Slovo Róberta Bezáka

Sledujeme naostro hľadanie nového pápeža. Je v niečom porovnateľná cesta k „pápežskému kreslu“ s tou k prezidentskému? Keďže Cirkev poznám, musím potvrdiť, že by bolo komické, keby si niekto predsavzal stať sa pápežom. Iste, ak muž chce byť kňazom, očakáva sa úsilie o čo najlepšie zvládnutie jeho pôsobenia. Aby si však cieľavedome nastavil parametre, ktoré by mu priniesli vzostup na najvyššiu funkciu v cirkvi, to je nepredstaviteľné. Takú ambíciu nemôže mať, lebo je príliš mnoho skutočností, nad ktorými nikto nemá moc. Neexistujú manuály, ako sa stať pápežom, neexistujú žiadni imidžmejkri. Keď teda bude volený nový pápež, bude to aj priestor pre mystérium.
Veľmi ma potešilo, keď sa stal rímskym biskupom Karol Wojtyla. Bolo jasné, že táto voľba prinesie niečo dôležité pre svet. A stalo sa to, čo málokto z nás očakával. Komunistický systém sa rozpadol. Pápež potom navštívil naše krajiny a my sme sa opäť začali cítiť slobodnými občanmi. Všetky misijné cesty Jána Pavla II. niesli v sebe posolstvo o dôležitosti stretnutí ľudí navzájom a s Bohom. To bol pápežov odkaz pre ten čas.
Po Jánovi Pavlovi prišiel Benedikt a ten nás upriamil na samotného človeka, jeho nezameniteľnú hodnotu a dôležitosť jeho rozhodnutí. Lebo žijeme dobu, keď akoby všetko bolo dovolené. Lenže keď aj je všetko možné, nie všetko človeku osoží. Preto Benedikt tak zásadne upozorňoval, aký zostane človek zdeformovaný, keď spochybní svoj vertikálny rozmer a ostane mu len ten pozemský: materiálny a živočíšny. Bude to ešte ľudský život? To je odkaz posledného pápeža.
Aký by mohol byť ten, ktorý onedlho príde? Benedikt už trochu predpovedal: mal by to byť mladší, odvážny a silný muž, odhodlaný viesť cirkev ako spoločenstvo, ktorý sa nezľakne prekážok ani nových výziev a povedie ľudí, aby boli hrdí i odvážni vo vyznaní Krista v postkresťanskej dobe.
Ale nik z ľudí to nemá v rukách.