.život Josepha Ratzingera bol omnoho menej bohatý na dramatické zvraty než u jeho predchodcu na pápežskom stolci. Narodil sa v roku 1927 v bavorskom Marktl am Inn, do rodiny žandára, ktorého v rámci bavorskej krajiny často prekladali z miesta na miesto. Bolo to pokojné detstvo v kruhu katolíckej rodiny, kde život plynul pevne ohraničený udalosťami liturgického kalendára. Neďaleko bol starobylý Salzburg, pútnický Altötting, ktoré spolu s krajinou, posiatou barokovými krížmi a kaplnkami, dotvárali osobnosť mladého Ratzingera.
.na území nacizmu
Krátko pred nástupom Hitlera musela Ratzingerova rodina opäť zmeniť pôsobisko. Na tom predošlom si jeho otec, ktorý bol odporcom nacistov a ako žandár musel proti „hnedým košeliam“ aj často zasahovať, narobil až príliš veľa nepriateľov. Preto si radšej vybavil preloženie do malej dediny Aschau am Inn, kam národný socializmus prenikal len pomaly. Hoci aj tu v krátkom čase vznikli organizácie ako Hitlerjugend či Zväz nemeckých dievčat, ktorých členmi sa automaticky stávali aj žiaci. Niektorí nadšení nacisti sa síce snažili ľudí presvedčiť, že kresťanstvo prispelo k ich odcudzeniu od starej germánskej kultúry, konzervatívnym bavorským sedliakom však tieto reči príliš neimponovali.
Počas gymnaziálnych štúdií sa Ratzinger rozhodol pre duchovný život a vstúpil do seminára. Neskôr prišiel povolávací rozkaz do ríšskej pracovnej služby a presun do rakúskeho Burgenlandu, kde mladý seminarista kopal zákopy a budoval protitankové zátarasy. Veliteľmi boli fanatickí nacisti, ktorí sa v predtuche porážky kruto vŕšili na svojich podriadených. „Raz v noci nás vytiahli z postele a zhromaždili, stáli sme v cvičných odevoch, napoly v driemotách. Jeden dôstojník SS rozkázal každému osobitne predstúpiť a využijúc našu únavu a zosmiešňujúc každého z nás pred zhromaždenou skupinou, pokúšal sa vymámiť od nás „dobrovoľné“ prihlásenie sa do zbraní SS. Mnoho dobrosrdečných kamarátov takto pod nátlakom vstúpilo do tejto zločineckej organizácie. Spolu s niekoľkými inými som mal to šťastie povedať, že v sebe prechovávam úmysel stať sa katolíckym kňazom. Na to nás s posmeškami a nadávkami poslali preč,“ spomínal si neskôr Ratzinger.
.na území marxizmu
Po vojne nastúpil do seminára vo Freisingu a neskôr študoval teológiu v Mníchove. Intelektuálnu atmosféru na vtedajšej mníchovskej teológii Ratzinger ilustroval na príklade diskusie o dogme o telesnom nanebovzatí Panny Márie. Ešte pred vyhlásením dogmy bola táto otázka predložená viacerým svetovým teologickým fakultám. Odpoveď mníchovských teológov bola striktne negatívna. Keď sa však jedného z vášnivých odporcov tejto dogmy istý evanjelický teológ opýtal, čo urobí, ak pápež dogmu predsa len vyhlási, ten mu odpovedal: „Ak sa dogma predsa len vyhlási, potom si spomeniem na to, že Cirkev je múdrejšia ako ja a budem jej veriť viac ako vlastnej učenosti.“
Po skončení štúdií a kňazskej vysviacke v roku 1951 Ratzingera jeho povaha a schopnosti nasmerovali k univerzitnej kariére. Čoskoro si ho všimli aj najvyšší nemeckí preláti. V prvej polovici 60. rokov sa ako oficiálny koncilový teológ zúčastňoval na zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, pričom patril skôr k liberálnemu prúdu. Ale revolučný študentský rok 1968 ho naplno šokoval.
