Keď chcel americký publicista a učiteľ Arthur Foulkes pred rokmi poučiť skupinu piatakov na základnej škole o význame obchodu, išiel nato metódou hry. Každému dieťaťu náhodne rozdal nejaký lacný suvenír, žuvačku alebo sladkosť, ktoré nakúpil v trafike neďaleko školy. Potom im povedal, že ak chcú, môžu si veci povymieňať spolu so susedom v lavici. Pár žiakov tak urobilo. V druhom kole Foulkes dovolil, aby si ktokoľvek mohol vymeniť čokoľvek z rozdaných drobností s kýmkoľvek v triede. Zaviedol, takpovediac, slobodný obchod. Výmen zrazu bolo oveľa viac. Keď sa následne so žiakmi o tejto skúsenosti rozprával, všetci priznali, že obchodovali, lebo verili, že výmenou menej preferovanej drobnosti za preferovanejšiu si polepšia. „Porozumeli, že výmena zahŕňa vzdanie sa niečoho, čo si ceníme menej a získanie niečoho, čo si ceníme viac. Pričom treba nájsť niekoho s opačnými hodnotovými znamienkami,“ napísal Foulkes neskôr v článku pre internetový portál mises.org.
Obchod je hra s nenulovým súčtom, kde nemusí jeden prehrať, aby mohol druhý vyhrať. Získavajú totiž obe strany. Presne to je spôsob, akým ľudia prostredníctvom obchodu bohatnú. Na rozdiel od iných problémov v ekonómii sa zdá, že podpora pre slobodnejší medzinárodný obchod má medzi akademikmi všeobecnú podporu. Podľa vlaňajšieho prieskumu Chicagskej univerzity medzi poprednými americkými ekonómami, 85 percent opýtaných súhlasilo, že slobodnejší obchod zlepšuje efektívnosť výroby a prináša spotrebiteľom lepšie možnosti. Z dlhodobého hľadiska dokonca tieto výhody vyvažujú krátkodobé nevýhody zo stratených pracovných miest. Podobne vysoký bol tiež podiel akademických ekonómov, pochvaľujúcich si doterajšie výsledky NAFTA (Severoamerickej dohody o voľnom obchode medzi USA, Kanadou a Mexikom). Len škoda, že slobodný obchod nepožíva takú jednoznačnú podporu medzi verejnosťou a politikmi.
.americké obavy
„Dnes večer oznamujem, že začneme rozhovory o obsiahlom transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve s Európskou úniou. Pretože obchod naprieč Atlantikom, ktorý je slobodný a férový, podporí milióny dobre zaplatených amerických pracovných miest.“ Tieto slová zazneli z úst prezidenta Baracka Obamu pred dvoma týždňami počas jeho prejavu o stave Únie. Americká hlava štátu nemá inú možnosť, ako túto agendu predať voličom, než sľubovať vzrast zamestnanosti. Podľa prieskumu washingtonskej konzultačnej firmy Hamilton Place Strategies je verejnosť v Spojených štátoch ohľadne otázok medzinárodného obchodu rozdelená. Len 41 percent Američanov si myslí, že podpora slobodného obchodu ich krajine prospela, kým 44 percent si, naopak, myslí, že nie.
Podľa iného prieskumu spoločnosti Gallup považuje existujúcu dohodu NAFTA za prínosnú len približne tretina Američanov, a vyše polovica jej prisudzuje negatívne dôsledky. Názory verejnosti sú teda odlišné od presvedčenia akademických ekonómov. „Európania nám vyjedajú obed,“ zhrňuje pocity časti Američanov publicista a spisovateľ Patrick Buchanan v článku pre internetový magazín Takimag.com. Prekáža mu, že americká obchodná výmena s Európskou úniou je už teraz vo vyše stomiliardovom deficite. Netýka sa to len Nemecka. Aj dlhovou krízou zasiahnuté krajiny ako Írsko, či Taliansko viac do USA vyvážajú, ako odtiaľ dovážajú.
