.väčšina z hostí, ktorých minulý týždeň pozvali Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý do jedného z bratislavských hotelov, asi príliš netušila, čo má vlastne ich projekt Tvoríme Slovensko znamenať. Na pozvánke avizovali akciu ako prvú zo série diskusií. Ale keďže dva dni pred nimi nabudil politické kuloáre odchod Radoslava Procházku z KDH, otázka znela: neoznámia aj títo dvaja politici, že vo svojich stranách už necítia priestor na tvorivú politiku a sú nútení odísť? Alebo ohlásia založenie novej vnútrostraníckej platformy? Alebo to bude len niečo na spôsob Lipšicových návštev v obývačkách? Napokon sa to najviac podobalo na nie celkom vydarený seminár.
V auditóriu sa okrem viacerých intelektuálov a občianskych aktivistov dali spozorovať aj bývalý generálny sekretár SDKÚ z Dzurindovej éry Štefan Hudec, niekdajší Dzurindov dvorný stratég Sergej Michalič, blízky spolupracovník Ivana Mikloša Günter Furín, ale aj poslanec za Most Andrej Hrnčiar a čerstvý odídenec z KDH Procházka. Lucia Žitňanská sa poponáhľala vyhlásiť, že nezakladá novú politickú stranu ani neplánuje z SDKÚ vystúpiť. Jej vystúpenie však bolo viac úvodným príspevkom na konferencii, než rečou politického lídra, ktorý má svojmu prostrediu vliať novú nádej. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie príspevky (koreferáty). Niežeby v následnej diskusii nezazneli aj rozumné názory. Viaceré vystúpenia diskutujúcich však boli skôr vlastnou prezentáciou než víziou a ak aj nejaké návrhy odzneli, ich politická použiteľnosť sa blížila k nule – a často to bolo skôr ochkanie nad „nemoderným“ Slovenskom, ktoré si želá iný typ politiky než napríklad zverejňovanie zmlúv na internete (toto opatrenie bolo pre diskutujúcich symbolom toho najlepšieho z Radičovej éry). Nemožno byť viac konkrétny, keďže moderátor stretnutia Rado Baťo poprosil prítomných novinárov o zachovanie istej diskrétnosti. Ale ak by Lucia Žitňanská mala „tvoriť Slovensko“ podľa návodov z tejto diskusie, iste by bola populárna vo svete mimovládok, ale nie medzi novými voličmi.
Niekde vo vzduchu ostala visieť otázka, čo má byť politickou koncovkou celej iniciatívy. Dozvedeli sme sa jedine to, že diskusie budú pokračovať, a to nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku.
.čo ďalej?
Spôsob, akým Lucia Žitňanská s Miroslavom Beblavým celú akciu zorganizovali, bol prinajmenej čudný. Informovali o nej médiá, ale nič nepovedali vedeniu vlastnej strany a okrem Magdy Vášáryovej na ňu nepozvali ani kolegov-poslancov z SDKÚ. Zato však pozvánku dostali Radoslav Procházka či Andrej Hrnčiar z Mostu. Platí nasledovné: ak by Žitňanská s Beblavým mali premyslený svoj postupný odchod z SDKÚ, nemohli by začať inak.
Ak aj na odchod zo strany nateraz skutočne nepomýšľajú, je pravdepodobné, že ak budú pokračovať v sólo akciách tohto typu, skôr či neskôr sa s ňou rozídu. Cele naše moderné politické dejiny sú dôkazom toho, že všetky takéto vnútrostranícke iniciatívy či platformy sa končili núteným či dobrovoľným odchodom protagonistov zo strany. Po príklady nakoniec netreba chodiť mimo prostredia SDKÚ. Keď v roku 2003 bývalý minister obrany Ivan Šimko zakladal politickú platformu Slobodné fórum, zanietene vyhlasoval, že chce pokračovať v „zápase o politiku SDKÚ, založenú na hodnotách“. Dokonca sebavedomo tvrdil, že sa mu stranu podarí zreformovať a nepôjde preto ľahšou cestou zakladania nového politického subjektu. O niekoľko týždňov už spolu so Zuzanou Martinákovou zakladali Slobodné fórum. Niečo podobné sa stalo aj v roku 2008, keď bratislavskí členovia SDKÚ okolo Branislava Záhradníka prišli s výzvou Nastal čas na zmenu, ktorá chcela otvoriť v strane kritickú diskusiu a „dodať jej novú energiu“. Orgány strany ich iniciatívu okamžite označili za porušenie stanov a signatárov vylúčili. Dokonca boli vtedy rozpustené všetky stranícke štruktúry v Bratislave a pamätníci si možno spomenú, že na tomto „čistení“ sa vtedy s požehnaním Mikuláša Dzurindu energicky podieľali dvaja politici – Lucia Žitňanská a Pavol Frešo.
