Naspäť k ostrovným spisovateľom. Predstava súperenia a čitateľské sympatie s McEwanom, Martinom Amisom, Grahamom Swiftom či Julianom Barnesom musia rozochvieť každého ďalšieho člena anglického literárneho klubu. Alan Hollinghurst v tomto fiktívnom klube obsadil VIP salónik. A nielen vďaka tomu, že sa môže hrdiť Man Bookerovou cenou, získanou za román Línia krásy.
Kultivovaným, precíznym a jemným štýlom dosiahol stabilný úspech. Môže si dovoliť luxus byť tradičným rozprávačom, nie je odkázaný na módne experimentovanie. Jediným náznakom experimentu v jeho románe The Strangerʼs Child (v edícii českého Odeonu s titulom Cizí dítě) je skutočnosť, že básnik Cecil Valence, o ktorého po celý čas ide, sa po „uvedení na scénu“ zmení z reálneho hrdinu na spomienku.
Jednotlivé časti románového rozprávania nasledujú po sebe s veľkým časovým odstupom. S Cecilom sa stretávame pred prvou svetovou vojnou a záver knihy prežijeme s tými, ktorí esemeskujú a žijú v registrovaných partnerstvách.
Cecil Valance prináša so sebou vzrušenie. Ľudia sú z neho opantaní, okúzlení, zamilovaní do neho alebo sa majú pred ním na pozore, akurát ľahostajnosť nehrozí. Prichádza so svojím spolužiakom Georgom na rodinné vidiecke sídlo. Len sa mihne v dejinách aristokratickej udalosti, a pritom jeho pár veršov, venovaných Daphne, Georgovej sestre, poznajú celé nasledujúce generácie.
Cecil zomrie v prvej svetovej. Už nežije on, ale spomienka na neho, stáva sa mýtom a legendou. Daphne sa s ním vyrovná vo svojich memoároch. Cecilov životopis sa stáva pre Paula Bryanta vstupenkou do sveta literárnej publicistiky. Aby sme nezabudli, za tým všetkým je otázka: Ako to vlastne bolo s priateľstvom Cecila a Georga? Išlo iba o spolužiakov alebo to bol milenecký vzťah?
Román je inšpirovaný osudom básnika Rupperta Brooka, ktorý tiež zahynul vo vojne. Hollinghurst je ďalším kúskom na spôsob Pytliakovej ženy. Život básnikov je výborným námetom na zaujímavú prózu...
Hollinghurstova Línia krásy bola označená za homosexuálny román. V tomto príbehu, trvajúcom celé storočie, je homosexualita znovu výrazne prítomná. Väčšina mužských hrdinov loví pohľadom atraktívnych mužov. Storočie, v ktorom sa román odohráva, bolo sprevádzané mnohými revolúciami. V závere sa návštevníci pietnej spomienky v knižnici slávnej britskej univerzity nepýtajú na manželov a manželky, ale na registrovaných partnerov.
V protiklade voči tomuto rastu slobody vzťahov cítiť z knihy nostalgiu za časmi, keď sa akákoľvek láska (aj tá medzi dvoma mužmi) vznášala vo vzduchu ako výzva, jemné napätie, očakávanie, otázka a nevyrieknutá báseň. Tento román určite nie je súčasťou homopropagandy – títo hrdinovia jednoducho žijú vo svojom životnom kontexte, a ten je práve takýto.
Homosexualita je azda dobrá marketingová príležitosť pre tvorcov prebalov a knižných obálok, ale ten Hollinghurstov štýl! Každá scéna, dialóg a stretnutie sa menia na fascinujúce situácie a majstrovské kúsky. Miestami je to až príliš dekoratívne, lebo každé slovo, ktoré zaznie od postáv tohto príbehu, je sprevádzané diagnózou ich duševného stavu, nálady či strategického záujmu.
Aby sme nechodili zbytočne von z dielne tohto prozaika, Hollinghurst zostáva verný líniám spisovateľskej krásy.
Alan Hollinghurst, Cizí dítě, Odeon 2012
Kultivovaným, precíznym a jemným štýlom dosiahol stabilný úspech. Môže si dovoliť luxus byť tradičným rozprávačom, nie je odkázaný na módne experimentovanie. Jediným náznakom experimentu v jeho románe The Strangerʼs Child (v edícii českého Odeonu s titulom Cizí dítě) je skutočnosť, že básnik Cecil Valence, o ktorého po celý čas ide, sa po „uvedení na scénu“ zmení z reálneho hrdinu na spomienku.
Jednotlivé časti románového rozprávania nasledujú po sebe s veľkým časovým odstupom. S Cecilom sa stretávame pred prvou svetovou vojnou a záver knihy prežijeme s tými, ktorí esemeskujú a žijú v registrovaných partnerstvách.
Cecil Valance prináša so sebou vzrušenie. Ľudia sú z neho opantaní, okúzlení, zamilovaní do neho alebo sa majú pred ním na pozore, akurát ľahostajnosť nehrozí. Prichádza so svojím spolužiakom Georgom na rodinné vidiecke sídlo. Len sa mihne v dejinách aristokratickej udalosti, a pritom jeho pár veršov, venovaných Daphne, Georgovej sestre, poznajú celé nasledujúce generácie.
Cecil zomrie v prvej svetovej. Už nežije on, ale spomienka na neho, stáva sa mýtom a legendou. Daphne sa s ním vyrovná vo svojich memoároch. Cecilov životopis sa stáva pre Paula Bryanta vstupenkou do sveta literárnej publicistiky. Aby sme nezabudli, za tým všetkým je otázka: Ako to vlastne bolo s priateľstvom Cecila a Georga? Išlo iba o spolužiakov alebo to bol milenecký vzťah?
Román je inšpirovaný osudom básnika Rupperta Brooka, ktorý tiež zahynul vo vojne. Hollinghurst je ďalším kúskom na spôsob Pytliakovej ženy. Život básnikov je výborným námetom na zaujímavú prózu...
Hollinghurstova Línia krásy bola označená za homosexuálny román. V tomto príbehu, trvajúcom celé storočie, je homosexualita znovu výrazne prítomná. Väčšina mužských hrdinov loví pohľadom atraktívnych mužov. Storočie, v ktorom sa román odohráva, bolo sprevádzané mnohými revolúciami. V závere sa návštevníci pietnej spomienky v knižnici slávnej britskej univerzity nepýtajú na manželov a manželky, ale na registrovaných partnerov.
V protiklade voči tomuto rastu slobody vzťahov cítiť z knihy nostalgiu za časmi, keď sa akákoľvek láska (aj tá medzi dvoma mužmi) vznášala vo vzduchu ako výzva, jemné napätie, očakávanie, otázka a nevyrieknutá báseň. Tento román určite nie je súčasťou homopropagandy – títo hrdinovia jednoducho žijú vo svojom životnom kontexte, a ten je práve takýto.
Homosexualita je azda dobrá marketingová príležitosť pre tvorcov prebalov a knižných obálok, ale ten Hollinghurstov štýl! Každá scéna, dialóg a stretnutie sa menia na fascinujúce situácie a majstrovské kúsky. Miestami je to až príliš dekoratívne, lebo každé slovo, ktoré zaznie od postáv tohto príbehu, je sprevádzané diagnózou ich duševného stavu, nálady či strategického záujmu.
Aby sme nechodili zbytočne von z dielne tohto prozaika, Hollinghurst zostáva verný líniám spisovateľskej krásy.
Alan Hollinghurst, Cizí dítě, Odeon 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.