„Aký je bystrý, taký je arogantný,“ napísal o Klausovi po prvom stretnutí v roku 1989 Timothy Garton Ash v svojej knihe Rok zázrakov. „Vaše názory neprežijú obdobie jedného ekonomického cyklu,“ dodal na Klausovu adresu niekedy v raných 90. rokoch Ján Čarnogurský. Hoci Čarnogurský aj Ash mali v niečom podstatnom pravdu, ani ich dobové citáty ho dostatočne nevystihujú. Klaus bol totiž často bystrejší než arogantnejší a niektoré jeho názory sa až podozrivo priblížili k tým Čarnogurského.
Václav Klaus je evolučný politik. Podobne ako Viktor Orbán začínal ako striktný liberál, ktorý medzi občanom a štátom nevidel žiadne zmysluplné inštitúcie a všetko, čo tam bolo – čítaj občianska spoločnosť – považoval za nebezpečné. Ale najneskôr odvtedy, čo vetoval zákon o registrovaných partnerstvách v roku 2006, sa stal Klaus jedným z najkonzervatívnejších politikov českej pravice. Neskôr, v roku 2009, sprevádzal pápeža Benedikta XVI. v Čechách a na Morave s prekvapivou náklonnosťou a keď sa stal kardinál Dominik Duka v roku 2010 českým primasom, rozumeli si spolu tak, ako žiadny prezident a arcibiskup na Hradčanoch po roku 1918. Možno aj vďaka tomu hovoril Klaus v poslednom čase často o ochrane tradičných hodnôt a podporil cirkevné reštitúcie.
Klaus tým opísal veľký oblúk, najmä ak si uvedomíme, čo reprezentoval predtým ako predseda ODS: „Pragmatizmus, relativizmus a liberalizmus sú kľúčové slová demokracie, boj o demokratickú politickú kultúru je do veľkej miery bojom o obhájenie ich zmyslu,“ napísal o politickom uvažovaní Klausa v úvode jeho knihy Dopočítávání do jedné v roku 1995 Václav Bělohradský.
Klaus videl ústredný politický spor svojej doby hayekovsky, ako konflikt klasického liberalizmu a socializmu. O spoločnosti rozmýšľal ekonomicky, pre zachovanie slobody boli pre neho vždy najdôležitejšie „trhové“ hodnoty ako konkurencia či slobodný výber. A práve v tom bolo jeho uvažovanie vždy najslabšie. „Ponovembrová transformácia našej krajiny je transformáciou systému, a nie ľudí,“ napísal v polovici 90. rokov. V takejto schéme stačilo dať ľuďom slobodu, liberalizovať ceny a problém bol vyriešený. Lenže priskoro sa ukázalo, že svet je komplikovanejší. November 1989 nedokázal postaviť celý národ na jednu čiaru, problémom sa stala korupcia, klientelizmus a ďalšie etické problémy. Slobodu a charakter nebolo možné oddeliť, Klaus však kládol dôraz najmä na to prvé.
.proti pravde a láske
Prečo sa Klaus vyhraňoval proti – ako ich nazýval – supermoralistom? Prečo zosmiešňoval nepolitické (lepšie povedané nadpolitické) hodnoty ako pravda a láska? Istým kľúčom môže byť jeho chápanie moderných dejín. V knihe Kde začíná zítřek z roku 2009, tvrdil, že bývalý režim padol z vnútorných príčin: „Išlo viac o kolaps a vnútorné vplyvy než o porážku a vplyvy vonkajšie.“ Tento kolaps mali podľa Klausa v rukách najmä samotní komunisti, to oni prestali veriť svojej ideológii, štát sa stával „mäkkým“ a krajina nebola „zmysluplne riadená“. Klaus tu však nekončí a vyhraní sa aj voči disidentskému hnutiu a helsinskému procesu. To znamená voči Charte 77 a Václavovi Havlovi. Klaus má v kritike v niečom pravdu (opozícia nebola masová), niečo iné však podceňuje (formovanie alternatívy). Hlavný dôvod, prečo sa Klaus tak vehementne vymedzil voči Havlovi a ODS voči väčšine disidentov, bol stranícky princíp. Klaus formoval novodobé štiepenie českej spoločnosti, časť bývalých komunistov a ekonomických elít chcel vtiahnuť do svojho tábora a disidenti mu jednoducho so svojím svetom do tohto nepasovali.
.proti svetu
Takisto, ak nie viac, charakterizuje Klausa aj jeho spor so svetom. Nebol ako Masaryk, ktorý našiel v americkom prezidentovi Wilsonovi kľúčového spojenca, s ktorým rovnako videl svet. Nepodobal sa ani na Havla, ktorý ťažil z eufórie po páde komunizmu na Západe a svojho atlantického postoja, ale tiež zo svojho príklonu k dobovým témam (nové ľudské práva, zelené témy, globalizácia). Klaus bol iný prípad. Čím ďalej, tým viac bol v spore s vývojom v EÚ, stal sa vyhraneným kritikom globálneho otepľovania a svoju pôvodnú proamerickosť čoraz viac oslaboval svojimi vzťahmi k Rusku a zahraničnopolitickým realizmom (Irak, Kosovo). O jeho autorite však svedčí to, že síce čelil istej ostrakizácii, nedostal sa však do žiadnej osudovej izolácie.
S Klausom odchádza politik, ktorý veľa čítal a písal, držal krok so svetovými témami, nebál sa vyhraniť a polarizovať spoločnosť a trvať na suverenite štátu a trhovom hospodárstve.
