A čo im napadlo v roku 2013? Hrá sa – Biblia. So zatajeným dychom zažívam, ako sa na momentálne najrenomovanejšej scéne skúma otázka, ktorý z Jakubových dvanástich synov dostane otcovské požehnanie. Bez dekonštuktivistických žartov, s následnou debatou s divákmi, dokopy päť hodín.
Stretol som sa peknou intelektuálkou, má 37 rokov, už 14 rokov som jej ctiteľom. Režisérka po päťročnom boji dokončila svoj prvý kinofilm, na premiéru prišiel celý činžiak, ešte nikdy som ju nevidel v lepšej nálade. O to viac ma šokoval jej politický názor. Nie to, že zmýšľa ľavicovo – dve tretiny Berlínčanov volia ľavicu – ale to, že medzitým už odmieta demokraciu.
V pondelok poobede podobne ako státisíce belínskych bohémov vysedávam v kaviarni. Väčšina hostí je sama a číta. Občas pohľadom zavadím o dvojicu krehkých adolescentov, oblečených podľa istého druhu poslednej módy – v obtiahnutých tričkách, na tom hrubé kabáty s kožušinou. V tomto, v istom zmysle veľmi nemeckom prostredí sa dozvedám o odstúpení pápeža.
Vraciam sa na filmový festival, na novinku však nikto nereaguje. Chcú ma nahovoriť, aby som bol scenáristom filmu o láske dvoch hermafroditov. “Gender,” rozplývajú sa všetci, “je najväčšou témou našich čias.” Ukáže sa, že 65-ročný producent chodil na tú istú rakúsku kláštornú školu ako ja, len o 25 rokov skôr. Rozpráva mi o vtedy povinných duchovných cvičeniach, trikrát za rok mohli žiaci tri dni hovoriť len o duchovných témach. “A čo, bolo ti to na škodu?” pýtam sa ho. “Nenávidel som to,” odpovedal mi, „ale dnes zisťujem, že mojim deťom to katolícke chýba.“ Plánovaná režisérka, tiež Rakúšanka, 42-ročná, sa pridáva: „Môjmu malému synovi vysvetľujem náboženstvo takto – pozri, v niektoré dni v Boha verím, v iné nie.“
Ten večer, keď do kupoly Chrámu sv. Petra udrel blesk, som strávil v jednom bare v spoločnosti dobrého priateľa. Pri vedľajšom stole sa barman háda s proletársky oblečeným hosťom, ktorý tam už štyri hodiny sedí s jedným drinkom. Barman ho žiada, aby odišiel. Chlapík poľského pôvodu mu ešte rýchlo zanadáva: “Fašistický sráč!” Môj kamarát je v tento večer nezvyčajne melancholický. Od svojho španielskeho otca prebral odmietanie katolíckej cirkvi, a teraz mu zrazu chýba objekt vtipov. “On predsa nemôže len tak odísť do dôchodku, je to pápež!”
Autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Stretol som sa peknou intelektuálkou, má 37 rokov, už 14 rokov som jej ctiteľom. Režisérka po päťročnom boji dokončila svoj prvý kinofilm, na premiéru prišiel celý činžiak, ešte nikdy som ju nevidel v lepšej nálade. O to viac ma šokoval jej politický názor. Nie to, že zmýšľa ľavicovo – dve tretiny Berlínčanov volia ľavicu – ale to, že medzitým už odmieta demokraciu.
V pondelok poobede podobne ako státisíce belínskych bohémov vysedávam v kaviarni. Väčšina hostí je sama a číta. Občas pohľadom zavadím o dvojicu krehkých adolescentov, oblečených podľa istého druhu poslednej módy – v obtiahnutých tričkách, na tom hrubé kabáty s kožušinou. V tomto, v istom zmysle veľmi nemeckom prostredí sa dozvedám o odstúpení pápeža.
Vraciam sa na filmový festival, na novinku však nikto nereaguje. Chcú ma nahovoriť, aby som bol scenáristom filmu o láske dvoch hermafroditov. “Gender,” rozplývajú sa všetci, “je najväčšou témou našich čias.” Ukáže sa, že 65-ročný producent chodil na tú istú rakúsku kláštornú školu ako ja, len o 25 rokov skôr. Rozpráva mi o vtedy povinných duchovných cvičeniach, trikrát za rok mohli žiaci tri dni hovoriť len o duchovných témach. “A čo, bolo ti to na škodu?” pýtam sa ho. “Nenávidel som to,” odpovedal mi, „ale dnes zisťujem, že mojim deťom to katolícke chýba.“ Plánovaná režisérka, tiež Rakúšanka, 42-ročná, sa pridáva: „Môjmu malému synovi vysvetľujem náboženstvo takto – pozri, v niektoré dni v Boha verím, v iné nie.“
Ten večer, keď do kupoly Chrámu sv. Petra udrel blesk, som strávil v jednom bare v spoločnosti dobrého priateľa. Pri vedľajšom stole sa barman háda s proletársky oblečeným hosťom, ktorý tam už štyri hodiny sedí s jedným drinkom. Barman ho žiada, aby odišiel. Chlapík poľského pôvodu mu ešte rýchlo zanadáva: “Fašistický sráč!” Môj kamarát je v tento večer nezvyčajne melancholický. Od svojho španielskeho otca prebral odmietanie katolíckej cirkvi, a teraz mu zrazu chýba objekt vtipov. “On predsa nemôže len tak odísť do dôchodku, je to pápež!”
Autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.