.na konci januára navštívila slovenský parlament skupina štyroch mužov, medzi ktorými bol 52-ročný Maťo Ďurinda juniorom. Okrem frontmana Tublatanky sa s predsedom parlamentu Paškom a poslancom Smeru Brixim stretol Jožo Ráž, Peter Lipa a Július Kinček. „Chceli by sme, aby sa hralo viac slovenskej hudby, alebo, lepšie povedané, pôvodnej tvorby, v slovenských rádiách," povedal o zmysle parlamentnej návštevy Peter Lipa.
Na sociálnych sieťach sa hneď po zverejnení prvých informáciách o tejto návšteve začali šíriť vtipy a britké komentáre. Lenže o pár dní neskôr prišiel so svojou iniciatívou poslanec OľaNO Jozef Viskupič, a diskusia sa tak dostala do vážnej politickej roviny. „Pripravoval som to najmenej dva roky,“ povedal pre .týždeň Viskupič, ktorý iniciatívu „hudobnej úderky“ považuje skôr za komplikáciu. Je to pochopiteľné, z témy sa totiž stalo politikum a pri diskusii o nej sa nedá celkom vyhnúť podozreniu, že v prvom rade ide o záujmy „dinosaurov“.
Viskupič predložil návrh zákona v polovici februára, a rozhodne sa nedá tvrdiť, že by svoj návrh nepremyslel. Ide o kvóty pre „hudobné diela s textom, vytvoreným v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte, bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestnanec (...)“. V podstate by sa kvóty týkali iba piesní v slovenčine, pričom ich autor musí byť členom SOZA. Poslanec Viskupič navrhuje, aby zákon udelil povinnosť všetkým kanálom všetkých slovenských rádií vysielať v čase od 6.00 do 22.00 v prvom roku 10, v ďalšom 20 a vo všetkých nasledujúcich rokoch 30 percent takýchto „hudobných diel“. Aby to nebolo príliš jednoduché, navrhuje Viskupič 40 percent z tohto podielu venovať „novej tvorbe“ čiže tvorbe, ktorá sa odvysiela maximálne pol roka od „prvého zverejnenia“ a 25 percent tvorbe „nových autorov“, pričom za nového autora sa pokladá každý autor, ktorého dielo na Slovensku nezískalo platinovú platňu za predaj 6 000 hudobných nosičov.
Viskupičova novela by sa pritom dotkla najmä komerčných rádií. Programové služby verejnoprávneho rozhlasu už dnes vysielajú viac než 30 percent slovenskej hudby. Jemné melódie sa pohybujú na hranici 20 percent, najpočúvanejšie slovenské rádio Expres púšťa menej ako 10 percent a napríklad Európa 2 len asi 6 percent slovenskej hudby.
.graus: „Nepoznám lepšie riešenie.“
„Toto riešenie sa mi v princípe nepáči, ale nepoznám lepšie,“ hovorí Peter Graus, jeden z majiteľov produkčného tímu Creative Music House (CMH) a dodáva: „Nikto nechce normovať, koho a koľko majú súkromné rádiá hrať. Sú súkromné. A nikto neočakáva, že budú komerčné rádiá hrať nekomerčné skladby. Ale ospravedlňujem sa za prirovnavania, ak je Kirschnerová slovenská Adele, Müller slovenský Tom Jones a Gladiator slovenský Nickelback, tak je zvrátené, že nemajú miesto v slovenskom éteri a ich zahraničné obdoby áno.“ Graus je jeden z mála slovenských hudobníkov a producentov, ktorý si vyskúšal prácu na oboch stranách. Osem rokov pracoval vo Fun rádiu, najprv ako hudobný dramaturg, neskôr ako programový riaditeľ. Potom si spolu s hudobníkom Mariánom Kachútom založil CMH, kde sa okrem hudby do reklamy venuje aj skladaniu a produkovaniu hudby pre slovenských interpretov. Tento produkčný tím stojí napríklad za úspechom Tiny alebo bývalej „superstáristky“ Zdenky Prednej.
