Jenny Andersonová je reportérka denníka New York Times, špecializujúca sa na finančné trhy. Paula Szuchmanová zase roky pôsobila ako editorka v denníku Wall Street Journal. Pred pár rokmi sa obe sympatické novinárky rozhodli, že si v kríze trochu privyrobia. Napísali knihu, v ktorej spojili svoj profesionálny záujem o ekonómiu s vlastnými manželskými skúsenosťami. A tak trochu zrejme aj dúfali, že sa zvezú na vlne populárnych kníh o ekonómii, ktorú ešte v roku 2005 spustili Steven Levitt a Stephen Dubner so svojím bestsellerom Freakonomics. Výsledkom úsilia Andersonovej a Szuchmanovej je Vzťahonómia, kniha s množstvom návrhov a postrehov, ako využiť rôzne koncepty ekonomickej teórie na skvalitnenie manželského spolužitia.
.deľba práce
Prirodzene, čitateľ si v prvom momente môže položiť otázku, či by aspoň manželstvo a rodina nemali byť uchránené pred všeobecnou snahou vypočítavo ekonomizovať každú oblasť ľudského života. No tak utilitárne prvoplánové zase autorky nie sú a ich cieľom nie je zabiť romantickú lásku, ale práve naopak, posilniť ju. Navyše, manželstvo a rodina mali vždy aj ekonomický rozmer. Veď samotný pojem „ekonómia“ v pôvodnom gréckom zmysle slova znamenal riadenie domácnosti či hospodárenie na rodinnom gazdovstve. Základnou otázkou, ktorú ekonómia rieši, je ako efektívne rozdeľovať obmedzené vzácne zdroje na rôzne protichodné ciele. A jedným z najdôležitejších problémov, ktorému čelia manželia, je to, ako rozdeľovať obmedzené zdroje času, energie, peňazí či libida tak, aby ich partnerské spolužitie prekvitalo. V konečnom dôsledku je vzťahonómia o využívaní ekonómie na minimalizáciu konfliktov a maximalizáciu spokojnosti oboch partnerov.
Predstavte si trebárs manželský pár, ktorý si domáce práce podelil striktne spravodlivo, pol na pol. Autorky Andersonová a Szuchmanová jeden taký vo svojej knihe opisujú. Problém bol, že v praxi to umocnilo konflikty, pretože obaja manželia sa navzájom strážili a na jemných váhach vážili, či naozaj ten druhý vykonáva presne polovicu vynášanie smetí, umývanie riadu či prechádzky so psom. Navyše, rôzne činnosti každého z partnerov bavili rôzne. Kým jeden môže prechádzky so psom nenávidieť, pre druhého môže ísť o vítanú meditáciu. Zaujímavú perspektívu do tohto problému vnášajú podľa autoriek koncepty deľby práce a komparatívnej výhody, s ktorými kedysi prišli ekonómovia Adam Smith a David Ricardo. Manželia by mali nájsť, ktorá domáca povinnosť im je menej nepríjemná a tiež ktorú zvládnu najrýchlejšie. Keď si partneri prácu podelili takto, týždenne ušetrili dve hodiny, ktoré mohli následne stráviť spoločne.
Samozrejme, rozdelenie komparatívnych výhod medzi manželmi nemusí byť statické. Ide o to, starého psa naučiť novým kúskom. Napríklad muž, ktorého nebaví, že sústavne musí kosiť trávnik pred domom, môže manželku naučiť používať kosačku. Naopak, žena môže svojho manžela nadchnúť pre varenie tak, že túto povinnosť občas preberie sám.
.averzia voči strate
Pomoc s domácimi prácami je podľa amerického prieskumu, citovaného v knihe, tretím najdôležitejším faktorom, ktorý udržiava manželstvo funkčné, hneď po vernosti a vzájomnom sexuálnom naplnení. Podľa iného prieskumu sú domáce práce tiež druhým najčastejším dôvodom manželských hádok, hneď po peniazoch. A samozrejme, väčšinou skončia na pleciach ženy, v duchu hesla: „Ak to nespravím ja, neurobí to nikto.“
Ak aj existuje reciprocita v domácich prácach medzi manželmi, spravidla ju narušia deti – zvlášť ak s nimi manželka zostáva doma. Má sa za to, že muž pracuje vonku a zarába peniaze, kým žena zostáva v domácnosti a stará sa o deti. Problémom je, ak manželka má pocit, že jej domáca práca zostáva nedocenená. Autorky spomínajú pár, u ktorého to takto fungovalo, až sa manželia rozhodli aplikovať na tento problém takzvané Paretovo optimum. Ide o taký stav, keď už nikto nemôže dosiahnuť lepšie postavenie bez toho, aby sa, naopak, postavenie niekoho iného nezhoršilo. V praxi to znamenalo, že manžel musel jeden deň v týždni prísť z práce skôr a dohliadnuť na deti, kým manželka získala vďaka tomu voľný večer na stretnutie s kamarátkami.