Je tiež vysoko pravdepodobné, že ak by sa predseda SDKÚ ešte stále volal Mikuláš Dzurinda, Žitňanskej a Beblavému by takáto partizánčina len tak neprešla. Frešo zatiaľ na ich iniciatívu reagoval len vyhlásením, že „mätie členov“ a pomáha Robertovi Ficovi.
.prezidentská Alfa
Kým Žitňanská a Beblavý budú zrejme onedlho „tvoriť Slovensko“ mimo SDKÚ, Radoslav Procházka už podľa očakávaní pristál na svojej samostatnej planéte Alfa. Ani tu nebolo iného mentálneho východiska, než odchod z materskej strany. Pritom zďaleka nebol problém iba v tom, že skostnatené KDH nemá záujem o mladých a talentovaných. Procházka už svojou dušou nebol v KDH minimálne od minulého leta, keď rezignoval na získavanie kádehákov pre vlastné plány, funkcionárom dával najavo svoje pohŕdanie a Jánovi Figeľovi sa priamo vysmieval ako lídrovi, ktorý vyvoláva súcit. Procházka aj svoju Alfu postavil pred kádehákov ako ponižujúce ultimátum: buď môj program prijmete, lebo aj tak nikdy nič lepšie nevymyslíte, alebo sa od vás poberiem.
Procházka hral na čas. Vedel, že KDH jeho Alfu v čistej podobe neprijme. Nemal síce úplne premyslené, ako ďalej postupovať a akým spôsobom odísť z KDH, vedel len, že sa určite nepridá k dlhoročnému spojencovi a rovesníkovi Danielovi Lipšicovi – dôvodom bola okrem iného aj osobná rivalita mladých právnikov so špičkovým vzdelaním. Procházka po dvoch rokoch poslancovania nadobudol pocit, že jeho postavenie v politike je dostatočne silné na to, aby nebol „iba“ Lipšicovou dvojkou, pretože aj on má právo cítiť sa ako budúci líder pravice. Osobná rivalita a rastúca podozrievavosť vysvetľujú aj zdanlivo dobromyseľné odkazy, ktoré si navzájom vysielali v posledných mesiacoch: Lipšic si najskôr vedel Procházku predstaviť ako skvelého ústavného sudcu, Procházka mu to neskôr vrátil s tým, že pre neho je Lipšic ideálnym generálnym prokurátorom a on ho v tom určite podporí.
V skutočnosti jeden aj druhý vedia o svojich ambíciách, ktoré mieria do premiérskych až prezidentských výšin. Sám 40-ročný Procházka už celkom otvorene hovorí o tom, že by chcel kandidovať za prezidenta, nie však ako občiansky, ale ako politický kandidát, ktorého podporí „nová generácia politikov“. Procházka potrebuje podľa Ústavy pod svoju kandidatúru najmenej 15 podpisov poslancov a je zrejmé, kde ich bude hľadať: medzi vybranými poslancami SaS, OĽaNO a jednotlivcami SDKÚ alebo Mostu (z KDH sa sotva niekto podpíše).
A práve v tomto bode sa prelínajú oba nové projekty, Procházkova Alfa a Žitňanskej Tvoríme Slovensko.
.boríme a tvoríme
Neexistujú preto zatiaľ žiadne dôkazy, ale odchod Radoslava Procházku a akcia Tvoríme Slovensko môžu spolu súvisieť viac, než by sa zdalo na prvý pohľad. Skúsme si voľne zauvažovať. Procházka vystúpil z KDH a uvažuje o prezidentskej kandidatúre. Žitňanská s Beblavým sa púšťajú do podujatia, ktoré sa zrejme skončí ich odchodom z SDKÚ. Onedlho je kongres SaS, po ktorom v prípade Sulíkovho víťazstva pribudnú na scéne noví rebeli. Ak by Procházka v prezidentských voľbách uhral druhé kolo, získal by dostatočný politický kapitál, aby pod svojou zástavou zjednotil všetky tieto roztratené ovečky. Nemusí to byť tak, že by spomínaní aktéri o tejto možnosti už dnes rokovali a premyslene ju pripravovali, ale takýto scenár sa priamo ponúka.
