Och, písať o krajine, ktorú máš rád… Klávesnica ti pod prstami uteká. Je ona krásna, divá, odveká, je domček, útes, ulita aj hrad, je číry azúr, je dupot kopýt aj sladkosť serenád, opojný vzlet aj krkolomný pád, je žriebä, včela, škorpión aj had, vie pokoriť, ponížiť aj opiť, prebodnúť, vzkriesiť, zabiť a hneď poláskať, je ako sestra, ako starostlivá mať, môžeš ju objať, môžeš sa ňou chvíľu pokochať... Je hĺbka mora. Je zloduch hlbín. Je tvoje dvojča, je nevesta, je macocha. Je vzrušená červeň, čo ti v jej uliciach zakaždým sadne na líca, milá ti je ako stará školská lavica. Je dobrá k dobru a prísna k zlému. A keby si mal dosť slov na poému, určite by si ju pre ňu napísal.
V ktorom zákutí duše by mal hľadať slová ten, kto by sa rád podelil o lásku k tejto krajine? Slov je tak málo a sú v tom vlastne... nevinne. Je to tak trochu ako v čase karnevalu – premeníš pocit na nejakú vetu, úprimnú a dokonalú, ponúkneš ju svetu, krásnu, cvendžiacu a trblietavú ako karnevalová maska: a zrazu cítiš, veď nemá pätu, ba nemá ani hlavu, do slov sa nezmestila všetka tvoja láska. A tak sa poberieš... na cestu do Talianska.
Lež ani tu ťa múza nepoláska: Taliansko – aké, kto, kde a vlastne kedy? Taliansko Palermo? Taliansko Miláno? Taliansko bohatstva? Či Taliansko biedy? Taliansko Verdi? Mussolini? Veľká Rímska ríša alebo krátke, malé Saló? Bože môj, koľko sa tam toho odohralo! A stále je to táto zem, stále je to ona.
Markus Aurélius sedí na brehu Hrona, cisár-filozof, panovník veľkej ríše, si pri našej rieke Hovory k sebe píše a Laugaritium zvučí salvami pijanského spevu: to jeho légie sadia tu vínnu révu. Taliansko veľké dejiny? Taliansko malé vojny? Taliansko Neapol? Alebo sever nespokojný? Taliansko kultúra? Taliansko umenie? Taliansko palec smerom dolu? Zväzok so sekerou sa do piesku Kolosea zabára. Koľko dá priekupník za krvavú štólu Júlia Cézara? Alebo veža, čo naveky bude padať? Ach, kde ťa, Taliansko, kde ťa vlastne hľadať!
Ticho plynie Arno aj Tiber krvavý, toskánske Chianti ti udiera do hlavy, Rím, čo sa ocitol v rozvalinách, v troskách, z Anjelského hradu letí dolu Tosca, pastieri v Abruzzách zhrabujú bujné rúno. Na Campo dei Fiori... už pomaly horí, ach, Giordano Bruno. A bokom od všetkých, ďaleko od vatikánskeho hluku si prikladá v horúčke na čelo ruku Michelangelo pod klenbou Sixtínskej kaplnky. Leonardo, Giotto, Dante, Garibaldi a toľkí ďalší, bezmocní a bez pomoci, užasnutí hľadia do habešskej noci. Duce si zastrčil palce za popruhy a bojový zväzok, fašo di kombatimento, bejzbolkou rozmlátil Archimedove kruhy.
Taliansko – paláce, ktorým sa pokloníš? Pôvabné mestečká, v každom Bar Centrale? Alebo tragická stanica v Bologni? Teror dvoch farieb, tá večná nočná mora? Taliansko – Bartali a jeho pedále? Verdi? Či vražda Alda Mora... Taliansko – benátska opera v plameni: na krajinu ako keby padla ťažká, olovená doska, pri tej správe celá onemela a od hrôzy nevládala plakať. Len o málo rokov mohla zas Tosca do Tiberu skákať a v prestávke predavač predávať bonbóny. Taliansko – jediné predstavenie, čo vtedy vypadlo z programu sezóny.
Taliansko Dante? Taliansko Duce? Mussolini? Taliansko Istituto Luce? Jedno aj druhé, sú takí a zároveň aj iní. Taliansko priamky aj pavučina diaľnic? Piliere so zamurovanými mŕtvolami? Taliansko, prosím, ukáž sa mi.
Taliansko je krajina v mnohých ohľadoch výnimočná a v niekoľkých priamo neuveriteľná. Zaiste, zrejme okrem smrti nič na tomto svete nemožno absolutizovať a nepochybne jestvujú desiatky krajín, pre ktoré sú charakteristické tie isté (často až) desivé paradoxy, aké možno pripísať práve Taliansku. Na jednej strane dedičstvo kultúry a ducha, na druhej dejinný skrat šialenej diktatúry, ktorá dokonca s talianskym menom zachvátila kontinent a spôsobila, čo spôsobila. Alebo spôsobuje, čo spôsobuje. Ale napokon – diktatúra proti diktatúre, ani iní v hrôzach nezaostali.