Peter Graus odmieta tvrdenie, že slovenský pop neprodukuje toľko hudby, aby vyplnil plánovanú tridsaťpercentnú kvótu. „Jasné, že je toho málo, veď je nás asi toľko ako obyvateľov väčšieho amerického mesta. Ako vo všetkom, ani v tomto však nie je dobré paušalizovať. Pamätám si, že keď som programoval Fun rádio za minulých dôb, naplniť sloty domácich interpretov tak, aby sa za ne dalo postaviť a neopakovali sa, naozaj nebolo jednoduché. A robili sme aj chyby. Chápem, že dnes si súkromné rádiá nemôžu dovoliť experimentovať, ale dnešná situácia je extrém.“
Podľa neho zahraničné spoločnosti, ktoré vlastnia a formátujú slovenské rádiá, vedia presne, ako nastaviť zahraničné playlisty. Domácu scénu nepoznajú a nerozumejú jej. „Odovzdajú domácemu dramaturgovi naformátovaný prúd hudby a ukážu mu, kde nájsť to, čo hrá celý svet, koľko rotovať a ako testovať. Domáci dramaturg nemá nijakú motiváciu zaoberať sa domácou scénou, v podstate ho otravuje a nepáči sa mu. Keďže rádio po naformátovaní vykazuje dobré čísla počúvanosti, majitelia su spokojní a dramaturg tiež.” Práve preto z rádií vypadli mnohé pesničky, ktoré robili komerčné rádiá aspoň trochu zaujímavé. Od starých vecí, akou je napríklad Štěstí je krásná věc od Richarda Müllera, až po viaceré mladšie rockové skupiny, ktoré stoja niekde na pomedzí alternatívy a popu. Problém je, že vo svete sa skupiny ako Lavagance, Puding Pani Elvisovej alebo Para považujú za pop, u nás stále spadajú do škatuľky „nehrateľnej” alternatívy. Zástupcovia komerčných rádií sa bránia, že Slováci svoju hudbu nechcú. Argumentujú, že ich prieskumy im vykazujú, že domáce uši dávajú jednoznačne prednosť tej zahraničnej. Podľa Grausa to však nie je celkom tak. „Problémom nie je to, že rádiá testujú hudbu, ale to, že drvivá väčšina tej domácej sa do testovania ani nedostane. Pretože je slovenská a hudobný dramaturg ju neodpísal zo zahraničného hitlistu,” tvrdí hudobník a producent a dodáva: „Táto diskusia nevznikla preto, že chceme zvýhodnovať domáci repertoár v rádiách. My chceme rovnaké podmienky, aké majú zahraniční interpreti.” Podľa neho argumentácia, že by slovenskí komerční hudobníci zarábali po nastavení 30-percentnej kvóty ešte viac, mu pripomína slávnu Jakešovu vetu o „hezkej holke" Zagorovej a tom „kolik vydělává." Graus uzatvára: „Väčšina peňazí, ktoré vyberú ochranné zväzy, končí v zahraničí.”
.ďuďo: „Je to aj v mojom záujme.”
Hex je asi jediná slovenská gitarovka, ktorej sa podarilo presadiť v komerčných rádiách. Podľa Ďuďa, speváka Hexu a spoluautora mnohých pesničiek tejto kapely, je fajn, že sa okolo navrhovaného zákona rozprúdila diskusia. „Zákon je reakciou na tendenciu posledných rokov, keď sa v súkromných rádiách hrá čoraz menej slovenskej hudby. A či to pomôže, prípadne či je to správne, netuším, čisto pragmaticky je to aj v mojom záujme, keďže som hudobník aj autor,” hovorí Ďuďo, ktorý s Hexom pôsobí na scéne od začiatku 90. rokov. Pamätá si ešte časy, keď z komerčných staníc znela Para či Le Payaco, čo podľa neho týmto kapelám určite pomohlo v kariére a poslucháčom to neublížilo. Podľa tohto speváka a gitaristu je to aj dôvod, prečo sa v súčasnosti rodí málo hudby. „V prvom rade sme malá krajina, logicky sa toho robí menej. Sú to však spojené nádoby: keď sa bude viac hudby hrať, viac jej aj vznikne, kvalita pôjde tiež hore.” Sám to vie z príkladu vlastnej skupiny. „Keď sa naša pieseň hrá v rádiách, automaticky o nás vie viac ľudí a máme tak aj viac koncertov,” dodáva Ďuďo. Dnes, keď sa cédečká na Slovensku takmer nepredávajú, sú iba dva spôsoby, ako sa uživiť hudbou – hraním koncertov a vyplácaním tantiém, ktoré vyplývajú z hranosti v rádiách. Iná cesta neexistuje.
.vec: „Ľudia chcú počúvať sračky. Nech!”