Autorky si pre potreby tejto knihy dali vypracovať aj vlastný prieskum. Vyplynuli z neho zaujímavé výsledky napríklad pokiaľ ide o manželské hádky. Až 71 percent respondentov priznalo pocit, že počas hádok s partnerom ide o prehratú bitku; 53 percent sa háda ďalej, aj keď si uvedomujú, že sa už opakujú ako pokazená platňa; 34 percent pokračuje vo výmene názorov, aj keď si už prvotnú príčinu hádky nepamätajú; a rovnaké percento sa háda, aj keď vie, že pravdu nemá.
Andersonová a Szuchmanová nezmyselné manželské hádky pripisujú takzvanej averzii k strate. Ide o koncept z oblasti behaviorálnej ekonómie, ktorá skúma psychologické pohnútky našich ekonomických rozhodnutí. Averzia k strate znamená, že prehry nenávidíme viac, než milujeme zisky a víťazstvá. Inak povedané, človek by musel vyhrať dvesto eur, aby vymazal negatívne pocity z prehry sto eur. V manželstve sa ľudia často hádajú, aj keď vedia, že nezvíťazia. Prosto preto, že len odmietajú prehrať a stratiť tvár. Riešenie autoriek? Ráno múdrejšie večera! V knihe uvádzajú príklad ženy, ktorá sa rozhodla zaviesť pravidlo 24 hodín. Teda vždy, keď sa na manžela pre nejakú maličkosť nahnevala a dostala chuť mu vynadať, nepovedala nič celý nasledujúci deň. Väčšinou za ten čas emócie vyprchali a manžel sa občas zbadal, aj keď nič nepovedala – a možno práve preto.
.efekt držby
S averziou k strate súvisí aj ďalší fenomén: efekt držby. Ide o tendenciu ľudí prisudzovať vlastným veciam nerozumne vysokú hodnotu oproti podobným veciam, ktoré nám nepatria. Napríklad sa nám môže zdať, že náš byt má hodnotu 100-tisíc eur, aj keď sa čudujeme susede, že za ten svoj, navlas rovnaký, pýta „až“ 80-tisíc. Paula Szuchmanová sa priznáva, že efekt držby sa v jej živote prejavuje nostalgickým lipnutím na starých rárohách. Kvôli otrasnému kreslu, ktoré ona milovala, kým jej manžel ho nenávidel, sa takmer rok hádali. Prosto nechcela prísť o milovaný kus bytového zariadenia. Napokon sa s ním dokázala vnútorne rozlúčiť tak, že si položila otázku: „Prichádzaš o kreslo alebo získavaš pokojnú domácnosť? Vzdávaš sa niečoho starého alebo získavaš možnosť kúpiť si nejaký nový a možno ešte lepší kus zariadenia?“ Riešenie averzie k strate je preformulovať zdanlivú stratu na obchodnú výmenu: Nevymieňam to, čoho sa vzdávam, náhodou za niečo nové, čo potenciálne získavam a má pre mňa vyššiu hodnotu?
Extrémnou formou averzie k strate v manželstve je bolestivé zvykanie si na situáciu, keď medzi partnermi pomaly opadá počiatočná bláznivá zaľúbenosť. Respektíve bolestivé prispôsobovanie sa akejkoľvek novej kvalite vzťahu. Manželia sa niekedy snažia krvopotne udržiavať status quo a akúkoľvek zmenu chápu zároveň ako stratu, prehru či zmenu k horšiemu. Alebo unikajú do mimomanželských afér, dúfajúc, že v náručiach milencov opäť prežijú zašlú mladosť. Prípadne sa rozvedú, aby si celý cyklus zopakovali. Autorky namiesto toho radia neupínať sa na minulosť, ktorá už nie je a radšej prijať novú kvalitu vzťahu. Na každom štádiu manželstva je niečo pekné a možno skúmať jeho možnosti na tvorivé vzájomné prežívanie.