Na univerzite v Tübingene ho študenti vypískali a v jeho prítomnosti vykrikovali heslá ako „Nech je Ježiš prekliaty!“
S týmto duchovným otrasom sa vyrovnával len ťažko. „Len pred pár rokmi by bol človek očakával, že teologické fakulty budú baštami proti marxistickým zvodom. Teraz sa však ukázalo, že opak bol pravdou: stali sa ozajstným ideologickým centrom marxizmu,“ napísal neskôr o časoch, v ktorých podľa neho na tejto univerzite vypukla „marxistická revolúcia“. Aj únava z hádok v Tübingene prispela k tomu, že prijal ponuku z univerzity v Regensburgu. Bol si istý, že tu ostane do konca života a v pokoji sa bude venovať akademickej a vedeckej práci. Nestalo sa tak. V roku 1977 ho pápež menoval arcibiskupom Mníchova a Freisingu, hneď na to aj kardinálom a onedlho ho pápež Ján Pavol II. povolal za prefekta mocnej Kongregácie pre náuku viery. Poliak tak zmenil tomuto intelektuálnemu Nemcovi život – a tým, zrejme ešte nič netušiac, vybral katolíkom a svetu svojho nástupcu.
.wir sind Papst!
So svojou rodnou cirkvou si kardinál a prefekt veľmi nerozumel. S požehnaním Jána Pavla II. Ratzinger presadil, aby nemecká cirkev vystúpila zo štátneho systému poradní, ktoré schvaľovali žiadosti žien o potrat. Vatikán videl v účasti cirkvi spolupáchateľstvo na zabíjaní nenarodených detí, kým väčšina nemeckých biskupov v tom videla možnosť odradiť ženy od „prerušenia tehotenstva“. V každom prípade, Ratzinger bol najmä pre svoju cirkev „pancierovým kardinálom“. Ale to všetko sa zrazu temer zázrakom zmenilo, keď sa stal Joseph Ratzinger Benediktom XVI. Nemcov ovládol ošiaľ a pocit, že voľba ich krajana do čela katolíckej cirkvi – navyše teológa, ktorý dovtedajší život zasvätil i hľadaniu spoločných koreňov kresťanstva s judaizmom – je i akési rozhrešenie za Hitlera. Viacerí katolíci tiež dúfali, že s týmto intelektuálnym velikánom nastane nová evanjelizácia v Nemecku a vari na celom postkresťanskom Západe. Aj liberálni intelektuáli písali eseje o jemnocitnom, obdivuhodne vzdelanom Nemcovi, na ktorého možno byť právom hrdý. Predné pulty kníhkupectiev boli vyložené jeho knihami a Nemeckom sa ešte niekoľko mesiacov ozývalo „Wir sind Papst!”
.zlyhanie Vatikánu a médií
Počiatočný obdiv zrejme nemohol mať dlhé trvanie, a to nielen v Nemecku. Ratzinger spolu s predchodcami zachovával katolícke pravdy a navyše mu chýbala oslňujúca ľudská charizma Jána Pavla II. A hoci napríklad označil použitie kondómov v istej hraničnej situácii ako prvý krok k zodpovednosti – podobnú vetu Ján Pavol II. nevyslovil – prischol mu obraz fundamentalistu, ktorý vracia cirkev o desaťročia späť.
Zlom vo vnímaní Benedikta odštartoval začiatkom roku 2009 nezvládnutý prípad Richarda Williamsona. Tohto pána pred štvrťstoročím vysvätil biskup Marcel Lefébvre do biskupskej funkcie. Spravil tak bez súhlasu Ríma, a aj preto boli štyria biskupi potrestaní najprísnejším cirkevným trestom, exkomunikáciou. Keďže sa k lefébristom hlási po svete asi 600-tisíc veriacich, už Ján Pavol II. sa usiloval o zblíženie – ak ustúpia. Lefébristickí biskupi napokon poslali Benediktovi list, v ktorom prosia o zmierenie a uisťujú o vernosti cirkvi. Benedikt ich prosbu prijal a sňal z nich exkomunikáciu, čím im umožnil len toľko, aby sa, podobne ako stámilióny katolíkov, mohli plnohodnotne zúčastňovať na omšiach. Zrušenie exkomunikácie malo byť len prvým krokom – cirkev toto spoločenstvo naďalej pokladala za schizmatikov, preto ich neuznávala ako biskupov ani ako kňazov.
A tu sa začína druhá časť príbehu: tri dni pred zrušením exkomunikácie odvysielala jedna švédska televízia rozhovor s Williamsonom, ktorý otvorene poprel holokaust, čo sa ďalej šírilo internetom. A tak krátko po tom, čo neinformovaný pápež oznámil svoje rozhodnutie, celý mediálny svet citoval Williamsonove nehorázne slová s dôvetkom, že (nemecký!) pápež rehabilitoval popierača holokaustu. Nielen nemecké médiá sa predháňali v silených a klamlivých titulkoch. České Hospodárske noviny v rozpore s faktmi písali, že „Pápež vrátil do funkcie biskupa, ktorý popiera holokaust”, u nás denník SME uverejnil redakčný komentár s titulkom „Pápež a svastika”.
