Slová renomovaného čínskeho režiséra mali vylepšiť náladu riaditeľovi festivalu Dieterovi Kosslickovi, ktorý opäť raz čelil ostrej kritike zo strany domácich médií. „Slabá súťaž, málo hviezd, iba jeden nemecký film v súťaži, žiaden rozruch!“ Tak zneli najčastejšie výčitky nemeckých novinárov v závere 63. Berlinale. Najvyššieho predstaviteľa prestížneho festivalu sa však zastal aj nemecký minister kultúry Bernd Neumann, ktorý na priamu otázku Tageszeitungu, prečo predĺžil Kosslickovi zmluvu až do konca 2016, jasne a stroho odvetil: „Pretože je to jeden z najlepších festivalových riaditeľov a berlínsky festival pod jeho vedením sa teší obrovskému záujmu!“
Minister mal pravdu. Berlínsky festival patrí medzi najdiváckejšie filmové podujatia. Viac ako 300-tisíc predaných vstupeniek predstavuje číslo, ktoré nedosahuje žiadna podobná udalosť vo svete. Čo sa týka úrovne najsledovanejšej kategórie, frustrácia nemeckých zástupcov tlače je očividná. Najpozoruhodnejšie filmy sú „rezervované“ pre májové Cannes, kde popri festivale funguje aj najväčší filmový trh, a teda kde logicky chce byť celý svet, čo pre najžiadanejšie celebrity znamená doslova povinnú jazdu. A potom sú tu ešte Benátky, ktoré kvôli svojej klíme a atmosfére priťahujú vplyvných producentov a herecké osobnosti viac ako mrazivý Berlín.
Samotný Kosslick odrážal kritiku, že Berlinale bolo vždy miestom pre uvádzanie nových objavov a menej známych kinematografií: „V tomto roku sme poskytli väčší a zaslúžený priestor pre diela z krajín bývalej východnej Európy, a dokonca prvý raz súťažil aj kazašský film.“ Pravda, nezodpovedanou otázkou ostane, či išlo od začiatku o koncepčne premyslenú selekciu, alebo jednoducho lepšie filmy z iných regiónov do Berlína neprišli. Je síce pravda, že v ostro sledovanom plebiscite už dávno nesúťažili snímky z Poľska, Ruska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny a spomínaného Kazachstanu proti „zvyšku“ sveta, čo však skôr potešilo priaznivcov týchto končín, než domáce médiá..
.matka
Rumunský režisér Calin Peter Netzer upozornil na seba už pred desiatimi rokmi debutom Maria, oceneným Zvláštnou cenou v Locarne, rovnako zaujal aj druhým filmom Medaila cti (2009). V najnovšom diele Pozitia copilului (Pozícia dieťaťa) siahol po síce známej téme, ale jej spracovanie, podporené autentickými postavami, je natoľko presvedčivé, že domnelé klišé divákovi ani zďaleka nehrozí. Náhodná autonehoda, ktorá zapríčiní smrť malého chlapca, má fatálne následky pre hlavných aktérov. Nejde pritom o strhujúcu rodinnú tragédiu, ktorú by možno mainstreamový tvorca pochoval zbytočnou a prehnanou snahou o dramatickosť. Režisér zvolil subtílne jemné vyjadrovacie prostriedky. Nie primárny konflikt súvisiaci s nehodou, ale vzťah autoritatívnej matky a nešťastného syna (pôvodcu nehody) sú podstatou príbehu. Hlavná predstaviteľka Luminita Gheorghiu stvárnila s ohromujúcim výrazom ženu z vyššej triedy, ktorá má všetko pod dôslednou kontrolou. Na plátne dominuje, manipuluje, miluje a trpí. A divák sa s ňou stotožní napriek jej ambivaletnému postoju. Vážnemu filmu však nechýba ani humor, ktorý spôsobom blížiacim sa k satire ilustrujú nápadné rodinné hádky, vyšetrovanie na policajnej stanici, či svojrázne matkino správanie, čím film získava viacvrstvenný potenciál. A na rozdiel od mnohých hollywoodskych „dojákov“ je záverečná scéna – stretnutie s rodinou zabitého chlapca – skutočným vyvrcholením, omnoho ľudskejším, akoby divák mohol očakávať.