.sex náš každodenný
Samozrejme, autorky neobchádzajú ani tému sexu v manželstve. Aj keď tu sa s ekonomickými analógiami púšťajú na veľmi tenký ľad. Z ich vlastného prieskumu zistili, že ľudia sa milujú menej, než by chceli. Ako dôvody udávajú únavu, absenciu nálady a momentálne hádky s partnerom. Ľudia majú zároveň tendenciu klebetiť a zaujímať sa o sexuálny život iných ľudí, ktorého kvalitu pre zmenu preceňujú. Andersonová a Szuchmanová pivné reči medzi kamarátmi (prípadne vínové reči medzi kamarátkami) považujú za ekvivalent „šumu na trhu“. Väčšina z vymenených informácií sa aj tak nezakladá na pravde.
No obojstranné sexuálne naplnenie je pre spokojné manželstvo nepochybne dôležité. Čo teda odporúčajú autorky? V prvom rade transparentnosť. Páry by sa mali rozprávať o tom, čo sa im páči a čo nie, inak riskujú, že nepatrné problémy sa vo vzťahu postupne nafúknu. Druhá vec sú návyky. Slovami jedného z dopytovaných manželov: „Musíme si zvyknúť spolu spávať namiesto toho, aby sme sa tu hodiny rozprávali o tom, prečo tak nerobíme.“ No a napokon „trhové signály“, ktoré by mali eliminovať „koordinačné zlyhania“. Inými slovami, páry by mali skúsiť vytvoriť si nejaké znamenia, ktoré nenútene signalizujú chuť na sex...
Manželstvo dáva partnerom istotu do zlého počasia. No medzi odvrátené stránky tejto istoty patrí možný morálny hazard. Ide o situáciu, keď človek podstupuje zbytočné riziká, lebo vie, že nebude niesť plné následky, ak to náhodou nevyjde. Podľa autoriek partneri niekedy majú na základe sobášneho listu pocit, že sa už nemusia vo vzťahu namáhať a pracovať na ňom. Prosto spohodlnejú. Jedným z riešení je nový regulačný rámec. Autorky spomínajú pár, ktorý si spolu sadol, obaja si spísali štyri požiadavky na toho druhého, s tým, že aspoň na dodržiavaní troch sa musia uzniesť. Ak jeden začne spoločné pravidlá porušovať, nebude sa nimi cítiť viazaný ani ten druhý.
.bublina v manželstve
Existuje v manželstve aj ekvivalent bubliny, po spľasnutí ktorej nasleduje kríza? Andersonová a Szuchmanová tvrdia, že áno. Bubliny v manželstve nastávajú, keď sa vzťah partnerom zdá priam dokonale idylický, a potom náhle nastane katastrofická udalosť, ktorá všetko zničí. Je jedno, či tá katastrofa má podobu straty zamestnania, nevery, choroby v rodine alebo niečoho iného. Kríza spravidla preverí súdržnosť zväzku. Jedna možnosť, ako na ňu zareagovať, sú „keynesiánske riešenia“ v podobe „verejných výdavkov“. Teda napríklad zaplatiť si párovú terapiu, večeru pri sviečkach, romantický víkend či novú kúpeľňu, ktorá poteší druhú polovičku. Alebo možno splodiť ďalšie dieťa v domnienke, že utuží vzťah.
Prípadne sa dá na krízu reagovať „kreatívnou deštrukciou“, o ktorej písal rakúsky ekonóm Joseph Schumpeter. Nie, nejde o zúrivé hádzanie tanierov o stenu, ako by toto slovné spojenie mohlo naznačovať. Keď je kríza, musia nerentabilné firmy prepúšťať alebo krachovať, aby sa ekonomika očistila a mohlo sa opätovne naštartovať jej fungovanie na zdravších základoch. V manželstve to znamená zložiť si ružové okuliare a prijať vzťah taký, aký je, s jeho kladmi i zápormi. Niekedy si to vyžaduje, aby obaja partneri zanechali staré návyky a od základov si vytvorili nové, udržateľnejšie... Schumpeterovi nepochybne treba načúvať. Kedysi si dal za cieľ stať sa najlepším ekonómom, najlepším jazdcom a najlepším milencom na svete. No ako neskôr skromne dodal, s koňmi to nebolo také jednoduché.
