„Hi,“ zdraví usmievavá staršia Američanka plachého predavača v hudobnom obchode. „Chcela by som kúpiť niečo pre syna, ktorý miluje Green Day.“ Predavač sa otočí, pravou rukou siahne do regálu s cédečkami a bez slova zhovorčivej turistke podáva posledný album skupiny Sigur Rós. Tá zaplatí a spokojne odchádza.
Ako sa jej synovi páčili pomalé skladby a dlhé zvukové plochy najznámejšej islandskej skupiny, sa nikdy nedozvieme. Ak mal naozaj rád angažované odrhovačky Green Day, tak ho čakalo veľké prekvapenie. Alebo objav.
Náhodný rozhovor sa odohral v malom hudobnom obchode vydavateľstva Smekkleysa (po slovensky Nevkus). Tento obchodík s rozlohou asi 6 krát 3 metre na hlavnej reykjavíckej ulici Laugavegur je vskutku historickým miestom. Vydavateľstvo a obchod založili v roku 1986 dvaja členovia rozpadajúcej sa goticko-punkovej skupiny KUKL a neskôr tu vydali prvé albumy skupín Sugarcubes (a jej oveľa známejšej speváčky Björk) či Sigur Rós. Väčšina zaujímavej islandskej hudby vychádza stále pod touto značkou. Zaujímavosťou je, že prvý vydavateľský „počin“ Smekkleysi boli kreslené pohľadnice s Reaganom a Gorbačovom, vydané pri príležitosti ich historického stretnutia v októbri 1986 v Reykjavíku.
.za hudbou na Island
Na krásny ostrov s drsnou prírodou, horúcimi gejzírmi, divokými vodopádmi, ľadovcami a činnými sopkami sa každé leto vydáva okolo pol milióna turistov. Láka ich práve príroda. Nás prilákala uprostred októbra hudba.
Tá predstava je pritom dosť bizarná: rockový festival v meste len o niečo väčšom ako Žilina, v čase, keď v ňom slnko vychádza okolo pol deviatej a zapadá o šiestej, skoro stále tu prší, fúka silný vietor a teplota osciluje okolo nuly.
Pritom sa festival Iceland Airwaves nechváli žiadnou vychytenou superskupinou ani surreálnou atmosférou letných festivalov na lúkach či letiskách. Koncerty sa konajú v niekoľkých malých kluboch, puboch, kaviarňach, v mestskej galérii a v drevenom kostole. To, čo nás viedlo k tomu, že sme sa s organizátormi Airwaves skontaktovali a nakoniec sme do Reykjavíku odcestovali, bol fakt, že tu v priebehu piatich dní či presnejšie nocí vystúpi asi 250 kapiel, medzi nimi 150 (!) z hudobne mimoriadne bohatého Islandu a v zostávajúcej stovke je niekoľko zaujímavostí nezávislej hudobnej scény, ktoré Strednú Európu z nejakých dôvodov obchádzajú.
To, že Island je hudobne zvláštna krajina, si človek uvedomí už v lietadle. Na linke z Kodane je jeden audiokanál venovaný výlučne Björk a v časopise spoločnosti Icelandair sa nedočítate o tom, čo si o živote myslia modelky a miestne celebrity, ale napríklad členovia skupín Sprengjuhjölin, Hjaltalín alebo (krásny názov) Technobandid Stefán. Darmo: krajina s 300-tisíc obyvateľmi, ktorá do sveta pustila niekoľko mimoriadne úspešných a umelecky zaujímavých hudobníkov a skupín, nemá obdobu.
.punk, metal, elektronika, akustika
Iceland Airwaves je skutočne zvláštny festival. Šesť klubov, Reykjavík Art Museum, kostol Fríkirkjan a niekoľko festivalových kaviarní sa nachádza na ploche porovnateľnej s bratislavským historickým centrom. Informačným strediskom a nervovým uzlom festivalu je kaviareň Hressó, kde môže človek od rána do neskorej noci stretnúť novinárov, hudobníkov, organizátorov a miestne „kaviarenské typy“. Hrá tu príjemná hudba, varia tu silnú kávu a skvelé jedlá (hlavne ryby a teľacinu). A je tu zadarmo wi-fi pripojenie na internet. Popíjajúc kávu a pozorujúc ľudí si uvedomujeme, ako štýlovo a elegantne sa tu všetci obliekajú. Biznismeni v čiernych oblekoch, do kože hodení punkáči, dlhovlasí metalisti či elegantní mladí ľudia s „emo účesmi“ – všetci si na tom, v čom vyšli medzi ľudí, zjavne dali záležať.