Ku každej krajine možno zrejme priradiť pomyselné misky lekárnickej váhy, ktoré sa nemilosrdne nakláňajú v súlade s pomerom jej plusov a mínusov, kladov a záporov. Akokoľvek prísne by sme chceli na misky talianskej váhy klásť, čo je dobré, i to, čo je zlé, len podvodne, neprajným malíčkom by sme ich skryte museli pritlačiť, aby sa prevážili do mínusu. Pomätenie zmyslov v čiernej i v červenej verzii, ktoré malo v prvej polovici minulého storočia podobu zvlčilých tlúp v čiernych košeliach, únosov a vrážd (Matteotti), a v druhej terorizmu, atentátov, a tak isto únosov a vrážd (Moro) vyvažuje prirodzená urodzenosť ducha – ktorú, navyše, nemožno vtesnať do nijakého obmedzeného časového výseku. Divokú podobu demokracie s obrovskými škandálmi, podvodmi, aférami, s desiatkami nevládnych vlád vyvažuje bezbrehá tvorivosť, životný štýl... s ľudskou tvárou. Oproti červotoči organizovaného zločinu sa dvíha nezvyčajný zmysel pre krásu a umenie, niet takmer mestečka bez svojej kapely, bez „banda musicale“. A tak ďalej.
V otupujúcom zovretí dlhoročných klišé sa názov krajiny podvedome spája s výrazmi ako „mafia“, „špagety“, „kozanostra“, „mandžáre“. Roky a roky. Stále. Je však zaujímavé, ako sami seba vnímajú Taliani. V roku 2008 vyšla skromná publikácia s titulom Italianitá, doslovný preklad: Talianskosť. Skupina talianskych osobností dostala šancu zamyslieť sa nad tým, čo by podľa nich najvýraznejšie vyjadrilo, zosobnilo a umocnilo predmetný výraz. Talianskosť. Isto, bolo by neprirodzené, keby tam nefigurovali „spaghetti all´aglio, olio e peperoncino...“ , bezkonkurenčne tie najtypickejšie zo všetkých (takmer hádam nespočetných) druhov talianskych cestovín: cesnak, olej a korenie. Dokonalá chuť dokonalej jednoduchosti.
No potom sú tu už len samé prekvapenia, aspoň pre Netaliana: bicykel Graziella, čo bola vlastne prvá „skladačka“, bonbónik Bacio Perugina, vôňa lepidla Coccoina, vety z filmov o Fantozzim, slávnosti denníka l´Unitá, tenisky Superga, Nutella, kávovar Bialetti, šesťnohý pes z loga Agipu, ale aj, napríklad, červená stuha nohavíc karabinierskej uniformy, volebná miestnosť, zvučka televíznych novín, písmeno T v nápise Tabacchi (Tabak)...
Slušný rozdiel medzi tým, ako ich iní vidia zvonka, a tým, ako sa oni pociťujú vnútri. Každá z uvedených „položiek“ by si zaslúžila samostatnú úvahu – a v knižočke Talianskosť ju každá aj má, jedna kratšiu, iná dlhšiu, ale nijaká tu nie je zaradená len tak. Ako dajaký vrtoch autora. Z každého zo zdôvodnení akoby na čitateľa dýchla bohyňa spolupatričnosti, spoluprežívania, spoločného obdivu, spoločného očarenia. Spoločnej lásky aj spoločnej spomienky. A to je zásadná ťarcha na miske pozitív. Spoločné prežívanie toho, čo je podstatné. Takže v obraze protikladov, alebo lepšie: paradoxov sa nad hladinu drobných individuálnych krpatostí zakaždým neomylne vynorí bezpečný ostrovček kolektívnej veľkosti. Nie sú na to potrebné veci veľké, tým menej pompézne. Veľa ráz stačí počúvať chvíľu miestnu kapelu, kdekoľvek, v ktorej odušu hrajú vedľa seba dedkovia s vnučkami, učitelia so žiakmi, rodičia s deťmi, malí a ešte menší, veľkí aj najväčší... V programe nesmie chýbať Verdi, akokoľvek náročný a príslušne tomu falošný až strach, falošne kvíli až kdesi pod strechu. No publikum má úsmev na perách. A nie je to úsmev posmechu. Na druhej strane – v opere sa neodpúšťa nič.
Taliansko sa vie zadrieť pod kožu, ako keď v zime zájde za nechty. Taliansko so svojimi plusmi a mínusmi. Taliansko s najväčšími umelcami všetkých čias, s námestiami svojich starých mestečiek, ale aj s Rímom, Florenciou, Sienou, Pisou, s Neapolom, Palermom aj s Milánom, s Benátkami, s Bolognou aj s Turínom, s Marano Equo, s Calcatou, s Campagnanom, tak isto so San Gimignanom, s Privernom a tak ďalej. Taliansko také, aké je. Keď plače, zúri, bojuje, alebo v bezmocnom onemení dve dlhé noci pozdravuje svoje obete z Iraku, pod Oltárom vlasti, v Ríme, na Benátskom námestí. Presne tam, kde 24. mája 1918 Štefánik rečnil o budúcnosti a o vôli zdvihnúť zbraň za vlastnú slobodu.