Známy slovenský raper Vec si, naopak, myslí, že 30-percentná kvóta nič nevyrieši. Podľa neho slovenský hudobník neznamená automaticky dobrý hudobník. „Takisto ako ani americký,” pokračuje Vec, ktorý vidí hlavný problém v samotných domácich poslucháčoch. „Ľudia sa u nás bijú do svojich slovenských pŕs, objednávajú si bryndzové pirohy, ale popritom si nechajú natlačiť do uší gýčovú ‚svetovú‘ sračku z Fun rádia. Keď sa svetová sračka nahradí slovenskou, nezmení sa vôbec nič. Stále to bude len sračka. Ľudia chcú počúvať sračky. Nech! Kto chce počúvať dobrú hudbu, nájde si ju inde. Stádo bude furt v košiari počúvať baču a poslúchať jeho psov,” dodáva raper, podľa ktorého má iniciatíva Ďurindu, Kinčeka, Ráža a Lipu finančné podhubie a nevyvíja sa len tak nezištne pre pozdvihnutie slovenskosti v éteri. Napriek tomu by sa aj on podpísal pod 30-percentný podiel domácich skladieb v komerčných rádiách, no prikázať to zákonom by podľa neho nebolo správne. Tvrdí, že podpora domácej hudby by sa mala uberať smerom podpory talentovaných hudobníkov, pre ktorých by sa mohlo vytvoriť lokálne rádio, podobné FM rádiu. „Treba primať ľudí rozmýšľať inak. Poslucháči by si mali pýtať slovenskú hudbu, ktorá zdieľa ich názory a ktorá vzišla z toho istého prostredia. Keď sa ľudia naučia vážiť si domácu hudbu, rádiá ju budu hrať automaticky, bez akéhokoľvek nariadenia.” Jeho slová vyznievajú s porovnaní so slovenskou realitou trochu sci-fi. Na ďalšie štátne rádio určite nie sú peniaze, aj samotné FM má problém, aby obhájilo svoju existenciu.
.expres: úspech vďaka formátovaniu
Rádio Expres, fungujúce od roku 2000, bolo vôbec prvým komerčným rádiom, ktoré sa dalo na „formátovanie“, vďaka ktorému sa o päť rokov neskôr stalo najpočúvanejším slovenským rádiom. Dovtedy sa playlisty vytvárali pomerne intuitívne. Na vlnách bolo oveľa viac hovoreného slova, púšťal sa širší hudobný repertoár vrátane vyššieho podielu slovenskej hudby. Dôležité slovo v tomto procese mali hudobní vydavatelia, ktorí sa do vysielania snažili presadiť svojich koňov.
Príchod Expresu na mediálny trh všetko zmenil. Pod formátovaním sa rozumie sofistikovaná štúdia prieskumu trhu s cieľom zasiahnuť čo najväčší počet poslucháčov. Významnou súčasťou tejto štúdie sú takzvané call-outy, v rámci ktorých sa poslucháčom, vybraných na základe rôznych sociologických a demografických parametrov, púšťajú piesne (ukážka trvá niekoľko sekúnd) a pýtajú sa ich, či sa im daná pieseň páči. Za výberom týchto pesničiek stoja výhradne hudobní dramaturgia. Na základe týchto testov dramaturgovia vedia odpovedať, „čo hrať, ako často hrať a kedy hrať“. Po veľkom úspechu rádia Expres prešli na formátovanie ďalšie komerčné rádiá ako Fun rádio a Viva. Ostatné komerčné rádiá, ktoré na takéto prieskumy nemali peniaze, sa trendu prispôsobili aspoň podobným repertoárom.
Výsledkom tohto malého tresku bolo, že sa všetky komerčné rádiá natlačili do stredu a začali hrať výhradne komerčný pop, ktorý sa v jednotlivých rádiách odlišoval len dátumom svojho vzniku. Napríklad Expres hrá najmä súčasné hity, zatiaľ čo Jemné melódie dávajú prednosť hitom z 80. rokov. Celkovo to dopadlo tak, že človek, ktorý vnímal hudbu naplno, a nie len prísluchovo, nadobudol pocit, že všetky rádiá hrajú to isté. Koncom minulého desaťročia napríklad slovenský éter valcoval hit Desmodu Vyrobená pre mňa, pred ktorým sa nedalo uniknúť.
Samotní vydavatelia vrátane štyroch najväčších zahraničných labelov (EMI, Sony Music, Warner a Universal) prestali mať na výber hudby v danom rádiu vplyv. Z pánov, ktorí so svojimi slovenskými titulmi určovali trendy, sa stali viac-menej sluhovia, ktorí sa usilujú trafiť do formátu najpočúvanejších staníc.