Zlatý medveď len umocnil pretrvávajúce vynikajúce renomé rumunskej kinematografie, ktorá sa popri Cristianovi Mungiuovi, Cristim Puiuovi, Cornelovi Porumboiuovi pýši ďalším víťazom prestížneho festivalu.
.rómka
Aj známy bosniansky režisér Danis Tanović ponúkol mrazivý záznam „banálnej“ udalosti. Oscarový laureát (Krajina nikoho) sfilmoval autentický príbeh rómskej ženy, ktorej lekári odmietli pomôcť napriek jej urgentnému zdravotnému stavu (potratila v piatom mesiaci, vnútri mala mŕtvy plod a krvácala). Polodokumentárnu snímku Epizoda u źivotu beraca zeljeza (Epizóda v živote zberača železa) nakrútil s rozpočtom 17-tisíc eur s vreckovým digitálnym fotoaparátom v reálnom prostredí. „Nechcem, aby niekto iný musel prežiť, čo som prežila ja,“ povedala Senada Alimanović prítomným médiám po vrelo prijatej novinárskej projekcii a doplnila, prečo súhlasila s partnerom, aby vznikol film o nich a s nimi. Predstaviteľ titulnej úlohy a manžel postihnutej ženy Nazif Mujić, vojnový veterán, ktorý stratil brata, povedal, že chudoba a vzrastajúca diskriminácia proti nim ako Rómom v Bosne takmer zvrátila ich príbeh do tragédie. „Možno rozhodli dve-tri hodiny, nechcem ani domýšľať, čo by sa stalo, ak by sme prišli neskôr...“, uviedol a pokračoval: „Nemôžeme zmeniť svoju farbu pokožky – sme Rómovia. Som čestný človek, žijem svoj život, nekradnem a nikdy som sa nehanbil za to, že som Róm.“ Štyridsaťtriročný režisér uviedol, že zavolal svojmu producentovi, keď si prečítal hlboko znepokujúci a nespravodlivý príbeh, príznačný pre Bosnu, ktorá stráca svoj smer v povojnovej obnove. „Povedal som si, to je neuveriteľné, čo sa deje v našej krajine, ktorá je v kríze už 25 rokov. Vojna síce skončila, ale vlastne nikdy neskončila. Nemáme žiadnu stratégiu, kam by sa mala spoločnosť uberať. Vidím, že pomaly, ale isto sa základné veci rozpadávajú.“
Porota udelila filmu dvoch Strieborných medveďov – Veľkú cenu poroty a Nazifovi Mujićovi za mužský herecký výkon.
.normálna žena
Diváckym hitom Berlinale sa stala čilská tragikomédia Gloria a objavom jej herecká predstaviteľka 52-ročná Paulina Garcia. Spočiatku to tak vôbec nevyzeralo: jej hrdinka je až príliš obyčajná, rozvedená, osamelá, tehotná dcéra sa chce s priateľom presťahovať do Švédska, život jej ničí nad ňou bývajúci sused a jej priateľ vyzerá až príliš tuctový. Lenže Gloria je múdra a silná žena, ktorá si dáva záležať na svojom zovňajšku a už vôbec sa nemieni zmieriť s nudným a šedivým životom na prahu dôchodku. Divák už najmenej v polovici filmu podľahne jej šarmu. Nakoniec, žena ako centrálna figúra sa len zriedkavo objavuje v komediálnej dráme. Gloria má vyslovene pozitívny postoj k životu, tvorí slušný vzťah s rodinou (i s bývalým manželom), v aute si spieva a raz do týždňa ide tancovať nie pre sebaľútostnú osamelosť, ale pre vlastné potešenie. Isto, aj u nej sa občas dostavia trúchlivé momenty, ale nikomu ich nevešia na nos, prosto život prináša aj také veci a je zbytočné nad tým rumádzgať. Samozrejme, úspech filmu nemožno uprieť tvorcovi Sebastianovi Leliovi. Tragédia a komédia sú v živote neustále prítomné, ale zachytiť ich na veľkom plátne, aby nevyzneli príliš sentimentálne alebo manipulatívne, nie je vôbec jednoduché.
