Začalo sa to v januári, keď sme boli s divadlom Astorka v New Yorku. Bol to skvelý zájazd, hrali sme predstavenie Armagedon na Grbe a bývali sme na Manhattane. Naozaj sme si to užívali. Po meste a baroch, ale aj po múzeách nás sprevádzal Ďuro Johanides. Jedno ráno, keď sme nastúpili do metra, mi Ďuro oznámil, že film Musíme si pomáhať bol nominovaný na Oscara. Najskôr som si myslela, že je to fór, ale o chvíľu mi volali z Prahy, že mám prísť na párty, lebo oslavujeme nominácie na Oscara.
O nomináciach na Českého leva som už vedela. Viem, že vtedy v metre som sa potešila, ale Johanides sa tešil viac. Vôbec mi nedošlo, čo to znamená. O tom, že sa na tom všetkom zúčastním, som ani nesnívala.
Začiatkom marca sme spolu s vtedajším manželom Jurajom Nvotom za výdatného sneženia vyrazili do Prahy na odovzdávanie Českých levov. Bola som nominovaná za najlepší ženský herecký výkon spolu s pani Janžurovou a Klárou Isovou. Mala som hroznú trému a celou cestou som sa bála, čo poviem, keby som náhodou vyhrala, hoci určite nevyhrám.
Zložili sme sa u kamarátky, namaľovala som sa a učesala, obliekla si červené šaty a pešo sme cupkali po Václaváku do Lucerny. Bola som vzrušená predstavou, že budem medzi takými veľkými hercami, režisérmi, producentmi a triasli sa mi ruky aj kolená. Odovzdávanie moderoval Jardo Dušek, s ktorým som hrala vo filme a keďže improvizoval a strieľal si z každého, všetci sa báli vyliezť na pódium. Ja nie. Vedela som, že ma má rád a neurobí mi hanbu, keby náhodou... Keď ma vyhlásili, chvíľku som neverila, a potom som tam niečo klábosila, dnes už neviem čo, ale asi to nebolo trápne, lebo potom ma chválili, že som pri Jardovi obstála. Nevedeli, že to bolo tým Jardom, ktorý bol ku mne milý. Keď sme dostali leva za najlepší film a kráčali sme s Bolkom a Hřebejkom po schodíkoch na pódium, viem že mi prebleslo hlavou: „Toto je to šťastie?" Nie, toto je radosť, pomyslela som si, šťastie pociťujem v láske, v osobnom živote, potichu.
Potom sme sa všetci objímali, zoznámila som sa s ľuďmi, ktorých som obdivovala. Všetci sa tam poznali, zdravili sa a tešili, že sa vidia.
Ráno, keď som si zapla mobil, netušila som, čo ma čaká. Asi sto neprijatých hovorov a plná pamäť sms s gratuláciami. Bola to prvá cena pre slovenského herca na českom filmovom fóre. Netušila som, ako to Slováci prežívali, pripadala som si ako športovec, čo vyhral majstrovstvá sveta.
Oscary sa odovzdávali koncom marca, keď som mala premiéru v divadle, skúšali sme Večierok od T. S. Elliota. Vedela som, že Americká akadémia platí cestu aj ubytovanie iba režisérovi. Náš producent Ondro Trojan tam letel tiež, aj so scenáristom Jarchovským, ktorému to celé platil, lebo tam dohadovali ďalšie distribúcie filmu. Nikto z hercov tam nemal ísť.
Po Levoch som odrazu bola slávna a uznávaná. Keď som Adymu Hajdu povedala, že mi nemá kto zaplatiť cestu a pobyt, inak pozvanie na odovzdávanie cien mám, tak vyhlásil, že to zariadi a skutočne to zariadil. Zohnal sponzora a ja som mohla letieť. Ale čo s premiérou? Nakoniec sa to vyriešilo tak, že premiéru som odohrala a ďalšie predstavenie sa zrušilo. Do Los Angeles som priletela len na štyri dni a totálne unavená. Odlietala som v noci hneď po premiére zo Schwechatu, prestupovala som v Paríži a v strachu, že zablúdim a nestihnem lietadlo, som pol hodiny utekala po letisku, ale stihla som. V lietadle bolo málo ľudí, tak som mala štyri sedačky pre seba. Hneď som zaspala. Zobudila som sa na to, že sa nado mnou skláňa krásny mladý muž, robí „pšš", zakrýva ma dekou a pripútava pásmi. Stevard. Krásny sen! Na letisku ma čakali Peter Jarchovský a Ondrík Trojan. Bývali sme v Beverly Hills v rodinnom hoteli plnom kvetov. Hřebejk býval v luxusnom hoteli, kde točili Pretty Woman, ale jemu to platila akadémia. Večer sme mali párty. Všetky nominované zahraničné filmy ‒ boli to delegácie z piatich krajín. Mexičania, Francúzi, Číňania, my a už som zabudla, kto ďalší. Musím sa priznať, že moja angličtina je biedna, a tak som sa hanbila komunikovať. Len som sa usmievala a ochutnávala čudesné jedlá.
