Beppe Grillo, klaun a bavič, ktorý sám a spod zeme vydupal 25 percent – a to tak, že odmietal televízne vystúpenia! – je predzvesťou krušných vetrov, ktoré olizujú Európu. A je viac než hrozbou, že čochvíľa sfúknu tak štandardné strany, ako aj bruselské fiškálne kompakty. Je totiž jasné, že Grilla na roveň súperov z ľavice i „pravice“ (Berlusconi) nevyniesol jeho „program“, ale zhnusenie verejnosti z celého politického establishmentu. Jeho súčasťou bol a po voľbách aj zostal ten Silvio Berlusconi, ktorý sa prvýkrát vyviezol k moci v roku 1993 za čiastočne podobných okolností, keď korupčné škandály vyhodili „do luftu“ vtedajšiu politickú scénu.
Samozrejme, k úplnému rozprášeniu elít teraz ani zďaleka nedošlo. Situácia je však – paradoxne – omnoho vážnejšia. Deväťdesiate roky totiž boli v znamení konjunktúry, keď rast ekonomického výkonu viac-menej zbagatelizoval problém zlého vládnutia. No dnes je Taliansko – a celá Európa – na prahu päťročnice, či skôr dekády, ak nie trvalej recesie, tak recesie prerušovanej tu stagnáciou, tam periódami minimálneho rastu. A to je ešte optimistický scenár, s tým, že frustrácia z oslabovania hospodárskeho výkonu, klesania životnej úrovne a bezútešnosti splácania dlhov sa nezačína v roku 2013, ale trvá už štyri roky. Obyvateľstvo je „fed up“ – má toho plné zuby – čoho takpovediac laboratórnym testom bol prepad (10 percent) technokrata Maria Montiho. Dosluhujúci premiér prehral na hlavu, lebo bol symbolom, nositeľom škrtov, ktoré sa v obave z vytrestania voličmi neodvážili urobiť jeho predchodcovia s demokratickejším mandátom.
Takmer 60 percent hlasov, ktoré sa postavili proti akýmkoľvek reformám (a pritom ani Bersaniho percentá neboli reformné), takto ukazuje akoby na uviaznutie demokracie v evolučnej pasci. Riešenia a spôsobilosť na vládnutie prehrávajú voľby. Vyhrávajú „neriešenia“ a plané sľuby, ktoré si pýta publikum, odchované päťdesiatimi rokmi „sociálneho štátu“.
Na rozdiel od Grécka je politická sila Talianska značná. Tieto voľby tak ohlasujú, že doktrína úspor a pôžičiek na ďalšie dlhy za „vzorné správanie“ je na konci s dychom. A keďže Taliansko je tretí najväčší dlžník na zemeguli a prechádza recesiou, čiže jeho daňové príjmy budú len klesať, šesťmesačný rekord na prirážkach jeho dlhopisov, zaznamenaný minulý týždeň, nebol ani zďaleka posledným výstrelom splašených trhov. Pred ECB tak stojí veľké rozhodovanie, či bude intervenovať proti talianskym úrokom. Ak to Angela Merkel, ktorú čakajú voľby v septembri, nedovolí, nevidieť žiadny iný spôsob, ako predísť najhorším scenárom.
Samozrejme, k úplnému rozprášeniu elít teraz ani zďaleka nedošlo. Situácia je však – paradoxne – omnoho vážnejšia. Deväťdesiate roky totiž boli v znamení konjunktúry, keď rast ekonomického výkonu viac-menej zbagatelizoval problém zlého vládnutia. No dnes je Taliansko – a celá Európa – na prahu päťročnice, či skôr dekády, ak nie trvalej recesie, tak recesie prerušovanej tu stagnáciou, tam periódami minimálneho rastu. A to je ešte optimistický scenár, s tým, že frustrácia z oslabovania hospodárskeho výkonu, klesania životnej úrovne a bezútešnosti splácania dlhov sa nezačína v roku 2013, ale trvá už štyri roky. Obyvateľstvo je „fed up“ – má toho plné zuby – čoho takpovediac laboratórnym testom bol prepad (10 percent) technokrata Maria Montiho. Dosluhujúci premiér prehral na hlavu, lebo bol symbolom, nositeľom škrtov, ktoré sa v obave z vytrestania voličmi neodvážili urobiť jeho predchodcovia s demokratickejším mandátom.
Takmer 60 percent hlasov, ktoré sa postavili proti akýmkoľvek reformám (a pritom ani Bersaniho percentá neboli reformné), takto ukazuje akoby na uviaznutie demokracie v evolučnej pasci. Riešenia a spôsobilosť na vládnutie prehrávajú voľby. Vyhrávajú „neriešenia“ a plané sľuby, ktoré si pýta publikum, odchované päťdesiatimi rokmi „sociálneho štátu“.
Na rozdiel od Grécka je politická sila Talianska značná. Tieto voľby tak ohlasujú, že doktrína úspor a pôžičiek na ďalšie dlhy za „vzorné správanie“ je na konci s dychom. A keďže Taliansko je tretí najväčší dlžník na zemeguli a prechádza recesiou, čiže jeho daňové príjmy budú len klesať, šesťmesačný rekord na prirážkach jeho dlhopisov, zaznamenaný minulý týždeň, nebol ani zďaleka posledným výstrelom splašených trhov. Pred ECB tak stojí veľké rozhodovanie, či bude intervenovať proti talianskym úrokom. Ak to Angela Merkel, ktorú čakajú voľby v septembri, nedovolí, nevidieť žiadny iný spôsob, ako predísť najhorším scenárom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.