Štát, v ktorom zločinci bez problémov unikajú spravodlivosti, a tí, čo majú spravodlivosť strážiť, tomu nebránia, nie je slobodný ani právny, ale temný. Ale ako nazvať štát, v ktorom vinníci nielenže unikajú trestu, ale tresty sami veselo navrhujú a udeľujú?
Keď sa sudca Najvyššieho súdu Michálik a jeho kolegovia, spolu so zastupujúcim šéfom prokuratúry Tichým a ďalší pánmi, stretli v Bonanne, netušili, že ich prejav bude zverejnený. Samopal, modré slúchadlá a primitívne reči – to boli znaky, ktorými nechtiac pomenovali tvár a mentalitu našej justície. Lenže oni sa ani len nehanbia. Naopak, najnovšie žiadajú bez akejkoľvek hanby státisíce eur ako odškodnenie za akúsi ujmu. A zabávajú sa na všetkých naokolo rečami o tom, že tie slúchadlá predsa mohli byť aj červené.
Keď bloger Poláček sformuloval podozrenie, že počas smrteľnej udalosti na poľovačke vo vojenských lesoch mohol byť prítomný aj prezident Gašparovič, reakciou nebolo jasné stanovisko o mieste pobytu, ale zavádzajúce informácie o Chorvátsku a neskôr o futbale. Problémy s informovaním pritom vznikli aj pri ďalšej poľovačke, kde bol postrelený iný človek, a my opäť nevieme, kedy presne sa to stalo a kde presne bol v tom momente prezident, ktorý priznal len pobyt v danom katastri. Jedna nejasnosť za druhou. A znovu, žiadna hanba za zlé informovanie, naopak, len zlostné trestné oznámenie na autora pôvodného blogu.
Napokon prišla 50-tisícová pokuta pre Lampu o kauze Cervanová, ktorú minulý týždeň potvrdil Najvyšší súd. Dostali sme ju za to, že dotknutá strana, sudcovia, prokurátori a znalci nemohli reagovať a brániť sa voči tvrdeniam kritikov, pričom, samozrejme, mohli, len odmietli prísť alebo čo len niečo povedať pred kamerou. Tento verdikt je konečný, bez možnosti odvolania. Len ako folklór pomerov uvádzam, že súd a predtým ani Licenčná rada ma nepovažovali za potrebné, ako autora scenára a moderátora, čo i len raz predvolať a vysvetliť, ako relácia vznikala. Oni to vedeli vopred.
Takže k otázke z úvodu: ak je obsahom štátu v prvom rade snaha o spravodlivosť, ako mi o tom nedávno hovoril Ivan Trimaj, potom Slovensko ešte nie je štát, ale len územie. Pretože tu nepanujú strážcovia spravodlivosti, práva ani symboly štátu, ale väčšinou len malí ľudia, ktorí sa infantilne hrajú na pánov, a ani len na to nemajú. Nešťastne poľujú, nasadzujú si modré slúchadlá, vynášajú hanebné verdikty. A keď ich pri tom niekto prichytí, zaškľabia sa a vynesú ďalšie.
Títo totiž Slovensko nebudujú, oni sa ním iba veľkopansky zabávajú.
Keď sa sudca Najvyššieho súdu Michálik a jeho kolegovia, spolu so zastupujúcim šéfom prokuratúry Tichým a ďalší pánmi, stretli v Bonanne, netušili, že ich prejav bude zverejnený. Samopal, modré slúchadlá a primitívne reči – to boli znaky, ktorými nechtiac pomenovali tvár a mentalitu našej justície. Lenže oni sa ani len nehanbia. Naopak, najnovšie žiadajú bez akejkoľvek hanby státisíce eur ako odškodnenie za akúsi ujmu. A zabávajú sa na všetkých naokolo rečami o tom, že tie slúchadlá predsa mohli byť aj červené.
Keď bloger Poláček sformuloval podozrenie, že počas smrteľnej udalosti na poľovačke vo vojenských lesoch mohol byť prítomný aj prezident Gašparovič, reakciou nebolo jasné stanovisko o mieste pobytu, ale zavádzajúce informácie o Chorvátsku a neskôr o futbale. Problémy s informovaním pritom vznikli aj pri ďalšej poľovačke, kde bol postrelený iný človek, a my opäť nevieme, kedy presne sa to stalo a kde presne bol v tom momente prezident, ktorý priznal len pobyt v danom katastri. Jedna nejasnosť za druhou. A znovu, žiadna hanba za zlé informovanie, naopak, len zlostné trestné oznámenie na autora pôvodného blogu.
Napokon prišla 50-tisícová pokuta pre Lampu o kauze Cervanová, ktorú minulý týždeň potvrdil Najvyšší súd. Dostali sme ju za to, že dotknutá strana, sudcovia, prokurátori a znalci nemohli reagovať a brániť sa voči tvrdeniam kritikov, pričom, samozrejme, mohli, len odmietli prísť alebo čo len niečo povedať pred kamerou. Tento verdikt je konečný, bez možnosti odvolania. Len ako folklór pomerov uvádzam, že súd a predtým ani Licenčná rada ma nepovažovali za potrebné, ako autora scenára a moderátora, čo i len raz predvolať a vysvetliť, ako relácia vznikala. Oni to vedeli vopred.
Takže k otázke z úvodu: ak je obsahom štátu v prvom rade snaha o spravodlivosť, ako mi o tom nedávno hovoril Ivan Trimaj, potom Slovensko ešte nie je štát, ale len územie. Pretože tu nepanujú strážcovia spravodlivosti, práva ani symboly štátu, ale väčšinou len malí ľudia, ktorí sa infantilne hrajú na pánov, a ani len na to nemajú. Nešťastne poľujú, nasadzujú si modré slúchadlá, vynášajú hanebné verdikty. A keď ich pri tom niekto prichytí, zaškľabia sa a vynesú ďalšie.
Títo totiž Slovensko nebudujú, oni sa ním iba veľkopansky zabávajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.