Na druhý deň nás čakala debata s americkými akademikmi. Odohrávalo sa to vo veľkej sále, na javisku boli režiséri piatich nominovaných filmov a moderátor. V sále sedeli akademici, novinári a my ostatní. Keď sa predstavovali jednotlivé filmy, postavili sme sa. Ja som sa ukláňala a na zadku som mala suchým zipsom prilepený obal od foťáka. Trapas. Po skončení sa na mňa vrhli rôzni ľudia z agentúr, ktorí chceli odo mňa vizitku a že ma budú zastupovať. Vizitky som nemala, tak som si zobrala tie ich a sľúbila, že sa ozvem. Nikdy som sa neozvala.
Po skončení sme išli na obed, a potom urobiť rozhovory pre Českú televíziu na miesto, kde sa budú odovzdávať ceny (uz tam bol červený koberec). Večer sme sa prevážali vo veľkej limuzíne, ktorú mal Honza Hřebejk k dispozícii, navštívili sme všetky atrakcie, popritom sme v aute popíjali. Mne trčalo pol tela zo strechy auta, ruky hore, vlasy mi viali, ako to vidíte vo filmoch. Boli sme pripití a veselí.
Na druhý deň bolo samotné odovzdávanie Oscarov. Od rána sme boli nervózni. O pol tretej sme vyrazili z hotela, ja som sa na izbe ako-tak namaľovala a upravila si vlasy, šaty som si na poslednú chvíľu kúpila v obchode za rohom, kde mi dali zľavu, keď som povedala, kam v nich pôjdem. Sadli sme do limuzíny, ktorú šoféroval černoch (zabudla som povedať) a vyrazili. Cesta trvala nekonečne dlho, asi dve-tri hodiny, pomaly sme sa posúvali a pri ceste nám mávali rôzne filmové postavy od Marilyn Monroe až po Ježiša . Cez červený koberec sme prešli v dave, nik si nás nevšimol ani nás nechcel odfotiť, zato ja som mala zážitok, lebo som sa tlačila spolu s Tomom Hanksom a inými známymi hercami, ktorých mená neviem, ale poznám ich. Prešli sme kontrolou, či nemáme bombu, alebo foťák a usadili nás hneď pri uličke, v starom divadle s pokazenými sedadlami. Odovzdávanie trvalo asi štyri hodiny a my sme chodili von cez reklamné prestávky, raz sa Ondro nevrátil a sadol si ku mne nejaký cudzí pán.
Začala som ho vytláčať zo sedadla, ale on sa nedal. Potom som zistila, že to bol náhradník: keď zaznel gong a boli voľné miesta, museli ich zaplniť. Odišli pri ďalšej reklame. To aby pred kamerami bola stále plná sála.
Cenu sme nedostali. Krátko pred vyhlásením Oscara za najlepší zahraničný film štáb v uličke, ktorý snímal ocenených, nasvietil nás. Mali síce scenár, ale zrejme sa pomýlili. Na okamih mi zamrzlo všetko v tele, ale vyhlásili film Tiger a drak a svetlo sa v zmätku odvrátilo na výhercov. Mala som zmiešané pocity. Všetci sme si hovorili: bolo to jasné, že to nevyhráme, ale niektorí z nás mali slzy v očiach. Párty po odovzdávaní bola veľkolepá. Bola tam Julia Roberts a do Penelope Cruz som narazila ‒ je odo mňa oveľa menšia. Všetci sa tam navzájom poznali, objímali sa, dávali rozhovory a boli radi, že sa vidia.
Aký je rozdiel medzi Levmi a Oscarmi? Asi žiadny, iba ten, že Oscarov sleduje celý svet. Ja som bola na návšteve aj tam, aj tam.
Na jeseň roku 2001 som dostala cenu Dosky za Elliotov Večierok, čo mal premiéru pred odletom do L. A. Tam som bola doma, medzi svojimi, a bolo to zase také isté. Chvíľka radosti a šťastia, že to, čo robíš, si niekto váži a ocení ťa. Je to príjemné. Ale problémy doma ti to nevyrieši. Koncom roka sa môj bývalý manžel odsťahoval. Veľa bolesti. To bol rok! Neviem, čo si z toho mám zobrať. Asi iba to, že niečo dostaneš, ale niečo ti zoberú. Ty si vyber, čo je viac.
