Muž, s ktorým som sa stretol a rozprával v kaviarni Next Apache, má o niekoľko desaťročí viac, ostrejšie rezané črty, je oholený a má kratšie, aj keď stále nie krátke, cestičkou naprostred hlavy rozdelené vlasy. Na očiach má veľké okuliare v kostenom ráme a za nimi oči, ktorými sa buď prenikavo pozerá, keď sa snaží porozumieť, alebo ktoré mu utečú bokom vždy, keď sa pri rozprávaní dostane hlbšie do svojho sveta.
Séria štyroch za sebou nasledujúcich výstav Otisa Lauberta, ktorú ako sériu Štyri ročné obdobia priniesla Galéria 19, je veru ojedinelý koncept, ktorý má svoje plusy aj mínusy. Na jednej strane prekonáva obmedzenia, dané priestorom galérie, ale do prehliadky nevyhnutne vstupuje aj faktor času, Čo mi pri takomto koncepte naozaj chýba, je možnosť urobiť si druhé kolečko galériou, tradičné zhrnutie videného a zažitého.
Výber jednotlivých častí výstavy determinovalo uvedomenie si limitov a Laubertova potreba predstaviť veci, ktoré považuje za dôležité, ale ktoré nie sú známe, pretože neboli nikdy alebo veľmi dlho vystavované. Ako hovorí, vždy sa snaží zostaviť výstavu tak, aby sa divák nenudil. Štvorica výstav tak nepredstavuje a ani nechcela predstavovať reprezentatívny prehľad Laubertovej tvorby, nevyhnutne je to iba výber fragmentov. Ako veľká časopriestorová koláž, kde jednotlivé časti mozaiky spájajú iba viac alebo menej skryté spojenia.
.zaváraniny
Prvá časť série bola otvorená v decembri minulého roku a niesla názov Zaváraniny. Predstavila najstaršiu časť Laubertovej tvroby, autor sám ju označuje slovom prehistorická. Vznikla v duhej polovici šesťdesiatych rokov, v čase, keď ukončil bratislavskú ŠUP-ku. Laubert v tom čase žil ako nomád, buď načierno u kamarátov na internáte, alebo sťahujúc sa s dvoma taškami z podnájmu do podnájmu. Nebol prijatý na akadémiu, v tom čase ho však viac ako potreba študovať trápila hrozba povinnej vojenskej služby.
Zaváraniny predstavili kresby, maľby a koláže veľmi rôzneho prevedenia a ak táto zbierka z raného obdobia zachytila niečo naozaj dobre a dôsledne, tak je to bohatosť a rozkošatenosť Laubertovej práce. Nieketoré z vystavených vecí boli definitívne a jasne hotové, niektoré boli skôr iba predobrazom vecí budúcich. Tým, že sa nedostal na akadémiu, stratil Laubert intenzívny kontakt so svojimi spolužiakmi. Hovorí, že k umeniu sa dostával paralelne, vedľajšou cestou. Umenie pre neho vlastne nebolo v tom čase hlavným programom. Tým bolo slobodne a radostne prežiť deň. Ak zacitujeme: ˶Nemalo to výtvarnú podobu a skôr to bol bítnicko voľnomyšlienkársky postoj". Umenie žiť, z ktorého vyplynulo umenie tvoriť. Laubert hovorí, že do roku 1989 ho ako výtvarníka poznalo iba pár desiatok priateľov a známych. V období Zaváranín sa vyformoval Laubertov základný okruh priateľov a kamarátov, svet, v ktorom sa potom rozvíjala jeho tvorba.
.z cudzej záhrady
Druhá časť série dostala názov Z cudzej záhrady a predstavila Otisa Lauberta ako zberateľa. Paradoxom je, že predstavená zbierka sa dotýka Laubertovej vlastnej tvorby iba okrajovo a on sám ju nepovažuje z pohľadu svojej inšpirácie za dôležitú ─ z toho pohľadu sú pre neho omnoho dôležitejšie výstavy, ktoré pravidelne navštevuje. Niektoré z diel získal Laubert do zbierky nákupom, keď v určitom období života pravidelne navštevoval blšie trhy a hľadal na nich drobné poklady, ktoré mu umožňovali prežiť. Veľa z diel v zbierke je dielom náhody, ktorá určovala jej zloženie viac ako prípadný zámer alebo systém.