Taliansko katedrál, akých už nikde inde niet, a ani nikdy také nikde neboli. V jednej z tých rímskych, v Santa Maria Maggiore, kľačali pred oltárom, okolo Vianoc v roku 868, svätí Cyril a Metod spolu s pápežom Hadriánom a slúžili omšu v jazyku našich predkov. V neďalekej Santa Prassede, kde boli často hosťami svätý Pavol aj svätý Peter, napokon Konštantín Filozof, teda svätý Cyril, 14. februára 869 dokonal. No sú ďalšie a ďalšie, Orvieto, Siena aj dóm v Miláne, San Petronio v prastarej Bologni. Taliansko katedrál. Všetkým sa treba pokloniť.
Od roku 609 (nie, tlačiarovi nevypadla jednotka) je kresťanskou katedrálou aj pohanský Panteón v strede Ríma. Okrem Otca vlasti, kráľa Viktora Emanuela II., sú tam v nenápadnom hrobe uložené „kosti a prach Raffaela Santiho z Urbina“, s ťažkým latinským epitafom: „Tu leží Raffaelo, ktorého, kým žil, sa príroda obávala, že ju zatieni, a keď umrel, zľakla sa, že umrie spolu s ním...“ (V jeden nedeľný podvečer, kedysi na jar 2010, sa konal približne 15 metrov od tohto hrobu spoločný koncert skupiny ruských vokalistov a talianskeho sláčikového kvarteta. Do konca zostávala posledná skladba, lenže kdesi odbilo 18.00, rázna zriadenkyňa v úhľadnej uniforme skladbu prerušila a vyzvala cez mikrofón umelcov aj obecenstvo, aby ihneď vyprázdnili chrám, pretože sa o šiestej jednoducho – zatvára. Keď sa asi dvestočlenné obecenstvo nahlas vzbúrilo, pribehol na pomoc zriadenec v úhľadnej uniforme, jednoducho všetko povypínal a odniesol mikrofón. Skrátka, finito. Taliansko paradoxov ohromene zatajilo dych a týždeň si lízalo ranu svojej hanby, zhrozené, že sa také niečo stalo. Práve tam.)
Taliansko Giuliany Benzoni. Štefánikova snúbenica napísala vo svojich pamätiach o svojom Slovákovi slová z najkrajších. Jej starý otec Martini bol minister, tetka Ventosa dvorná dáma kráľovnej, nuž svojmu hrdinovi pomáhala, ako mohla. A pomohla mu aj k našej spoločnej česko-slovenskej prvej republike. Aspoň trochu.
V Taliansku ešte toľko vecí musí mať človek rád. Napríklad vôňu raňajšieho kapucína. Alebo Angelus na Svätopeterskom námestí, v nedeľu napoludnie, v Ríme.
Starodávne Palio, dva razy do roka, v Siene. Alebo: na futbalových štadiónoch panuje napríklad zvyk, že počas zápasu niektorá zo skupín „tifosi“, fanúšikov, roztiahne na určitý počet minút transparent a privíta do života novorodenca niektorého z priateľov, zablahoželá novomanželom z okruhu svojich známych, ale aj vyjadrí svoj názor na nejaký aktuálny spoločenský jav, aféru alebo udalosť. V súlade s pravidlom paradoxov sa, pravdaže, našťastie neporovnateľne zriedkavejšie, zjavia aj prejavy nenávisti, zloby a tupého idiotizmu. V súlade s miskami váh, sklonenými na stranu kladov, ich však vždy zaženie piskot dovtedy mlčiacej väčšiny.
Zvláštny pôvab má Taliansko Roberta Benigniho. Komik, šašo. Básnik, umelec. Vždy schopný zaplniť historické námestia. Roberto Benigni nie je organizátor rockových koncertov: on iba číta Božskú komédiu, veľdielo Danteho. Námestia počúvajú, stoja a nedýchajú. A on ich sprevádza cez Peklo, Očistec a Raj a číta, číta číta, Danteho tercíny sú ako lastovičky, mihnú sa, vyletia, zakrúžia nad hlavami a znovu sú iskričkami na toskánskom nebi, znovu sú so svojím Dantem samy...
Zvláštny pôvab malo Taliansko 150. výročia Zjednotenia po celý rok 2011. Na domoch trikolóra aj bez majstrovstiev sveta vo futbale, v rozhlase o polnoci slávnostná nahrávka hymny, špeciálne pre túto príležitosť a vždy s patričným ohlásením. Aby sa ani na chvíľu nezabudlo.