Autorka je herečka.
O nomináciach na Českého leva som už vedela. Viem, že vtedy v metre som sa potešila, ale Johanides sa tešil viac. Vôbec mi nedošlo, čo to znamená. O tom, že sa na tom všetkom zúčastním, som ani nesnívala.
Začiatkom marca sme spolu s vtedajším manželom Jurajom Nvotom za výdatného sneženia vyrazili do Prahy na odovzdávanie Českých levov. Bola som nominovaná za najlepší ženský herecký výkon spolu s pani Janžurovou a Klárou Isovou. Mala som hroznú trému a celou cestou som sa bála, čo poviem, keby som náhodou vyhrala, hoci určite nevyhrám.
Zložili sme sa u kamarátky, namaľovala som sa a učesala, obliekla si červené šaty a pešo sme cupkali po Václaváku do Lucerny. Bola som vzrušená predstavou, že budem medzi takými veľkými hercami, režisérmi, producentmi a triasli sa mi ruky aj kolená. Odovzdávanie moderoval Jardo Dušek, s ktorým som hrala vo filme a keďže improvizoval a strieľal si z každého, všetci sa báli vyliezť na pódium. Ja nie. Vedela som, že ma má rád a neurobí mi hanbu, keby náhodou... Keď ma vyhlásili, chvíľku som neverila, a potom som tam niečo klábosila, dnes už neviem čo, ale asi to nebolo trápne, lebo potom ma chválili, že som pri Jardovi obstála. Nevedeli, že to bolo tým Jardom, ktorý bol ku mne milý. Keď sme dostali leva za najlepší film a kráčali sme s Bolkom a Hřebejkom po schodíkoch na pódium, viem že mi prebleslo hlavou: „Toto je to šťastie?" Nie, toto je radosť, pomyslela som si, šťastie pociťujem v láske, v osobnom živote, potichu.
Potom sme sa všetci objímali, zoznámila som sa s ľuďmi, ktorých som obdivovala. Všetci sa tam poznali, zdravili sa a tešili, že sa vidia.
Ráno, keď som si zapla mobil, netušila som, čo ma čaká. Asi sto neprijatých hovorov a plná pamäť sms s gratuláciami. Bola to prvá cena pre slovenského herca na českom filmovom fóre. Netušila som, ako to Slováci prežívali, pripadala som si ako športovec, čo vyhral majstrovstvá sveta.
Oscary sa odovzdávali koncom marca, keď som mala premiéru v divadle, skúšali sme Večierok od T. S. Elliota. Vedela som, že Americká akadémia platí cestu aj ubytovanie iba režisérovi. Náš producent Ondro Trojan tam letel tiež, aj so scenáristom Jarchovským, ktorému to celé platil, lebo tam dohadovali ďalšie distribúcie filmu. Nikto z hercov tam nemal ísť.
Po Levoch som odrazu bola slávna a uznávaná. Keď som Adymu Hajdu povedala, že mi nemá kto zaplatiť cestu a pobyt, inak pozvanie na odovzdávanie cien mám, tak vyhlásil, že to zariadi a skutočne to zariadil. Zohnal sponzora a ja som mohla letieť. Ale čo s premiérou? Nakoniec sa to vyriešilo tak, že premiéru som odohrala a ďalšie predstavenie sa zrušilo. Do Los Angeles som priletela len na štyri dni a totálne unavená. Odlietala som v noci hneď po premiére zo Schwechatu, prestupovala som v Paríži a v strachu, že zablúdim a nestihnem lietadlo, som pol hodiny utekala po letisku, ale stihla som. V lietadle bolo málo ľudí, tak som mala štyri sedačky pre seba. Hneď som zaspala. Zobudila som sa na to, že sa nado mnou skláňa krásny mladý muž, robí „pšš", zakrýva ma dekou a pripútava pásmi. Stevard. Krásny sen! Na letisku ma čakali Peter Jarchovský a Ondrík Trojan. Bývali sme v Beverly Hills v rodinnom hoteli plnom kvetov. Hřebejk býval v luxusnom hoteli, kde točili Pretty Woman, ale jemu to platila akadémia. Večer sme mali párty. Všetky nominované zahraničné filmy ‒ boli to delegácie z piatich krajín. Mexičania, Francúzi, Číňania, my a už som zabudla, kto ďalší. Musím sa priznať, že moja angličtina je biedna, a tak som sa hanbila komunikovať. Len som sa usmievala a ochutnávala čudesné jedlá.