Buchanan, ktorý dlhodobo kritizuje voľný medzinárodný obchod z konzervatívnych pozícií, spomína aj Južnú Kóreu, Japonsko, Kanadu, Mexiko, a samozrejme, Čínu. So všetkými týmito krajinami majú Spojené štáty obchodné deficity. Globálne sa Amerika nachádza v obchodnom mínuse so 736 miliardami dolárov. Z toho vyše 40 percent tvoria len čínske dovozy. Buchanan tvrdí, že „ideológia voľného obchodu“ má negatívne vnútro- i zahraničnopolitické dôsledky. V Spojených štátoch stagnujú príslušníkom strednej vrstvy príjmy, lebo firmy vyvážajú pracovné miesta do lacnejších krajín, doma zatvárajú fabriky a prepúšťajú, pričom Američania následne ešte kupujú výrobky svojich zahraničných konkurentov. A zahraničnopoliticky? „Obchodná bilancia je meradlom národnej moci, a spoľahlivo identifikuje krajiny na vzostupe a v úpadku,“ píše Buchanan. Amerika si najmä obchodom s Čínou sama vytvorila silného rivala. A transatlantická zóna voľného obchodu s Európou vraj tieto pre USA neblahé trendy ešte posilní.
.návrat exportéra
Pravičiar Buchanan hrá na strunu amerických protekcionistických nálad, ktoré majú v dejinách tejto krajiny dlhú tradíciu. Naľavo mu sekunduje vplyvná odborová organizácia AFL-CIO, blízka demokratom Baracka Obamu. Jej predstavitelia už vyjadrili znepokojenie, či Washington a Brusel neznížia dosiahnuté regulačné štandardy v oblasti pracovného práva, bezpečnosti potravín, práv spotrebiteľov alebo environmentálnej politiky. Na druhej strane, túto zónu voľného obchodu Spojené štáty nevytvoria s nejakou rozvojovou krajinou. Európska únia sa pýši svojím dôrazom na sociálne zákonodarstvo, preto skôr existuje možnosť, že americké odbory využijú rokovania o zóne voľného obchodu, aby aj v USA presadili niečo zo sociálnej Európy. Britský denník Financial Times špekuluje, že by mohlo ísť napríklad o presadenie členstva zástupcov odborov v správnych radách firiem, či o väčšie bariéry proti prepúšťaniu.
Aj keď pravicových i ľavicových kritikov voľného obchodu v Amerike spája obava z odlivu pracovných miest, skutočné pohyby v zahraničnom obchode nie sú také jednosmerné ako vyššie naznačuje napríklad Buchanan. Spoločnosť Boston Consulting Group vlani na jeseň upozornila vo svojej štúdii na nové trendy v americkej ekonomike. Slová „insourcing“ alebo „onshoring“ si treba zapamätať. Znamenajú návrat pracovných miest a výrobných kapacít z lacnejšej cudziny do vyspelých krajín. Obama spomínal vo svojej správe o stave Únie spoločnosti ako americkú strojársku firmu Caterpillar, ktorá naspäť domov sťahuje pracovné miesta z Japonska, kým automobilový výrobca Ford zase z Mexika.
No nejde len o americké firmy, ktoré sa vracajú domov. V Spojených štátoch rozbehli alebo rozbiehajú veľké projekty aj koncerny z Ázie a Európy. A nejde im pri tom len o výrobu pre americký trh. Napríklad japonská Toyota chce automobily, vyrobené v Kentucky a Indiane exportovať odtiaľ do Južnej Kórey. Nemecký Siemens zase vyrába plynové turbíny v Severnej Karolíne pre elektráreň v Saudskej Arábii. Až päť miliónov nových pracovných miest by v USA mohlo vzniknúť do roku 2020 vďaka americkým nižším výrobným nákladom. Môžu zato náklady na pracovnú silu ako v Japonsku či západnej Európe, v kombinácií s lacnejšími energiami vďaka využívaniu ohromných zásob bridlicového zemného plynu. Všetky tieto trendy posilnia export amerických priemyselných výrobkov. Aj za súčinnosti voľného obchodu.