Samozrejme, na tejto mediálnej katastrofe mal nemalý podiel aj samotný Vatikán, konkrétne cardinal Darió C. Hoyos aj Benediktov muž Tarcisio Bertone. Pápež neskôr priznal, že keby Vatikán vedel o Williamsonových slovách, oddelil by jeho prípad od ostatných. „Žiaľ, nikto z nás si neprezrel internet a nepostrehol, s kým tu máme do činenia.”
Ale to nebola jediná chyba pápežovho okolia: ani po zlyhaní vatikánskej byrokracie nebolo vo Vatikáne niekoľko dní nikoho, kto by širokej verejnosti vysvetlil pravú podstatu zrušenia exkomunikácie.
.kauza zneužívania
Onedlho cirkev zasiahol ešte bolestivejší škandál. S plnou intenzitou vybuchol až v Nemecku, kde vyvolal ďalšiu vlnu úradného vystupovania katolíkov z cirkvi. Ale obvinenia voči pedofilným kňazom a následnej kultúry tutlania padali zo všetkých strán. Katolícky svet precitol v hlbokom zahanbení. Novinári zacielili aj na samotného Josepha Ratzingera a na jeho éru mníchovského arcibiskupa (nič proti nemu sa nenašlo), no i na pápeža sa prilepilo kolektívne obvinie, že bol súčasťou akéhosi sprisahania katolíckej hierarchie proti obetiam. Médiá sa však príliš nevenovali azda najodpudivejšiemu prípadu v moderných dejinách cirkvi: Marcialovi Macielovi. Tento Mexičan už v 40. rokoch založil rád Kristovi legionári, ktorý priniesol cirkvi novú spiritualitu a tisíce kňazských povolaní. Pri tomto Mexičanovi akoby zrazu neplatilo biblické „Po ovocí poznáte ich”. Za maskou charizmatického svätca sa skrýval muž, ktorý systematicky zneužíval mladých chlapcov či splodil niekoľko detí. Po cirkvi mal však vybudovanú sieť kontaktov, na čele s dlhoročným štátnym sekretárom Angelom Sodanom, ktorý prijímal od Maciela dary a bol prekážkou skutočného vyšetrovania. Macielovi sa darilo využívať každú trhlinu v pribúdajúcich obvineniach – neveril mu však Joseph Ratzinger, ktorého aj Der Spiegel ocenil, že napriek odporu vplyvnej časti Vatikánu „presadil tvrdú líniu proti Mexičanovi”. Je preto nemalým paradoxom, že špina zo sexuálnych škandálov uplynulých desaťročí sa zvalila práve na pontifikát Josepha Ratzingera. Ale i to je pre jeho nástupcu o dôvod navyše vyrovnať sa s osobami, ktoré škodia cirkvi aj priamo v jej srdci.
.aká cirkev?
Preč od mediálnych káuz, ktoré pred svetom intepretovali pôsobenie Benedikta. Ako naozaj menil katolícku cirkev? Na akú budúcnosť ju pripravoval?
Hoci Joseph Ratzinger bol mužom, ktorý zosobňoval majestát Svätého stolca, odevmi, spôsobmi či latinčinou, rozhodne nestelesňoval cirkevný triumfalizmus. K inštitúciám prechovával rešpekt, ale za dôležitejších považoval ľudí, ktorí ich tvoria. „Samotná záruka inštitúcie je nanič, ak tu nie sú ľudia, ktorí ju podporujú zo svojho vnútorného presvedčenia,“ napísal v pamätiach. A dodal: „Dovolávanie sa kresťanstva, založeného na inštitúciách, vyznelo do prázdna!“ Benedikt videl cirkev viac ako živý organizmus než mocnú inštitúciu (platí to i napriek opačnému dojmu mnohých slovenských katolíkov v súvislosti s odvolaním arcibiskupa Roberta Bezáka, čo je však osobitná kapitola).