Výsledkom je podivuhodný stav, v ktorom sa napríklad strácajú mladé slovenské skupiny ako Zoči Voči alebo The Paranoid. Majú síce na You Tube státisíce klikov, čo svedčí o ich obrovskej popularite medzi tínedžermi, no komerčné rádiá ich nehrajú, pretože nechcú do playlistov nasadzovať piesne od interpretov, ktorých väčšina nepozná. Desmod bol poslednou rockovou skupinou, ktorej sa podarilo naplno presadiť v slovenskom šoubiznise. Niečo podobné zažíval v druhej polovici minulého desaťročia slovenský rap, ktorý v tom čase prežíval svoje zlaté obdobie, no komerčné rádiá sa tvárili, akoby táto hudba ani neexistovala. Až nedávno sa to konečne podarilo napríklad Majkovi Spiritovi alebo Egovi z Kontrafaktu, ale obaja museli výrazne zľaviť zo svojho raperského slovníka.
.určite nepomôže, možno neuškodí
Isto, existuje viacero racionálnych argumentov, ktoré sa dajú vysloviť v prospech kvót. No kvóty celkovo v lepšom prípade slovenskej hudobnej scéne nepomôžu, v horšom jej uškodia.
V prvom rade, v realite ide takmer výlučne o peniaze, o veľa peňazí, ktoré rozdeľuje SOZA autorom. Ďalej je tu nespravodlivá selektívnosť zamýšľaného zákona, pretože slovenskí hudobníci netvoria zďaleka iba v slovenčine. Prečo zákon nepamätá na rockerov spievajúcich po anglicky, na elektropopové kapely Moustache či Gwerkova z Dunajskej Stredy či výbornú a úspešnú kapelu Ghymes, ktoré spievajú (aj) po maďarsky alebo Tornado Lue s textami v češtine a Pressburger Klezmer Band s piesňami v jidiš? A čo skladatelia vážnej hudby, džezmeni či elektronici, ktorých hudba býva zväčša bez slov?
Po tretie, pre hudobnú scénu majú význam rádiá s rešpektovanými hudobnými „kurátormi“, ktorí milovníkom hudby pomáhajú objavovať nové veci a ktorí vytvárajú priestor pre diškurz o tom, čo je a čo nie je v danom žánri kvalitou. Na Slovensku je také Rádio_FM a Devín, pričom funkcie rešpektovaného hudobného rádia sa postupne prenášajú na internet. Ak teda hudobníci hovoria, že chcú byť hraní na Fun rádiu či na Exprese, o čo iné ide než o prípadné tantiémy?
Po štvrté, rozširuje sa tu ilúzia o strednom prúde, v ktorom je vraj skryté akési bohatstvo, ktorému stačí zákonom vymedziť priestor a poslucháči budú ohromení šťastím. Nie je to tak. Vo chvíli, keď komerčné rádiá vytlačili všetko zaujímavé na pseudo-alternatívny okraj, zostal im len Desmod, Tina, Zuzana Smatanová, Peter Bič, Majk Spirit či Celeste Buckingham (ktorá by však, podobne ako Peter Bič, Viskupičovým sitom neprešla). Posledných troch komerčné rádiá hrajú pomerne často. Tí prví traja sa za posledné roky ani o piaď neposunuli. Vyhrávajú síce Slávikov, ale ich hudba sa zunovala. Iste, je tu Jana Kirschner, Para, Puding pani Elvisovej, Swan Bride, Foolk, Vec či Billy Barman, ktorí napĺňajú kluby, nahrávajú albumy, točia videoklipy, no v komerčných rádiách sa príliš neobjavujú. Ale cesta naspäť do „predformátového raja“ nie je možná – rádiám sa call-outy osvedčili a určite od nich neupustia, ani keby ich kvóty nútili hrať viac slovenskej hudby.
No a po piate: marxistický zákon premeny kvantity na kvalitu ani v hudbe nefunguje. Ak niektorí hudobní tvorcovia dávajú Slovensku za príklad krajiny ako Francúzsko, Poľsko, Írsko či Holandsko, je takisto faktom, že v týchto krajinách bola už pred kvótami veľká a bohatá miestna hudobná scéna. Keď sa tam kvóty zaviedli, bolo jednoducho čo hrať.
Čo si teda počať s kvótami? „Hlavne nech sa do toho nestará štát,“ hovorí organizátor Pohody Michal Kaščák. Pre rozvoj hudobnej scény sú kľúčové kluby, festivaly a médiá (od sociálnych sietí, cez hudobné rádiá, až po noviny a časopisy). Košická Tabačka, bystrický Klub 77, žilinská Stanica, NFG v Dunajskej Strede, Bombura v Brezne, či MMC, Randal, Nu Spirit Club, KC Dunaj či Subclub v Bratislave, letné aj zimné festivaly, hudobné vydavateľstvá Exitab, Slnko Records, Hevhetia či Deadread Records (a komunity okolo nich), Rádio_FM a jeho Radio_Head Awards budú slovenskej hudbe naďalej pomáhať viac než zákonom vynútené rozhlasové rotácie.