Najzvláštnejší pôvab v celom tom jubilejnom roku malo však vystúpenie komika, šaša, básnika, umelca na festivale populárnej piesne v San Remo. Do obrovskej festivalovej (a hotelovej) sály vošiel na bielom koni, oháňajúc sa obrovskou trikolórou, práve tak, ako kedysi hrdina Garibaldi viedol do útoku Tisícku svojich dobrovoľníkov v červených košeliach. Jeho ani nie hodinové vystúpenie možno pokojne označiť za umelecké dielo sui generis. Nijaký pátos, len nákazlivý smiech, láskavý humor, ale aj trochu drsné šľahy po chrbte najčerstvejšej talianskej súčasnosti, z ktorej najprv neľútostne strhol všetky možné košele: červenú, čiernu, hnedú, žlto-bielu... Všetky. A bičoval obnažené telo. Každý šľah dokrvava však ihneď pofúkal láskavým bonmotom. Nijaký pátos: iba rozprával Talianom o texte ich hymny, Fratelli d´Italia, Bratia Talianska. Jej text napísal v jeseni 1847 dvadsaťjedenročný študent Goffredo Mameli, i preto sa jej všeobecne hovorí „Mameliho hymna“, štipku nespravodlivo vo vzťahu k tomu, kto text zhudobnil, k skladateľovi Michelemu Novarovi. No možno je v tom aj kúsok dajakej nadprirodzenej spravodlivosti voči Mamelimu, ktorý po tom, ako zložil tento text, bojoval v hodnosti kapitána na viacerých bojiskách za slobodu svojej krajiny a umrel ani nie o dva roky nato v dôsledku amputácie prestrelenej nohy a následnej gangrény. Mal dvadsaťdva rokov.
Benigni sa najprv vyznal, čo preňho znamená byť Talianom. „No nie, ale fakticky, vážne, napríklad, keď som niekde v nejakej galérii, nejakej slávnej, čo ja viem, najväčšej na svete, a ako tak idem a vidím na stene, aha, tam nejaký, povedzme, Caravaggio, alebo nejaký iný náš veľký umelec, tak si vždy poviem, dokelu! no veď ja patrím k nemu, to je pocit, to je neskutočné, hovorím si, to je Talian, veď to je Talian ako ja, no skrátka nádhera...“ A medzitým stále bičoval a bičoval. V tom čase bolo čo, bolo sa na čom zasmiať, aj z čoho vysmiať... a to on vie.
Potom rozobral päť slôh textu, slovo za slovom, vysvetlil, objasnil významy, symboly, náznaky, historické súvislosti aj historické odkazy. A nakoniec nanútil obecenstvu predstavu mladého garibaldiovského vojaka, ktorý sa cez deň, možno po boji, naučil akúsi novú revolučnú pesničku (hymnou sa stala až 12. októbra 1946) a teraz si ju spieva na stráži, sám ako prst na predsunutom poste, s hviezdnatým nebom nad hlavou. A práve tak ju Roberto Benigni tam v San Reme zaspieval, pred publikom, v ktorom by sa nedorezal krvi.
Taliansko vie veľmi veľa dať. Môže ťa naučiť, že láskavé tiché pokarhanie buráca silnejšie než zúrivý zverský krik. Že priateľská ruka na pleci má väčšiu váhu než rana päsťou priamo do nosa. Že „Va´, pensiero“, zbor Židov z Nabucca aj v pianissime pokojne prehluší všetky kanonády sveta zliate v jediný okamih. Že flauta, od prvých školských krokov povinná, sa drží lepšie ako bajonet.
Človek tú krajinu nemusí pochopiť. No musí ju mať rád. Napokon, je druhá najkrajšia na svete.
Italia nostra/
Tento výraz namená „naše Taliansko.“ Ak v tomto spojení vnímavý čitateľ postrehol narážku, postrehol správne. Je to niečo ako odvrátená strana Mesiaca: nevidieť ju, ale vie sa, že je tam. Je to súčasť tej bolestnejšej stránky talianskej skutočnosti, fenomén zaiste nie výnimočne príznačný len pre túto krajinu. Nebolo však zámerom autora pripomenúť ho čitateľovi, zrejme je i bez pripomenutia (ne)bezpečne zakvačený v bludisku dotieravých klišé v jeho podvedomí. Autor chcel jednoducho zdôrazniť, že táto krajina, toto Taliansko so všetkými svojimi paradoxmi patrí nám všetkým, práve pre tú prísnu lekárnickú váhu, na ktorej sa miska Klady a Pozitíva zreteľne skláňa oveľa nižšie. Patrí nám, alebo malo by nám ešte väčšmi patriť jej nezmerateľné umelecké bohatstvo. Ťažko nájsť inú krajinu, kde by sa na takom priestore sústredilo toľko pamiatok z toľkých období. Patrí nám všetko ľudsky povznášajúce, čo sa v nás rodí pri priamom dotyku s jej katedrálami, ale aj s antickými rozvalinami pôsobivými v ich impozantnej dôstojnosti. No rovnako by nám mal patriť pocit zodpovednosti za to, čo teraz v tejto krajine VŠETCI máme. A mali by sme sa postarať o to, aby aj naše detné deti alebo možno ich ďalší potomkovia mali ešte do Talianska – okrem mora – za čím cestovať.
