Patrí vôbec medzi najstaršie korenia a pridávame ju do jedla už od kamennej doby. Podľa všetkého už aj vtedy pračlovek vedel, čo také semienko rasce dokáže urobiť nielen s chuťou, ale najmä so zažívaním. Je príbuzná mrkve a petržlenu, svojím tvarom a arómou patrí k anízu, koriandru či kôpru. Ako liek a dochucovadlo ju hojne používali Egypťania, prvá zmienka pochádza z obdobia 3 500 rokov pred Kristom. Pôvodnou domovinou rasce je však západná Ázia a Európa. A preto nie div, že rascu na všetky spôsoby a skoro v každom jedle nájdete práve v strednej Európe. Najviac ju milujú v Nemecku, v Rakúsku, a samozrejme, aj v našich končinách. Veď kto by si vedel predstaviť takú kyslú kapustu alebo slávnu slovenskogrobskú hus bez rasce? Rasca je tu u nás, skrátka, doma. Na africký kontinent sa dostala až vďaka Grékom, ktorí ju tam doviezli.
Málokto však vie, že okrem semienok, maličkých plodov tejto rastliny, sa dá konzumovať aj jej koreň. Práve ten mali radi vojaci Júlia Cézara na svojich ťaženiach. Rozomleli ho, zmiešali s mliekom a vytvárali si z cesta chlebové placky. Slávny lekár za čias cisára Nerona Dioscorides zase olej z rascových semien odporúčal poblednutejším dievčatám. Mali si ho natierať na tvár. Vraj im mal privodiť na líca zvodný rumenec. Zatiaľ čo iné plodiny majú svoje miestečko vyárendované v Biblii či v Koráne, rasca si povedala, že pôjde inou ako náboženskou cestou. Je predsa ľudovým korením – a tak zaparkovala do trošku profánnejších vôd. A treba povedať, že vkus nemá zlý, pretože ju spomína dokonca sám veľký William Shakespeare vo svojom Henrichovi IV. Falstaffa tam pozvú na restované jablká s rascou. Mimochodom, tento recept sa od čias Shakespeara dodnes podáva v Cambridgei ako lahôdka. Rasca sa však nespoľahla len na jedného z najväčších duchov dramatickej spisby, ale rozhodla sa preniknúť priamo do ľudovej slovesnosti.
K rasci sa viaže mimoriadne veľa povier. Napríklad rodičia dávali vždy pod postieľku dieťaťa hrniec s rascou. Dokázala vraj zahnať bosorky, ktoré by sa pokúšali malé deti uniesť. Celkovo mala rasca ustavične niečo do činenia s unášaním, kradnutím či blúdením. Dokázala vraj zlodeja natoľko paralyzovať, že keď ukradol niečo, v čom bola rasca, nedokázal to odniesť. Staré matere preto semienka rasce dávali do kabátov, tašiek, vriec, skrátka, do všetkého, čo mohlo dostať nohy. Možno práve preto, že účinne bojuje proti kmínom, voláme u nás rascu kmín. Čo tam po tom, že jazykovedci by pripomenuli latinské slovo cuminum, my vieme svoje. Veď napokon, toto slovo – cumin – vo svete neoznačuje našu rascu, ale rímsku, a tá je, čo sa týka chuti, výrazne odlišná. Naša chutí a vonia zemito, rímska vonia viac po aníze a je štipľavejšia. Keby ste preto niekde v zahraničí hľadali našu rascu, pýtajte si caraway. Zapamätáte si to ľahko. Stačí si spomenúť, že rasca má niečo so zlodejmi. Car –away, auto – preč. Tu by sa do nás dotyční jazykovedci znova obuli, že caraway je skomolenina sanskrtského názvu rasce karavi, ale my vieme svoje.
Ak máte na dvore hydinu, sem-tam ju pokŕmte rascou, vraj sa vám nezatúla ani neujde. Takisto sa dodnes rasca dáva domácim holubom do holubníka, vraj potom nikdy nestratia cestu späť domov. Aj o nás, Slovákoch, sa hovorí, že na starobu sa vždy radi vraciame na rodnú hrudu. Bohvie, či to nie je práve tou rascou, ktorá sa u nás tak hojne používa.
Autor je scenárista.
Rascafariánske mäso/
Hádam mi to otec odpustí, ale nedá mi nepodeliť sa pri tejto rascovej príležitosti o jeho osvedčený, a najmä jednoduchý nedeľný recept na pečené mäso. Opäť ide o jeden kulinársky zázrak, ktorý slávi veľké úspechy a ovácie publika napriek tomu, že mu venujeme len desať minút času. Ostatné za nás totiž odpracuje rúra. Vyberme si v mäsiarstve naozaj peknú krkovičku. Podľa mňa jedno z najpodceňovanejších bravčových mias. Ľudia ju nekupujú, pretože je v nej veľa tuku, no práve tuk dáva mäsu jeho charakteristickú chuť a vôňu. Potom kúpime rovnaké množstvo morčacieho stehna. Obe mäsá nakrájame na veľkosť dámskej päste, posolíme, pokoreníme a poukladáme na bravčovou masťou vymastený pekáč. Pridáme zopár na polovicu rozkrojených cibúľ a neošúpaných strúčikov cesnaku, ktoré pozasúvame medzi mäso. Všetko napokon posypeme sušeným majoránom a rascou. Na záver mäso poprekrývame plátkami dobre prerastenej oravskej slaniny, prikryjeme vrchnákom alebo alobalom a dáme do rúry piecť pri dvesto stupňoch na jeden a pol hodiny. Potom vrchnák snímeme a necháme ešte dopiecť doružova. K tomu ako prílohu urobíme zemiakovú alebo zelerovú kašu. Samozrejme, s rascou.