Paula Szuchmanová a Jenny Andersonová: Vzťahonómia (Láska, spolužitie a neumyté riady očami ekonómie), Premedia 2012.
.deľba práce
Prirodzene, čitateľ si v prvom momente môže položiť otázku, či by aspoň manželstvo a rodina nemali byť uchránené pred všeobecnou snahou vypočítavo ekonomizovať každú oblasť ľudského života. No tak utilitárne prvoplánové zase autorky nie sú a ich cieľom nie je zabiť romantickú lásku, ale práve naopak, posilniť ju. Navyše, manželstvo a rodina mali vždy aj ekonomický rozmer. Veď samotný pojem „ekonómia“ v pôvodnom gréckom zmysle slova znamenal riadenie domácnosti či hospodárenie na rodinnom gazdovstve. Základnou otázkou, ktorú ekonómia rieši, je ako efektívne rozdeľovať obmedzené vzácne zdroje na rôzne protichodné ciele. A jedným z najdôležitejších problémov, ktorému čelia manželia, je to, ako rozdeľovať obmedzené zdroje času, energie, peňazí či libida tak, aby ich partnerské spolužitie prekvitalo. V konečnom dôsledku je vzťahonómia o využívaní ekonómie na minimalizáciu konfliktov a maximalizáciu spokojnosti oboch partnerov.
Predstavte si trebárs manželský pár, ktorý si domáce práce podelil striktne spravodlivo, pol na pol. Autorky Andersonová a Szuchmanová jeden taký vo svojej knihe opisujú. Problém bol, že v praxi to umocnilo konflikty, pretože obaja manželia sa navzájom strážili a na jemných váhach vážili, či naozaj ten druhý vykonáva presne polovicu vynášanie smetí, umývanie riadu či prechádzky so psom. Navyše, rôzne činnosti každého z partnerov bavili rôzne. Kým jeden môže prechádzky so psom nenávidieť, pre druhého môže ísť o vítanú meditáciu. Zaujímavú perspektívu do tohto problému vnášajú podľa autoriek koncepty deľby práce a komparatívnej výhody, s ktorými kedysi prišli ekonómovia Adam Smith a David Ricardo. Manželia by mali nájsť, ktorá domáca povinnosť im je menej nepríjemná a tiež ktorú zvládnu najrýchlejšie. Keď si partneri prácu podelili takto, týždenne ušetrili dve hodiny, ktoré mohli následne stráviť spoločne.
Samozrejme, rozdelenie komparatívnych výhod medzi manželmi nemusí byť statické. Ide o to, starého psa naučiť novým kúskom. Napríklad muž, ktorého nebaví, že sústavne musí kosiť trávnik pred domom, môže manželku naučiť používať kosačku. Naopak, žena môže svojho manžela nadchnúť pre varenie tak, že túto povinnosť občas preberie sám.
.averzia voči strate
Pomoc s domácimi prácami je podľa amerického prieskumu, citovaného v knihe, tretím najdôležitejším faktorom, ktorý udržiava manželstvo funkčné, hneď po vernosti a vzájomnom sexuálnom naplnení. Podľa iného prieskumu sú domáce práce tiež druhým najčastejším dôvodom manželských hádok, hneď po peniazoch. A samozrejme, väčšinou skončia na pleciach ženy, v duchu hesla: „Ak to nespravím ja, neurobí to nikto.“
Ak aj existuje reciprocita v domácich prácach medzi manželmi, spravidla ju narušia deti – zvlášť ak s nimi manželka zostáva doma. Má sa za to, že muž pracuje vonku a zarába peniaze, kým žena zostáva v domácnosti a stará sa o deti. Problémom je, ak manželka má pocit, že jej domáca práca zostáva nedocenená. Autorky spomínajú pár, u ktorého to takto fungovalo, až sa manželia rozhodli aplikovať na tento problém takzvané Paretovo optimum. Ide o taký stav, keď už nikto nemôže dosiahnuť lepšie postavenie bez toho, aby sa, naopak, postavenie niekoho iného nezhoršilo. V praxi to znamenalo, že manžel musel jeden deň v týždni prísť z práce skôr a dohliadnuť na deti, kým manželka získala vďaka tomu voľný večer na stretnutie s kamarátkami.