Stanislav Vallo/
Diplomat a prekladateľ z taliančiny. Narodil sa v roku 1951 v Zálesí pri Bratislave, študoval taliančinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a neskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1991 až 1996 pracoval ako diplomat a v rokoch 2005 až 2011 ako veľvyslanec SR v Taliansku. Po návrate pôsobil na ministerstve kultúry a v súčasnosti je riaditeľom Diplomatickej akadémie. Je autorom početných prekladov z taliančiny, okrem iných diel Bocaccia, Paveseho, Buzzattiho, Eca a ďalších. Je ženatý, má tri deti a jedno vnúča.
V ktorom zákutí duše by mal hľadať slová ten, kto by sa rád podelil o lásku k tejto krajine? Slov je tak málo a sú v tom vlastne... nevinne. Je to tak trochu ako v čase karnevalu – premeníš pocit na nejakú vetu, úprimnú a dokonalú, ponúkneš ju svetu, krásnu, cvendžiacu a trblietavú ako karnevalová maska: a zrazu cítiš, veď nemá pätu, ba nemá ani hlavu, do slov sa nezmestila všetka tvoja láska. A tak sa poberieš... na cestu do Talianska.
Lež ani tu ťa múza nepoláska: Taliansko – aké, kto, kde a vlastne kedy? Taliansko Palermo? Taliansko Miláno? Taliansko bohatstva? Či Taliansko biedy? Taliansko Verdi? Mussolini? Veľká Rímska ríša alebo krátke, malé Saló? Bože môj, koľko sa tam toho odohralo! A stále je to táto zem, stále je to ona.
Markus Aurélius sedí na brehu Hrona, cisár-filozof, panovník veľkej ríše, si pri našej rieke Hovory k sebe píše a Laugaritium zvučí salvami pijanského spevu: to jeho légie sadia tu vínnu révu. Taliansko veľké dejiny? Taliansko malé vojny? Taliansko Neapol? Alebo sever nespokojný? Taliansko kultúra? Taliansko umenie? Taliansko palec smerom dolu? Zväzok so sekerou sa do piesku Kolosea zabára. Koľko dá priekupník za krvavú štólu Júlia Cézara? Alebo veža, čo naveky bude padať? Ach, kde ťa, Taliansko, kde ťa vlastne hľadať!
Ticho plynie Arno aj Tiber krvavý, toskánske Chianti ti udiera do hlavy, Rím, čo sa ocitol v rozvalinách, v troskách, z Anjelského hradu letí dolu Tosca, pastieri v Abruzzách zhrabujú bujné rúno. Na Campo dei Fiori... už pomaly horí, ach, Giordano Bruno. A bokom od všetkých, ďaleko od vatikánskeho hluku si prikladá v horúčke na čelo ruku Michelangelo pod klenbou Sixtínskej kaplnky. Leonardo, Giotto, Dante, Garibaldi a toľkí ďalší, bezmocní a bez pomoci, užasnutí hľadia do habešskej noci. Duce si zastrčil palce za popruhy a bojový zväzok, fašo di kombatimento, bejzbolkou rozmlátil Archimedove kruhy.
Taliansko – paláce, ktorým sa pokloníš? Pôvabné mestečká, v každom Bar Centrale? Alebo tragická stanica v Bologni? Teror dvoch farieb, tá večná nočná mora? Taliansko – Bartali a jeho pedále? Verdi? Či vražda Alda Mora... Taliansko – benátska opera v plameni: na krajinu ako keby padla ťažká, olovená doska, pri tej správe celá onemela a od hrôzy nevládala plakať. Len o málo rokov mohla zas Tosca do Tiberu skákať a v prestávke predavač predávať bonbóny. Taliansko – jediné predstavenie, čo vtedy vypadlo z programu sezóny.
Taliansko Dante? Taliansko Duce? Mussolini? Taliansko Istituto Luce? Jedno aj druhé, sú takí a zároveň aj iní. Taliansko priamky aj pavučina diaľnic? Piliere so zamurovanými mŕtvolami? Taliansko, prosím, ukáž sa mi.
Taliansko je krajina v mnohých ohľadoch výnimočná a v niekoľkých priamo neuveriteľná. Zaiste, zrejme okrem smrti nič na tomto svete nemožno absolutizovať a nepochybne jestvujú desiatky krajín, pre ktoré sú charakteristické tie isté (často až) desivé paradoxy, aké možno pripísať práve Taliansku. Na jednej strane dedičstvo kultúry a ducha, na druhej dejinný skrat šialenej diktatúry, ktorá dokonca s talianskym menom zachvátila kontinent a spôsobila, čo spôsobila. Alebo spôsobuje, čo spôsobuje. Ale napokon – diktatúra proti diktatúre, ani iní v hrôzach nezaostali.