.a čo Európa?
„Čo sa týka harmonizácie štandardov, som veľmi skeptický. Alebo chcete vy Európania prejsť na americké elektrické prípojky?“ Túto otázku položil ekonóm Jagdish Bhagwati v rozhovore pre nemecký denník Die Welt. Uznávaný odborník na medzinárodný obchod tak naznačil, v čom bude zrejme spočívať hlavné jablko sváru počas rokovaní medzi EÚ a USA o liberalizácii vzájomného obchodu. Oba brehy severného Atlantiku sú už dnes hospodársky silne prepojené. Colné sadzby, ktoré sa nachádzajú vo výške okolo piatich percent, nepredstavujú veľkú prekážku pre obchod. Tou sú, naopak, necolné bariéry v podobe rozdielnosti regulácií. Napríklad pre mnohých Európanov sú neprijateľné geneticky modifikované potraviny z USA. Na druhej strane, Američania môžu pociťovať nedôveru voči francúzskym syrom, vyrábaným prírodnými metódami. V USA i EÚ majú veľký vplyv mocné miestne poľnohospodárske loby, pre ktoré je akákoľvek liberalizácia trhu strašiakom. K tomu treba prirátať napríklad rozdiely v reguláciách, týkajúcich sa pripustenia liekov na trh. Transatlantická zóna voľného obchodu by ľahko mohla viesť akurát k novým pracovným miestam pre lobistov, ktorí si potom môžu svoje kancelárie otvoriť aj na opačnom brehu Atlantiku.
Samozrejme, sporné oblasti môžu politici aj obísť. No je otázne, čo potom ešte zo zóny voľného obchodu zostane. Nemecká kancelárka Angela Merkelová a britský premiér David Cameron voľný obchod s USA nadšene podporujú. Lenže Bhagwati radí Európanom, aby od dohody dali ruky preč. Ekonóm indického pôvodu, ktorého články v minulosti uverejňoval aj .týždeň v rámci takzvaného Project Syndicate, dlhodobo podporuje myšlienku všestrannej liberalizácie svetového obchodu. Tá by mala mať prednosť pred komplikovanými dvojstrannými obchodnými dohodami, ktoré svetový obchod robia najmä menej prehľadným. Politici občas zabúdajú, že kľúčový je vznik nových príležitostí pre obchod, nie iba presmerovanie existujúcich obchodných tokov. Podľa Bhagwatiho je EÚ v otázkach liberalizácie obchodu, aj voči tretím krajinám rozvojového sveta, oveľa ústretovejšia ako Amerika. Európania napríklad vytvorili iniciatívu EBA (Everything but Arms), ktorá produktom z najchudobnejších štátov zemegule, s výnimkou zbraní, garantuje bezcolný prístup na trh EÚ. Dohoda s Američanmi by mohla rozvojovým krajinám skomplikovať prístup na európsky trh, čo by spomalilo ich napredovanie.
.profitujúci spotrebiteľ?
Vzťah plánovanej transatlantickej zóny voľného obchodu k rozvojovému svetu má ešte iný rozmer. Do budúcnosti ležia možno skutočné obchodné príležitosti predovšetkým v Latinskej Amerike alebo v Ázii. Transatlantická zóna voľného obchodu by preto nemala byť ekonomickou obdobou NATO s cieľom niekoho vytesniť. Aj keď niektorí jej zástancovia ju považujú za poslednú možnosť pre Západ, presadiť celosvetovo vlastné obchodné štandardy skôr, než tak začnú robiť silnejúci Číňania s tými svojimi.
