Bol som jedným z troch hostí, ktorí dostali 40 minút, aby mohli v prítomnosti Vás a Vašich poradcov prehovoriť. Nástojil som, aby ste zvážili priepasť medzi obsahom Vášho prejavu v Káhire v júni 2009 a realitou americkej politiky voči Egyptu vo februári 2010. Povedal som Vám, že reč a realita sú od seba vzdialené viac, než len niekoľko mesiacov, ktoré ich oddeľujú. V Káhire ste sľúbili stáť za ľuďmi tohto regiónu, angažovať sa v ich prospech. Po ôsmich mesiacoch sa im vaša administratíva obrátila chrbtom a rokovala s lokálnymi režimami.
Povedali ste mi žartom, že napriek tomu, že som v Bielom dome hosťom, bol som dosť opovážlivý a kritizoval prezidenta v jeho prítomnosti. Reagoval som, že to nevyžaduje mimoriadnu odvahu, ak si človek uvedomí, čo znamená kritizovať vlastného arabského prezidenta doma. Miestnosť sa zasmiala.
.závet a znásilnenie
Teraz po dvoch rokoch od egyptskej revolúcie, sa dá povedať, že ani zmeny v stave ľudských práv, ani americká politika nenaplnili naše očakávania. Mladí Egypťania sú stále frustrovaní. Môže za to zhoršujúca sa ekonomická situácia aj opakované zlyhania politikov, ktorí nezastupujú ich záujmy, napriek ich obetám, ktoré priniesli pre úspech našej revolúcie a prechodu k demokracii.
Zatiaľ čo ľudia zväčša píšu svoju poslednú vôľu, keď majú 60 alebo 70, egyptská mládež sa ju naučila písať v dvadsiatich. Namiesto toho, aby plánovali sobáše, píšu závety. Samozrejme, že v nich nepíšu o majetku, väčšina z nich žiadny nemá, píšu o tom, ako má vyzerať ich pohreb: z ktorého námestia má procesia začať, akými ulicami prechádzať a aké piesne sa majú spievať.
Mohamed Hussein al-Qarni mal 23 rokov, bol administrátorom facebookovej stránky „Bratstvo sú klamári“ a nebol posledný, kto zahynul. Prvého februára ho zastrelili. Na ulici vedľa prezidentského paláca, strelou do hrude a krku. Od decembra bolo okolie paláca svedkom mučenia mnohých demonštrantov členmi prezidentovej strany. Tie bitky, vláčenie ľudských tiel po zemi a vraždy videl celý svet. Najznámejšie sú prípady dvoch opozičných novinárov: Mohamed al-Husseini Abú Deif a Amr Saad. Toho prvého strelili do hlavy 12. decembra, toho druhého, mal len 18, na začiatku februára. Obidvoch priamo pred prezidentským palácom. K ďalšiemu násiliu dochádza aj na námestí Tahrír. Dvadsiateho novembra zastrelili strelou do hlavy Gabera „Džiku“ Salaha, administrátora facebookovej stránky „Spolu proti Moslimským bratom“. Mal len sedemnásť. Tridsiateho prvého decembra bol postrelený, opäť do hlavy, dvadsaťročný Mohannad Samir, člen Hnutia šiesteho apríla. Niekoľko dní bol v kóme, potom sa ukázalo, že prežije.
Proti protestujúcim na námestí Tahrír sa používa aj ďalšia medzinárodne známa vojnová zbraň, znásilnenie. Vychádzajúc z množstva svedectiev v posledných týždňoch je zrejmé, že tieto útoky sa radikálne líšia od sexuálneho zneužívania známeho z minulých rokov. Podľa obetí a niekoľkých videozáznamov to prebieha tak, že protestujúce ženy oddelia od davu, odvedú na iné miesto a znásilnia. Pôsobí to ako vopred naplánovaný a zorganizovaný útok. Tváre sexuálnych útočníkov nevykazujú žiadne prvky emócií ani sexuálneho vzrušenia. Cieľom je zlomiť politické odhodlanie a hlboko ponížiť protestujúcich, či už ich znásilnia, sexuálne napadnú alebo vyzlečú donaha. Minimálne raz bol na preniknutie do vagíny použitý nôž a viacero žien muselo po útoku podstúpiť chirurgický zákrok. V tomto kontexte treba vnímať aj pokus o znásilnenie sedemdesiatročnej ženy, inak známej politickej aktivistky, ale aj sexuálne útoky voči mužom.
.skromná žiadosť
Pán prezident, keď som s Vami hovoril v roku 2010, pýtal som sa Vás, prečo americká administratíva odsudzuje represívne praktiky Iránu a o rovnakých praktikách v arabských režimoch mlčí. Počas uplynulých mesiacov sa to zopakovalo. Vaša vláda sa nevenovala násiliu proti demonštrantom, ba dokonca obvinila protestujúcich a obete za násilie, ku ktorému v rámci demonštrácií dochádzalo. Prístup vašej administratívy tak dodal súčasnému autoritárskemu režimu v Egypte politické krytie.
