.nič nespáchal, nezatkli ho, má pri sebe svoje doklady – no nesmie opustiť krajinu. Krupinčania sú pobúrení a traja z nich iniciovali petíciu za oslobodenie ich rodáka, adresovali ju trom našim najvyšším ústavným činiteľom aj európskej šéfke diplomacie Catherine Ashtonovej. Doteraz petíciu podpísalo viac ako 2-tisíc občanov, teda štvrtina obyvateľov mesta. Podobnú vlnu solidarity so zadržiavaným rodákom ešte Slovensko nezažilo.
.náš Dodo
„O Sadikim a Mellovi už viem aj číslo topánok, stačí zapnúť televízor a sú všade. No o mladom Ličkovi je ticho. To nás iritovalo a vyprovokovalo na spísanie petície,“ hovorí jeden z iniciátorov petície, exprimátor Krupiny Ján Hambacher a pokračuje: „Tu v malom meste pozná každý každého, tak sme si traja sadli a na naše veľké prekvapenie sme mali v priebehu pár hodín 800 signatárov, dnes ich je viac ako 2- tisíc. Pred Tescom som hodinu zbieral podpisy, zo sto ľudí iba dvaja nevedeli, o čo ide. Všetci ostatní sa podpísali.“
Chlapi necítia bezmocnosť. V reštaurácii pripravujú tlačovú konferenciu, dali vyrobiť veľkú fotografiu ich zadržiavaného rodáka, na ktorej drží na rukách svoje trojročné dieťa, na stole sú rozložené petičné hárky. Všetci to, čo sa stalo, cítia ako krivdu, v lepšom prípade ako nedorozumenie. Slovenská firma Hontstav je totiž hlavný subdodávateľ líbyjsko-čadskej firmy Soliinvest, ktorá získala vládnu zákazku na stavbu futbalového štadióna pre 10-tisíc divákov v hlavnom meste Čadu – najnižšou cenovou ponukou Slováci porazili prekvapených Francúzov a Talianov. Nielen v tejto bývalej francúzskej kolónii, kde sa o výstavbu piatich štadiónov osobne zaujíma prezident a jeho syn, aj v iných afrických krajinách UEFA masívne podporuje rozvoj futbalu. Stavba štadiónov je teda výnosný a stabilný kšeft, nie však pre firmy, ktoré s týmto vysokokorupčným prostredím nemajú nijakú skúsenosti.
Naopak, skúsený je hlavný dodávateľ stavby, líbyjský Soliinvest, ktorý zadržiaval platby pre Slovákov – napriek tomu, že vláda mu ich uhradila. V decembri 2012 Soliinvest napadol slovenského partnera na čadskej prokuratúre argumentujúc tým, že má pochybnosti o jeho zámeroch a následne presadil vydanie prokurátorského príkazu Ličkovi mladšiemu (majiteľmi firmy sú jeho otec Jozef a brat Peter) neopustiť krajinu, po ktorej sa inak môže pohybovať slobodne. Keďže v Čade nemáme zastúpenie, do riešenia prípadu slovenský rezort diplomacie zapojil naše ambasády v Káhire, v Paríži a v Moskve, ako aj francúzsku ambasádu a delegáciu EÚ v Čade. Minister Lajčák prijal zástupcov firmy Hontstav a manželku zadržiavaného Slováka, dvoma nótami (zatiaľ bez účinku) sme žiadali o zrušenie prokurátorského rozhodnutia, najnovšie adresoval svojmu čadskému kolegovi v tejto veci list prezident Gašparovič a pripravuje sa vycestovanie špeciálneho vyslanca ministra Lajčáka do Čadu.