Na sociálnych sieťach sa hneď po zverejnení prvých informáciách o tejto návšteve začali šíriť vtipy a britké komentáre. Lenže o pár dní neskôr prišiel so svojou iniciatívou poslanec OľaNO Jozef Viskupič, a diskusia sa tak dostala do vážnej politickej roviny. „Pripravoval som to najmenej dva roky,“ povedal pre .týždeň Viskupič, ktorý iniciatívu „hudobnej úderky“ považuje skôr za komplikáciu. Je to pochopiteľné, z témy sa totiž stalo politikum a pri diskusii o nej sa nedá celkom vyhnúť podozreniu, že v prvom rade ide o záujmy „dinosaurov“.
Viskupič predložil návrh zákona v polovici februára, a rozhodne sa nedá tvrdiť, že by svoj návrh nepremyslel. Ide o kvóty pre „hudobné diela s textom, vytvoreným v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte, bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestnanec (...)“. V podstate by sa kvóty týkali iba piesní v slovenčine, pričom ich autor musí byť členom SOZA. Poslanec Viskupič navrhuje, aby zákon udelil povinnosť všetkým kanálom všetkých slovenských rádií vysielať v čase od 6.00 do 22.00 v prvom roku 10, v ďalšom 20 a vo všetkých nasledujúcich rokoch 30 percent takýchto „hudobných diel“. Aby to nebolo príliš jednoduché, navrhuje Viskupič 40 percent z tohto podielu venovať „novej tvorbe“ čiže tvorbe, ktorá sa odvysiela maximálne pol roka od „prvého zverejnenia“ a 25 percent tvorbe „nových autorov“, pričom za nového autora sa pokladá každý autor, ktorého dielo na Slovensku nezískalo platinovú platňu za predaj 6 000 hudobných nosičov.
Viskupičova novela by sa pritom dotkla najmä komerčných rádií. Programové služby verejnoprávneho rozhlasu už dnes vysielajú viac než 30 percent slovenskej hudby. Jemné melódie sa pohybujú na hranici 20 percent, najpočúvanejšie slovenské rádio Expres púšťa menej ako 10 percent a napríklad Európa 2 len asi 6 percent slovenskej hudby.
.graus: „Nepoznám lepšie riešenie.“
„Toto riešenie sa mi v princípe nepáči, ale nepoznám lepšie,“ hovorí Peter Graus, jeden z majiteľov produkčného tímu Creative Music House (CMH) a dodáva: „Nikto nechce normovať, koho a koľko majú súkromné rádiá hrať. Sú súkromné. A nikto neočakáva, že budú komerčné rádiá hrať nekomerčné skladby. Ale ospravedlňujem sa za prirovnavania, ak je Kirschnerová slovenská Adele, Müller slovenský Tom Jones a Gladiator slovenský Nickelback, tak je zvrátené, že nemajú miesto v slovenskom éteri a ich zahraničné obdoby áno.“ Graus je jeden z mála slovenských hudobníkov a producentov, ktorý si vyskúšal prácu na oboch stranách. Osem rokov pracoval vo Fun rádiu, najprv ako hudobný dramaturg, neskôr ako programový riaditeľ. Potom si spolu s hudobníkom Mariánom Kachútom založil CMH, kde sa okrem hudby do reklamy venuje aj skladaniu a produkovaniu hudby pre slovenských interpretov. Tento produkčný tím stojí napríklad za úspechom Tiny alebo bývalej „superstáristky“ Zdenky Prednej.
