Aj v prípade, že by kríza – na ktorú Fico ukazuje prstom – nebola, pracovné miesta by isto zanikali pomalšie či vôbec nie. Rozhranie, kde sa končí vplyv krízy, a kde začína (šarapatiť) ruka politiky, sa presne určiť nedá. Nad slnko jasnejšie však je, že ak sa medziročne vyparí takmer polovica (!) dohôd o vykonaní práce, tak príčinou môže byť len čosi ako legislatívna živelná pohroma. Keby to malo byť čosi iné, tak na to, aby sa (bez zmeny zákonov) zo 600-tisíc dohôd v januári 2012 stalo 340-tisíc v januári 2013, by sa výkon ekonomiky musel stenčiť o takých 10, možno aj 20 percent.
Ekvivalentom takejto hlbokej recesie je ekonomický nezmysel, ktorý sa odohral na Slovensku: Náklady zamestnávateľa na jednu pracovnú dohodu (jedného dohodára) vzrástli medziročne o 35 percent. To je ozrutné bremeno navyše, ktoré vylučuje možnosť, že by dramatický úbytok dohôd mohol mať inú príčinu. Kríza sama osebe má s týmto prepadom spoločné iba jedno: Je priťažujúcou okolnosťou, ktorá zodpovednosť politických páchateľov len umocňuje. Keby totiž Fico, Kažimír a spol. „zodvodnili“ dohody napríklad na začiatku svojej prvej vlády, keď ekonomika rástla tempom asi 8 percent HDP, tak by to bolo síce tiež hlúpe a škodlivé opatrenie, no vysoký rast by azda (čiastočne) vykompenzoval prudko zvýšené náklady práce. V konjunktúre, keď sa tržby a obraty zvyšujú, pretože spotrebitelia sú solventnejší, by si dohodári a ich zamestnávatelia (aj živnostníci) možno i zarobili na drasticky zvýšené odvody. Múdre hlavy Smeru však naložili na prácu zvýšené bremeno v čase spomaľovania ekonomiky, čím si vystavili vysvedčenie ekonomickej negramotnosti.
A tiež ideologickej slepoty. Krutý vtip je v tom, že menej práce v ekonomike ešte prehlbuje spomaľovanie tvorby HDP. Oslabuje sa aj dopyt, čo zvyšuje riziká straty miesta aj pre ďalších ľudí. Smer (a žiaľ, nielen on, dohody zamýšľala „zodvodniť“ aj milá opozícia) nechápe základnú vec: Stokrát podstatnejšie než rovnosť odvodov a daní zo všetkých druhov príjmov je to, aby ľudia mali vôbec nejakú prácu. Namiesto toho, aby sa snažili vytvoriť prostredie, priateľské na uzatváranie rôznych kontraktov, čím by znižovali tlak na rozpočet a znižovali nezamestnanosť, rozhodli sa naháňať príjmy do rozpočtu nezmyselným „zrovnoprávnením“ dohôd so zamestnaneckým pomerom. Tým „dosiahli“ epochálnu vec: Na jednej strane slovenský pracovný trh neponúka dostatok príležitostí na prácu, na druhej strane štát likviduje i tú ponuku, ktorú by trh vytvoril. To, že nemalá časť z nej sa presúva do „šedej zóny“, odkiaľ štát nevyberie žiadne dane, je samozrejmosť, ktorá si zaslúži zmienku len preto, lebo o chvíľu bude Smer najímať nových úradníkov na prenasledovanie „čiernej práce“. Hlupáci.
Ekvivalentom takejto hlbokej recesie je ekonomický nezmysel, ktorý sa odohral na Slovensku: Náklady zamestnávateľa na jednu pracovnú dohodu (jedného dohodára) vzrástli medziročne o 35 percent. To je ozrutné bremeno navyše, ktoré vylučuje možnosť, že by dramatický úbytok dohôd mohol mať inú príčinu. Kríza sama osebe má s týmto prepadom spoločné iba jedno: Je priťažujúcou okolnosťou, ktorá zodpovednosť politických páchateľov len umocňuje. Keby totiž Fico, Kažimír a spol. „zodvodnili“ dohody napríklad na začiatku svojej prvej vlády, keď ekonomika rástla tempom asi 8 percent HDP, tak by to bolo síce tiež hlúpe a škodlivé opatrenie, no vysoký rast by azda (čiastočne) vykompenzoval prudko zvýšené náklady práce. V konjunktúre, keď sa tržby a obraty zvyšujú, pretože spotrebitelia sú solventnejší, by si dohodári a ich zamestnávatelia (aj živnostníci) možno i zarobili na drasticky zvýšené odvody. Múdre hlavy Smeru však naložili na prácu zvýšené bremeno v čase spomaľovania ekonomiky, čím si vystavili vysvedčenie ekonomickej negramotnosti.
A tiež ideologickej slepoty. Krutý vtip je v tom, že menej práce v ekonomike ešte prehlbuje spomaľovanie tvorby HDP. Oslabuje sa aj dopyt, čo zvyšuje riziká straty miesta aj pre ďalších ľudí. Smer (a žiaľ, nielen on, dohody zamýšľala „zodvodniť“ aj milá opozícia) nechápe základnú vec: Stokrát podstatnejšie než rovnosť odvodov a daní zo všetkých druhov príjmov je to, aby ľudia mali vôbec nejakú prácu. Namiesto toho, aby sa snažili vytvoriť prostredie, priateľské na uzatváranie rôznych kontraktov, čím by znižovali tlak na rozpočet a znižovali nezamestnanosť, rozhodli sa naháňať príjmy do rozpočtu nezmyselným „zrovnoprávnením“ dohôd so zamestnaneckým pomerom. Tým „dosiahli“ epochálnu vec: Na jednej strane slovenský pracovný trh neponúka dostatok príležitostí na prácu, na druhej strane štát likviduje i tú ponuku, ktorú by trh vytvoril. To, že nemalá časť z nej sa presúva do „šedej zóny“, odkiaľ štát nevyberie žiadne dane, je samozrejmosť, ktorá si zaslúži zmienku len preto, lebo o chvíľu bude Smer najímať nových úradníkov na prenasledovanie „čiernej práce“. Hlupáci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.