Vyhlásenie, že „Egypt zažíva skutočný rozsiahly proces demokratizácie“ v skutočnosti robí ešte viac a legitimizuje nedemokratické procesy v krajine. Výzvy, aby „opozícia zostala nenásilná“ a aby „vláda a bezpečnostné zložky prejavili voči násiliu protestujúcich zdržanlivosť“ umožnili polícii a súčasnej egyptskej administratíve vyhnúť sa vlastnej zodpovednosti a zabezpečiť na demonštráciách bezpečnosť. Vyzývanie „opozície, aby sa zapojila do celoštátneho dialógu bez akýchkoľvek podmienok“ podkopáva schopnosť opozície robiť skutočnú politiku. A to už preto, že zmysel tohto dialógu je zriedkakedy konkrétnejší, než záverečná fotografia s prezidentom.
Je to náhoda, že vyhlásenia Vašej administratívy, pán prezident, sa svojou politickou rétorikou podobajú na vyhlásenia nového autoritatívneho režimu v Egypte? Ale keď tieto stanoviská pochádzajú od svetovej superveľmoci – jedinej, ktorá je schopná mať pozitívny alebo negatívny dosah na politiku v Egypte a celom regióne, nehovoriac o tom, že je najväčším donorom a materiálnym podporovateľom Egyptu počas uplynulých 35 rokov – stávajú sa smrteľným nástrojom a politickou ochranou pre páchateľov zodpovedných za vraždenie, mučenie, brutalitu a znásilňovanie.
Nepíšem vám dnes preto, aby som vás žiadal o odsúdenie represívnych praktík súčasného režimu alebo aby ste žiadali prezidenta Mursího o „zmierenie“ používania policajnej sily proti Egypťanom, aj keď vaša vláda bola schopná dosiahnuť prímerie s Hamasom, aby sa zastavilo násilie v Gaze. Nepíšem Vám so žiadosťou, aby ste poslali vojenské jednotky na ochranu politických protestov, alebo aby ste pozastavili, zmrazili alebo zredukovali vojenskú a ekonomickú pomoc či stanovili podmienky na jej čerpanie. Žiadam Vás o niečo podstatne skromnejšie: aby Vaši hovorcovia a úradníci prestali komentovať dianie v Egypte. Kým nedokážete hovoriť o tom, čo sa deje v Egypte, pravdu, radšej mlčte.
Autor je riaditeľ Inštitútu pre štúdium ľudských práv v Káhire. Text vyšiel v egyptskom týždenníku Al-Ahram.
Povedali ste mi žartom, že napriek tomu, že som v Bielom dome hosťom, bol som dosť opovážlivý a kritizoval prezidenta v jeho prítomnosti. Reagoval som, že to nevyžaduje mimoriadnu odvahu, ak si človek uvedomí, čo znamená kritizovať vlastného arabského prezidenta doma. Miestnosť sa zasmiala.
.závet a znásilnenie
Teraz po dvoch rokoch od egyptskej revolúcie, sa dá povedať, že ani zmeny v stave ľudských práv, ani americká politika nenaplnili naše očakávania. Mladí Egypťania sú stále frustrovaní. Môže za to zhoršujúca sa ekonomická situácia aj opakované zlyhania politikov, ktorí nezastupujú ich záujmy, napriek ich obetám, ktoré priniesli pre úspech našej revolúcie a prechodu k demokracii.
Zatiaľ čo ľudia zväčša píšu svoju poslednú vôľu, keď majú 60 alebo 70, egyptská mládež sa ju naučila písať v dvadsiatich. Namiesto toho, aby plánovali sobáše, píšu závety. Samozrejme, že v nich nepíšu o majetku, väčšina z nich žiadny nemá, píšu o tom, ako má vyzerať ich pohreb: z ktorého námestia má procesia začať, akými ulicami prechádzať a aké piesne sa majú spievať.
Mohamed Hussein al-Qarni mal 23 rokov, bol administrátorom facebookovej stránky „Bratstvo sú klamári“ a nebol posledný, kto zahynul. Prvého februára ho zastrelili. Na ulici vedľa prezidentského paláca, strelou do hrude a krku. Od decembra bolo okolie paláca svedkom mučenia mnohých demonštrantov členmi prezidentovej strany. Tie bitky, vláčenie ľudských tiel po zemi a vraždy videl celý svet. Najznámejšie sú prípady dvoch opozičných novinárov: Mohamed al-Husseini Abú Deif a Amr Saad. Toho prvého strelili do hlavy 12. decembra, toho druhého, mal len 18, na začiatku februára. Obidvoch priamo pred prezidentským palácom. K ďalšiemu násiliu dochádza aj na námestí Tahrír. Dvadsiateho novembra zastrelili strelou do hlavy Gabera „Džiku“ Salaha, administrátora facebookovej stránky „Spolu proti Moslimským bratom“. Mal len sedemnásť. Tridsiateho prvého decembra bol postrelený, opäť do hlavy, dvadsaťročný Mohannad Samir, člen Hnutia šiesteho apríla. Niekoľko dní bol v kóme, potom sa ukázalo, že prežije.