Keď sa začítame do programu festivalu, zisťujeme, že najbližších päť dní nás čaká nejedno ťažké rozhodovanie. Je lepšie kmitať medzi jednotlivými scénami, alebo si to poriadne užiť v jednom klube? Chceme sa nechať ohlušiť tvrdým rockom, alebo očariť zvonivou elektronikou? Dopíjame kávu, ktorú v Hressó dávajú v termoskách, opúšťame teoretické úvahy a rovnými nohami skáčeme do festivalového blázinca.
.severskí pesničkári
Prvým, koho na festivale počúvame, je Markús Bjarnason. Hrá heavy metal v kapele Skátar, vo voľnom čase skladá celkom príjemné pesničky a len tak s gitarou ich spieva v malých kluboch. Takýchto pesničkárov tu stretneme viac. Jeden večer tvrdý rock, druhý večer akustický folk – ako dve strany jednej mince.
Pesničkári sú, zdá sa, v móde (písali sme o tom v jednom z minulých .týždňov). Na festivale ich stretneme niekoľko, hrajú akusticky či s pomocou elektroniky, každý z nich je zaujímavý a žiadni dvaja (či dve) sa na seba nepodobajú. Najviac nás zaujali tri nenápadné dievčatá. Lovísa je Islanďanka so srílanskou krvou, ktorá pod umeleckým menom Lay Low spieva, jemné, citlivé blues (pod vlastným menom je členkou tvrdšej kapely Benny Crespo´s Gang). Je príjemne prekvapujúce, že jej bluesová platňa patrí medzi najpredávanejšie albumy na Islande. Sigurlaug Gísladóttir je známa hlavne ako členka skupiny múm. Spolu s Magnusom Skarphédinssonom vytvorili duo Mr. Silla & Mongoose, ktoré voľným uchom trochu pripomína slovenský Longital: elektronika, gitara, akustické nástroje a hlavne Sillin ostrý, vysoký hlas. Trošku chladné, ale veľmi pôsobivé. Treťou skvelou pesničkárkou je Hafdis Huld. Tá od pätnástich rokov spievala v kultovej kapele GusGus a keď mala tanečnej elektroniky dosť, začala vystupovať sama, sprevádzaná len bendžom, gitarou a klávesami. Dobre urobila: jej platňu Dirty Paper Cup vyhlásili za najlepší islandský popový album minulého roka. Krásne zatiahnutým hlasom a v islandsky šušľavej angličtine spieva dokonalé pesničky, ktoré by mohli hrať v rádiu od rána do večera a nikdy by sa nezunovali.
.islandská sieť
Napríklad skupina Skakkamanage. Jej jadrom je manželský pár. Berglind hrá na klávesy, jej manžel Svávar na gitare a všetky piesne skladá. V kapele hrá aj multiinštrumentalista a skladateľ filmovej hudby Borko a pár ďalších ľudí. Hrajú invenčnú akustickú hudbu, ktorú by kritik asi označil ako „lo-fi alt.country“ (teda opak zvukovo dokonalého hi-fi a alternatíva k štylizovanému kovbojskému country). Videli sme ich hrať v klube a o deň neskôr v jednom kníhkupectve. Tam ich ozvučoval partner vyššie spomínanej Silly, ktorá sa zatiaľ venovala ich dieťaťu. Spolu s nimi tu hral aj šikovný džezový bubeník, ktorý bubnoval aj so skupinou Amiina na výbornom koncerte v kostole Fríkirkjan. Tú skupinu tvoria štyri neobyčajne muzikálne ženy, ktoré okrem toho, že úplne prevracajú feministický mýtus (ich album v drevenom obale, na ktorom sú zobrazené, ako spolu štrikujú, možno použiť aj ako podložku pod hrniec, ako promo materiál si možno zakúpiť kuchynskú utierku s logom skupiny), vystupujú pravidelne s kapelou Sigur Rós. Ak si pozriete stránku ktorejkoľvek z vyššie menovaných na MySpace, nájdete medzi priateľmi množstvo ďalších miestnych kapiel – punkových, tanečných, folkových, experimentálnych, slávnych aj menej známych. Islandskí muzikanti tvoria spolu neformálnu, no o to pevnejšiu sieť, cez ktorú nemožno len tak ľahko prepadnúť..
