Preto som sa rozhodla, že budem zapisovať niektoré dojmy, ktoré po ceste zažívam. Občas to budú chaotické fragmenty, ktoré sa odohrajú a podobajú na rozpustené neusporiadané vlákna.
Prvé prekvapenie ma čakalo hneď na letisku Jose Martiho v Havane. Keď som prešla cez imigračnú búdku, pristúpilo ku mne niekoľko cestujúcich, aby mi prejavili svoju solidaritu. Dojem sa ešte zväčšil, keď sme sa pristáli v Paname, kde som stretla veľmi milých Venezuelčanov. Aj keď ma požiadali, aby som fotografiu s nimi nedala na facebook, aby nemali doma, vo svojej krajine problémy. Potom sme presadli do väčšieho letadla, smerujúceho do Brazílie. Počas cesty som zažila, čo to mentálne aj fyzicky znamená zmena tlaku. Mala som pocit, akoby som bola dlho ponorená pod hladinou bez toho, aby som mohla dýchať a zrazu som sa mohla z celej sily nadýchnuť.
Letisko Recife bolo miestom objatí. Stretla som tam mnohých ľudí, ktorí ma celé roky podporovali a snažili sa, aby som mohla vycestovať za hranice. Čakali ma kvety, darčeky a dokonca aj skupinka ľudí, ktorá ma začala urážať, čo bolo niečo, musím sa priznať, čo sa mi páčilo najviac. Mohla som totiž povedať, že snívam o dni, keď sa aj „ľudia na Kube budú môcť raz verejne vyjadriť tak, ako oni a nebudú za to čeliť žiadnym represáliám.“ V mojich očiach to bol skutočný dar plurality. Neskôr som mala čas stráviť chvíľu na internete. Bol taký rýchly, že som tomu takmer nemohla uveriť. A bez cenzúrovaných strán a úradníka, ktorý sa mi pozerá ponad plece, aké stránky otváram.
Zatiaľ ide všetko veľmi dobre. V Brazílii som pocítila diverzitu a veľa lásky, možnosť oceniť a vnímať veľa zázračných vecí.
Prvé prekvapenie ma čakalo hneď na letisku Jose Martiho v Havane. Keď som prešla cez imigračnú búdku, pristúpilo ku mne niekoľko cestujúcich, aby mi prejavili svoju solidaritu. Dojem sa ešte zväčšil, keď sme sa pristáli v Paname, kde som stretla veľmi milých Venezuelčanov. Aj keď ma požiadali, aby som fotografiu s nimi nedala na facebook, aby nemali doma, vo svojej krajine problémy. Potom sme presadli do väčšieho letadla, smerujúceho do Brazílie. Počas cesty som zažila, čo to mentálne aj fyzicky znamená zmena tlaku. Mala som pocit, akoby som bola dlho ponorená pod hladinou bez toho, aby som mohla dýchať a zrazu som sa mohla z celej sily nadýchnuť.
Letisko Recife bolo miestom objatí. Stretla som tam mnohých ľudí, ktorí ma celé roky podporovali a snažili sa, aby som mohla vycestovať za hranice. Čakali ma kvety, darčeky a dokonca aj skupinka ľudí, ktorá ma začala urážať, čo bolo niečo, musím sa priznať, čo sa mi páčilo najviac. Mohla som totiž povedať, že snívam o dni, keď sa aj „ľudia na Kube budú môcť raz verejne vyjadriť tak, ako oni a nebudú za to čeliť žiadnym represáliám.“ V mojich očiach to bol skutočný dar plurality. Neskôr som mala čas stráviť chvíľu na internete. Bol taký rýchly, že som tomu takmer nemohla uveriť. A bez cenzúrovaných strán a úradníka, ktorý sa mi pozerá ponad plece, aké stránky otváram.
Zatiaľ ide všetko veľmi dobre. V Brazílii som pocítila diverzitu a veľa lásky, možnosť oceniť a vnímať veľa zázračných vecí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.