Benedikt poukazoval na problémy cirkvi cez svoje zahraničné cesty. Za necelých osem rokov pontifikátu absolvoval 24 zahraničných ciest, až 15 z nich bolo v Európe. Benedikt navštívil svoju rodnú krajinu a viaceré pre katolícky svet dôležité veľké krajiny ako USA, Brazíliu, Španielsko či Poľsko. Okrem toho však na zozname krajín, ktoré navštívil, udrú do očí viaceré malé krajiny. Išlo napríklad o Libanon, Izrael či Česko, prípadne o veľké krajiny, kde katolíci tvoria veľmi malú menšinu ako Turecko či Veľká Británia. Zdalo sa, že pápež si tieto krajiny volí, aby zdôraznil niektoré priority svojho pontifikátu. Keď cestoval do susedného Česka, štatisticky jednej z najateistickejších krajín Európy, opýtal sa stíšeným hlasom: „Musíme byť veľmi všímaví, čo nám chce táto krajina povedať.“ Počas samotnej návštevy ponúkol i odpoveď: Budúcnosť majú v rukách kreatívne menšiny a niektoré menšiny, ako napríklad českí katolíci, majú výhodu, keď sa môžu oprieť o svoje bohaté dedičstvo a dejiny.
Úplne iné témy predstavil vo Veľkej Británii či Turecku. Blízky východ sa pre neho stal miestom, ktorému sa často venoval, upozorňoval na diskrimináciu tamojších menšín, občas až na parciálne problémy, akým je fungovanie jediného pravoslávneho seminára v Turecku. Budúcnosť tohto seminára však určí, či grécki pravoslávni v Turecku prežijú, alebo nie. Do Británie prišiel blahorečiť svoj veľký vzor, anglického intelektuála z 19. storočia Johna Henry Newmana. Okrem toho sa stihol prihovoriť príslušníkom anglikánskej cirkvi, z ktorých mnohí neskôr na krízu vlastnej cirkvi reagovali odchodom ku katolíkom. Pre mnohých išlo o nepodstatnú anekdotu, pre iných o Benediktov prístup k ekumenizmu a zjednocovaniu príslušníkov cirkví na tradičných základoch.
.tridentský duch
Jeho ďalšou veľkou témou bola kríza kňazstva. Najmä v nemecky hovoriacich krajinách sa už dlho ozýva volanie po svätení žien, čo má byť reakcia na krízu cirkvi. Joseph Ratzinger reagoval presne naopak: čím bola kríza väčšia, napríklad v čase sexuálnych škandálov, tým náročnejší bol na kňazov a biskupov. Za svoje pôsobenie odvolal alebo presunul takmer stovku biskupov, s ktorými bol nespokojný. Od biskupov žiadal väčší organizačný poriadok v ich diecézach, ale aj viac aktivity, osobitne napríklad otvorenú polemiku s agnosticizmom. Sprísňoval viaceré vnútorné normy a v čase, keď mnohí lamentujú, že mnohých krajinám chýbajú kňazi, žiadal, aby nároky na kňazov boli vyššie, nie nižšie. Spolu s pestovaním latinčiny, zdôrazňovaním liturgie či roly umenia a hudby tým v cirkvi obnovoval niečo, čo by sa dalo nazvať tridentským duchom. Bol to totiž práve tridentský koncil (1545 – 1563), ktorý svojho času na reformáciu reagoval zvýšením nárokov na kňazov a biskupov.
.diktatúra relativizmu
A napokon tretia významná črta Benediktovho pontifikátu: návrat ku koreňom. Hoci téme ranej cirkvi sa pred Benediktom venovali najmä kritici súčasnej podoby cirkvi, odchádzajúci pápež prevzal iniciatívu. V desiatkach homílií a prednášok, v troch knihách o živote a smrti Ježiša Krista, ale aj ďalších knihách, ktoré venoval apoštolom či cirkevným otcom, ukazoval, aký aktuálny je odkaz prvých storočí pre tretie milénium. Ako teda videl pápež cirkev budúcnosti? Ako menšinu, odkázanú najmä na seba, často prenasledovanú alebo spoločensky vytesňovanú. Ale táto menšina má podľa neho všetko, aby bola schopná vzdorovať problémom doby. Nemá sa vzdávať ani kadidla a latinčiny, ale ani rozumu a intelektuálneho bádania. Svet totiž podľa Ratzingera ohrozuje novodobá bigotnosť. Vo svojej knihe Úvod do kresťanstva to opísal na porovnaní s antickým svetom. Ten sa podľa neho zrútil, pretože mýtizoval náboženstvo a oddelil boha viery od boha filozofov. Ak by sa kresťanstvo rozhodlo odrezať rozum od náboženstva, dopadlo by rovnako. Kresťanstvo podľa neho musí brániť Boha aj rozum a čeliť dobe, ktorá ich čoraz viac stavia proti sebe. Nielen kvôli náboženstvu samotnému, tento proces podľa Ratzingera ohrozuje aj vedu a pokrok. „Povstáva diktatúra relativizmu, ktorá nič neuznáva ako definitívne a ako jedinú mieru ponecháva vlastné ja a jeho chute,“ povedal krátko predtým, než ho v apríli 2005 zvolili za pápeža. Je preto možné, že ak sa s niečím bude o sto rokov meno Josepha Ratzingera spájať, bude to termín diktatúra relativizmu. Veď ak by človek stratil schopnosť spoznávať a objavovať pravdu, čo z neho ešte zostane?