Ku každej krajine možno zrejme priradiť pomyselné misky lekárnickej váhy, ktoré sa nemilosrdne nakláňajú v súlade s pomerom jej plusov a mínusov, kladov a záporov. Akokoľvek prísne by sme chceli na misky talianskej váhy klásť, čo je dobré, i to, čo je zlé, len podvodne, neprajným malíčkom by sme ich skryte museli pritlačiť, aby sa prevážili do mínusu. Pomätenie zmyslov v čiernej i v červenej verzii, ktoré malo v prvej polovici minulého storočia podobu zvlčilých tlúp v čiernych košeliach, únosov a vrážd (Matteotti), a v druhej terorizmu, atentátov, a tak isto únosov a vrážd (Moro) vyvažuje prirodzená urodzenosť ducha – ktorú, navyše, nemožno vtesnať do nijakého obmedzeného časového výseku. Divokú podobu demokracie s obrovskými škandálmi, podvodmi, aférami, s desiatkami nevládnych vlád vyvažuje bezbrehá tvorivosť, životný štýl... s ľudskou tvárou. Oproti červotoči organizovaného zločinu sa dvíha nezvyčajný zmysel pre krásu a umenie, niet takmer mestečka bez svojej kapely, bez „banda musicale“. A tak ďalej.
V otupujúcom zovretí dlhoročných klišé sa názov krajiny podvedome spája s výrazmi ako „mafia“, „špagety“, „kozanostra“, „mandžáre“. Roky a roky. Stále. Je však zaujímavé, ako sami seba vnímajú Taliani. V roku 2008 vyšla skromná publikácia s titulom Italianitá, doslovný preklad: Talianskosť. Skupina talianskych osobností dostala šancu zamyslieť sa nad tým, čo by podľa nich najvýraznejšie vyjadrilo, zosobnilo a umocnilo predmetný výraz. Talianskosť. Isto, bolo by neprirodzené, keby tam nefigurovali „spaghetti all´aglio, olio e peperoncino...“ , bezkonkurenčne tie najtypickejšie zo všetkých (takmer hádam nespočetných) druhov talianskych cestovín: cesnak, olej a korenie. Dokonalá chuť dokonalej jednoduchosti.
No potom sú tu už len samé prekvapenia, aspoň pre Netaliana: bicykel Graziella, čo bola vlastne prvá „skladačka“, bonbónik Bacio Perugina, vôňa lepidla Coccoina, vety z filmov o Fantozzim, slávnosti denníka l´Unitá, tenisky Superga, Nutella, kávovar Bialetti, šesťnohý pes z loga Agipu, ale aj, napríklad, červená stuha nohavíc karabinierskej uniformy, volebná miestnosť, zvučka televíznych novín, písmeno T v nápise Tabacchi (Tabak)...
Slušný rozdiel medzi tým, ako ich iní vidia zvonka, a tým, ako sa oni pociťujú vnútri. Každá z uvedených „položiek“ by si zaslúžila samostatnú úvahu – a v knižočke Talianskosť ju každá aj má, jedna kratšiu, iná dlhšiu, ale nijaká tu nie je zaradená len tak. Ako dajaký vrtoch autora. Z každého zo zdôvodnení akoby na čitateľa dýchla bohyňa spolupatričnosti, spoluprežívania, spoločného obdivu, spoločného očarenia. Spoločnej lásky aj spoločnej spomienky. A to je zásadná ťarcha na miske pozitív. Spoločné prežívanie toho, čo je podstatné. Takže v obraze protikladov, alebo lepšie: paradoxov sa nad hladinu drobných individuálnych krpatostí zakaždým neomylne vynorí bezpečný ostrovček kolektívnej veľkosti. Nie sú na to potrebné veci veľké, tým menej pompézne. Veľa ráz stačí počúvať chvíľu miestnu kapelu, kdekoľvek, v ktorej odušu hrajú vedľa seba dedkovia s vnučkami, učitelia so žiakmi, rodičia s deťmi, malí a ešte menší, veľkí aj najväčší... V programe nesmie chýbať Verdi, akokoľvek náročný a príslušne tomu falošný až strach, falošne kvíli až kdesi pod strechu. No publikum má úsmev na perách. A nie je to úsmev posmechu. Na druhej strane – v opere sa neodpúšťa nič.
Taliansko sa vie zadrieť pod kožu, ako keď v zime zájde za nechty. Taliansko so svojimi plusmi a mínusmi. Taliansko s najväčšími umelcami všetkých čias, s námestiami svojich starých mestečiek, ale aj s Rímom, Florenciou, Sienou, Pisou, s Neapolom, Palermom aj s Milánom, s Benátkami, s Bolognou aj s Turínom, s Marano Equo, s Calcatou, s Campagnanom, tak isto so San Gimignanom, s Privernom a tak ďalej. Taliansko také, aké je. Keď plače, zúri, bojuje, alebo v bezmocnom onemení dve dlhé noci pozdravuje svoje obete z Iraku, pod Oltárom vlasti, v Ríme, na Benátskom námestí. Presne tam, kde 24. mája 1918 Štefánik rečnil o budúcnosti a o vôli zdvihnúť zbraň za vlastnú slobodu.