Peter Graus odmieta tvrdenie, že slovenský pop neprodukuje toľko hudby, aby vyplnil plánovanú tridsaťpercentnú kvótu. „Jasné, že je toho málo, veď je nás asi toľko ako obyvateľov väčšieho amerického mesta. Ako vo všetkom, ani v tomto však nie je dobré paušalizovať. Pamätám si, že keď som programoval Fun rádio za minulých dôb, naplniť sloty domácich interpretov tak, aby sa za ne dalo postaviť a neopakovali sa, naozaj nebolo jednoduché. A robili sme aj chyby. Chápem, že dnes si súkromné rádiá nemôžu dovoliť experimentovať, ale dnešná situácia je extrém.“
Podľa neho zahraničné spoločnosti, ktoré vlastnia a formátujú slovenské rádiá, vedia presne, ako nastaviť zahraničné playlisty. Domácu scénu nepoznajú a nerozumejú jej. „Odovzdajú domácemu dramaturgovi naformátovaný prúd hudby a ukážu mu, kde nájsť to, čo hrá celý svet, koľko rotovať a ako testovať. Domáci dramaturg nemá nijakú motiváciu zaoberať sa domácou scénou, v podstate ho otravuje a nepáči sa mu. Keďže rádio po naformátovaní vykazuje dobré čísla počúvanosti, majitelia su spokojní a dramaturg tiež.” Práve preto z rádií vypadli mnohé pesničky, ktoré robili komerčné rádiá aspoň trochu zaujímavé. Od starých vecí, akou je napríklad Štěstí je krásná věc od Richarda Müllera, až po viaceré mladšie rockové skupiny, ktoré stoja niekde na pomedzí alternatívy a popu. Problém je, že vo svete sa skupiny ako Lavagance, Puding Pani Elvisovej alebo Para považujú za pop, u nás stále spadajú do škatuľky „nehrateľnej” alternatívy. Zástupcovia komerčných rádií sa bránia, že Slováci svoju hudbu nechcú. Argumentujú, že ich prieskumy im vykazujú, že domáce uši dávajú jednoznačne prednosť tej zahraničnej. Podľa Grausa to však nie je celkom tak. „Problémom nie je to, že rádiá testujú hudbu, ale to, že drvivá väčšina tej domácej sa do testovania ani nedostane. Pretože je slovenská a hudobný dramaturg ju neodpísal zo zahraničného hitlistu,” tvrdí hudobník a producent a dodáva: „Táto diskusia nevznikla preto, že chceme zvýhodnovať domáci repertoár v rádiách. My chceme rovnaké podmienky, aké majú zahraniční interpreti.” Podľa neho argumentácia, že by slovenskí komerční hudobníci zarábali po nastavení 30-percentnej kvóty ešte viac, mu pripomína slávnu Jakešovu vetu o „hezkej holke" Zagorovej a tom „kolik vydělává." Graus uzatvára: „Väčšina peňazí, ktoré vyberú ochranné zväzy, končí v zahraničí.”
.ďuďo: „Je to aj v mojom záujme.”
Hex je asi jediná slovenská gitarovka, ktorej sa podarilo presadiť v komerčných rádiách. Podľa Ďuďa, speváka Hexu a spoluautora mnohých pesničiek tejto kapely, je fajn, že sa okolo navrhovaného zákona rozprúdila diskusia. „Zákon je reakciou na tendenciu posledných rokov, keď sa v súkromných rádiách hrá čoraz menej slovenskej hudby. A či to pomôže, prípadne či je to správne, netuším, čisto pragmaticky je to aj v mojom záujme, keďže som hudobník aj autor,” hovorí Ďuďo, ktorý s Hexom pôsobí na scéne od začiatku 90. rokov. Pamätá si ešte časy, keď z komerčných staníc znela Para či Le Payaco, čo podľa neho týmto kapelám určite pomohlo v kariére a poslucháčom to neublížilo. Podľa tohto speváka a gitaristu je to aj dôvod, prečo sa v súčasnosti rodí málo hudby. „V prvom rade sme malá krajina, logicky sa toho robí menej. Sú to však spojené nádoby: keď sa bude viac hudby hrať, viac jej aj vznikne, kvalita pôjde tiež hore.” Sám to vie z príkladu vlastnej skupiny. „Keď sa naša pieseň hrá v rádiách, automaticky o nás vie viac ľudí a máme tak aj viac koncertov,” dodáva Ďuďo. Dnes, keď sa cédečká na Slovensku takmer nepredávajú, sú iba dva spôsoby, ako sa uživiť hudbou – hraním koncertov a vyplácaním tantiém, ktoré vyplývajú z hranosti v rádiách. Iná cesta neexistuje.
.vec: „Ľudia chcú počúvať sračky. Nech!”