Ťažšie je povedať, čo po Klausovi zostane. ODS má najlepšie roky za sebou, české spektrum sa vyvíja inak, ako by si želal, a tlak Nemecka a eurozóny si do roka a do dňa podriadi aj Prahu. Aj keď už s novou vládou a novým prezidentom.
Václav Klaus je evolučný politik. Podobne ako Viktor Orbán začínal ako striktný liberál, ktorý medzi občanom a štátom nevidel žiadne zmysluplné inštitúcie a všetko, čo tam bolo – čítaj občianska spoločnosť – považoval za nebezpečné. Ale najneskôr odvtedy, čo vetoval zákon o registrovaných partnerstvách v roku 2006, sa stal Klaus jedným z najkonzervatívnejších politikov českej pravice. Neskôr, v roku 2009, sprevádzal pápeža Benedikta XVI. v Čechách a na Morave s prekvapivou náklonnosťou a keď sa stal kardinál Dominik Duka v roku 2010 českým primasom, rozumeli si spolu tak, ako žiadny prezident a arcibiskup na Hradčanoch po roku 1918. Možno aj vďaka tomu hovoril Klaus v poslednom čase často o ochrane tradičných hodnôt a podporil cirkevné reštitúcie.
Klaus tým opísal veľký oblúk, najmä ak si uvedomíme, čo reprezentoval predtým ako predseda ODS: „Pragmatizmus, relativizmus a liberalizmus sú kľúčové slová demokracie, boj o demokratickú politickú kultúru je do veľkej miery bojom o obhájenie ich zmyslu,“ napísal o politickom uvažovaní Klausa v úvode jeho knihy Dopočítávání do jedné v roku 1995 Václav Bělohradský.
Klaus videl ústredný politický spor svojej doby hayekovsky, ako konflikt klasického liberalizmu a socializmu. O spoločnosti rozmýšľal ekonomicky, pre zachovanie slobody boli pre neho vždy najdôležitejšie „trhové“ hodnoty ako konkurencia či slobodný výber. A práve v tom bolo jeho uvažovanie vždy najslabšie. „Ponovembrová transformácia našej krajiny je transformáciou systému, a nie ľudí,“ napísal v polovici 90. rokov. V takejto schéme stačilo dať ľuďom slobodu, liberalizovať ceny a problém bol vyriešený. Lenže priskoro sa ukázalo, že svet je komplikovanejší. November 1989 nedokázal postaviť celý národ na jednu čiaru, problémom sa stala korupcia, klientelizmus a ďalšie etické problémy. Slobodu a charakter nebolo možné oddeliť, Klaus však kládol dôraz najmä na to prvé.
.proti pravde a láske
Prečo sa Klaus vyhraňoval proti – ako ich nazýval – supermoralistom? Prečo zosmiešňoval nepolitické (lepšie povedané nadpolitické) hodnoty ako pravda a láska? Istým kľúčom môže byť jeho chápanie moderných dejín. V knihe Kde začíná zítřek z roku 2009, tvrdil, že bývalý režim padol z vnútorných príčin: „Išlo viac o kolaps a vnútorné vplyvy než o porážku a vplyvy vonkajšie.“ Tento kolaps mali podľa Klausa v rukách najmä samotní komunisti, to oni prestali veriť svojej ideológii, štát sa stával „mäkkým“ a krajina nebola „zmysluplne riadená“. Klaus tu však nekončí a vyhraní sa aj voči disidentskému hnutiu a helsinskému procesu. To znamená voči Charte 77 a Václavovi Havlovi. Klaus má v kritike v niečom pravdu (opozícia nebola masová), niečo iné však podceňuje (formovanie alternatívy). Hlavný dôvod, prečo sa Klaus tak vehementne vymedzil voči Havlovi a ODS voči väčšine disidentov, bol stranícky princíp. Klaus formoval novodobé štiepenie českej spoločnosti, časť bývalých komunistov a ekonomických elít chcel vtiahnuť do svojho tábora a disidenti mu jednoducho so svojím svetom do tohto nepasovali.
.proti svetu
Takisto, ak nie viac, charakterizuje Klausa aj jeho spor so svetom. Nebol ako Masaryk, ktorý našiel v americkom prezidentovi Wilsonovi kľúčového spojenca, s ktorým rovnako videl svet. Nepodobal sa ani na Havla, ktorý ťažil z eufórie po páde komunizmu na Západe a svojho atlantického postoja, ale tiež zo svojho príklonu k dobovým témam (nové ľudské práva, zelené témy, globalizácia). Klaus bol iný prípad. Čím ďalej, tým viac bol v spore s vývojom v EÚ, stal sa vyhraneným kritikom globálneho otepľovania a svoju pôvodnú proamerickosť čoraz viac oslaboval svojimi vzťahmi k Rusku a zahraničnopolitickým realizmom (Irak, Kosovo). O jeho autorite však svedčí to, že síce čelil istej ostrakizácii, nedostal sa však do žiadnej osudovej izolácie.
S Klausom odchádza politik, ktorý veľa čítal a písal, držal krok so svetovými témami, nebál sa vyhraniť a polarizovať spoločnosť a trvať na suverenite štátu a trhovom hospodárstve.
Ťažšie je povedať, čo po Klausovi zostane. ODS má najlepšie roky za sebou, české spektrum sa vyvíja inak, ako by si želal, a tlak Nemecka a eurozóny si do roka a do dňa podriadi aj Prahu. Aj keď už s novou vládou a novým prezidentom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.