.lesbičky
Bývalý filmový kritik Denis Côté je v kanadskej domovine označovaný ako „festivalový typ“, čo je úplne v poriadku, pretože má na svojom konte množstvo úspechov. Do Berlína prišiel s filmom Vic + Flo ont vu un ours (Vic a Flo videli medveďa). Titul predstavuje malú lesť pre diváka, ktorá sa v pomerne krutej symbolike „vysvetlí“ až v závere filmu. Jeho protagonistkami sú dve ženy, bývalé väzenkyne a milenky, ktoré chcú žiť pokojný život kdesi v kanadskom zapadákove à la Lynchov Twin Peaks. Idylku im však nenápadne narušuje neznáma Marina, ktorá okrem záhradníckych schopností disponuje oveľa temnejšími vlastnosťami... Na jednej strane bizarný, ale aj bohatý a prekvapujúci film. Po novinárskej projekcii sa vyrojili nie nezaslúžené prirovnania ku kombinácií štýlov hravej poetiky Wesa Andersona, žánrového prelínania Quentina Tarantina a bratov Coenovcov alebo znepokojivých obrazov Bruna Dumonta v originálnom a fascinujúcom spracovaní. Režisérova schopnosť udržiavať divákov v napätí a bravúrne balansovať medzi komediálno-situačnou snímkou a drsnou krimidrámou tvoria príťažlivý pôdorys pre akceptáciu príjemného nezávislého filmu.
.a silné ženy
Silné ženské charaktery dominovali aj ďalším filmom. Napríklad Juliette Binoche, ktorá bola (vedľa Pauliny Garcie) najčastejšie tipovaná na herecké ocenenie, rovnako ako film Camille Claudel 1915 a jeho režisér Bruno Dumont. Nestalo sa, ale napriek tomu sa na tento film určite nezabudne, rovnako ako na vynikajúce a sugestívne stvárnenie nešťastnej sochárky a múzy Augusta Rodina, ktorá prežila zvyšných 29 rokov nešťastného života v izolácii psychiatrického ústavu. Zaujala aj 23-ročná Belgičanka Pauline Étienne v novej transkripcii Diderotovej Mníšky pod názvom La religieuse. A spomenúť by sme mohli aj Melanie Lenz, tínedžerskú protagonistku záverečnej časti „rajskej“ trilógie Ulricha Seidla Paradies: Hoffnung (Raj: Nádej) či anglickú herečku Raynu Campbell ako titulnú hrdinku v juhoafrickej dráme Layla Fourie. Nestratila sa ani Catherine Deneuve, ktorá berie osud do vlastných rúk a s mladým vnukom vyráža na pitoresknú cestu v tragikomickej retro road movie Elle s´en va (Na mojej ceste).
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Minister mal pravdu. Berlínsky festival patrí medzi najdiváckejšie filmové podujatia. Viac ako 300-tisíc predaných vstupeniek predstavuje číslo, ktoré nedosahuje žiadna podobná udalosť vo svete. Čo sa týka úrovne najsledovanejšej kategórie, frustrácia nemeckých zástupcov tlače je očividná. Najpozoruhodnejšie filmy sú „rezervované“ pre májové Cannes, kde popri festivale funguje aj najväčší filmový trh, a teda kde logicky chce byť celý svet, čo pre najžiadanejšie celebrity znamená doslova povinnú jazdu. A potom sú tu ešte Benátky, ktoré kvôli svojej klíme a atmosfére priťahujú vplyvných producentov a herecké osobnosti viac ako mrazivý Berlín.
Samotný Kosslick odrážal kritiku, že Berlinale bolo vždy miestom pre uvádzanie nových objavov a menej známych kinematografií: „V tomto roku sme poskytli väčší a zaslúžený priestor pre diela z krajín bývalej východnej Európy, a dokonca prvý raz súťažil aj kazašský film.“ Pravda, nezodpovedanou otázkou ostane, či išlo od začiatku o koncepčne premyslenú selekciu, alebo jednoducho lepšie filmy z iných regiónov do Berlína neprišli. Je síce pravda, že v ostro sledovanom plebiscite už dávno nesúťažili snímky z Poľska, Ruska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny a spomínaného Kazachstanu proti „zvyšku“ sveta, čo však skôr potešilo priaznivcov týchto končín, než domáce médiá..