.nuda v Čade
Krupinčania medzitým počítajú dni a hodiny. V ťažkej situácii a napätí je najmä manželka zadržiavaného. „Denne si spolu telefonujeme, no už je na tom psychicky zle. Nemohol tu byť ani na Vianoce,“ uvádza Zuzana Ličková, krátko sa zamyslí a dodá: „Uvažovala som, že tam za ním vycestujem, no nemôžem, máme tu malé dieťa. Býva tam v prenajatom dome, nudí sa. Elektrina vypadáva, v kúpeľni behajú jašterice. Von z bezpečnostných dôvodov veľmi nemôže chodiť. Okrem toho sú tam 40-stupňové horúčavy. A čo robí? Práce na štadióne už dokončil, sedí v dome.“
Šesť ostatných pracovníkov Hontstavu sa mohlo vrátiť pred Vianocami domov. No ani to sa neobišlo bez obštrukcií na letisku, pričom v minulosti im miestne úrady bezdôvodne zadržali pasy s platnými vízami – tie im vrátili až po tom, ako každý zaplatil tisíc eur. Situáciu komplikoval aj fakt, že nikto zo Slovákov nehovorí po francúzsky, takže sa museli spoliehať na veľmi obmedzené ovládanie základov slovenčiny v podaní ich šoféra. Ako sa ukázalo, aj ten napokon pracoval pre druhú stranu, teda pre Soliinvest, ktorého šéfovia včas „zdúchli“ do Tuniska.
„Krajinu sme nemali šancu spoznať. Náš život sa odohrával medzi štadiónom, kde sme pracovali skoro ráno a neskoro popoludní, keď neboli neznesiteľné horúčavy, a medzi domom, kde sme bývali. Cez obedňajšiu pauzu sme pozerali filmy na notebooku alebo sme hrali karty. Iba raz nás šofér odviezol do kresťanskej štvrte, nemohli sme však vystúpiť z auta ani fotografovať, lebo nám ľudia ukazovali, že nás podrežú,“ opisuje nie príliš vľúdne čadské prostredie Ján Sliacky, ktorý mal to šťastie, že sa mohol vrátiť domov.
.na skusy do Afriky
Ostáva veriť, že ide o nedorozumenie a mladý Krupinčan sa už čoskoro ocitne v kruhu najbližších. Firma Hontstav má doma o zákazky núdzu a už teraz eviduje ponuky na stavby ďalších futbalových štadiónov v Líbyii. Dôvod je prostý: zárobok trikrát vyšší ako doma. No čo tie riziká? Je skvelé, že naše menšie a stredné firmy v tendroch cenou porážajú veľké zahraničné konzorciá, no predsa len by nezaškodilo opustiť trochu mytológiu rozprávky o smelom Zajkovi, ktorý sa – prakticky bez ničoho – vybral na skusy do ďalekej Afriky. Inak bude ustavične hroziť, že ich tam niekto „šikovný“ dobehne.
.náš Dodo
„O Sadikim a Mellovi už viem aj číslo topánok, stačí zapnúť televízor a sú všade. No o mladom Ličkovi je ticho. To nás iritovalo a vyprovokovalo na spísanie petície,“ hovorí jeden z iniciátorov petície, exprimátor Krupiny Ján Hambacher a pokračuje: „Tu v malom meste pozná každý každého, tak sme si traja sadli a na naše veľké prekvapenie sme mali v priebehu pár hodín 800 signatárov, dnes ich je viac ako 2- tisíc. Pred Tescom som hodinu zbieral podpisy, zo sto ľudí iba dvaja nevedeli, o čo ide. Všetci ostatní sa podpísali.“
Chlapi necítia bezmocnosť. V reštaurácii pripravujú tlačovú konferenciu, dali vyrobiť veľkú fotografiu ich zadržiavaného rodáka, na ktorej drží na rukách svoje trojročné dieťa, na stole sú rozložené petičné hárky. Všetci to, čo sa stalo, cítia ako krivdu, v lepšom prípade ako nedorozumenie. Slovenská firma Hontstav je totiž hlavný subdodávateľ líbyjsko-čadskej firmy Soliinvest, ktorá získala vládnu zákazku na stavbu futbalového štadióna pre 10-tisíc divákov v hlavnom meste Čadu – najnižšou cenovou ponukou Slováci porazili prekvapených Francúzov a Talianov. Nielen v tejto bývalej francúzskej kolónii, kde sa o výstavbu piatich štadiónov osobne zaujíma prezident a jeho syn, aj v iných afrických krajinách UEFA masívne podporuje rozvoj futbalu. Stavba štadiónov je teda výnosný a stabilný kšeft, nie však pre firmy, ktoré s týmto vysokokorupčným prostredím nemajú nijakú skúsenosti.