Autorky si pre potreby tejto knihy dali vypracovať aj vlastný prieskum. Vyplynuli z neho zaujímavé výsledky napríklad pokiaľ ide o manželské hádky. Až 71 percent respondentov priznalo pocit, že počas hádok s partnerom ide o prehratú bitku; 53 percent sa háda ďalej, aj keď si uvedomujú, že sa už opakujú ako pokazená platňa; 34 percent pokračuje vo výmene názorov, aj keď si už prvotnú príčinu hádky nepamätajú; a rovnaké percento sa háda, aj keď vie, že pravdu nemá.
Andersonová a Szuchmanová nezmyselné manželské hádky pripisujú takzvanej averzii k strate. Ide o koncept z oblasti behaviorálnej ekonómie, ktorá skúma psychologické pohnútky našich ekonomických rozhodnutí. Averzia k strate znamená, že prehry nenávidíme viac, než milujeme zisky a víťazstvá. Inak povedané, človek by musel vyhrať dvesto eur, aby vymazal negatívne pocity z prehry sto eur. V manželstve sa ľudia často hádajú, aj keď vedia, že nezvíťazia. Prosto preto, že len odmietajú prehrať a stratiť tvár. Riešenie autoriek? Ráno múdrejšie večera! V knihe uvádzajú príklad ženy, ktorá sa rozhodla zaviesť pravidlo 24 hodín. Teda vždy, keď sa na manžela pre nejakú maličkosť nahnevala a dostala chuť mu vynadať, nepovedala nič celý nasledujúci deň. Väčšinou za ten čas emócie vyprchali a manžel sa občas zbadal, aj keď nič nepovedala – a možno práve preto.
.efekt držby
S averziou k strate súvisí aj ďalší fenomén: efekt držby. Ide o tendenciu ľudí prisudzovať vlastným veciam nerozumne vysokú hodnotu oproti podobným veciam, ktoré nám nepatria. Napríklad sa nám môže zdať, že náš byt má hodnotu 100-tisíc eur, aj keď sa čudujeme susede, že za ten svoj, navlas rovnaký, pýta „až“ 80-tisíc. Paula Szuchmanová sa priznáva, že efekt držby sa v jej živote prejavuje nostalgickým lipnutím na starých rárohách. Kvôli otrasnému kreslu, ktoré ona milovala, kým jej manžel ho nenávidel, sa takmer rok hádali. Prosto nechcela prísť o milovaný kus bytového zariadenia. Napokon sa s ním dokázala vnútorne rozlúčiť tak, že si položila otázku: „Prichádzaš o kreslo alebo získavaš pokojnú domácnosť? Vzdávaš sa niečoho starého alebo získavaš možnosť kúpiť si nejaký nový a možno ešte lepší kus zariadenia?“ Riešenie averzie k strate je preformulovať zdanlivú stratu na obchodnú výmenu: Nevymieňam to, čoho sa vzdávam, náhodou za niečo nové, čo potenciálne získavam a má pre mňa vyššiu hodnotu?
Extrémnou formou averzie k strate v manželstve je bolestivé zvykanie si na situáciu, keď medzi partnermi pomaly opadá počiatočná bláznivá zaľúbenosť. Respektíve bolestivé prispôsobovanie sa akejkoľvek novej kvalite vzťahu. Manželia sa niekedy snažia krvopotne udržiavať status quo a akúkoľvek zmenu chápu zároveň ako stratu, prehru či zmenu k horšiemu. Alebo unikajú do mimomanželských afér, dúfajúc, že v náručiach milencov opäť prežijú zašlú mladosť. Prípadne sa rozvedú, aby si celý cyklus zopakovali. Autorky namiesto toho radia neupínať sa na minulosť, ktorá už nie je a radšej prijať novú kvalitu vzťahu. Na každom štádiu manželstva je niečo pekné a možno skúmať jeho možnosti na tvorivé vzájomné prežívanie.