Málokto však vie, že okrem semienok, maličkých plodov tejto rastliny, sa dá konzumovať aj jej koreň. Práve ten mali radi vojaci Júlia Cézara na svojich ťaženiach. Rozomleli ho, zmiešali s mliekom a vytvárali si z cesta chlebové placky. Slávny lekár za čias cisára Nerona Dioscorides zase olej z rascových semien odporúčal poblednutejším dievčatám. Mali si ho natierať na tvár. Vraj im mal privodiť na líca zvodný rumenec. Zatiaľ čo iné plodiny majú svoje miestečko vyárendované v Biblii či v Koráne, rasca si povedala, že pôjde inou ako náboženskou cestou. Je predsa ľudovým korením – a tak zaparkovala do trošku profánnejších vôd. A treba povedať, že vkus nemá zlý, pretože ju spomína dokonca sám veľký William Shakespeare vo svojom Henrichovi IV. Falstaffa tam pozvú na restované jablká s rascou. Mimochodom, tento recept sa od čias Shakespeara dodnes podáva v Cambridgei ako lahôdka. Rasca sa však nespoľahla len na jedného z najväčších duchov dramatickej spisby, ale rozhodla sa preniknúť priamo do ľudovej slovesnosti.
K rasci sa viaže mimoriadne veľa povier. Napríklad rodičia dávali vždy pod postieľku dieťaťa hrniec s rascou. Dokázala vraj zahnať bosorky, ktoré by sa pokúšali malé deti uniesť. Celkovo mala rasca ustavične niečo do činenia s unášaním, kradnutím či blúdením. Dokázala vraj zlodeja natoľko paralyzovať, že keď ukradol niečo, v čom bola rasca, nedokázal to odniesť. Staré matere preto semienka rasce dávali do kabátov, tašiek, vriec, skrátka, do všetkého, čo mohlo dostať nohy. Možno práve preto, že účinne bojuje proti kmínom, voláme u nás rascu kmín. Čo tam po tom, že jazykovedci by pripomenuli latinské slovo cuminum, my vieme svoje. Veď napokon, toto slovo – cumin – vo svete neoznačuje našu rascu, ale rímsku, a tá je, čo sa týka chuti, výrazne odlišná. Naša chutí a vonia zemito, rímska vonia viac po aníze a je štipľavejšia. Keby ste preto niekde v zahraničí hľadali našu rascu, pýtajte si caraway. Zapamätáte si to ľahko. Stačí si spomenúť, že rasca má niečo so zlodejmi. Car –away, auto – preč. Tu by sa do nás dotyční jazykovedci znova obuli, že caraway je skomolenina sanskrtského názvu rasce karavi, ale my vieme svoje.
Ak máte na dvore hydinu, sem-tam ju pokŕmte rascou, vraj sa vám nezatúla ani neujde. Takisto sa dodnes rasca dáva domácim holubom do holubníka, vraj potom nikdy nestratia cestu späť domov. Aj o nás, Slovákoch, sa hovorí, že na starobu sa vždy radi vraciame na rodnú hrudu. Bohvie, či to nie je práve tou rascou, ktorá sa u nás tak hojne používa.
Autor je scenárista.
Rascafariánske mäso/
Hádam mi to otec odpustí, ale nedá mi nepodeliť sa pri tejto rascovej príležitosti o jeho osvedčený, a najmä jednoduchý nedeľný recept na pečené mäso. Opäť ide o jeden kulinársky zázrak, ktorý slávi veľké úspechy a ovácie publika napriek tomu, že mu venujeme len desať minút času. Ostatné za nás totiž odpracuje rúra. Vyberme si v mäsiarstve naozaj peknú krkovičku. Podľa mňa jedno z najpodceňovanejších bravčových mias. Ľudia ju nekupujú, pretože je v nej veľa tuku, no práve tuk dáva mäsu jeho charakteristickú chuť a vôňu. Potom kúpime rovnaké množstvo morčacieho stehna. Obe mäsá nakrájame na veľkosť dámskej päste, posolíme, pokoreníme a poukladáme na bravčovou masťou vymastený pekáč. Pridáme zopár na polovicu rozkrojených cibúľ a neošúpaných strúčikov cesnaku, ktoré pozasúvame medzi mäso. Všetko napokon posypeme sušeným majoránom a rascou. Na záver mäso poprekrývame plátkami dobre prerastenej oravskej slaniny, prikryjeme vrchnákom alebo alobalom a dáme do rúry piecť pri dvesto stupňoch na jeden a pol hodiny. Potom vrchnák snímeme a necháme ešte dopiecť doružova. K tomu ako prílohu urobíme zemiakovú alebo zelerovú kašu. Samozrejme, s rascou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.