Jedným z uzlov tejto siete je skupina GusGus. Spolupracoval s nimi skoro každý, vystupujú po celom svete (pred pár rokmi hrali aj na Wilsonicu v Bratislave). Naši reykjavickí kolegovia ich nekriticky milujú. Aj preto sme ich vystúpeniu dali prednosť pred lákavým programom na iných pódiách. Bol to intenzívny zážitok. Totálne preplnená sála, tancujúci ľudia zborovo spievajúci spolu s tromi plnoštíhlymi, soulovo cítiacimi speváčkami, dievčatá v obecenstve extaticky jačiace ako v beatlesáckom Ťažkom dni vždy, keď sa na pódiu objavil uhrančivý tanečník. A že vraj chladný sever...
.greetings from UK & USA
Medzi zahraničnými účastníkmi nás zaujali hlavne americkí Annuals, Smoosh a Deerhoof a britské kapely Bloc Party a Magic Numbers. Annuals je skupinka ani nie dvadsaťročných mladíkov (a jednej mladice), ktorí hrajú s vášňou primeranou veku, a úplne neprimeraným muzikantským nadhľadom. Neboli to však najmladší účastníci festivalu. Sestry Chloe a Asya, ktoré tvoria skupinu Smoosh, majú totiž 13 a 15 rokov. Chloe fenomenálne bubnuje, Asya hrá na klávesoch (swingujúce basové riffy ľavou a jednoduché harmónie pravou rukou) a k tomu detským hlasom spieva. Keď sme ich videli prvýkrát, boli sme prekvapení, keď sme sa s nimi na druhý deň rozprávali po koncerte v malom obchode s oblečením, prekvapenie sa zopakovalo. Dozvedeli sme sa, že už hrajú spolu 8 (!) rokov, vydali tri albumy a práve skončili americké turné s Deerhoof a Bloc Party...
Trio Deerhoof, ktoré vystupovalo v jednom z malých klubov, bolo famózne. Maličká speváčka a basgitaristka Satomi s tenulinkým, a ponad hlukovú gitaru a hektické bicie chirurgicky presne intonujúcim hlasom je zjavenie, ktoré treba nielen počuť, ale určite aj vidieť.
Bloc Party boli jediným skutočným headlinerom festivalu. Hrali veľmi dobre, frontman Kele Okereke si zaplával na rukách nadšeného publika, ich koncert bol hudobným pozdravom z londýnskeho stredného prúdu: bolo to fajn, ale trochu chýbalo islandské vzrušenie.
Ako nám povedal manažér festivalu Eldar Ásthórsson, anglická kapela Magic Numbers veľmi chcela prísť na Island a hrať na festivale. Keďže už bol program plný, zaradili ich na nedeľu večer ako „špeciálne prekvapenie“, ktoré bolo zverejnené až v deň koncertu. Dve súrodenecké bratsko-sesterské dvojice veselých obéznych hipisákov boli príjemným vyvrcholením úžasného festivalu. Ich vzhľad odkazoval niekde pred Woodstock, ich hudba bola úplne súčasná. Tvrdé pesničky so spevavými (a v čistých harmóniách zaspievanými) refrénmi boli dokonalým chilloutom, chutným zákuskom po vydarenej hudobnej hostine.
Ako je možné, že na Islande je toľko dobrej hudby? „Je to prírodou,“ odpovedá predavačka v obchode Smekkleysa a jej kolega súhlasí, „vyjdeš z mesta a chce sa ti spievať.“ Znie to romanticky, ale možno, že to je pravda. A možno, že je to aj vďaka tým dvom bláznom, čo pred 30 rokmi založili Smekkleysu. Alebo aj vďaka tým fanatikom, ktorí pred deviatimi rokmi vymysleli Iceland Airwaves. Ktovie.