Známy slovenský raper Vec si, naopak, myslí, že 30-percentná kvóta nič nevyrieši. Podľa neho slovenský hudobník neznamená automaticky dobrý hudobník. „Takisto ako ani americký,” pokračuje Vec, ktorý vidí hlavný problém v samotných domácich poslucháčoch. „Ľudia sa u nás bijú do svojich slovenských pŕs, objednávajú si bryndzové pirohy, ale popritom si nechajú natlačiť do uší gýčovú ‚svetovú‘ sračku z Fun rádia. Keď sa svetová sračka nahradí slovenskou, nezmení sa vôbec nič. Stále to bude len sračka. Ľudia chcú počúvať sračky. Nech! Kto chce počúvať dobrú hudbu, nájde si ju inde. Stádo bude furt v košiari počúvať baču a poslúchať jeho psov,” dodáva raper, podľa ktorého má iniciatíva Ďurindu, Kinčeka, Ráža a Lipu finančné podhubie a nevyvíja sa len tak nezištne pre pozdvihnutie slovenskosti v éteri. Napriek tomu by sa aj on podpísal pod 30-percentný podiel domácich skladieb v komerčných rádiách, no prikázať to zákonom by podľa neho nebolo správne. Tvrdí, že podpora domácej hudby by sa mala uberať smerom podpory talentovaných hudobníkov, pre ktorých by sa mohlo vytvoriť lokálne rádio, podobné FM rádiu. „Treba primať ľudí rozmýšľať inak. Poslucháči by si mali pýtať slovenskú hudbu, ktorá zdieľa ich názory a ktorá vzišla z toho istého prostredia. Keď sa ľudia naučia vážiť si domácu hudbu, rádiá ju budu hrať automaticky, bez akéhokoľvek nariadenia.” Jeho slová vyznievajú s porovnaní so slovenskou realitou trochu sci-fi. Na ďalšie štátne rádio určite nie sú peniaze, aj samotné FM má problém, aby obhájilo svoju existenciu.
.expres: úspech vďaka formátovaniu
Rádio Expres, fungujúce od roku 2000, bolo vôbec prvým komerčným rádiom, ktoré sa dalo na „formátovanie“, vďaka ktorému sa o päť rokov neskôr stalo najpočúvanejším slovenským rádiom. Dovtedy sa playlisty vytvárali pomerne intuitívne. Na vlnách bolo oveľa viac hovoreného slova, púšťal sa širší hudobný repertoár vrátane vyššieho podielu slovenskej hudby. Dôležité slovo v tomto procese mali hudobní vydavatelia, ktorí sa do vysielania snažili presadiť svojich koňov.
Príchod Expresu na mediálny trh všetko zmenil. Pod formátovaním sa rozumie sofistikovaná štúdia prieskumu trhu s cieľom zasiahnuť čo najväčší počet poslucháčov. Významnou súčasťou tejto štúdie sú takzvané call-outy, v rámci ktorých sa poslucháčom, vybraných na základe rôznych sociologických a demografických parametrov, púšťajú piesne (ukážka trvá niekoľko sekúnd) a pýtajú sa ich, či sa im daná pieseň páči. Za výberom týchto pesničiek stoja výhradne hudobní dramaturgia. Na základe týchto testov dramaturgovia vedia odpovedať, „čo hrať, ako často hrať a kedy hrať“. Po veľkom úspechu rádia Expres prešli na formátovanie ďalšie komerčné rádiá ako Fun rádio a Viva. Ostatné komerčné rádiá, ktoré na takéto prieskumy nemali peniaze, sa trendu prispôsobili aspoň podobným repertoárom.
Výsledkom tohto malého tresku bolo, že sa všetky komerčné rádiá natlačili do stredu a začali hrať výhradne komerčný pop, ktorý sa v jednotlivých rádiách odlišoval len dátumom svojho vzniku. Napríklad Expres hrá najmä súčasné hity, zatiaľ čo Jemné melódie dávajú prednosť hitom z 80. rokov. Celkovo to dopadlo tak, že človek, ktorý vnímal hudbu naplno, a nie len prísluchovo, nadobudol pocit, že všetky rádiá hrajú to isté. Koncom minulého desaťročia napríklad slovenský éter valcoval hit Desmodu Vyrobená pre mňa, pred ktorým sa nedalo uniknúť.
Samotní vydavatelia vrátane štyroch najväčších zahraničných labelov (EMI, Sony Music, Warner a Universal) prestali mať na výber hudby v danom rádiu vplyv. Z pánov, ktorí so svojimi slovenskými titulmi určovali trendy, sa stali viac-menej sluhovia, ktorí sa usilujú trafiť do formátu najpočúvanejších staníc.
Výsledkom je podivuhodný stav, v ktorom sa napríklad strácajú mladé slovenské skupiny ako Zoči Voči alebo The Paranoid. Majú síce na You Tube státisíce klikov, čo svedčí o ich obrovskej popularite medzi tínedžermi, no komerčné rádiá ich nehrajú, pretože nechcú do playlistov nasadzovať piesne od interpretov, ktorých väčšina nepozná. Desmod bol poslednou rockovou skupinou, ktorej sa podarilo naplno presadiť v slovenskom šoubiznise. Niečo podobné zažíval v druhej polovici minulého desaťročia slovenský rap, ktorý v tom čase prežíval svoje zlaté obdobie, no komerčné rádiá sa tvárili, akoby táto hudba ani neexistovala. Až nedávno sa to konečne podarilo napríklad Majkovi Spiritovi alebo Egovi z Kontrafaktu, ale obaja museli výrazne zľaviť zo svojho raperského slovníka.