.na území nacizmu
Krátko pred nástupom Hitlera musela Ratzingerova rodina opäť zmeniť pôsobisko. Na tom predošlom si jeho otec, ktorý bol odporcom nacistov a ako žandár musel proti „hnedým košeliam“ aj často zasahovať, narobil až príliš veľa nepriateľov. Preto si radšej vybavil preloženie do malej dediny Aschau am Inn, kam národný socializmus prenikal len pomaly. Hoci aj tu v krátkom čase vznikli organizácie ako Hitlerjugend či Zväz nemeckých dievčat, ktorých členmi sa automaticky stávali aj žiaci. Niektorí nadšení nacisti sa síce snažili ľudí presvedčiť, že kresťanstvo prispelo k ich odcudzeniu od starej germánskej kultúry, konzervatívnym bavorským sedliakom však tieto reči príliš neimponovali.
Počas gymnaziálnych štúdií sa Ratzinger rozhodol pre duchovný život a vstúpil do seminára. Neskôr prišiel povolávací rozkaz do ríšskej pracovnej služby a presun do rakúskeho Burgenlandu, kde mladý seminarista kopal zákopy a budoval protitankové zátarasy. Veliteľmi boli fanatickí nacisti, ktorí sa v predtuche porážky kruto vŕšili na svojich podriadených. „Raz v noci nás vytiahli z postele a zhromaždili, stáli sme v cvičných odevoch, napoly v driemotách. Jeden dôstojník SS rozkázal každému osobitne predstúpiť a využijúc našu únavu a zosmiešňujúc každého z nás pred zhromaždenou skupinou, pokúšal sa vymámiť od nás „dobrovoľné“ prihlásenie sa do zbraní SS. Mnoho dobrosrdečných kamarátov takto pod nátlakom vstúpilo do tejto zločineckej organizácie. Spolu s niekoľkými inými som mal to šťastie povedať, že v sebe prechovávam úmysel stať sa katolíckym kňazom. Na to nás s posmeškami a nadávkami poslali preč,“ spomínal si neskôr Ratzinger.
.na území marxizmu
Po vojne nastúpil do seminára vo Freisingu a neskôr študoval teológiu v Mníchove. Intelektuálnu atmosféru na vtedajšej mníchovskej teológii Ratzinger ilustroval na príklade diskusie o dogme o telesnom nanebovzatí Panny Márie. Ešte pred vyhlásením dogmy bola táto otázka predložená viacerým svetovým teologickým fakultám. Odpoveď mníchovských teológov bola striktne negatívna. Keď sa však jedného z vášnivých odporcov tejto dogmy istý evanjelický teológ opýtal, čo urobí, ak pápež dogmu predsa len vyhlási, ten mu odpovedal: „Ak sa dogma predsa len vyhlási, potom si spomeniem na to, že Cirkev je múdrejšia ako ja a budem jej veriť viac ako vlastnej učenosti.“
Po skončení štúdií a kňazskej vysviacke v roku 1951 Ratzingera jeho povaha a schopnosti nasmerovali k univerzitnej kariére. Čoskoro si ho všimli aj najvyšší nemeckí preláti. V prvej polovici 60. rokov sa ako oficiálny koncilový teológ zúčastňoval na zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, pričom patril skôr k liberálnemu prúdu. Ale revolučný študentský rok 1968 ho naplno šokoval.
Na univerzite v Tübingene ho študenti vypískali a v jeho prítomnosti vykrikovali heslá ako „Nech je Ježiš prekliaty!“
S týmto duchovným otrasom sa vyrovnával len ťažko. „Len pred pár rokmi by bol človek očakával, že teologické fakulty budú baštami proti marxistickým zvodom. Teraz sa však ukázalo, že opak bol pravdou: stali sa ozajstným ideologickým centrom marxizmu,“ napísal neskôr o časoch, v ktorých podľa neho na tejto univerzite vypukla „marxistická revolúcia“. Aj únava z hádok v Tübingene prispela k tomu, že prijal ponuku z univerzity v Regensburgu. Bol si istý, že tu ostane do konca života a v pokoji sa bude venovať akademickej a vedeckej práci. Nestalo sa tak. V roku 1977 ho pápež menoval arcibiskupom Mníchova a Freisingu, hneď na to aj kardinálom a onedlho ho pápež Ján Pavol II. povolal za prefekta mocnej Kongregácie pre náuku viery. Poliak tak zmenil tomuto intelektuálnemu Nemcovi život – a tým, zrejme ešte nič netušiac, vybral katolíkom a svetu svojho nástupcu.