.sex náš každodenný
Samozrejme, autorky neobchádzajú ani tému sexu v manželstve. Aj keď tu sa s ekonomickými analógiami púšťajú na veľmi tenký ľad. Z ich vlastného prieskumu zistili, že ľudia sa milujú menej, než by chceli. Ako dôvody udávajú únavu, absenciu nálady a momentálne hádky s partnerom. Ľudia majú zároveň tendenciu klebetiť a zaujímať sa o sexuálny život iných ľudí, ktorého kvalitu pre zmenu preceňujú. Andersonová a Szuchmanová pivné reči medzi kamarátmi (prípadne vínové reči medzi kamarátkami) považujú za ekvivalent „šumu na trhu“. Väčšina z vymenených informácií sa aj tak nezakladá na pravde.
No obojstranné sexuálne naplnenie je pre spokojné manželstvo nepochybne dôležité. Čo teda odporúčajú autorky? V prvom rade transparentnosť. Páry by sa mali rozprávať o tom, čo sa im páči a čo nie, inak riskujú, že nepatrné problémy sa vo vzťahu postupne nafúknu. Druhá vec sú návyky. Slovami jedného z dopytovaných manželov: „Musíme si zvyknúť spolu spávať namiesto toho, aby sme sa tu hodiny rozprávali o tom, prečo tak nerobíme.“ No a napokon „trhové signály“, ktoré by mali eliminovať „koordinačné zlyhania“. Inými slovami, páry by mali skúsiť vytvoriť si nejaké znamenia, ktoré nenútene signalizujú chuť na sex...
Manželstvo dáva partnerom istotu do zlého počasia. No medzi odvrátené stránky tejto istoty patrí možný morálny hazard. Ide o situáciu, keď človek podstupuje zbytočné riziká, lebo vie, že nebude niesť plné následky, ak to náhodou nevyjde. Podľa autoriek partneri niekedy majú na základe sobášneho listu pocit, že sa už nemusia vo vzťahu namáhať a pracovať na ňom. Prosto spohodlnejú. Jedným z riešení je nový regulačný rámec. Autorky spomínajú pár, ktorý si spolu sadol, obaja si spísali štyri požiadavky na toho druhého, s tým, že aspoň na dodržiavaní troch sa musia uzniesť. Ak jeden začne spoločné pravidlá porušovať, nebude sa nimi cítiť viazaný ani ten druhý.
.bublina v manželstve
Existuje v manželstve aj ekvivalent bubliny, po spľasnutí ktorej nasleduje kríza? Andersonová a Szuchmanová tvrdia, že áno. Bubliny v manželstve nastávajú, keď sa vzťah partnerom zdá priam dokonale idylický, a potom náhle nastane katastrofická udalosť, ktorá všetko zničí. Je jedno, či tá katastrofa má podobu straty zamestnania, nevery, choroby v rodine alebo niečoho iného. Kríza spravidla preverí súdržnosť zväzku. Jedna možnosť, ako na ňu zareagovať, sú „keynesiánske riešenia“ v podobe „verejných výdavkov“. Teda napríklad zaplatiť si párovú terapiu, večeru pri sviečkach, romantický víkend či novú kúpeľňu, ktorá poteší druhú polovičku. Alebo možno splodiť ďalšie dieťa v domnienke, že utuží vzťah.
Prípadne sa dá na krízu reagovať „kreatívnou deštrukciou“, o ktorej písal rakúsky ekonóm Joseph Schumpeter. Nie, nejde o zúrivé hádzanie tanierov o stenu, ako by toto slovné spojenie mohlo naznačovať. Keď je kríza, musia nerentabilné firmy prepúšťať alebo krachovať, aby sa ekonomika očistila a mohlo sa opätovne naštartovať jej fungovanie na zdravších základoch. V manželstve to znamená zložiť si ružové okuliare a prijať vzťah taký, aký je, s jeho kladmi i zápormi. Niekedy si to vyžaduje, aby obaja partneri zanechali staré návyky a od základov si vytvorili nové, udržateľnejšie... Schumpeterovi nepochybne treba načúvať. Kedysi si dal za cieľ stať sa najlepším ekonómom, najlepším jazdcom a najlepším milencom na svete. No ako neskôr skromne dodal, s koňmi to nebolo také jednoduché.
Paula Szuchmanová a Jenny Andersonová: Vzťahonómia (Láska, spolužitie a neumyté riady očami ekonómie), Premedia 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.