Naopak, skúsený je hlavný dodávateľ stavby, líbyjský Soliinvest, ktorý zadržiaval platby pre Slovákov – napriek tomu, že vláda mu ich uhradila. V decembri 2012 Soliinvest napadol slovenského partnera na čadskej prokuratúre argumentujúc tým, že má pochybnosti o jeho zámeroch a následne presadil vydanie prokurátorského príkazu Ličkovi mladšiemu (majiteľmi firmy sú jeho otec Jozef a brat Peter) neopustiť krajinu, po ktorej sa inak môže pohybovať slobodne. Keďže v Čade nemáme zastúpenie, do riešenia prípadu slovenský rezort diplomacie zapojil naše ambasády v Káhire, v Paríži a v Moskve, ako aj francúzsku ambasádu a delegáciu EÚ v Čade. Minister Lajčák prijal zástupcov firmy Hontstav a manželku zadržiavaného Slováka, dvoma nótami (zatiaľ bez účinku) sme žiadali o zrušenie prokurátorského rozhodnutia, najnovšie adresoval svojmu čadskému kolegovi v tejto veci list prezident Gašparovič a pripravuje sa vycestovanie špeciálneho vyslanca ministra Lajčáka do Čadu.
.nuda v Čade
Krupinčania medzitým počítajú dni a hodiny. V ťažkej situácii a napätí je najmä manželka zadržiavaného. „Denne si spolu telefonujeme, no už je na tom psychicky zle. Nemohol tu byť ani na Vianoce,“ uvádza Zuzana Ličková, krátko sa zamyslí a dodá: „Uvažovala som, že tam za ním vycestujem, no nemôžem, máme tu malé dieťa. Býva tam v prenajatom dome, nudí sa. Elektrina vypadáva, v kúpeľni behajú jašterice. Von z bezpečnostných dôvodov veľmi nemôže chodiť. Okrem toho sú tam 40-stupňové horúčavy. A čo robí? Práce na štadióne už dokončil, sedí v dome.“
Šesť ostatných pracovníkov Hontstavu sa mohlo vrátiť pred Vianocami domov. No ani to sa neobišlo bez obštrukcií na letisku, pričom v minulosti im miestne úrady bezdôvodne zadržali pasy s platnými vízami – tie im vrátili až po tom, ako každý zaplatil tisíc eur. Situáciu komplikoval aj fakt, že nikto zo Slovákov nehovorí po francúzsky, takže sa museli spoliehať na veľmi obmedzené ovládanie základov slovenčiny v podaní ich šoféra. Ako sa ukázalo, aj ten napokon pracoval pre druhú stranu, teda pre Soliinvest, ktorého šéfovia včas „zdúchli“ do Tuniska.
„Krajinu sme nemali šancu spoznať. Náš život sa odohrával medzi štadiónom, kde sme pracovali skoro ráno a neskoro popoludní, keď neboli neznesiteľné horúčavy, a medzi domom, kde sme bývali. Cez obedňajšiu pauzu sme pozerali filmy na notebooku alebo sme hrali karty. Iba raz nás šofér odviezol do kresťanskej štvrte, nemohli sme však vystúpiť z auta ani fotografovať, lebo nám ľudia ukazovali, že nás podrežú,“ opisuje nie príliš vľúdne čadské prostredie Ján Sliacky, ktorý mal to šťastie, že sa mohol vrátiť domov.
.na skusy do Afriky
Ostáva veriť, že ide o nedorozumenie a mladý Krupinčan sa už čoskoro ocitne v kruhu najbližších. Firma Hontstav má doma o zákazky núdzu a už teraz eviduje ponuky na stavby ďalších futbalových štadiónov v Líbyii. Dôvod je prostý: zárobok trikrát vyšší ako doma. No čo tie riziká? Je skvelé, že naše menšie a stredné firmy v tendroch cenou porážajú veľké zahraničné konzorciá, no predsa len by nezaškodilo opustiť trochu mytológiu rozprávky o smelom Zajkovi, ktorý sa – prakticky bez ničoho – vybral na skusy do ďalekej Afriky. Inak bude ustavične hroziť, že ich tam niekto „šikovný“ dobehne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.