.matka
Rumunský režisér Calin Peter Netzer upozornil na seba už pred desiatimi rokmi debutom Maria, oceneným Zvláštnou cenou v Locarne, rovnako zaujal aj druhým filmom Medaila cti (2009). V najnovšom diele Pozitia copilului (Pozícia dieťaťa) siahol po síce známej téme, ale jej spracovanie, podporené autentickými postavami, je natoľko presvedčivé, že domnelé klišé divákovi ani zďaleka nehrozí. Náhodná autonehoda, ktorá zapríčiní smrť malého chlapca, má fatálne následky pre hlavných aktérov. Nejde pritom o strhujúcu rodinnú tragédiu, ktorú by možno mainstreamový tvorca pochoval zbytočnou a prehnanou snahou o dramatickosť. Režisér zvolil subtílne jemné vyjadrovacie prostriedky. Nie primárny konflikt súvisiaci s nehodou, ale vzťah autoritatívnej matky a nešťastného syna (pôvodcu nehody) sú podstatou príbehu. Hlavná predstaviteľka Luminita Gheorghiu stvárnila s ohromujúcim výrazom ženu z vyššej triedy, ktorá má všetko pod dôslednou kontrolou. Na plátne dominuje, manipuluje, miluje a trpí. A divák sa s ňou stotožní napriek jej ambivaletnému postoju. Vážnemu filmu však nechýba ani humor, ktorý spôsobom blížiacim sa k satire ilustrujú nápadné rodinné hádky, vyšetrovanie na policajnej stanici, či svojrázne matkino správanie, čím film získava viacvrstvenný potenciál. A na rozdiel od mnohých hollywoodskych „dojákov“ je záverečná scéna – stretnutie s rodinou zabitého chlapca – skutočným vyvrcholením, omnoho ľudskejším, akoby divák mohol očakávať.
Zlatý medveď len umocnil pretrvávajúce vynikajúce renomé rumunskej kinematografie, ktorá sa popri Cristianovi Mungiuovi, Cristim Puiuovi, Cornelovi Porumboiuovi pýši ďalším víťazom prestížneho festivalu.
.rómka
Aj známy bosniansky režisér Danis Tanović ponúkol mrazivý záznam „banálnej“ udalosti. Oscarový laureát (Krajina nikoho) sfilmoval autentický príbeh rómskej ženy, ktorej lekári odmietli pomôcť napriek jej urgentnému zdravotnému stavu (potratila v piatom mesiaci, vnútri mala mŕtvy plod a krvácala). Polodokumentárnu snímku Epizoda u źivotu beraca zeljeza (Epizóda v živote zberača železa) nakrútil s rozpočtom 17-tisíc eur s vreckovým digitálnym fotoaparátom v reálnom prostredí. „Nechcem, aby niekto iný musel prežiť, čo som prežila ja,“ povedala Senada Alimanović prítomným médiám po vrelo prijatej novinárskej projekcii a doplnila, prečo súhlasila s partnerom, aby vznikol film o nich a s nimi. Predstaviteľ titulnej úlohy a manžel postihnutej ženy Nazif Mujić, vojnový veterán, ktorý stratil brata, povedal, že chudoba a vzrastajúca diskriminácia proti nim ako Rómom v Bosne takmer zvrátila ich príbeh do tragédie. „Možno rozhodli dve-tri hodiny, nechcem ani domýšľať, čo by sa stalo, ak by sme prišli neskôr...“, uviedol a pokračoval: „Nemôžeme zmeniť svoju farbu pokožky – sme Rómovia. Som čestný človek, žijem svoj život, nekradnem a nikdy som sa nehanbil za to, že som Róm.“ Štyridsaťtriročný režisér uviedol, že zavolal svojmu producentovi, keď si prečítal hlboko znepokujúci a nespravodlivý príbeh, príznačný pre Bosnu, ktorá stráca svoj smer v povojnovej obnove. „Povedal som si, to je neuveriteľné, čo sa deje v našej krajine, ktorá je v kríze už 25 rokov. Vojna síce skončila, ale vlastne nikdy neskončila. Nemáme žiadnu stratégiu, kam by sa mala spoločnosť uberať. Vidím, že pomaly, ale isto sa základné veci rozpadávajú.“
Porota udelila filmu dvoch Strieborných medveďov – Veľkú cenu poroty a Nazifovi Mujićovi za mužský herecký výkon.