Taliansko katedrál, akých už nikde inde niet, a ani nikdy také nikde neboli. V jednej z tých rímskych, v Santa Maria Maggiore, kľačali pred oltárom, okolo Vianoc v roku 868, svätí Cyril a Metod spolu s pápežom Hadriánom a slúžili omšu v jazyku našich predkov. V neďalekej Santa Prassede, kde boli často hosťami svätý Pavol aj svätý Peter, napokon Konštantín Filozof, teda svätý Cyril, 14. februára 869 dokonal. No sú ďalšie a ďalšie, Orvieto, Siena aj dóm v Miláne, San Petronio v prastarej Bologni. Taliansko katedrál. Všetkým sa treba pokloniť.
Od roku 609 (nie, tlačiarovi nevypadla jednotka) je kresťanskou katedrálou aj pohanský Panteón v strede Ríma. Okrem Otca vlasti, kráľa Viktora Emanuela II., sú tam v nenápadnom hrobe uložené „kosti a prach Raffaela Santiho z Urbina“, s ťažkým latinským epitafom: „Tu leží Raffaelo, ktorého, kým žil, sa príroda obávala, že ju zatieni, a keď umrel, zľakla sa, že umrie spolu s ním...“ (V jeden nedeľný podvečer, kedysi na jar 2010, sa konal približne 15 metrov od tohto hrobu spoločný koncert skupiny ruských vokalistov a talianskeho sláčikového kvarteta. Do konca zostávala posledná skladba, lenže kdesi odbilo 18.00, rázna zriadenkyňa v úhľadnej uniforme skladbu prerušila a vyzvala cez mikrofón umelcov aj obecenstvo, aby ihneď vyprázdnili chrám, pretože sa o šiestej jednoducho – zatvára. Keď sa asi dvestočlenné obecenstvo nahlas vzbúrilo, pribehol na pomoc zriadenec v úhľadnej uniforme, jednoducho všetko povypínal a odniesol mikrofón. Skrátka, finito. Taliansko paradoxov ohromene zatajilo dych a týždeň si lízalo ranu svojej hanby, zhrozené, že sa také niečo stalo. Práve tam.)
Taliansko Giuliany Benzoni. Štefánikova snúbenica napísala vo svojich pamätiach o svojom Slovákovi slová z najkrajších. Jej starý otec Martini bol minister, tetka Ventosa dvorná dáma kráľovnej, nuž svojmu hrdinovi pomáhala, ako mohla. A pomohla mu aj k našej spoločnej česko-slovenskej prvej republike. Aspoň trochu.
V Taliansku ešte toľko vecí musí mať človek rád. Napríklad vôňu raňajšieho kapucína. Alebo Angelus na Svätopeterskom námestí, v nedeľu napoludnie, v Ríme.
Starodávne Palio, dva razy do roka, v Siene. Alebo: na futbalových štadiónoch panuje napríklad zvyk, že počas zápasu niektorá zo skupín „tifosi“, fanúšikov, roztiahne na určitý počet minút transparent a privíta do života novorodenca niektorého z priateľov, zablahoželá novomanželom z okruhu svojich známych, ale aj vyjadrí svoj názor na nejaký aktuálny spoločenský jav, aféru alebo udalosť. V súlade s pravidlom paradoxov sa, pravdaže, našťastie neporovnateľne zriedkavejšie, zjavia aj prejavy nenávisti, zloby a tupého idiotizmu. V súlade s miskami váh, sklonenými na stranu kladov, ich však vždy zaženie piskot dovtedy mlčiacej väčšiny.
Zvláštny pôvab má Taliansko Roberta Benigniho. Komik, šašo. Básnik, umelec. Vždy schopný zaplniť historické námestia. Roberto Benigni nie je organizátor rockových koncertov: on iba číta Božskú komédiu, veľdielo Danteho. Námestia počúvajú, stoja a nedýchajú. A on ich sprevádza cez Peklo, Očistec a Raj a číta, číta číta, Danteho tercíny sú ako lastovičky, mihnú sa, vyletia, zakrúžia nad hlavami a znovu sú iskričkami na toskánskom nebi, znovu sú so svojím Dantem samy...
Zvláštny pôvab malo Taliansko 150. výročia Zjednotenia po celý rok 2011. Na domoch trikolóra aj bez majstrovstiev sveta vo futbale, v rozhlase o polnoci slávnostná nahrávka hymny, špeciálne pre túto príležitosť a vždy s patričným ohlásením. Aby sa ani na chvíľu nezabudlo.
Najzvláštnejší pôvab v celom tom jubilejnom roku malo však vystúpenie komika, šaša, básnika, umelca na festivale populárnej piesne v San Remo. Do obrovskej festivalovej (a hotelovej) sály vošiel na bielom koni, oháňajúc sa obrovskou trikolórou, práve tak, ako kedysi hrdina Garibaldi viedol do útoku Tisícku svojich dobrovoľníkov v červených košeliach. Jeho ani nie hodinové vystúpenie možno pokojne označiť za umelecké dielo sui generis. Nijaký pátos, len nákazlivý smiech, láskavý humor, ale aj trochu drsné šľahy po chrbte najčerstvejšej talianskej súčasnosti, z ktorej najprv neľútostne strhol všetky možné košele: červenú, čiernu, hnedú, žlto-bielu... Všetky. A bičoval obnažené telo. Každý šľah dokrvava však ihneď pofúkal láskavým bonmotom. Nijaký pátos: iba rozprával Talianom o texte ich hymny, Fratelli d´Italia, Bratia Talianska. Jej text napísal v jeseni 1847 dvadsaťjedenročný študent Goffredo Mameli, i preto sa jej všeobecne hovorí „Mameliho hymna“, štipku nespravodlivo vo vzťahu k tomu, kto text zhudobnil, k skladateľovi Michelemu Novarovi. No možno je v tom aj kúsok dajakej nadprirodzenej spravodlivosti voči Mamelimu, ktorý po tom, ako zložil tento text, bojoval v hodnosti kapitána na viacerých bojiskách za slobodu svojej krajiny a umrel ani nie o dva roky nato v dôsledku amputácie prestrelenej nohy a následnej gangrény. Mal dvadsaťdva rokov.
