Láska (prípadne jej rôznorodé intenzity či opozitá) sa hodí k všetkému – k zvieratám, k nehnuteľnostiam, k rumu, k umu, k telu, napokon aj k tým lekvárovým buchtám. Najväčšmi však svedčí človeku, vlastne robí človeka človekom (prípadne jej opozitá robia z človeka nečloveka, nespokojenca alebo nešťastníka). Najnovším filmom Hanekeho Láska vstúpila na zem láska. Dokonalé spodobenie lásky v dokonale spodobujúcom filme.
Vzplanúť citmi nebýva priveľmi zložité. Pretaviť zamilovanosť v hlbokú vzájomnú emocionálnu symbiózu býva ťažšie. Dlhodobo vytrvať v stave obojstranne opätovanej lásky je čoraz nezvyklejšie. Dôjsť až do bodu, kam doputoval Hanekeho manželský pár z filmu Láska, je zázračné. Také silné, že na tom môže stáť svet ako guľa na pleciach siláka Atlasa.
Mnohoročné manželské vzťahy sa už veľa ráz stali námetom pre kinematografické príbehy. Napadol mi jeden, taký dosť zabudnutý, ale silný, krutý obraz lásko-nenávisti v snímke Mačka (1971), kde sa Simone Signoretová a Jean Gabin v nostalgickom rytme obžierajú až na holú kosť. A plno ďalších.
Rozprávanie Michaela Hanekeho sa – okrem úvodnej koncertnej scény – odohráva v byte (raz aj pred bytom) Anny (Emmanuelle Riva, tá, čo bola taká krásna v Reasnaisovom filme Hirošima, moja láska) a Georgesa (Louis Trintignant, ten, čo bol taký smutno pôvabný v Lelouchovej snímke Muž a žena), jemnej starenky, bývalej učiteľky klavíra, a jej starčeka. Nič prudké sa tam nedeje. Pokojné zábery na dôchodcovské spolunažívanie, spočiatku predchnuté pokojom, stolovanie, spánok, oddych v kreslách s knihami a časopismi, rozhovory, spomienky, bežné prevádzkové starosti, počúvanie hudby. Potom zub času a nemocničná smola podlomia Anne zdravie. Dovtedajšia partnerská rovnocennosť je narušená, jazýčky váh, desaťročia spojené v láskyplnom bozku, sa o kúsok pohnú opačnými smermi, hrozí však, že sa budú vychyľovať čoraz väčšmi, vzďaľovať sa jeden druhému. Pomaly, plazivo... život sám.
Michael Haneke sa nezvykne maznať so svojimi postavami. Zľahka povedané: postaví si kameramana kdesi k dverám a sleduje, ako sa (v úžasne zariadenom priestore) herci trápia (niekedy aj tešia) z ponárania sa do charakterov, ktoré im režisér pripravil. V jeho filmoch býva dusno. Dusno občas presvetľované – láskou. Bolo to tak aj, napríklad, v Pianistke, aj vo fascinujúcej Bielej stuhe.
Niekedy si v kine pomyslím, že človek, ako starne a všeličo zažíva na vlastnej koži, vidí čoraz viac čudností, ale i krás, ako sa postupne zväčšuje jeho skúsenostný priestor, mal by pri filmoch zažívať čoraz menej prekvapení, očakávať menej poznania. Nie je to celkom tak. Majstrovské umenie je mocný čarodej. Navyše platí, že svet by sám seba neustál na prekvapeniach. Ale na láske, na Láske áno.
Konce niektorých filmov sú neuspokojivé, hlúpe, zabudnutia hodné, iné priemerné, alebo zábavné, niekedy inteligentné, prekvapivé, inokedy aj výborné, katarzné, zasahujúce diváka... Ešte by sa dalo toto stupňovanie slovne trochu posunúť hore: ohromné, dych vyrážajúce, nevídané, geniálne... Ale raz sa slová minú – a tam, vlastne ešte o kúsok ďalej, sa niekde vyvaľuje adjektívum vystihujúce krásu predposledného a záverečného obrazu Hanekeho Lásky.
