoľná špeciálna škola s licenciou, ak na to vytvorí podmienky, preto školy bojujú o takýchto žiakov.
.hovoríte, že bojujú?
Školy dnes bojujú o existenciu. Normatív na bežné dieťa je asi päťkrát nižší ako na takto postihnuté dieťa. A potom, v prípade týchto detí sa znižuje celkový počet detí v triede v pomere jeden ku štyrom. Pretože hovoríme o deťoch so špeciálnymi pedagogickými potrebami. Vládne trhový mechanizmus a riaditelia ich, žiaľ, začali vo veľkom integrovať – bez vypracovaných plánov, bez metodických pomôcok či dokonca bez špeciálnych pedagógov. Vrátili sme sa tak do 50. rokov, my starší si pamätáme, že „hlupák“ sedel v poslednej lavici a nikto si ho nevšímal...
.čo je najťažšie, aby táto škola fungovala?
Nedostatok financií. Tento rok máme 22 detí a 27 pracovníkov. Keby neboli cirkevné dary, charita a dvojpercentná asignácia, tak táto škola iba z normatívu neprežije.
.rodičia alebo opatrovatelia neplatia nič?
Platia iba symbolické sumy určené Biskupským úradom Prešov ako zriaďovateľom.
.nachádzate sa na odľahlom mieste, ako často chodia za deťmi ich rodičia?
Návštevnosť je veľmi slabá, kontakt s rodičmi máme skôr cez telefón alebo cez e-maily. No deti odchádzajú domov na Vianoce a na letné prázdniny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.