„Prečo si dal tej Američanke Sigur Rós, keď chcela niečo ako Green Day?“ pýtam sa plachého predavača. „Robím to tak vždy,“ odpovedá, „lebo ich mám rád.“ Možno, že je Island taký hudobný aj vďaka nemu.
Ako sa jej synovi páčili pomalé skladby a dlhé zvukové plochy najznámejšej islandskej skupiny, sa nikdy nedozvieme. Ak mal naozaj rád angažované odrhovačky Green Day, tak ho čakalo veľké prekvapenie. Alebo objav.
Náhodný rozhovor sa odohral v malom hudobnom obchode vydavateľstva Smekkleysa (po slovensky Nevkus). Tento obchodík s rozlohou asi 6 krát 3 metre na hlavnej reykjavíckej ulici Laugavegur je vskutku historickým miestom. Vydavateľstvo a obchod založili v roku 1986 dvaja členovia rozpadajúcej sa goticko-punkovej skupiny KUKL a neskôr tu vydali prvé albumy skupín Sugarcubes (a jej oveľa známejšej speváčky Björk) či Sigur Rós. Väčšina zaujímavej islandskej hudby vychádza stále pod touto značkou. Zaujímavosťou je, že prvý vydavateľský „počin“ Smekkleysi boli kreslené pohľadnice s Reaganom a Gorbačovom, vydané pri príležitosti ich historického stretnutia v októbri 1986 v Reykjavíku.
.za hudbou na Island
Na krásny ostrov s drsnou prírodou, horúcimi gejzírmi, divokými vodopádmi, ľadovcami a činnými sopkami sa každé leto vydáva okolo pol milióna turistov. Láka ich práve príroda. Nás prilákala uprostred októbra hudba.
Tá predstava je pritom dosť bizarná: rockový festival v meste len o niečo väčšom ako Žilina, v čase, keď v ňom slnko vychádza okolo pol deviatej a zapadá o šiestej, skoro stále tu prší, fúka silný vietor a teplota osciluje okolo nuly.
Pritom sa festival Iceland Airwaves nechváli žiadnou vychytenou superskupinou ani surreálnou atmosférou letných festivalov na lúkach či letiskách. Koncerty sa konajú v niekoľkých malých kluboch, puboch, kaviarňach, v mestskej galérii a v drevenom kostole. To, čo nás viedlo k tomu, že sme sa s organizátormi Airwaves skontaktovali a nakoniec sme do Reykjavíku odcestovali, bol fakt, že tu v priebehu piatich dní či presnejšie nocí vystúpi asi 250 kapiel, medzi nimi 150 (!) z hudobne mimoriadne bohatého Islandu a v zostávajúcej stovke je niekoľko zaujímavostí nezávislej hudobnej scény, ktoré Strednú Európu z nejakých dôvodov obchádzajú.
To, že Island je hudobne zvláštna krajina, si človek uvedomí už v lietadle. Na linke z Kodane je jeden audiokanál venovaný výlučne Björk a v časopise spoločnosti Icelandair sa nedočítate o tom, čo si o živote myslia modelky a miestne celebrity, ale napríklad členovia skupín Sprengjuhjölin, Hjaltalín alebo (krásny názov) Technobandid Stefán. Darmo: krajina s 300-tisíc obyvateľmi, ktorá do sveta pustila niekoľko mimoriadne úspešných a umelecky zaujímavých hudobníkov a skupín, nemá obdobu.
.punk, metal, elektronika, akustika
Iceland Airwaves je skutočne zvláštny festival. Šesť klubov, Reykjavík Art Museum, kostol Fríkirkjan a niekoľko festivalových kaviarní sa nachádza na ploche porovnateľnej s bratislavským historickým centrom. Informačným strediskom a nervovým uzlom festivalu je kaviareň Hressó, kde môže človek od rána do neskorej noci stretnúť novinárov, hudobníkov, organizátorov a miestne „kaviarenské typy“. Hrá tu príjemná hudba, varia tu silnú kávu a skvelé jedlá (hlavne ryby a teľacinu). A je tu zadarmo wi-fi pripojenie na internet. Popíjajúc kávu a pozorujúc ľudí si uvedomujeme, ako štýlovo a elegantne sa tu všetci obliekajú. Biznismeni v čiernych oblekoch, do kože hodení punkáči, dlhovlasí metalisti či elegantní mladí ľudia s „emo účesmi“ – všetci si na tom, v čom vyšli medzi ľudí, zjavne dali záležať.