Voľný obchod je v princípe dobrá vec, no mnohé bude závisieť od konečnej podoby dohody, ktorá sa zrejme nezačne rodiť skôr ako v lete. Na komentátorských stránkach britského denníka Financial Times si už dvaja autori dokonca stihli vymeniť názor, či by rokovaniam mali dominovať technokrati alebo politici – a pri ktorej z týchto dvoch skupín bude menšia pravdepodobnosť, že rokovania potopí. Američania by chceli rokovania o spoločnej zóne voľného obchodu mať uzavreté ku koncu budúceho roka. Ak by sa projekt vydaril, vznikol by hospodársky priestor s 820 miliónmi obyvateľov, tvoriaci 45 percent svetovej ekonomiky.
Obchod je hra s nenulovým súčtom, kde nemusí jeden prehrať, aby mohol druhý vyhrať. Získavajú totiž obe strany. Presne to je spôsob, akým ľudia prostredníctvom obchodu bohatnú. Na rozdiel od iných problémov v ekonómii sa zdá, že podpora pre slobodnejší medzinárodný obchod má medzi akademikmi všeobecnú podporu. Podľa vlaňajšieho prieskumu Chicagskej univerzity medzi poprednými americkými ekonómami, 85 percent opýtaných súhlasilo, že slobodnejší obchod zlepšuje efektívnosť výroby a prináša spotrebiteľom lepšie možnosti. Z dlhodobého hľadiska dokonca tieto výhody vyvažujú krátkodobé nevýhody zo stratených pracovných miest. Podobne vysoký bol tiež podiel akademických ekonómov, pochvaľujúcich si doterajšie výsledky NAFTA (Severoamerickej dohody o voľnom obchode medzi USA, Kanadou a Mexikom). Len škoda, že slobodný obchod nepožíva takú jednoznačnú podporu medzi verejnosťou a politikmi.
.americké obavy
„Dnes večer oznamujem, že začneme rozhovory o obsiahlom transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve s Európskou úniou. Pretože obchod naprieč Atlantikom, ktorý je slobodný a férový, podporí milióny dobre zaplatených amerických pracovných miest.“ Tieto slová zazneli z úst prezidenta Baracka Obamu pred dvoma týždňami počas jeho prejavu o stave Únie. Americká hlava štátu nemá inú možnosť, ako túto agendu predať voličom, než sľubovať vzrast zamestnanosti. Podľa prieskumu washingtonskej konzultačnej firmy Hamilton Place Strategies je verejnosť v Spojených štátoch ohľadne otázok medzinárodného obchodu rozdelená. Len 41 percent Američanov si myslí, že podpora slobodného obchodu ich krajine prospela, kým 44 percent si, naopak, myslí, že nie.
Podľa iného prieskumu spoločnosti Gallup považuje existujúcu dohodu NAFTA za prínosnú len približne tretina Američanov, a vyše polovica jej prisudzuje negatívne dôsledky. Názory verejnosti sú teda odlišné od presvedčenia akademických ekonómov. „Európania nám vyjedajú obed,“ zhrňuje pocity časti Američanov publicista a spisovateľ Patrick Buchanan v článku pre internetový magazín Takimag.com. Prekáža mu, že americká obchodná výmena s Európskou úniou je už teraz vo vyše stomiliardovom deficite. Netýka sa to len Nemecka. Aj dlhovou krízou zasiahnuté krajiny ako Írsko, či Taliansko viac do USA vyvážajú, ako odtiaľ dovážajú.