Laubert niekedy do získaných diel iných autorov zasahuje, táto časť jeho tvorby však zatiaľ na verejné predstavenie iba čaká. Rád by ju raz zrealizoval a má pre ňu aj názov, bude sa volať Ako maľujú moji priatelia. Podľa Lauberta je zasahovanie do hotových diel iných ľudí vždy háklivá záležitosť. Ak vám niekto dá obraz a vy do neho potom vstúpite, bude to prijaté s pochopením iba vtedy, ak máte s darcom veľmi dobrý vzťah, alebo ak je intervencia naozaj vydarená a presvedčivá.
.už mi došlo, čo mi došlo
Tretia časť série ukázala Lauberta v pre verejnosť najznámejšej podobe. Prvá vec, čo mi napadla na výstave poštového umenia s viacvrstvovým názvom Už mi došlo, čo mi to došlo bolo, že by možno mala mať pri vstupe nápis ˶Zákaz vstupu filatelistom". Pre človeka, ktorý dedikuje svoj život láskyplnej starostlivosti o každý zahnutý zúbok, môže byť expozícia, v ktorej sú známky na plátne prichytené obrovskými skrutkami, šokom. Ak by však rozdýchal úvodné prekvapenie, mohol by aj filatelista na Laubertovej výstave zaregistrovať, že ide o autora, ktorý rozmýšľa ekonomicky a ekologicky. Ak by sa náhodou dostal k Modrému Mauríciovi, určite by ho nerozstrihal. Na jeho obrazoch nájdeme známky, ktoré v domácnostiach končia v koši a vo filatelistickom obchode sa predávajú nie po tuctoch, ale po stovkách.
A okrem toho trpezlivosť, precíznosť a čistota, s akou Otis Laubert realizuje svoje zásahy do známok je, vo svojej podstate, veľmi filatelistická. Ich rezaním a strihaním nám Laubert odhaľuje krásu, ktorá je v nich skrytá a ktorú v pene každodennosti prehliadame. Poštové umenie predstavujú podľa Otisa Lauberta listy, pohľadnice a známky a sú jeho treťou najoblúbenejšou oblasťou, keď prvé dve miesta patria Mapám a Vlajkám. Všetky tieto tri témy spája cestovanie a geografia, svet poznaný i ten, ktorý je iba vysnívaný. Téma romantická, ktorá by ľahko skĺzla do sentimentality, keby v nej Otis Laubert hojne nepoužíval svoje antisentimentálne kombo, repelent zložený na jednej strane z humoru a na druhej z neomylného ťahu na bránku.
.nové ovocie
Záverečná výstava v sérii Štyroch ročných období je venovaná geometrickej kresbe. Nesie názov Nové ovocie a tvoria ju zatiaľ nikde nepublikované diela vytvorené v rokoch 2011 až 2012. Laubertova geometria nie je striktná a nie je chladná, on sám o sebe hovorí, že nie je pravoverný geometrista a že sa mu tam stále vtiera voľnosť spojená s prekračovaním hraníc. Nenecháva sa zväzovať deklarovaným programom alebo, nedajbože, niečím ako manifest. Napriek tomu je zrejmé, že jeho svet, jeho život a jeho tvorba bežia v sieti pevne stanovených pravidiel. Keď prechádzate cez Laubertove kresby neubránite sa dojmu, že z nich opäť prehovára zberateľ. Len s tým rozdielom, že teraz nezbiera plastových panáčikov, známky alebo obrazy, ale rôzne výtvarné štýly, ktoré skúša a kombinuje. Hra, ktorú aj tu určuje sústava pravidiel pri súčasnej potrebe ich prekročenia, napätie, ktoré je hlavným zdrojom krásy.