Na druhý deň nás čakala debata s americkými akademikmi. Odohrávalo sa to vo veľkej sále, na javisku boli režiséri piatich nominovaných filmov a moderátor. V sále sedeli akademici, novinári a my ostatní. Keď sa predstavovali jednotlivé filmy, postavili sme sa. Ja som sa ukláňala a na zadku som mala suchým zipsom prilepený obal od foťáka. Trapas. Po skončení sa na mňa vrhli rôzni ľudia z agentúr, ktorí chceli odo mňa vizitku a že ma budú zastupovať. Vizitky som nemala, tak som si zobrala tie ich a sľúbila, že sa ozvem. Nikdy som sa neozvala.
Po skončení sme išli na obed, a potom urobiť rozhovory pre Českú televíziu na miesto, kde sa budú odovzdávať ceny (uz tam bol červený koberec). Večer sme sa prevážali vo veľkej limuzíne, ktorú mal Honza Hřebejk k dispozícii, navštívili sme všetky atrakcie, popritom sme v aute popíjali. Mne trčalo pol tela zo strechy auta, ruky hore, vlasy mi viali, ako to vidíte vo filmoch. Boli sme pripití a veselí.
Na druhý deň bolo samotné odovzdávanie Oscarov. Od rána sme boli nervózni. O pol tretej sme vyrazili z hotela, ja som sa na izbe ako-tak namaľovala a upravila si vlasy, šaty som si na poslednú chvíľu kúpila v obchode za rohom, kde mi dali zľavu, keď som povedala, kam v nich pôjdem. Sadli sme do limuzíny, ktorú šoféroval černoch (zabudla som povedať) a vyrazili. Cesta trvala nekonečne dlho, asi dve-tri hodiny, pomaly sme sa posúvali a pri ceste nám mávali rôzne filmové postavy od Marilyn Monroe až po Ježiša . Cez červený koberec sme prešli v dave, nik si nás nevšimol ani nás nechcel odfotiť, zato ja som mala zážitok, lebo som sa tlačila spolu s Tomom Hanksom a inými známymi hercami, ktorých mená neviem, ale poznám ich. Prešli sme kontrolou, či nemáme bombu, alebo foťák a usadili nás hneď pri uličke, v starom divadle s pokazenými sedadlami. Odovzdávanie trvalo asi štyri hodiny a my sme chodili von cez reklamné prestávky, raz sa Ondro nevrátil a sadol si ku mne nejaký cudzí pán.
Začala som ho vytláčať zo sedadla, ale on sa nedal. Potom som zistila, že to bol náhradník: keď zaznel gong a boli voľné miesta, museli ich zaplniť. Odišli pri ďalšej reklame. To aby pred kamerami bola stále plná sála.
Cenu sme nedostali. Krátko pred vyhlásením Oscara za najlepší zahraničný film štáb v uličke, ktorý snímal ocenených, nasvietil nás. Mali síce scenár, ale zrejme sa pomýlili. Na okamih mi zamrzlo všetko v tele, ale vyhlásili film Tiger a drak a svetlo sa v zmätku odvrátilo na výhercov. Mala som zmiešané pocity. Všetci sme si hovorili: bolo to jasné, že to nevyhráme, ale niektorí z nás mali slzy v očiach. Párty po odovzdávaní bola veľkolepá. Bola tam Julia Roberts a do Penelope Cruz som narazila ‒ je odo mňa oveľa menšia. Všetci sa tam navzájom poznali, objímali sa, dávali rozhovory a boli radi, že sa vidia.
Aký je rozdiel medzi Levmi a Oscarmi? Asi žiadny, iba ten, že Oscarov sleduje celý svet. Ja som bola na návšteve aj tam, aj tam.
Na jeseň roku 2001 som dostala cenu Dosky za Elliotov Večierok, čo mal premiéru pred odletom do L. A. Tam som bola doma, medzi svojimi, a bolo to zase také isté. Chvíľka radosti a šťastia, že to, čo robíš, si niekto váži a ocení ťa. Je to príjemné. Ale problémy doma ti to nevyrieši. Koncom roka sa môj bývalý manžel odsťahoval. Veľa bolesti. To bol rok! Neviem, čo si z toho mám zobrať. Asi iba to, že niečo dostaneš, ale niečo ti zoberú. Ty si vyber, čo je viac.
Autorka je herečka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.