Buchanan, ktorý dlhodobo kritizuje voľný medzinárodný obchod z konzervatívnych pozícií, spomína aj Južnú Kóreu, Japonsko, Kanadu, Mexiko, a samozrejme, Čínu. So všetkými týmito krajinami majú Spojené štáty obchodné deficity. Globálne sa Amerika nachádza v obchodnom mínuse so 736 miliardami dolárov. Z toho vyše 40 percent tvoria len čínske dovozy. Buchanan tvrdí, že „ideológia voľného obchodu“ má negatívne vnútro- i zahraničnopolitické dôsledky. V Spojených štátoch stagnujú príslušníkom strednej vrstvy príjmy, lebo firmy vyvážajú pracovné miesta do lacnejších krajín, doma zatvárajú fabriky a prepúšťajú, pričom Američania následne ešte kupujú výrobky svojich zahraničných konkurentov. A zahraničnopoliticky? „Obchodná bilancia je meradlom národnej moci, a spoľahlivo identifikuje krajiny na vzostupe a v úpadku,“ píše Buchanan. Amerika si najmä obchodom s Čínou sama vytvorila silného rivala. A transatlantická zóna voľného obchodu s Európou vraj tieto pre USA neblahé trendy ešte posilní.
.návrat exportéra
Pravičiar Buchanan hrá na strunu amerických protekcionistických nálad, ktoré majú v dejinách tejto krajiny dlhú tradíciu. Naľavo mu sekunduje vplyvná odborová organizácia AFL-CIO, blízka demokratom Baracka Obamu. Jej predstavitelia už vyjadrili znepokojenie, či Washington a Brusel neznížia dosiahnuté regulačné štandardy v oblasti pracovného práva, bezpečnosti potravín, práv spotrebiteľov alebo environmentálnej politiky. Na druhej strane, túto zónu voľného obchodu Spojené štáty nevytvoria s nejakou rozvojovou krajinou. Európska únia sa pýši svojím dôrazom na sociálne zákonodarstvo, preto skôr existuje možnosť, že americké odbory využijú rokovania o zóne voľného obchodu, aby aj v USA presadili niečo zo sociálnej Európy. Britský denník Financial Times špekuluje, že by mohlo ísť napríklad o presadenie členstva zástupcov odborov v správnych radách firiem, či o väčšie bariéry proti prepúšťaniu.
Aj keď pravicových i ľavicových kritikov voľného obchodu v Amerike spája obava z odlivu pracovných miest, skutočné pohyby v zahraničnom obchode nie sú také jednosmerné ako vyššie naznačuje napríklad Buchanan. Spoločnosť Boston Consulting Group vlani na jeseň upozornila vo svojej štúdii na nové trendy v americkej ekonomike. Slová „insourcing“ alebo „onshoring“ si treba zapamätať. Znamenajú návrat pracovných miest a výrobných kapacít z lacnejšej cudziny do vyspelých krajín. Obama spomínal vo svojej správe o stave Únie spoločnosti ako americkú strojársku firmu Caterpillar, ktorá naspäť domov sťahuje pracovné miesta z Japonska, kým automobilový výrobca Ford zase z Mexika.
No nejde len o americké firmy, ktoré sa vracajú domov. V Spojených štátoch rozbehli alebo rozbiehajú veľké projekty aj koncerny z Ázie a Európy. A nejde im pri tom len o výrobu pre americký trh. Napríklad japonská Toyota chce automobily, vyrobené v Kentucky a Indiane exportovať odtiaľ do Južnej Kórey. Nemecký Siemens zase vyrába plynové turbíny v Severnej Karolíne pre elektráreň v Saudskej Arábii. Až päť miliónov nových pracovných miest by v USA mohlo vzniknúť do roku 2020 vďaka americkým nižším výrobným nákladom. Môžu zato náklady na pracovnú silu ako v Japonsku či západnej Európe, v kombinácií s lacnejšími energiami vďaka využívaniu ohromných zásob bridlicového zemného plynu. Všetky tieto trendy posilnia export amerických priemyselných výrobkov. Aj za súčinnosti voľného obchodu.
.a čo Európa?