.nič sa nezmenilo
V súčasnom výtvarnom umení ako keby platila pomerne jednoduchá evolúcia, ktorej princíp prenikol aj do knihy Jany Geržovej. Na začiatku je kresba alebo maľba, ktorá sa pridaním predmetov začne z plochy dvíhať, aby sa nakoniec oslobodila a prenikla do priestoru v podobe inštalácie. Neveríme tomu, že takáto implikácia platí a nezdá sa nám, že samotné vystúpenie do priestoru je krokom zvyšujúcim kvalitu. Ak v trojrozmernom podaní niečo stúpa, nie je to kvalita, ale atraktívnosť. ˶Priestorová inštalácia je zobrazením mojich schopností. Ale nie umeleckých, iba materiálnych", hovorí Laubert. Na kresbách, objektoch i inštaláciach robí paralelne už od 60. rokov. Niektoré z nich si však museli počkať na to, kým sa jeho život stabilizoval natoľko, aby mu bola umožnená realizácia jeho plánov. Veď v čase Zaváranín nemal Laubert ani kde poriadne bývať, nehovoriac o ateliéri či priestore na realizáciu náročnejších nápadov.
Kľúčovým pre poznanie Luabertovej tvroby sú jeho denníky. Dve škatule od banánov plné zošitov, v ktorých sú zachytené nápady, kresby so stručným popisom toho, čo treba urobiť, poznámky k tomu, ak bolo niečo z nich zrealizované, náčrty variantov, tak ako vznikali, faktografia toho, kedy a kde bolo čo vystavené. Rozpätie štyroch výstav v Galérii 19 pokrýva polstoročie Laubertovej tvorby od jej začiatkov až po súčasnosť. Na otázku, či sa niekam za ten čas posunul, respektíve posúva, nesúhlasne zakrúti hlavou. ˶Ak by bol ten čas a priestor, ak by si niekto pozrel moje denníky, zistil by, že za celý ten čas sa nič nezmenilo. Akurát, že som vtedy kreslil na dvadsaťhalierové papiere, ktoré medzičasom zožltli a dnes kreslím na trojkorunový papier, ktorý vydrží."
Štvrtá časť zo série Štyroch ročných období Otisa Lauberta, výstava Nové ovocie, ktorej kurátorom je Marián Meško, bude v Galérii 19 otvorená do 3. marca 2013.
Séria štyroch za sebou nasledujúcich výstav Otisa Lauberta, ktorú ako sériu Štyri ročné obdobia priniesla Galéria 19, je veru ojedinelý koncept, ktorý má svoje plusy aj mínusy. Na jednej strane prekonáva obmedzenia, dané priestorom galérie, ale do prehliadky nevyhnutne vstupuje aj faktor času, Čo mi pri takomto koncepte naozaj chýba, je možnosť urobiť si druhé kolečko galériou, tradičné zhrnutie videného a zažitého.
Výber jednotlivých častí výstavy determinovalo uvedomenie si limitov a Laubertova potreba predstaviť veci, ktoré považuje za dôležité, ale ktoré nie sú známe, pretože neboli nikdy alebo veľmi dlho vystavované. Ako hovorí, vždy sa snaží zostaviť výstavu tak, aby sa divák nenudil. Štvorica výstav tak nepredstavuje a ani nechcela predstavovať reprezentatívny prehľad Laubertovej tvorby, nevyhnutne je to iba výber fragmentov. Ako veľká časopriestorová koláž, kde jednotlivé časti mozaiky spájajú iba viac alebo menej skryté spojenia.
.zaváraniny
Prvá časť série bola otvorená v decembri minulého roku a niesla názov Zaváraniny. Predstavila najstaršiu časť Laubertovej tvroby, autor sám ju označuje slovom prehistorická. Vznikla v duhej polovici šesťdesiatych rokov, v čase, keď ukončil bratislavskú ŠUP-ku. Laubert v tom čase žil ako nomád, buď načierno u kamarátov na internáte, alebo sťahujúc sa s dvoma taškami z podnájmu do podnájmu. Nebol prijatý na akadémiu, v tom čase ho však viac ako potreba študovať trápila hrozba povinnej vojenskej služby.