Benigni sa najprv vyznal, čo preňho znamená byť Talianom. „No nie, ale fakticky, vážne, napríklad, keď som niekde v nejakej galérii, nejakej slávnej, čo ja viem, najväčšej na svete, a ako tak idem a vidím na stene, aha, tam nejaký, povedzme, Caravaggio, alebo nejaký iný náš veľký umelec, tak si vždy poviem, dokelu! no veď ja patrím k nemu, to je pocit, to je neskutočné, hovorím si, to je Talian, veď to je Talian ako ja, no skrátka nádhera...“ A medzitým stále bičoval a bičoval. V tom čase bolo čo, bolo sa na čom zasmiať, aj z čoho vysmiať... a to on vie.
Potom rozobral päť slôh textu, slovo za slovom, vysvetlil, objasnil významy, symboly, náznaky, historické súvislosti aj historické odkazy. A nakoniec nanútil obecenstvu predstavu mladého garibaldiovského vojaka, ktorý sa cez deň, možno po boji, naučil akúsi novú revolučnú pesničku (hymnou sa stala až 12. októbra 1946) a teraz si ju spieva na stráži, sám ako prst na predsunutom poste, s hviezdnatým nebom nad hlavou. A práve tak ju Roberto Benigni tam v San Reme zaspieval, pred publikom, v ktorom by sa nedorezal krvi.
Taliansko vie veľmi veľa dať. Môže ťa naučiť, že láskavé tiché pokarhanie buráca silnejšie než zúrivý zverský krik. Že priateľská ruka na pleci má väčšiu váhu než rana päsťou priamo do nosa. Že „Va´, pensiero“, zbor Židov z Nabucca aj v pianissime pokojne prehluší všetky kanonády sveta zliate v jediný okamih. Že flauta, od prvých školských krokov povinná, sa drží lepšie ako bajonet.
Človek tú krajinu nemusí pochopiť. No musí ju mať rád. Napokon, je druhá najkrajšia na svete.
Italia nostra/
Tento výraz namená „naše Taliansko.“ Ak v tomto spojení vnímavý čitateľ postrehol narážku, postrehol správne. Je to niečo ako odvrátená strana Mesiaca: nevidieť ju, ale vie sa, že je tam. Je to súčasť tej bolestnejšej stránky talianskej skutočnosti, fenomén zaiste nie výnimočne príznačný len pre túto krajinu. Nebolo však zámerom autora pripomenúť ho čitateľovi, zrejme je i bez pripomenutia (ne)bezpečne zakvačený v bludisku dotieravých klišé v jeho podvedomí. Autor chcel jednoducho zdôrazniť, že táto krajina, toto Taliansko so všetkými svojimi paradoxmi patrí nám všetkým, práve pre tú prísnu lekárnickú váhu, na ktorej sa miska Klady a Pozitíva zreteľne skláňa oveľa nižšie. Patrí nám, alebo malo by nám ešte väčšmi patriť jej nezmerateľné umelecké bohatstvo. Ťažko nájsť inú krajinu, kde by sa na takom priestore sústredilo toľko pamiatok z toľkých období. Patrí nám všetko ľudsky povznášajúce, čo sa v nás rodí pri priamom dotyku s jej katedrálami, ale aj s antickými rozvalinami pôsobivými v ich impozantnej dôstojnosti. No rovnako by nám mal patriť pocit zodpovednosti za to, čo teraz v tejto krajine VŠETCI máme. A mali by sme sa postarať o to, aby aj naše detné deti alebo možno ich ďalší potomkovia mali ešte do Talianska – okrem mora – za čím cestovať.
Stanislav Vallo/
Diplomat a prekladateľ z taliančiny. Narodil sa v roku 1951 v Zálesí pri Bratislave, študoval taliančinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a neskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1991 až 1996 pracoval ako diplomat a v rokoch 2005 až 2011 ako veľvyslanec SR v Taliansku. Po návrate pôsobil na ministerstve kultúry a v súčasnosti je riaditeľom Diplomatickej akadémie. Je autorom početných prekladov z taliančiny, okrem iných diel Bocaccia, Paveseho, Buzzattiho, Eca a ďalších. Je ženatý, má tri deti a jedno vnúča.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.