.určite nepomôže, možno neuškodí
Isto, existuje viacero racionálnych argumentov, ktoré sa dajú vysloviť v prospech kvót. No kvóty celkovo v lepšom prípade slovenskej hudobnej scéne nepomôžu, v horšom jej uškodia.
V prvom rade, v realite ide takmer výlučne o peniaze, o veľa peňazí, ktoré rozdeľuje SOZA autorom. Ďalej je tu nespravodlivá selektívnosť zamýšľaného zákona, pretože slovenskí hudobníci netvoria zďaleka iba v slovenčine. Prečo zákon nepamätá na rockerov spievajúcich po anglicky, na elektropopové kapely Moustache či Gwerkova z Dunajskej Stredy či výbornú a úspešnú kapelu Ghymes, ktoré spievajú (aj) po maďarsky alebo Tornado Lue s textami v češtine a Pressburger Klezmer Band s piesňami v jidiš? A čo skladatelia vážnej hudby, džezmeni či elektronici, ktorých hudba býva zväčša bez slov?
Po tretie, pre hudobnú scénu majú význam rádiá s rešpektovanými hudobnými „kurátormi“, ktorí milovníkom hudby pomáhajú objavovať nové veci a ktorí vytvárajú priestor pre diškurz o tom, čo je a čo nie je v danom žánri kvalitou. Na Slovensku je také Rádio_FM a Devín, pričom funkcie rešpektovaného hudobného rádia sa postupne prenášajú na internet. Ak teda hudobníci hovoria, že chcú byť hraní na Fun rádiu či na Exprese, o čo iné ide než o prípadné tantiémy?
Po štvrté, rozširuje sa tu ilúzia o strednom prúde, v ktorom je vraj skryté akési bohatstvo, ktorému stačí zákonom vymedziť priestor a poslucháči budú ohromení šťastím. Nie je to tak. Vo chvíli, keď komerčné rádiá vytlačili všetko zaujímavé na pseudo-alternatívny okraj, zostal im len Desmod, Tina, Zuzana Smatanová, Peter Bič, Majk Spirit či Celeste Buckingham (ktorá by však, podobne ako Peter Bič, Viskupičovým sitom neprešla). Posledných troch komerčné rádiá hrajú pomerne často. Tí prví traja sa za posledné roky ani o piaď neposunuli. Vyhrávajú síce Slávikov, ale ich hudba sa zunovala. Iste, je tu Jana Kirschner, Para, Puding pani Elvisovej, Swan Bride, Foolk, Vec či Billy Barman, ktorí napĺňajú kluby, nahrávajú albumy, točia videoklipy, no v komerčných rádiách sa príliš neobjavujú. Ale cesta naspäť do „predformátového raja“ nie je možná – rádiám sa call-outy osvedčili a určite od nich neupustia, ani keby ich kvóty nútili hrať viac slovenskej hudby.
No a po piate: marxistický zákon premeny kvantity na kvalitu ani v hudbe nefunguje. Ak niektorí hudobní tvorcovia dávajú Slovensku za príklad krajiny ako Francúzsko, Poľsko, Írsko či Holandsko, je takisto faktom, že v týchto krajinách bola už pred kvótami veľká a bohatá miestna hudobná scéna. Keď sa tam kvóty zaviedli, bolo jednoducho čo hrať.
Čo si teda počať s kvótami? „Hlavne nech sa do toho nestará štát,“ hovorí organizátor Pohody Michal Kaščák. Pre rozvoj hudobnej scény sú kľúčové kluby, festivaly a médiá (od sociálnych sietí, cez hudobné rádiá, až po noviny a časopisy). Košická Tabačka, bystrický Klub 77, žilinská Stanica, NFG v Dunajskej Strede, Bombura v Brezne, či MMC, Randal, Nu Spirit Club, KC Dunaj či Subclub v Bratislave, letné aj zimné festivaly, hudobné vydavateľstvá Exitab, Slnko Records, Hevhetia či Deadread Records (a komunity okolo nich), Rádio_FM a jeho Radio_Head Awards budú slovenskej hudbe naďalej pomáhať viac než zákonom vynútené rozhlasové rotácie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.