Zaváraniny predstavili kresby, maľby a koláže veľmi rôzneho prevedenia a ak táto zbierka z raného obdobia zachytila niečo naozaj dobre a dôsledne, tak je to bohatosť a rozkošatenosť Laubertovej práce. Nieketoré z vystavených vecí boli definitívne a jasne hotové, niektoré boli skôr iba predobrazom vecí budúcich. Tým, že sa nedostal na akadémiu, stratil Laubert intenzívny kontakt so svojimi spolužiakmi. Hovorí, že k umeniu sa dostával paralelne, vedľajšou cestou. Umenie pre neho vlastne nebolo v tom čase hlavným programom. Tým bolo slobodne a radostne prežiť deň. Ak zacitujeme: ˶Nemalo to výtvarnú podobu a skôr to bol bítnicko voľnomyšlienkársky postoj". Umenie žiť, z ktorého vyplynulo umenie tvoriť. Laubert hovorí, že do roku 1989 ho ako výtvarníka poznalo iba pár desiatok priateľov a známych. V období Zaváranín sa vyformoval Laubertov základný okruh priateľov a kamarátov, svet, v ktorom sa potom rozvíjala jeho tvorba.
.z cudzej záhrady
Druhá časť série dostala názov Z cudzej záhrady a predstavila Otisa Lauberta ako zberateľa. Paradoxom je, že predstavená zbierka sa dotýka Laubertovej vlastnej tvorby iba okrajovo a on sám ju nepovažuje z pohľadu svojej inšpirácie za dôležitú ─ z toho pohľadu sú pre neho omnoho dôležitejšie výstavy, ktoré pravidelne navštevuje. Niektoré z diel získal Laubert do zbierky nákupom, keď v určitom období života pravidelne navštevoval blšie trhy a hľadal na nich drobné poklady, ktoré mu umožňovali prežiť. Veľa z diel v zbierke je dielom náhody, ktorá určovala jej zloženie viac ako prípadný zámer alebo systém.
Laubert niekedy do získaných diel iných autorov zasahuje, táto časť jeho tvorby však zatiaľ na verejné predstavenie iba čaká. Rád by ju raz zrealizoval a má pre ňu aj názov, bude sa volať Ako maľujú moji priatelia. Podľa Lauberta je zasahovanie do hotových diel iných ľudí vždy háklivá záležitosť. Ak vám niekto dá obraz a vy do neho potom vstúpite, bude to prijaté s pochopením iba vtedy, ak máte s darcom veľmi dobrý vzťah, alebo ak je intervencia naozaj vydarená a presvedčivá.
.už mi došlo, čo mi došlo
Tretia časť série ukázala Lauberta v pre verejnosť najznámejšej podobe. Prvá vec, čo mi napadla na výstave poštového umenia s viacvrstvovým názvom Už mi došlo, čo mi to došlo bolo, že by možno mala mať pri vstupe nápis ˶Zákaz vstupu filatelistom". Pre človeka, ktorý dedikuje svoj život láskyplnej starostlivosti o každý zahnutý zúbok, môže byť expozícia, v ktorej sú známky na plátne prichytené obrovskými skrutkami, šokom. Ak by však rozdýchal úvodné prekvapenie, mohol by aj filatelista na Laubertovej výstave zaregistrovať, že ide o autora, ktorý rozmýšľa ekonomicky a ekologicky. Ak by sa náhodou dostal k Modrému Mauríciovi, určite by ho nerozstrihal. Na jeho obrazoch nájdeme známky, ktoré v domácnostiach končia v koši a vo filatelistickom obchode sa predávajú nie po tuctoch, ale po stovkách.