Keď sa začítame do programu festivalu, zisťujeme, že najbližších päť dní nás čaká nejedno ťažké rozhodovanie. Je lepšie kmitať medzi jednotlivými scénami, alebo si to poriadne užiť v jednom klube? Chceme sa nechať ohlušiť tvrdým rockom, alebo očariť zvonivou elektronikou? Dopíjame kávu, ktorú v Hressó dávajú v termoskách, opúšťame teoretické úvahy a rovnými nohami skáčeme do festivalového blázinca.
.severskí pesničkári
Prvým, koho na festivale počúvame, je Markús Bjarnason. Hrá heavy metal v kapele Skátar, vo voľnom čase skladá celkom príjemné pesničky a len tak s gitarou ich spieva v malých kluboch. Takýchto pesničkárov tu stretneme viac. Jeden večer tvrdý rock, druhý večer akustický folk – ako dve strany jednej mince.
Pesničkári sú, zdá sa, v móde (písali sme o tom v jednom z minulých .týždňov). Na festivale ich stretneme niekoľko, hrajú akusticky či s pomocou elektroniky, každý z nich je zaujímavý a žiadni dvaja (či dve) sa na seba nepodobajú. Najviac nás zaujali tri nenápadné dievčatá. Lovísa je Islanďanka so srílanskou krvou, ktorá pod umeleckým menom Lay Low spieva, jemné, citlivé blues (pod vlastným menom je členkou tvrdšej kapely Benny Crespo´s Gang). Je príjemne prekvapujúce, že jej bluesová platňa patrí medzi najpredávanejšie albumy na Islande. Sigurlaug Gísladóttir je známa hlavne ako členka skupiny múm. Spolu s Magnusom Skarphédinssonom vytvorili duo Mr. Silla & Mongoose, ktoré voľným uchom trochu pripomína slovenský Longital: elektronika, gitara, akustické nástroje a hlavne Sillin ostrý, vysoký hlas. Trošku chladné, ale veľmi pôsobivé. Treťou skvelou pesničkárkou je Hafdis Huld. Tá od pätnástich rokov spievala v kultovej kapele GusGus a keď mala tanečnej elektroniky dosť, začala vystupovať sama, sprevádzaná len bendžom, gitarou a klávesami. Dobre urobila: jej platňu Dirty Paper Cup vyhlásili za najlepší islandský popový album minulého roka. Krásne zatiahnutým hlasom a v islandsky šušľavej angličtine spieva dokonalé pesničky, ktoré by mohli hrať v rádiu od rána do večera a nikdy by sa nezunovali.
.islandská sieť
Napríklad skupina Skakkamanage. Jej jadrom je manželský pár. Berglind hrá na klávesy, jej manžel Svávar na gitare a všetky piesne skladá. V kapele hrá aj multiinštrumentalista a skladateľ filmovej hudby Borko a pár ďalších ľudí. Hrajú invenčnú akustickú hudbu, ktorú by kritik asi označil ako „lo-fi alt.country“ (teda opak zvukovo dokonalého hi-fi a alternatíva k štylizovanému kovbojskému country). Videli sme ich hrať v klube a o deň neskôr v jednom kníhkupectve. Tam ich ozvučoval partner vyššie spomínanej Silly, ktorá sa zatiaľ venovala ich dieťaťu. Spolu s nimi tu hral aj šikovný džezový bubeník, ktorý bubnoval aj so skupinou Amiina na výbornom koncerte v kostole Fríkirkjan. Tú skupinu tvoria štyri neobyčajne muzikálne ženy, ktoré okrem toho, že úplne prevracajú feministický mýtus (ich album v drevenom obale, na ktorom sú zobrazené, ako spolu štrikujú, možno použiť aj ako podložku pod hrniec, ako promo materiál si možno zakúpiť kuchynskú utierku s logom skupiny), vystupujú pravidelne s kapelou Sigur Rós. Ak si pozriete stránku ktorejkoľvek z vyššie menovaných na MySpace, nájdete medzi priateľmi množstvo ďalších miestnych kapiel – punkových, tanečných, folkových, experimentálnych, slávnych aj menej známych. Islandskí muzikanti tvoria spolu neformálnu, no o to pevnejšiu sieť, cez ktorú nemožno len tak ľahko prepadnúť..