.wir sind Papst!
So svojou rodnou cirkvou si kardinál a prefekt veľmi nerozumel. S požehnaním Jána Pavla II. Ratzinger presadil, aby nemecká cirkev vystúpila zo štátneho systému poradní, ktoré schvaľovali žiadosti žien o potrat. Vatikán videl v účasti cirkvi spolupáchateľstvo na zabíjaní nenarodených detí, kým väčšina nemeckých biskupov v tom videla možnosť odradiť ženy od „prerušenia tehotenstva“. V každom prípade, Ratzinger bol najmä pre svoju cirkev „pancierovým kardinálom“. Ale to všetko sa zrazu temer zázrakom zmenilo, keď sa stal Joseph Ratzinger Benediktom XVI. Nemcov ovládol ošiaľ a pocit, že voľba ich krajana do čela katolíckej cirkvi – navyše teológa, ktorý dovtedajší život zasvätil i hľadaniu spoločných koreňov kresťanstva s judaizmom – je i akési rozhrešenie za Hitlera. Viacerí katolíci tiež dúfali, že s týmto intelektuálnym velikánom nastane nová evanjelizácia v Nemecku a vari na celom postkresťanskom Západe. Aj liberálni intelektuáli písali eseje o jemnocitnom, obdivuhodne vzdelanom Nemcovi, na ktorého možno byť právom hrdý. Predné pulty kníhkupectiev boli vyložené jeho knihami a Nemeckom sa ešte niekoľko mesiacov ozývalo „Wir sind Papst!”
.zlyhanie Vatikánu a médií
Počiatočný obdiv zrejme nemohol mať dlhé trvanie, a to nielen v Nemecku. Ratzinger spolu s predchodcami zachovával katolícke pravdy a navyše mu chýbala oslňujúca ľudská charizma Jána Pavla II. A hoci napríklad označil použitie kondómov v istej hraničnej situácii ako prvý krok k zodpovednosti – podobnú vetu Ján Pavol II. nevyslovil – prischol mu obraz fundamentalistu, ktorý vracia cirkev o desaťročia späť.
Zlom vo vnímaní Benedikta odštartoval začiatkom roku 2009 nezvládnutý prípad Richarda Williamsona. Tohto pána pred štvrťstoročím vysvätil biskup Marcel Lefébvre do biskupskej funkcie. Spravil tak bez súhlasu Ríma, a aj preto boli štyria biskupi potrestaní najprísnejším cirkevným trestom, exkomunikáciou. Keďže sa k lefébristom hlási po svete asi 600-tisíc veriacich, už Ján Pavol II. sa usiloval o zblíženie – ak ustúpia. Lefébristickí biskupi napokon poslali Benediktovi list, v ktorom prosia o zmierenie a uisťujú o vernosti cirkvi. Benedikt ich prosbu prijal a sňal z nich exkomunikáciu, čím im umožnil len toľko, aby sa, podobne ako stámilióny katolíkov, mohli plnohodnotne zúčastňovať na omšiach. Zrušenie exkomunikácie malo byť len prvým krokom – cirkev toto spoločenstvo naďalej pokladala za schizmatikov, preto ich neuznávala ako biskupov ani ako kňazov.
A tu sa začína druhá časť príbehu: tri dni pred zrušením exkomunikácie odvysielala jedna švédska televízia rozhovor s Williamsonom, ktorý otvorene poprel holokaust, čo sa ďalej šírilo internetom. A tak krátko po tom, čo neinformovaný pápež oznámil svoje rozhodnutie, celý mediálny svet citoval Williamsonove nehorázne slová s dôvetkom, že (nemecký!) pápež rehabilitoval popierača holokaustu. Nielen nemecké médiá sa predháňali v silených a klamlivých titulkoch. České Hospodárske noviny v rozpore s faktmi písali, že „Pápež vrátil do funkcie biskupa, ktorý popiera holokaust”, u nás denník SME uverejnil redakčný komentár s titulkom „Pápež a svastika”.
Samozrejme, na tejto mediálnej katastrofe mal nemalý podiel aj samotný Vatikán, konkrétne cardinal Darió C. Hoyos aj Benediktov muž Tarcisio Bertone. Pápež neskôr priznal, že keby Vatikán vedel o Williamsonových slovách, oddelil by jeho prípad od ostatných. „Žiaľ, nikto z nás si neprezrel internet a nepostrehol, s kým tu máme do činenia.”
