Nočné piesne Nicka Cavea

Možno, že je táto scéna bohatá na metafory, ktorým len oni dvaja rozumejú. A možno, že ide štylizovanú scénu „obyčajného rána” po dlhej noci, ktorú ona strávila spánkom, no on z nej väčšinu prebdel. Hlavou sa mu pritom preháňali zvláštne príbehy o láske, Bohu, morských pannách, o Higgsovom bozóne, o vlastných deťoch, o zabúdaní a odpúšťaní a znovu o láske. Spomienky sú neoddeliteľne prepletené so snovými víziami, nočný smútok s rannou nádejou.
Myslím si, že tak nejako sa rodili piesne na albume Push The Sky Away. Podobne ako Austerov Zimný denník: zaznamenávaním nočných dumaní. „Piesne na tomto albume vznikali takmer rok v obyčajnom zápisníku so šelakovým obalom,” uviedla kapela na svojej internetovej stránke. „Prišiel som do štúdia s nesformovanými nápadmi v zárodočnom štádiu,” hovorí o tvorbe albumu Nick Cave. “ Až Bad Seeds z nich vytvorili tie úžasné veci.”
Nick Cave and The Bad Seeds začali pracovať na novom albume v roku 2011 po štvorročnej pauze (predposledná platňa Dig, Lazarus, Dig!!! vyšla v roku 2008). Nebola to celkom pauza, pretože medzitým vyšli dva albumy Nickovho noisovo rockového projektu Grinderman, ktorého súčasťou bolo „tvrdé jadro” Bad Seeds, teda okrem Nicka huslista Warren Ellis, basgitarista Martyn P. Casey a bubeník Jin Sclavunos. Album nahrávali vyša roka v štúdiu La Fabrique v Provensálsku s producentom Nickom Launeym, s ktorým spolupracovali na všetkých platniach Bad Seeds a Grindermana od albumu Nocturama z roku 2003.
Push The Sky Away je albumom, ktorý svojou atmosférou akoby nadväzoval na staršie platne Bad Seeds, najmä na The Boatman’s Call (1997) a No More Shall We Part (2001). Je na ňom deväť pokojných, cavovskou melanchóliou zahalených piesní s nenápadne pôsobivými melódiami a nádherne poetickými textami. To, čím sa od spomínaných albumov líši, je zvuk a inštrumentácia. Kľúčovým hudobníkom sa stal huslista, mandolínista, občasný gitarista a najmä skladateľ a aranžér Warren Ellis. Tento bradatý Austrálčan s výzorom bláznivého mága je spoluautorom všetkých piesní, pričom – podobne ako v Grindermanovi – prispel aj tvorbou husľových rífov, samplov a slučiek, ktoré tvoria elektronické pozadie „nových” Bad Seeds (vďaka nim si nikdy nemôžete byť celkom istý, aké nástroje vlastne počujete). Z kapely ešte pred nahrávaním odišiel Mick Harvey, multi-inštrumentalista, ktorý to ako jediný s Nickom ťahal ešte od čias Birthday Party.
Aktuálny album je tak pokojnejší, zvukovo hutnejší, sláčikovejší než čokoľvek, čo Bad Seeds do dnešných dní nahrali. O každej piesni by sa dala napísať dlhá úvaha, no bolo by to ako prezradenie pointy napínavého filmu. Objavovanie, ponáranie sa do hudby a textov Nicka Cava je zážitkom, o ktorý poslucháča nemožno obrať. Zostaňme preto pri konštatovaní, že ide o piesne/príbehy, ktoré napĺňajú vašu myseľ, keď zaspávate a vracajú sa naspäť nadránom. Sú to piesne o tmavých uličkách, v ktorých sa z ničoho nič objavujú tiché kaplnky. Sú to majstrovské kúsky pána, ktorý skôr zreje než starne. Sú to piesne temnej noci, na ktorej konci sa otvárajú okenice. „Some people say it's just rock'n roll / Oh, but it gets you right down to your soul,” spieva Nick Cave na konci poslednej piesne na albume. Vyzerá to tak, že v lete na Pohode uvidíme Nicka a Bad Seeds vo vrcholnej forme.

Nick Cave and The Bad Seeds: Push The Sky Away, Bad Seed Ltd., 2013.