Proti protestujúcim na námestí Tahrír sa používa aj ďalšia medzinárodne známa vojnová zbraň, znásilnenie. Vychádzajúc z množstva svedectiev v posledných týždňoch je zrejmé, že tieto útoky sa radikálne líšia od sexuálneho zneužívania známeho z minulých rokov. Podľa obetí a niekoľkých videozáznamov to prebieha tak, že protestujúce ženy oddelia od davu, odvedú na iné miesto a znásilnia. Pôsobí to ako vopred naplánovaný a zorganizovaný útok. Tváre sexuálnych útočníkov nevykazujú žiadne prvky emócií ani sexuálneho vzrušenia. Cieľom je zlomiť politické odhodlanie a hlboko ponížiť protestujúcich, či už ich znásilnia, sexuálne napadnú alebo vyzlečú donaha. Minimálne raz bol na preniknutie do vagíny použitý nôž a viacero žien muselo po útoku podstúpiť chirurgický zákrok. V tomto kontexte treba vnímať aj pokus o znásilnenie sedemdesiatročnej ženy, inak známej politickej aktivistky, ale aj sexuálne útoky voči mužom.
.skromná žiadosť
Pán prezident, keď som s Vami hovoril v roku 2010, pýtal som sa Vás, prečo americká administratíva odsudzuje represívne praktiky Iránu a o rovnakých praktikách v arabských režimoch mlčí. Počas uplynulých mesiacov sa to zopakovalo. Vaša vláda sa nevenovala násiliu proti demonštrantom, ba dokonca obvinila protestujúcich a obete za násilie, ku ktorému v rámci demonštrácií dochádzalo. Prístup vašej administratívy tak dodal súčasnému autoritárskemu režimu v Egypte politické krytie.
Vyhlásenie, že „Egypt zažíva skutočný rozsiahly proces demokratizácie“ v skutočnosti robí ešte viac a legitimizuje nedemokratické procesy v krajine. Výzvy, aby „opozícia zostala nenásilná“ a aby „vláda a bezpečnostné zložky prejavili voči násiliu protestujúcich zdržanlivosť“ umožnili polícii a súčasnej egyptskej administratíve vyhnúť sa vlastnej zodpovednosti a zabezpečiť na demonštráciách bezpečnosť. Vyzývanie „opozície, aby sa zapojila do celoštátneho dialógu bez akýchkoľvek podmienok“ podkopáva schopnosť opozície robiť skutočnú politiku. A to už preto, že zmysel tohto dialógu je zriedkakedy konkrétnejší, než záverečná fotografia s prezidentom.
Je to náhoda, že vyhlásenia Vašej administratívy, pán prezident, sa svojou politickou rétorikou podobajú na vyhlásenia nového autoritatívneho režimu v Egypte? Ale keď tieto stanoviská pochádzajú od svetovej superveľmoci – jedinej, ktorá je schopná mať pozitívny alebo negatívny dosah na politiku v Egypte a celom regióne, nehovoriac o tom, že je najväčším donorom a materiálnym podporovateľom Egyptu počas uplynulých 35 rokov – stávajú sa smrteľným nástrojom a politickou ochranou pre páchateľov zodpovedných za vraždenie, mučenie, brutalitu a znásilňovanie.
Nepíšem vám dnes preto, aby som vás žiadal o odsúdenie represívnych praktík súčasného režimu alebo aby ste žiadali prezidenta Mursího o „zmierenie“ používania policajnej sily proti Egypťanom, aj keď vaša vláda bola schopná dosiahnuť prímerie s Hamasom, aby sa zastavilo násilie v Gaze. Nepíšem Vám so žiadosťou, aby ste poslali vojenské jednotky na ochranu politických protestov, alebo aby ste pozastavili, zmrazili alebo zredukovali vojenskú a ekonomickú pomoc či stanovili podmienky na jej čerpanie. Žiadam Vás o niečo podstatne skromnejšie: aby Vaši hovorcovia a úradníci prestali komentovať dianie v Egypte. Kým nedokážete hovoriť o tom, čo sa deje v Egypte, pravdu, radšej mlčte.
Autor je riaditeľ Inštitútu pre štúdium ľudských práv v Káhire. Text vyšiel v egyptskom týždenníku Al-Ahram.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.