Jedným z uzlov tejto siete je skupina GusGus. Spolupracoval s nimi skoro každý, vystupujú po celom svete (pred pár rokmi hrali aj na Wilsonicu v Bratislave). Naši reykjavickí kolegovia ich nekriticky milujú. Aj preto sme ich vystúpeniu dali prednosť pred lákavým programom na iných pódiách. Bol to intenzívny zážitok. Totálne preplnená sála, tancujúci ľudia zborovo spievajúci spolu s tromi plnoštíhlymi, soulovo cítiacimi speváčkami, dievčatá v obecenstve extaticky jačiace ako v beatlesáckom Ťažkom dni vždy, keď sa na pódiu objavil uhrančivý tanečník. A že vraj chladný sever...
.greetings from UK & USA
Medzi zahraničnými účastníkmi nás zaujali hlavne americkí Annuals, Smoosh a Deerhoof a britské kapely Bloc Party a Magic Numbers. Annuals je skupinka ani nie dvadsaťročných mladíkov (a jednej mladice), ktorí hrajú s vášňou primeranou veku, a úplne neprimeraným muzikantským nadhľadom. Neboli to však najmladší účastníci festivalu. Sestry Chloe a Asya, ktoré tvoria skupinu Smoosh, majú totiž 13 a 15 rokov. Chloe fenomenálne bubnuje, Asya hrá na klávesoch (swingujúce basové riffy ľavou a jednoduché harmónie pravou rukou) a k tomu detským hlasom spieva. Keď sme ich videli prvýkrát, boli sme prekvapení, keď sme sa s nimi na druhý deň rozprávali po koncerte v malom obchode s oblečením, prekvapenie sa zopakovalo. Dozvedeli sme sa, že už hrajú spolu 8 (!) rokov, vydali tri albumy a práve skončili americké turné s Deerhoof a Bloc Party...
Trio Deerhoof, ktoré vystupovalo v jednom z malých klubov, bolo famózne. Maličká speváčka a basgitaristka Satomi s tenulinkým, a ponad hlukovú gitaru a hektické bicie chirurgicky presne intonujúcim hlasom je zjavenie, ktoré treba nielen počuť, ale určite aj vidieť.
Bloc Party boli jediným skutočným headlinerom festivalu. Hrali veľmi dobre, frontman Kele Okereke si zaplával na rukách nadšeného publika, ich koncert bol hudobným pozdravom z londýnskeho stredného prúdu: bolo to fajn, ale trochu chýbalo islandské vzrušenie.
Ako nám povedal manažér festivalu Eldar Ásthórsson, anglická kapela Magic Numbers veľmi chcela prísť na Island a hrať na festivale. Keďže už bol program plný, zaradili ich na nedeľu večer ako „špeciálne prekvapenie“, ktoré bolo zverejnené až v deň koncertu. Dve súrodenecké bratsko-sesterské dvojice veselých obéznych hipisákov boli príjemným vyvrcholením úžasného festivalu. Ich vzhľad odkazoval niekde pred Woodstock, ich hudba bola úplne súčasná. Tvrdé pesničky so spevavými (a v čistých harmóniách zaspievanými) refrénmi boli dokonalým chilloutom, chutným zákuskom po vydarenej hudobnej hostine.
Ako je možné, že na Islande je toľko dobrej hudby? „Je to prírodou,“ odpovedá predavačka v obchode Smekkleysa a jej kolega súhlasí, „vyjdeš z mesta a chce sa ti spievať.“ Znie to romanticky, ale možno, že to je pravda. A možno, že je to aj vďaka tým dvom bláznom, čo pred 30 rokmi založili Smekkleysu. Alebo aj vďaka tým fanatikom, ktorí pred deviatimi rokmi vymysleli Iceland Airwaves. Ktovie.
„Prečo si dal tej Američanke Sigur Rós, keď chcela niečo ako Green Day?“ pýtam sa plachého predavača. „Robím to tak vždy,“ odpovedá, „lebo ich mám rád.“ Možno, že je Island taký hudobný aj vďaka nemu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.