Láska (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, 2012). Scenár a réžia: Michael Haneke. Kamera: Darius Khondji. Hrajú: Emmanuelle Riva, Jean-Louis Trintignant, Isabelle Huppertová.
Vzplanúť citmi nebýva priveľmi zložité. Pretaviť zamilovanosť v hlbokú vzájomnú emocionálnu symbiózu býva ťažšie. Dlhodobo vytrvať v stave obojstranne opätovanej lásky je čoraz nezvyklejšie. Dôjsť až do bodu, kam doputoval Hanekeho manželský pár z filmu Láska, je zázračné. Také silné, že na tom môže stáť svet ako guľa na pleciach siláka Atlasa.
Mnohoročné manželské vzťahy sa už veľa ráz stali námetom pre kinematografické príbehy. Napadol mi jeden, taký dosť zabudnutý, ale silný, krutý obraz lásko-nenávisti v snímke Mačka (1971), kde sa Simone Signoretová a Jean Gabin v nostalgickom rytme obžierajú až na holú kosť. A plno ďalších.
Rozprávanie Michaela Hanekeho sa – okrem úvodnej koncertnej scény – odohráva v byte (raz aj pred bytom) Anny (Emmanuelle Riva, tá, čo bola taká krásna v Reasnaisovom filme Hirošima, moja láska) a Georgesa (Louis Trintignant, ten, čo bol taký smutno pôvabný v Lelouchovej snímke Muž a žena), jemnej starenky, bývalej učiteľky klavíra, a jej starčeka. Nič prudké sa tam nedeje. Pokojné zábery na dôchodcovské spolunažívanie, spočiatku predchnuté pokojom, stolovanie, spánok, oddych v kreslách s knihami a časopismi, rozhovory, spomienky, bežné prevádzkové starosti, počúvanie hudby. Potom zub času a nemocničná smola podlomia Anne zdravie. Dovtedajšia partnerská rovnocennosť je narušená, jazýčky váh, desaťročia spojené v láskyplnom bozku, sa o kúsok pohnú opačnými smermi, hrozí však, že sa budú vychyľovať čoraz väčšmi, vzďaľovať sa jeden druhému. Pomaly, plazivo... život sám.
Michael Haneke sa nezvykne maznať so svojimi postavami. Zľahka povedané: postaví si kameramana kdesi k dverám a sleduje, ako sa (v úžasne zariadenom priestore) herci trápia (niekedy aj tešia) z ponárania sa do charakterov, ktoré im režisér pripravil. V jeho filmoch býva dusno. Dusno občas presvetľované – láskou. Bolo to tak aj, napríklad, v Pianistke, aj vo fascinujúcej Bielej stuhe.
Niekedy si v kine pomyslím, že človek, ako starne a všeličo zažíva na vlastnej koži, vidí čoraz viac čudností, ale i krás, ako sa postupne zväčšuje jeho skúsenostný priestor, mal by pri filmoch zažívať čoraz menej prekvapení, očakávať menej poznania. Nie je to celkom tak. Majstrovské umenie je mocný čarodej. Navyše platí, že svet by sám seba neustál na prekvapeniach. Ale na láske, na Láske áno.
Konce niektorých filmov sú neuspokojivé, hlúpe, zabudnutia hodné, iné priemerné, alebo zábavné, niekedy inteligentné, prekvapivé, inokedy aj výborné, katarzné, zasahujúce diváka... Ešte by sa dalo toto stupňovanie slovne trochu posunúť hore: ohromné, dych vyrážajúce, nevídané, geniálne... Ale raz sa slová minú – a tam, vlastne ešte o kúsok ďalej, sa niekde vyvaľuje adjektívum vystihujúce krásu predposledného a záverečného obrazu Hanekeho Lásky.
Láska (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, 2012). Scenár a réžia: Michael Haneke. Kamera: Darius Khondji. Hrajú: Emmanuelle Riva, Jean-Louis Trintignant, Isabelle Huppertová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.