„Čo sa týka harmonizácie štandardov, som veľmi skeptický. Alebo chcete vy Európania prejsť na americké elektrické prípojky?“ Túto otázku položil ekonóm Jagdish Bhagwati v rozhovore pre nemecký denník Die Welt. Uznávaný odborník na medzinárodný obchod tak naznačil, v čom bude zrejme spočívať hlavné jablko sváru počas rokovaní medzi EÚ a USA o liberalizácii vzájomného obchodu. Oba brehy severného Atlantiku sú už dnes hospodársky silne prepojené. Colné sadzby, ktoré sa nachádzajú vo výške okolo piatich percent, nepredstavujú veľkú prekážku pre obchod. Tou sú, naopak, necolné bariéry v podobe rozdielnosti regulácií. Napríklad pre mnohých Európanov sú neprijateľné geneticky modifikované potraviny z USA. Na druhej strane, Američania môžu pociťovať nedôveru voči francúzskym syrom, vyrábaným prírodnými metódami. V USA i EÚ majú veľký vplyv mocné miestne poľnohospodárske loby, pre ktoré je akákoľvek liberalizácia trhu strašiakom. K tomu treba prirátať napríklad rozdiely v reguláciách, týkajúcich sa pripustenia liekov na trh. Transatlantická zóna voľného obchodu by ľahko mohla viesť akurát k novým pracovným miestam pre lobistov, ktorí si potom môžu svoje kancelárie otvoriť aj na opačnom brehu Atlantiku.
Samozrejme, sporné oblasti môžu politici aj obísť. No je otázne, čo potom ešte zo zóny voľného obchodu zostane. Nemecká kancelárka Angela Merkelová a britský premiér David Cameron voľný obchod s USA nadšene podporujú. Lenže Bhagwati radí Európanom, aby od dohody dali ruky preč. Ekonóm indického pôvodu, ktorého články v minulosti uverejňoval aj .týždeň v rámci takzvaného Project Syndicate, dlhodobo podporuje myšlienku všestrannej liberalizácie svetového obchodu. Tá by mala mať prednosť pred komplikovanými dvojstrannými obchodnými dohodami, ktoré svetový obchod robia najmä menej prehľadným. Politici občas zabúdajú, že kľúčový je vznik nových príležitostí pre obchod, nie iba presmerovanie existujúcich obchodných tokov. Podľa Bhagwatiho je EÚ v otázkach liberalizácie obchodu, aj voči tretím krajinám rozvojového sveta, oveľa ústretovejšia ako Amerika. Európania napríklad vytvorili iniciatívu EBA (Everything but Arms), ktorá produktom z najchudobnejších štátov zemegule, s výnimkou zbraní, garantuje bezcolný prístup na trh EÚ. Dohoda s Američanmi by mohla rozvojovým krajinám skomplikovať prístup na európsky trh, čo by spomalilo ich napredovanie.
.profitujúci spotrebiteľ?
Vzťah plánovanej transatlantickej zóny voľného obchodu k rozvojovému svetu má ešte iný rozmer. Do budúcnosti ležia možno skutočné obchodné príležitosti predovšetkým v Latinskej Amerike alebo v Ázii. Transatlantická zóna voľného obchodu by preto nemala byť ekonomickou obdobou NATO s cieľom niekoho vytesniť. Aj keď niektorí jej zástancovia ju považujú za poslednú možnosť pre Západ, presadiť celosvetovo vlastné obchodné štandardy skôr, než tak začnú robiť silnejúci Číňania s tými svojimi.
Voľný obchod je v princípe dobrá vec, no mnohé bude závisieť od konečnej podoby dohody, ktorá sa zrejme nezačne rodiť skôr ako v lete. Na komentátorských stránkach britského denníka Financial Times si už dvaja autori dokonca stihli vymeniť názor, či by rokovaniam mali dominovať technokrati alebo politici – a pri ktorej z týchto dvoch skupín bude menšia pravdepodobnosť, že rokovania potopí. Američania by chceli rokovania o spoločnej zóne voľného obchodu mať uzavreté ku koncu budúceho roka. Ak by sa projekt vydaril, vznikol by hospodársky priestor s 820 miliónmi obyvateľov, tvoriaci 45 percent svetovej ekonomiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.