A okrem toho trpezlivosť, precíznosť a čistota, s akou Otis Laubert realizuje svoje zásahy do známok je, vo svojej podstate, veľmi filatelistická. Ich rezaním a strihaním nám Laubert odhaľuje krásu, ktorá je v nich skrytá a ktorú v pene každodennosti prehliadame. Poštové umenie predstavujú podľa Otisa Lauberta listy, pohľadnice a známky a sú jeho treťou najoblúbenejšou oblasťou, keď prvé dve miesta patria Mapám a Vlajkám. Všetky tieto tri témy spája cestovanie a geografia, svet poznaný i ten, ktorý je iba vysnívaný. Téma romantická, ktorá by ľahko skĺzla do sentimentality, keby v nej Otis Laubert hojne nepoužíval svoje antisentimentálne kombo, repelent zložený na jednej strane z humoru a na druhej z neomylného ťahu na bránku.
.nové ovocie
Záverečná výstava v sérii Štyroch ročných období je venovaná geometrickej kresbe. Nesie názov Nové ovocie a tvoria ju zatiaľ nikde nepublikované diela vytvorené v rokoch 2011 až 2012. Laubertova geometria nie je striktná a nie je chladná, on sám o sebe hovorí, že nie je pravoverný geometrista a že sa mu tam stále vtiera voľnosť spojená s prekračovaním hraníc. Nenecháva sa zväzovať deklarovaným programom alebo, nedajbože, niečím ako manifest. Napriek tomu je zrejmé, že jeho svet, jeho život a jeho tvorba bežia v sieti pevne stanovených pravidiel. Keď prechádzate cez Laubertove kresby neubránite sa dojmu, že z nich opäť prehovára zberateľ. Len s tým rozdielom, že teraz nezbiera plastových panáčikov, známky alebo obrazy, ale rôzne výtvarné štýly, ktoré skúša a kombinuje. Hra, ktorú aj tu určuje sústava pravidiel pri súčasnej potrebe ich prekročenia, napätie, ktoré je hlavným zdrojom krásy.
.nič sa nezmenilo
V súčasnom výtvarnom umení ako keby platila pomerne jednoduchá evolúcia, ktorej princíp prenikol aj do knihy Jany Geržovej. Na začiatku je kresba alebo maľba, ktorá sa pridaním predmetov začne z plochy dvíhať, aby sa nakoniec oslobodila a prenikla do priestoru v podobe inštalácie. Neveríme tomu, že takáto implikácia platí a nezdá sa nám, že samotné vystúpenie do priestoru je krokom zvyšujúcim kvalitu. Ak v trojrozmernom podaní niečo stúpa, nie je to kvalita, ale atraktívnosť. ˶Priestorová inštalácia je zobrazením mojich schopností. Ale nie umeleckých, iba materiálnych", hovorí Laubert. Na kresbách, objektoch i inštaláciach robí paralelne už od 60. rokov. Niektoré z nich si však museli počkať na to, kým sa jeho život stabilizoval natoľko, aby mu bola umožnená realizácia jeho plánov. Veď v čase Zaváranín nemal Laubert ani kde poriadne bývať, nehovoriac o ateliéri či priestore na realizáciu náročnejších nápadov.
Kľúčovým pre poznanie Luabertovej tvroby sú jeho denníky. Dve škatule od banánov plné zošitov, v ktorých sú zachytené nápady, kresby so stručným popisom toho, čo treba urobiť, poznámky k tomu, ak bolo niečo z nich zrealizované, náčrty variantov, tak ako vznikali, faktografia toho, kedy a kde bolo čo vystavené. Rozpätie štyroch výstav v Galérii 19 pokrýva polstoročie Laubertovej tvorby od jej začiatkov až po súčasnosť. Na otázku, či sa niekam za ten čas posunul, respektíve posúva, nesúhlasne zakrúti hlavou. ˶Ak by bol ten čas a priestor, ak by si niekto pozrel moje denníky, zistil by, že za celý ten čas sa nič nezmenilo. Akurát, že som vtedy kreslil na dvadsaťhalierové papiere, ktoré medzičasom zožltli a dnes kreslím na trojkorunový papier, ktorý vydrží."
Štvrtá časť zo série Štyroch ročných období Otisa Lauberta, výstava Nové ovocie, ktorej kurátorom je Marián Meško, bude v Galérii 19 otvorená do 3. marca 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.