Ale to nebola jediná chyba pápežovho okolia: ani po zlyhaní vatikánskej byrokracie nebolo vo Vatikáne niekoľko dní nikoho, kto by širokej verejnosti vysvetlil pravú podstatu zrušenia exkomunikácie.
.kauza zneužívania
Onedlho cirkev zasiahol ešte bolestivejší škandál. S plnou intenzitou vybuchol až v Nemecku, kde vyvolal ďalšiu vlnu úradného vystupovania katolíkov z cirkvi. Ale obvinenia voči pedofilným kňazom a následnej kultúry tutlania padali zo všetkých strán. Katolícky svet precitol v hlbokom zahanbení. Novinári zacielili aj na samotného Josepha Ratzingera a na jeho éru mníchovského arcibiskupa (nič proti nemu sa nenašlo), no i na pápeža sa prilepilo kolektívne obvinie, že bol súčasťou akéhosi sprisahania katolíckej hierarchie proti obetiam. Médiá sa však príliš nevenovali azda najodpudivejšiemu prípadu v moderných dejinách cirkvi: Marcialovi Macielovi. Tento Mexičan už v 40. rokoch založil rád Kristovi legionári, ktorý priniesol cirkvi novú spiritualitu a tisíce kňazských povolaní. Pri tomto Mexičanovi akoby zrazu neplatilo biblické „Po ovocí poznáte ich”. Za maskou charizmatického svätca sa skrýval muž, ktorý systematicky zneužíval mladých chlapcov či splodil niekoľko detí. Po cirkvi mal však vybudovanú sieť kontaktov, na čele s dlhoročným štátnym sekretárom Angelom Sodanom, ktorý prijímal od Maciela dary a bol prekážkou skutočného vyšetrovania. Macielovi sa darilo využívať každú trhlinu v pribúdajúcich obvineniach – neveril mu však Joseph Ratzinger, ktorého aj Der Spiegel ocenil, že napriek odporu vplyvnej časti Vatikánu „presadil tvrdú líniu proti Mexičanovi”. Je preto nemalým paradoxom, že špina zo sexuálnych škandálov uplynulých desaťročí sa zvalila práve na pontifikát Josepha Ratzingera. Ale i to je pre jeho nástupcu o dôvod navyše vyrovnať sa s osobami, ktoré škodia cirkvi aj priamo v jej srdci.
.aká cirkev?
Preč od mediálnych káuz, ktoré pred svetom intepretovali pôsobenie Benedikta. Ako naozaj menil katolícku cirkev? Na akú budúcnosť ju pripravoval?
Hoci Joseph Ratzinger bol mužom, ktorý zosobňoval majestát Svätého stolca, odevmi, spôsobmi či latinčinou, rozhodne nestelesňoval cirkevný triumfalizmus. K inštitúciám prechovával rešpekt, ale za dôležitejších považoval ľudí, ktorí ich tvoria. „Samotná záruka inštitúcie je nanič, ak tu nie sú ľudia, ktorí ju podporujú zo svojho vnútorného presvedčenia,“ napísal v pamätiach. A dodal: „Dovolávanie sa kresťanstva, založeného na inštitúciách, vyznelo do prázdna!“ Benedikt videl cirkev viac ako živý organizmus než mocnú inštitúciu (platí to i napriek opačnému dojmu mnohých slovenských katolíkov v súvislosti s odvolaním arcibiskupa Roberta Bezáka, čo je však osobitná kapitola).
Benedikt poukazoval na problémy cirkvi cez svoje zahraničné cesty. Za necelých osem rokov pontifikátu absolvoval 24 zahraničných ciest, až 15 z nich bolo v Európe. Benedikt navštívil svoju rodnú krajinu a viaceré pre katolícky svet dôležité veľké krajiny ako USA, Brazíliu, Španielsko či Poľsko. Okrem toho však na zozname krajín, ktoré navštívil, udrú do očí viaceré malé krajiny. Išlo napríklad o Libanon, Izrael či Česko, prípadne o veľké krajiny, kde katolíci tvoria veľmi malú menšinu ako Turecko či Veľká Británia. Zdalo sa, že pápež si tieto krajiny volí, aby zdôraznil niektoré priority svojho pontifikátu. Keď cestoval do susedného Česka, štatisticky jednej z najateistickejších krajín Európy, opýtal sa stíšeným hlasom: „Musíme byť veľmi všímaví, čo nám chce táto krajina povedať.“ Počas samotnej návštevy ponúkol i odpoveď: Budúcnosť majú v rukách kreatívne menšiny a niektoré menšiny, ako napríklad českí katolíci, majú výhodu, keď sa môžu oprieť o svoje bohaté dedičstvo a dejiny.