.normálna žena
Diváckym hitom Berlinale sa stala čilská tragikomédia Gloria a objavom jej herecká predstaviteľka 52-ročná Paulina Garcia. Spočiatku to tak vôbec nevyzeralo: jej hrdinka je až príliš obyčajná, rozvedená, osamelá, tehotná dcéra sa chce s priateľom presťahovať do Švédska, život jej ničí nad ňou bývajúci sused a jej priateľ vyzerá až príliš tuctový. Lenže Gloria je múdra a silná žena, ktorá si dáva záležať na svojom zovňajšku a už vôbec sa nemieni zmieriť s nudným a šedivým životom na prahu dôchodku. Divák už najmenej v polovici filmu podľahne jej šarmu. Nakoniec, žena ako centrálna figúra sa len zriedkavo objavuje v komediálnej dráme. Gloria má vyslovene pozitívny postoj k životu, tvorí slušný vzťah s rodinou (i s bývalým manželom), v aute si spieva a raz do týždňa ide tancovať nie pre sebaľútostnú osamelosť, ale pre vlastné potešenie. Isto, aj u nej sa občas dostavia trúchlivé momenty, ale nikomu ich nevešia na nos, prosto život prináša aj také veci a je zbytočné nad tým rumádzgať. Samozrejme, úspech filmu nemožno uprieť tvorcovi Sebastianovi Leliovi. Tragédia a komédia sú v živote neustále prítomné, ale zachytiť ich na veľkom plátne, aby nevyzneli príliš sentimentálne alebo manipulatívne, nie je vôbec jednoduché.
.lesbičky
Bývalý filmový kritik Denis Côté je v kanadskej domovine označovaný ako „festivalový typ“, čo je úplne v poriadku, pretože má na svojom konte množstvo úspechov. Do Berlína prišiel s filmom Vic + Flo ont vu un ours (Vic a Flo videli medveďa). Titul predstavuje malú lesť pre diváka, ktorá sa v pomerne krutej symbolike „vysvetlí“ až v závere filmu. Jeho protagonistkami sú dve ženy, bývalé väzenkyne a milenky, ktoré chcú žiť pokojný život kdesi v kanadskom zapadákove à la Lynchov Twin Peaks. Idylku im však nenápadne narušuje neznáma Marina, ktorá okrem záhradníckych schopností disponuje oveľa temnejšími vlastnosťami... Na jednej strane bizarný, ale aj bohatý a prekvapujúci film. Po novinárskej projekcii sa vyrojili nie nezaslúžené prirovnania ku kombinácií štýlov hravej poetiky Wesa Andersona, žánrového prelínania Quentina Tarantina a bratov Coenovcov alebo znepokojivých obrazov Bruna Dumonta v originálnom a fascinujúcom spracovaní. Režisérova schopnosť udržiavať divákov v napätí a bravúrne balansovať medzi komediálno-situačnou snímkou a drsnou krimidrámou tvoria príťažlivý pôdorys pre akceptáciu príjemného nezávislého filmu.
.a silné ženy
Silné ženské charaktery dominovali aj ďalším filmom. Napríklad Juliette Binoche, ktorá bola (vedľa Pauliny Garcie) najčastejšie tipovaná na herecké ocenenie, rovnako ako film Camille Claudel 1915 a jeho režisér Bruno Dumont. Nestalo sa, ale napriek tomu sa na tento film určite nezabudne, rovnako ako na vynikajúce a sugestívne stvárnenie nešťastnej sochárky a múzy Augusta Rodina, ktorá prežila zvyšných 29 rokov nešťastného života v izolácii psychiatrického ústavu. Zaujala aj 23-ročná Belgičanka Pauline Étienne v novej transkripcii Diderotovej Mníšky pod názvom La religieuse. A spomenúť by sme mohli aj Melanie Lenz, tínedžerskú protagonistku záverečnej časti „rajskej“ trilógie Ulricha Seidla Paradies: Hoffnung (Raj: Nádej) či anglickú herečku Raynu Campbell ako titulnú hrdinku v juhoafrickej dráme Layla Fourie. Nestratila sa ani Catherine Deneuve, ktorá berie osud do vlastných rúk a s mladým vnukom vyráža na pitoresknú cestu v tragikomickej retro road movie Elle s´en va (Na mojej ceste).
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.