Trieštenie a narastajúci zmätok by však nemali byť dôvodom na frustráciu pravicového voliča. Po katastrofálnom rozpade Radičovej vlády, Gorile a ohromujúcom volebnom triumfe Smeru by skôr bolo frustrujúce, keby sa v opozícii nedialo vôbec nič. Fakt, že je všetko v pohybe, je síce jedinou dobrou správou z pravého frontu, ale zatiaľ celkom postačujúcou.
V auditóriu sa okrem viacerých intelektuálov a občianskych aktivistov dali spozorovať aj bývalý generálny sekretár SDKÚ z Dzurindovej éry Štefan Hudec, niekdajší Dzurindov dvorný stratég Sergej Michalič, blízky spolupracovník Ivana Mikloša Günter Furín, ale aj poslanec za Most Andrej Hrnčiar a čerstvý odídenec z KDH Procházka. Lucia Žitňanská sa poponáhľala vyhlásiť, že nezakladá novú politickú stranu ani neplánuje z SDKÚ vystúpiť. Jej vystúpenie však bolo viac úvodným príspevkom na konferencii, než rečou politického lídra, ktorý má svojmu prostrediu vliať novú nádej. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie príspevky (koreferáty). Niežeby v následnej diskusii nezazneli aj rozumné názory. Viaceré vystúpenia diskutujúcich však boli skôr vlastnou prezentáciou než víziou a ak aj nejaké návrhy odzneli, ich politická použiteľnosť sa blížila k nule – a často to bolo skôr ochkanie nad „nemoderným“ Slovenskom, ktoré si želá iný typ politiky než napríklad zverejňovanie zmlúv na internete (toto opatrenie bolo pre diskutujúcich symbolom toho najlepšieho z Radičovej éry). Nemožno byť viac konkrétny, keďže moderátor stretnutia Rado Baťo poprosil prítomných novinárov o zachovanie istej diskrétnosti. Ale ak by Lucia Žitňanská mala „tvoriť Slovensko“ podľa návodov z tejto diskusie, iste by bola populárna vo svete mimovládok, ale nie medzi novými voličmi.
Niekde vo vzduchu ostala visieť otázka, čo má byť politickou koncovkou celej iniciatívy. Dozvedeli sme sa jedine to, že diskusie budú pokračovať, a to nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku.
.čo ďalej?
Spôsob, akým Lucia Žitňanská s Miroslavom Beblavým celú akciu zorganizovali, bol prinajmenej čudný. Informovali o nej médiá, ale nič nepovedali vedeniu vlastnej strany a okrem Magdy Vášáryovej na ňu nepozvali ani kolegov-poslancov z SDKÚ. Zato však pozvánku dostali Radoslav Procházka či Andrej Hrnčiar z Mostu. Platí nasledovné: ak by Žitňanská s Beblavým mali premyslený svoj postupný odchod z SDKÚ, nemohli by začať inak.
Ak aj na odchod zo strany nateraz skutočne nepomýšľajú, je pravdepodobné, že ak budú pokračovať v sólo akciách tohto typu, skôr či neskôr sa s ňou rozídu. Cele naše moderné politické dejiny sú dôkazom toho, že všetky takéto vnútrostranícke iniciatívy či platformy sa končili núteným či dobrovoľným odchodom protagonistov zo strany. Po príklady nakoniec netreba chodiť mimo prostredia SDKÚ. Keď v roku 2003 bývalý minister obrany Ivan Šimko zakladal politickú platformu Slobodné fórum, zanietene vyhlasoval, že chce pokračovať v „zápase o politiku SDKÚ, založenú na hodnotách“. Dokonca sebavedomo tvrdil, že sa mu stranu podarí zreformovať a nepôjde preto ľahšou cestou zakladania nového politického subjektu. O niekoľko týždňov už spolu so Zuzanou Martinákovou zakladali Slobodné fórum. Niečo podobné sa stalo aj v roku 2008, keď bratislavskí členovia SDKÚ okolo Branislava Záhradníka prišli s výzvou Nastal čas na zmenu, ktorá chcela otvoriť v strane kritickú diskusiu a „dodať jej novú energiu“. Orgány strany ich iniciatívu okamžite označili za porušenie stanov a signatárov vylúčili. Dokonca boli vtedy rozpustené všetky stranícke štruktúry v Bratislave a pamätníci si možno spomenú, že na tomto „čistení“ sa vtedy s požehnaním Mikuláša Dzurindu energicky podieľali dvaja politici – Lucia Žitňanská a Pavol Frešo.