Úplne iné témy predstavil vo Veľkej Británii či Turecku. Blízky východ sa pre neho stal miestom, ktorému sa často venoval, upozorňoval na diskrimináciu tamojších menšín, občas až na parciálne problémy, akým je fungovanie jediného pravoslávneho seminára v Turecku. Budúcnosť tohto seminára však určí, či grécki pravoslávni v Turecku prežijú, alebo nie. Do Británie prišiel blahorečiť svoj veľký vzor, anglického intelektuála z 19. storočia Johna Henry Newmana. Okrem toho sa stihol prihovoriť príslušníkom anglikánskej cirkvi, z ktorých mnohí neskôr na krízu vlastnej cirkvi reagovali odchodom ku katolíkom. Pre mnohých išlo o nepodstatnú anekdotu, pre iných o Benediktov prístup k ekumenizmu a zjednocovaniu príslušníkov cirkví na tradičných základoch.
.tridentský duch
Jeho ďalšou veľkou témou bola kríza kňazstva. Najmä v nemecky hovoriacich krajinách sa už dlho ozýva volanie po svätení žien, čo má byť reakcia na krízu cirkvi. Joseph Ratzinger reagoval presne naopak: čím bola kríza väčšia, napríklad v čase sexuálnych škandálov, tým náročnejší bol na kňazov a biskupov. Za svoje pôsobenie odvolal alebo presunul takmer stovku biskupov, s ktorými bol nespokojný. Od biskupov žiadal väčší organizačný poriadok v ich diecézach, ale aj viac aktivity, osobitne napríklad otvorenú polemiku s agnosticizmom. Sprísňoval viaceré vnútorné normy a v čase, keď mnohí lamentujú, že mnohých krajinám chýbajú kňazi, žiadal, aby nároky na kňazov boli vyššie, nie nižšie. Spolu s pestovaním latinčiny, zdôrazňovaním liturgie či roly umenia a hudby tým v cirkvi obnovoval niečo, čo by sa dalo nazvať tridentským duchom. Bol to totiž práve tridentský koncil (1545 – 1563), ktorý svojho času na reformáciu reagoval zvýšením nárokov na kňazov a biskupov.
.diktatúra relativizmu
A napokon tretia významná črta Benediktovho pontifikátu: návrat ku koreňom. Hoci téme ranej cirkvi sa pred Benediktom venovali najmä kritici súčasnej podoby cirkvi, odchádzajúci pápež prevzal iniciatívu. V desiatkach homílií a prednášok, v troch knihách o živote a smrti Ježiša Krista, ale aj ďalších knihách, ktoré venoval apoštolom či cirkevným otcom, ukazoval, aký aktuálny je odkaz prvých storočí pre tretie milénium. Ako teda videl pápež cirkev budúcnosti? Ako menšinu, odkázanú najmä na seba, často prenasledovanú alebo spoločensky vytesňovanú. Ale táto menšina má podľa neho všetko, aby bola schopná vzdorovať problémom doby. Nemá sa vzdávať ani kadidla a latinčiny, ale ani rozumu a intelektuálneho bádania. Svet totiž podľa Ratzingera ohrozuje novodobá bigotnosť. Vo svojej knihe Úvod do kresťanstva to opísal na porovnaní s antickým svetom. Ten sa podľa neho zrútil, pretože mýtizoval náboženstvo a oddelil boha viery od boha filozofov. Ak by sa kresťanstvo rozhodlo odrezať rozum od náboženstva, dopadlo by rovnako. Kresťanstvo podľa neho musí brániť Boha aj rozum a čeliť dobe, ktorá ich čoraz viac stavia proti sebe. Nielen kvôli náboženstvu samotnému, tento proces podľa Ratzingera ohrozuje aj vedu a pokrok. „Povstáva diktatúra relativizmu, ktorá nič neuznáva ako definitívne a ako jedinú mieru ponecháva vlastné ja a jeho chute,“ povedal krátko predtým, než ho v apríli 2005 zvolili za pápeža. Je preto možné, že ak sa s niečím bude o sto rokov meno Josepha Ratzingera spájať, bude to termín diktatúra relativizmu. Veď ak by človek stratil schopnosť spoznávať a objavovať pravdu, čo z neho ešte zostane?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.