Je tiež vysoko pravdepodobné, že ak by sa predseda SDKÚ ešte stále volal Mikuláš Dzurinda, Žitňanskej a Beblavému by takáto partizánčina len tak neprešla. Frešo zatiaľ na ich iniciatívu reagoval len vyhlásením, že „mätie členov“ a pomáha Robertovi Ficovi.
.prezidentská Alfa
Kým Žitňanská a Beblavý budú zrejme onedlho „tvoriť Slovensko“ mimo SDKÚ, Radoslav Procházka už podľa očakávaní pristál na svojej samostatnej planéte Alfa. Ani tu nebolo iného mentálneho východiska, než odchod z materskej strany. Pritom zďaleka nebol problém iba v tom, že skostnatené KDH nemá záujem o mladých a talentovaných. Procházka už svojou dušou nebol v KDH minimálne od minulého leta, keď rezignoval na získavanie kádehákov pre vlastné plány, funkcionárom dával najavo svoje pohŕdanie a Jánovi Figeľovi sa priamo vysmieval ako lídrovi, ktorý vyvoláva súcit. Procházka aj svoju Alfu postavil pred kádehákov ako ponižujúce ultimátum: buď môj program prijmete, lebo aj tak nikdy nič lepšie nevymyslíte, alebo sa od vás poberiem.
Procházka hral na čas. Vedel, že KDH jeho Alfu v čistej podobe neprijme. Nemal síce úplne premyslené, ako ďalej postupovať a akým spôsobom odísť z KDH, vedel len, že sa určite nepridá k dlhoročnému spojencovi a rovesníkovi Danielovi Lipšicovi – dôvodom bola okrem iného aj osobná rivalita mladých právnikov so špičkovým vzdelaním. Procházka po dvoch rokoch poslancovania nadobudol pocit, že jeho postavenie v politike je dostatočne silné na to, aby nebol „iba“ Lipšicovou dvojkou, pretože aj on má právo cítiť sa ako budúci líder pravice. Osobná rivalita a rastúca podozrievavosť vysvetľujú aj zdanlivo dobromyseľné odkazy, ktoré si navzájom vysielali v posledných mesiacoch: Lipšic si najskôr vedel Procházku predstaviť ako skvelého ústavného sudcu, Procházka mu to neskôr vrátil s tým, že pre neho je Lipšic ideálnym generálnym prokurátorom a on ho v tom určite podporí.
V skutočnosti jeden aj druhý vedia o svojich ambíciách, ktoré mieria do premiérskych až prezidentských výšin. Sám 40-ročný Procházka už celkom otvorene hovorí o tom, že by chcel kandidovať za prezidenta, nie však ako občiansky, ale ako politický kandidát, ktorého podporí „nová generácia politikov“. Procházka potrebuje podľa Ústavy pod svoju kandidatúru najmenej 15 podpisov poslancov a je zrejmé, kde ich bude hľadať: medzi vybranými poslancami SaS, OĽaNO a jednotlivcami SDKÚ alebo Mostu (z KDH sa sotva niekto podpíše).
A práve v tomto bode sa prelínajú oba nové projekty, Procházkova Alfa a Žitňanskej Tvoríme Slovensko.
.boríme a tvoríme
Neexistujú preto zatiaľ žiadne dôkazy, ale odchod Radoslava Procházku a akcia Tvoríme Slovensko môžu spolu súvisieť viac, než by sa zdalo na prvý pohľad. Skúsme si voľne zauvažovať. Procházka vystúpil z KDH a uvažuje o prezidentskej kandidatúre. Žitňanská s Beblavým sa púšťajú do podujatia, ktoré sa zrejme skončí ich odchodom z SDKÚ. Onedlho je kongres SaS, po ktorom v prípade Sulíkovho víťazstva pribudnú na scéne noví rebeli. Ak by Procházka v prezidentských voľbách uhral druhé kolo, získal by dostatočný politický kapitál, aby pod svojou zástavou zjednotil všetky tieto roztratené ovečky. Nemusí to byť tak, že by spomínaní aktéri o tejto možnosti už dnes rokovali a premyslene ju pripravovali, ale takýto scenár sa priamo ponúka.
Trieštenie a narastajúci zmätok by však nemali byť dôvodom na frustráciu pravicového voliča. Po katastrofálnom rozpade Radičovej vlády, Gorile a ohromujúcom volebnom triumfe Smeru by skôr bolo frustrujúce, keby sa v opozícii nedialo vôbec nič. Fakt, že je všetko v pohybe, je síce jedinou dobrou správou z pravého frontu, ale zatiaľ celkom postačujúcou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.